Spevák, hudobník, skladateľ a textár Peter Nagy vydal v máji po dvanástich rokoch kolekciu nových pesničiek pod názvom Petrolej. Po hudobnej stránke rozmanitý album prináša desať skladieb od rocku, cez reggae až po balady so sláčikovými aranžmánmi, a samozrejme nechýbajú ani typicky chytľavé odľahčené popové piesne.
Náš rozhovor začnem otázkou súvisiacou s nedávno minulým a zatiaľ stále aktuálnym dianím. Spomenieš si, že kedy si naposledy vystúpil naživo pred publikom?
Naposledy sme s Indigom naživo hrali posledný júlový deň minulého roka v záhradách pražského zámku v Tróji, čo umožnili vtedy platné menej prísne opatrenia v Čechách. Ešte mám v pamäti tú úžasnú a srdečnú atmosféru, keď s nami publikum odspievalo všetky pesničky. Ďalšie plánované vystúpenia boli najskôr presunuté na jeseň, nakoniec však boli zo známych dôvodov úplne zrušené.
Fanúšikovia ťa vnímajú ako pozitívne naladeného človeka, vždy pripraveného povedať nový vtip alebo bonmot. Darilo sa ti zachovať si pohodu a optimizmus aj počas pandemického obdobia?
Nič nie je také samozrejmé ako vyzerá. Učím sa to každý deň. Ak má človek rád humor, pomáha mu to riešiť smutné stavy. Ja osobne mám na zlé obdobia dva recepty - už spomínaný humor a hudbu. S rovnako naladenými kamarátmi si na zlepšenie nálady napríklad posielame vtipy, meme obrázky a odkazy. A hudba, tá u mňa na smútok vždy stopercentne zaberie.
Čo ťa ako aktívne koncertujúceho hudobníka na celej tej situácii najviac hnevalo?
Myslím, že nielen ja, ale hudobníci všeobecne, sme boli zaskočení a nahnevaní, ako neregulérne a nelogicky sa určovali niektoré podmienky a obmedzenia. Aký je rozdiel medzi návštevou obchoďáku a návštevou koncertu pri dodržaní hygienických pravidiel, pokiaľ ide o početnosť ľudí? Aj v tom vidím istú zaujatosť voči kultúre. Zakázať spievať... To už tu bolo, ale iba v komickej rozprávke... Ale to, čo žijeme, už rozprávka nie je, ale tragikomédia áno.
Si jedným z hudobníkov, ktorý počas covidového obdobia zrealizoval z domu online vystúpenie prostredníctvom sociálnej siete. Neuvažoval si o ďalších podobných koncertoch?
Urobil som len jeden takýto koncert z mojej obývačky a urobil som ho bezplatne, bolo to ešte na začiatku pandémie v marci 2020. Cítil som spolupatričnosť a chcel som ľudí potešiť, aj keď sám som mal v duši smútok a chaos. Nedá sa však stále hrať zadarmo. Predstav si, že by si prišiel do pekárne s tým, že nakoľko je pandémia, mali by chlieb rozdávať ľuďom grátis. To jednoducho nejde. Mnohí nechápu, že aj hudobník je človek, ktorý sa živí tým, čo sa učil celý život.
Hovoril som o tom aj s inými manažérmi aj so spevákmi, ktorí urobili online koncerty pre platiacich divákov, no napriek tomu sa im to neoplatilo, pretože v našich podmienkach si ľudia ešte nezvykli platiť za online vystúpenia. Ak by som to robil zadarmo, z čoho by som potom zaplatil kamión, ktorý privezie aparatúru, prenájom miestnosti, kameramana, zvukára, osvetľovača? A to sme len pri technike... Aj keby sa hudobníci z mojej kapely rozhodli hrať zadarmo, nemôžem to chcieť od niekoho, kto investoval tisíce eur do nákupu aparatúry alebo svetiel. Vystúpenie bez nároku na honorár má svoje opodstatnenie v prípade benefičných koncertov organizovaných za účelom pomoci a podpory slabým a odkázaným, na ktorých sa vždy rád zúčastňujem.
Tvoj nový album Petrolej vychádza dvanásť rokov po vydaní predchádzajúceho radového albumu Labute a havrany, ktorým si vtedy oslávil štvrťstoročie pôsobenia na hudobnej scéne. Ako vznikal?
Jediná dobrá vec toho obdobia bolo, že som mal na to čas, lebo ten je mojím "producentom". S ním sa najčastejšie radím, ako dať dokopy staré nápady, odložené a čakajúce v šuplíku, s novými nápadmi, ktoré prichádzali súbežne s tým. Príprava nového albumu bola náročná a zabrala mi celý posledný rok. Žil som v akejsi pozitívnej hmle, prestal som čítať tie negatívne správy, nepustil som k sebe to zlo zvonku. V hlave mi bežali nápady celý deň. Musel som ich ale učesať tak, aby celý album nemal akýsi "mindrák". Píšem hudbu a texty naraz, tak si sám zodpovedám za pesničku, ako bude pôsobiť už na prvý zásah.
Jednou z tých novších na albume je chytľavá pesnička Raz sa všetko vyrieši, ktorá bola aj predzvesťou celého albumu. Vyžaruje z nej optimistická nálada. Veríš, že sa raz všetko vyrieši?
Táto pieseň je strihnutá na aktuálnu dobu, ktorú žijeme. Tí, čo ma poznajú, vedia, že sarkazmus a irónia mi nie sú cudzie. Nájdeš ich aj v tomto texte, v ktorom sa spieva, že "raz sa všetko vyrieši a svet sa navždy polepší", dlhy budú splatené a zlodeji vrátia, čo nakradli, len akurát my už tu nebudeme, lebo budeme "na večnej dovolenke" sedieť na obláčiku, hompáľať nohami a spievať s anjelmi "Tup, tup, tururu, tup tup" (odtiaľ aj podtitul piesne Tup Tup Song, pozn. red.).
Treba žiť s tým, čo tu máme, lebo inak sa unadávame k smrti. Buď to akceptujeme alebo môžeme opustiť túto krajinu. Ale tým, že som precestoval takmer celý svet, nemám ilúzie, že by to bolo niekde lepšie. Práve naopak, keď teraz sledujem, čo sa vo svete deje, môžeme byť radi, že žijeme, ako hovorím, v "krajine v závetrí", lebo nemáme tie veľké problémy, ktoré inde musia riešiť. Vieš, koľkí z tých veľkých a prosperujúcich krajín by radšej žili u nás, len aby mali väčší pokoj? Už sa to otočilo, už nepozeráme na Ameriku ako na ideálnu krajinu sveta. Viem, o čom hovorím, navštívil som ju viackrát a pokazilo sa to aj tam.
Nový album otvára rocková pieseň Bez ženy som stratený. Možno to chápať ako tvoje vyznanie ženám, bez ktorých by to muži mali ťažšie?
Mnoho mužov tvrdí, že k životu ženu nepotrebujú, ale podľa mňa, tak ako ženy, aj muži potrebujú citovú oporu. Táto myšlienka je zakomponovaná v pointe vyjadrenej slovami "stále si ťa prikladám na otvorené rany". Vždy, keď muž príde o ženu, bez ohľadu na to, aký mal na rozchode podiel viny, sa mu spočiatku zdá, že je znovu slobodný, ale priznajme si, tento pocit trvá krátko. Samotu neoklameš. Potom znovu zistíš, že k životu potrebuješ lepšiu ženu ako je samota. Ženu, ktorá ťa akosi dopĺňa, aby si nebol len "polovicou z muža".
Melancholická pieseň Petrolej dala názov celému albumu, svietiacu petrolejku v tme vidno aj na zadnej strane obalu CD. Predpokladám, že s jej svetlom je spojená symbolika.
Horiaca petrolejová lampa symbolizuje v textoch dve línie. Prvou z nich je vzťah muža a ženy. Petrolej v lampe horí pomaly, a preto aj dlho, čím som mienil vyjadriť svoj životný poznatok, že "dobrá láska horí pokojným plameňom". Dobrý vzťah by podľa mňa nemal byť ani ako vychladnutý knôt ani ako prudký plameň po zapálení lampy, lebo niekedy rýchly horľavý vzťah končí slzami.
A čo tá druhá línia?
Pointa sa ukáže v pesničke Čudná poviedka, ktorá je o tom, že si stále neuvedomujeme, čo sme spravili za posledných sto rokov s planétou. Nepovažujem sa za žiadneho environmentálneho misionára, ale pozerám sa okolo seba a veľa vecí mi "docvaklo". Tak som sa opýtal v piesni Čudná poviedka "čo keby navždy došiel prúd?".
Vo veršoch "Možno postačí svetlo petrolejky, aby sa nám rozjasnilo - čo bude s našim rajom, keď nám skončí nájom a nikto z nás nešetril?" som použil taký fackovací rým, myslím, že celkom vtipný, ale tá téma vôbec nie je úsmevná. Je to v duchu piesní Čo je viac alebo 50 žiráf. Často vidím, že máme plné nákupné vozíky a nechceme riešiť, čo bude. Ale aj keď to znie hocijako, myslím, že tak, ako som to spieval v piesni Hogo a Klára, sme si "zjedli budúcnosť".
Potvrdením štýlovej rozmanitosti nového albumu je aj rock'n'rollová vypaľovačka Fejky.
Táto pieseň je o ženách prezentujúcich sa na sociálnych sieťach spôsobom, ktorý označujem ako "digitálna prostitúcia". Boj o sledovateľov sa pritvrdil. Tieto baby sa na fotkách bežne vyzliekajú, predvádzajú, špúlia ústa a vytŕčajú zadok. Stačí im to, veď sú v kategórii "mlč a vyzeraj". Je to, žiaľ, úkaz dnešnej doby. Fejky sú zo skupiny novších nápadov. Jasné, že sociálne siete sú obrovský fenomén, ale nedá mi nereagovať na dobu tak, ako to cítim.
Napriek kritike sociálnych sietí majú aj pre teba svoj význam, keďže od roku 2014 pôsobíš pomerne aktívne na Facebooku aj na Instagrame. Do akej miery je to pre teba dôležité?
Dnes veta "všetko je na webe" platí stopercentne. Profil na Facebooku som si nevytvoril preto, aby som komentoval všetko, čo sa deje, alebo dokonca niekoho hejtoval. Sociálna sieť je pre muzikanta dobrou reklamou a pre fanúšika zdrojom informácií o ňom a jeho hudobných aktivitách. V tomto duchu sociálne siete aj využívam. Zásadne preto na svojom profile nezverejňujem žiadne príspevky z osobného života. Nie som z tých, ktorí ochotne predávajú svoje súkromie a samozrejme počítajú s tým, že sa to objaví na druhý deň v bulvári. Je to však len ich osobná vec, ak s tým šťastne žijú.
Ako to robíš, že sa v diskusiách v rámci tvojej Facebook stránky nevyskytujú urážlivé a nenávistné príspevky?
V mojej fanúšikovskej skupine nemám hejterov. A čím to je? Som muzikant a nie influencer. Do nikoho sa nestarám. Robím si len svoje, nekomentujem politiku ani názory druhých, nestarám sa ani do iných skupín a spevákov. Myslím, že s každým z našej scény vychádzam dobre, lebo nikoho nekritizujem a nesnažím sa nikoho prerobiť na svoj obraz. Nech si každý robí svoju hudbu a tým, že v našej brandži prežil, má svoje publikum a dokáže sa hudbou aj živiť, potvrdzuje, že svojím spôsobom to robí dobre, hoci je to iný spôsob ako ten môj. Vyhýbam sa konfliktom, lebo konflikt, ktorý so mnou nesúvisí, nie je moja vojna, ja v nej nebojujem. Niečo iné však je, ak niekto siahne na moju slobodu, to sa ma už týka a považujem to za svoju vojnu, lebo nie som bezbranné teliatko. Všetky moje názory a pocity sú v piesňach.
Vráťme sa k novému albumu. Okrem pesničky Čudná poviedka má aranžmán s klavírom a sláčikmi aj záverečná Tam, kde nie je signál. Nadväzujú na projekty Pianko (2017) a Pianko 2 (2018)?
Moje pesničky v upravených komorných verziách so sláčikovým kvartetom a klavírom v rámci dvoch projektov Pianko mali u fanúšikov krásnu odozvu, tak som napísal aj pre album Petrolej dve piesne, ktoré sme nahrali sme so sláčikármi z oboch "piankových" albumov. Sláčiky aranžoval Milan Adamec, druhý huslista Orchestra SND, ktorému však účasť na nahrávaní albumu znemožnila povinná karanténa. V štúdiu sa znovu stretla skvelá partia profesionálov, ktorá si vynikajúco rozumela aj ľudsky - huslisti Paľo Bogacz a Martin Socháň, violistka Julka Bolebruchová, violončelista Honza Pospíšil a flautistka Andrea Adamcová. Nesmiem zabudnúť na klaviristu Paľa Bartovica, kľúčového človeka projektov Pianko, ktorého v súčasnosti možno vidieť ako člena hudobného tria v spomienkovej televíznej relácii Zlaté časy.
Mnohí tvoji známi, ktorí si medzi prvými vypočuli pieseň Tam, kde nie je signál, reagovali, že by sa radi odsťahovali do miest, o ktorých v nej spievaš.
Túžime po pokojnejšom živote, ale naše pripojenie pupočnou šnúrou k civilizácii nám v tom bráni. Po spomalení životného tempa počas pandémie si mnohí uvedomili, ako predtým zložito a rýchlo žili, ale teraz sa k tomu štýlu života dobrovoľne vracajú. Nekritizujem, len na to poukazujem, nemám návod, ako by to malo byť. Všetky tie technológie, ktoré sme tu tesne po revolúcii nemali, vznikli preto, aby šetrili náš čas, ale dnes robia úplný opak. Ženú nás do rýchlosti, stále musíme niečo stíhať, akoby človek ani nebol prítomný.
V pesničke Tam, kde nie je signál si zahral aj zakladajúci člen úplne prvej zostavy Indiga Laco Kožusznik. Ako došlo k tejto spolupráci po rokoch?
Laco už dlhé roky žije s rodinou vo Francúzsku a vzhľadom na pandemické zákazy nemohol prísť na nahrávanie albumu osobne. Riešili sme to teda cez internet, poslal som mu hotovú pesničku a on k nej nahral sólo na akustickej gitare. Veľmi som chcel, aby mal na albume svoj podiel, lebo viem, že by mu bolo ľúto, že nemôže nahrávať s Mirom Okálom, s ktorým vytvorili prazáklad skupiny Indigo v roku 1983.
Pesnička Tajné leto je príjemne zasnená, s ľahko erotickým nádychom, to je . Možno ju vnímať ako hold ženskej kráse a šarmu?
Vrátil som sa k nápadu a otázke z textu v moje knihe poézie a fotiek Láskavé piesne, konkrétne "kde končí dievča a kde začína žena?". Je krásne, keď dospelá žena dokáže byť dievčenská, stále má zmysel pre humor a vie sa krásne smiať. Nakoniec, platí to aj naopak, ženy oceňujú na zrelých mužoch, keď si v niečom zachovajú chlapčenské vlastnosti, nie sú stále namosúrení a vážni. A áno, text má erotický podtón. Kto by netúžil po tom, aby mohol s niekým milovaným zmiznúť a zavrieť sa pred svetom, zmiznúť ako ostrov z mapy? Aj o tom je Tajné leto.
Zaujímavý kontrast obsahuje na prvý pohľad veselá letná pesnička v štýle reggae Pierko, ktorej pointa je až mrazivo pravdivá.
Je to navonok bezstarostná pieseň s prázdninovým popevkom. Pierko je symbolom voľnosti a slobody, ale pointa v kontraste s tým prinesie precitnutie do reality - "pripútaní zmluvami, pripútaní úvermi, pripútaní zákazmi (...) a keď ste už pripútaní, naša spoločnosť vám želá šťastný let". Čiže je to o tom, ako ťa systém spúta.
Nový album je ozvláštnený aj tým, že bicie nástroje obsluhoval zakladajúci člen Indiga, tebou už spomínaný Miro Okál. Vaše hudobné cesty sa rozišli na začiatku 90. rokov. Ako došlo k ich znovuspojeniu?
S Mirom sme boli stále v kontakte, občas si zavoláme a vždy, keď bol na Slovensku Laco Kožusznik, tak sme sa zvykli v trojici aj stretnúť. Keď sme začali pripravovať nový album počas pandémie, mal Miro viac času, nakoľko on má aj svoje civilné zamestnanie, a tak sme sa rýchlo dohodli. Miro je nielen skvelý bubeník, ale je vynikajúci aj v aranžovaní bicích, má každý úder premyslený, nehrá nikdy nepredvídateľne, je presný. Na koncertoch nezahrá nikdy niečo inak ako na nahrávke. Sú bubeníci, ktorí na vystúpeniach uletia v tom duchu, že teraz to zahrám dvakrát lepšie, čo publikum tak nemusí vnímať, lebo chce, aby to pulzovalo čo najpresnejšie. Sú bubeníci, ktorí na koncertoch dávajú do hry veľa vylepšení, čo však ľudia niekedy prečítajú ako chybu. Inak, s Mirom počítam aj na živých vystúpeniach, ktoré sa, verím, čoskoro rozbehnú.
Predpokladám, že okrem Mira Okála a už spomenutých hostí sa nahrávaní albumu podieľali aj rokmi overení hudobníci pod značkou Indigo, ktorá je stávkou na istotu.
Mojimi hudobnými oporami v štúdiu boli klávesista, klavirista a skvelý aranžér Marek Mečiar, ktorý hral aj na elektrickom klavíri Rhodes zo 70. rokov z hudobnej pozostalosti legendárneho Jara Filipa, skúsený rockový gitarista Mišo Kovalčík, s ktorým robím už takmer dvadsať rokov, a basgitarista Ľuboš Ďurech, ktorý majstrovsky zvláda bezpražcovú basgitaru aj vďaka svojej folklórnej mladosti, kedy hral na kontrabas. Všetkých si veľmi cením a ich výkony ma veľmi tešia.
Ak dobre počítam, Petrolej je tvoj trinásty radový album. V čom je iný oproti predchádzajúcim?
Tento album som si robil pre radosť. Myslím, že to je môj asi najpoctivejšie pripravovaný album. On by sa mohol volať "nemusím, ale môžem". Nebol som pod žiadnym tlakom, nerobil som ho s ambíciou byť v hitparádach na prvých miestach - a ani nebudem, lebo tie dnes patria ľuďom o generáciu mladším (smiech).
Nemám ani potrebu byť influencerom a zbierať lajky a followerov. Sám som vydavateľom albumu, všetko okolo neho som si zaplatil, tak prečo by som mal niekomu vnucovať svoj štýl. V tých desiatich pesničkách sú vyjadrené moje názory, hudobný vkus a nápady. Netlačil nás čas, za normálnych okolností by sme zbierali materiál a točili album aj pol roka s prestávkami. Keď niečo začneš nahrávať a potom sa k tomu vrátiš po mesiaci, tak už nie si v tej istej atmosfére, si inde a nahrávanie sa predlžuje. Tentoraz sme boli na nahrávanie krásne pripravení, veľa sme skúšali, posielali sme si demá a potom sme tie pesničky nahrali v štúdiu Mareka Rakovického z kapely Lavagance.
Vyskytli sa samozrejme aj nervóznejšie chvíle, lebo keď niečo vzniká ako tímová práca, tak aj názory môžu byť rôzne. Ale som šťastný, že sme to zvládli s citom a s úsmevom. Prvé pekné odozvy od fanúšikov ma hrejú a tešia... Možno teraz pre mňa neplatí, že "muzikant nosí slzu na duši", a ak, tak len od šťastia.
Autor: Ivan Straka
Foto: archív hudobníka
Súvisiaci interpreti: Peter Nagy
