Blues-rocková zostava Kiero Grande sa po pandemickom útlme rozbieha plnými obrátkami. Za pár mesiacov stihli vydať nový album, odohrať akustický koncert v rámci platformy In Between Books a minulý víkend vystúpili aj na Topfeste. O novotine ako aj ďalších plánoch sme sa rozprávali s frontmanom kapely Adrianom Kelemenom.


Nedávno ste vydali nový album Doomsday Session. Prečo ste sa rozhodli, že ho nahráte ako live nahrávku?

V prvom rade by som ho ani nenazval ako regulárny album. Máme na ňom päť nových skladieb, ktoré sme zatiaľ v inej forme nevydali. V budúcnosti teda určite vznikne aj klasická štúdiová nahrávka. Vydali sme to takto preto, lebo náš posledný album Heavy Hands, ktorý sme vydali v roku 2019, sme nestihli poriadne odkoncertovať.

Medzitým sme však skúšali, prešli tri roky, menili sa členovia kapely. Skladby dozreli a hráme ich inak a s iným nasadením. Posunuli sme sa aj hráčsky. Chceli sme teda nahrať aj skladby z nášho úplne prvého albumu Unorthodox a niektoré aj z Heavy Hands. Snažili sme sa urobiť taký still shot ako fungujeme teraz, a zároveň sme k tomu natočili aj video.


Naposledy, keď sme sa rozprávali o albume Heavy Hands, tak som to chápal tak, že tam bola istá miera nespokojnosti z tvojej strany. Myslel som, že je za vecou práve to, že chcete vyskúšať veci naživo, keďže vám to na pódiu šlape. Alebo sa mýlim?

Pri Heavy Hands sme mali krátky čas v štúdiu. Skladby sme nahrali za dva-tri dni a nevenovali sme sa mixingu a masteringu v takej miere, ako by si to zaslúžilo. Vznikol tak sterilnejší zvuk. Teraz sme to nahrávali v jednej miestnosti naživo aj so všetkým ruchom, možno aj s chybičkami. Ale zvuk je jednoznačne živší, otvorenejší a nie taký vypulírovaný ako naposledy. 

Vedel by si priblížiť nejaké zákulisné informácie z nahrávania? Kde a v akých podmienkach sa točilo?

Nahrávali sme vo Veľkom Kýre za zatiahnutou oponou na pódiu kultúrneho domu. V tomto kultúrnom dome aj skúšame, takže nebolo logisticky náročné dostať tam aparatúru. Nastavili sme si zvuk, svetlo, urobili atmosféru. Použili sme v podstate našu koncertnú výbavu, takže to bolo naozaj ako na našom koncerte.

Čo sa týka postprodukcie, tam, ak dobre viem, zasahoval aj človek mimo kapely, respektíve aj mimo kontinentu.

Áno. Vonkajší činiteľ bol Greg Gordon zo spojených štátov. 

Ako ti napadlo osloviť práve jeho? Na stránke má ako referencie uvedené kapely ako Red Hot Chili Peppers, Slipknot či Nick Cave & Warren Ellis.

Kedysi som si ulietaval na kapele Triggerfinger z Belgicka a viem, že oni u neho nahrávali album z roku 2010 All This Dancing Around. Vtedy to bolo ešte v Los Angeles, následne sa Greg odsťahoval do Pittsburghu. Položil som si otázku, prečo neosloviť jeho. Najprv som oslovil aj štúdiá v Európe, tie mi však ani neodpísali.  

A čo Slovensko?

Na Slovensku sa v štúdiách nešpecifikujú na tento druh hudby. Zatiaľ som nepočul špinavú blues-rockovú nahrávku zo Slovenska, s takým zvukom, ktorý by sa mi páčil. Keď sa mi teda z Nemecka a Veľkej Británie neozvali, napísal som mail Gregovi. On sa toho ujal úplne oduševnene. Povedal, že spraví, čo môže, pre záchranu alebo rozvoj slovenskej rockovej undergroundovej scény.

Mal už predošlú skúsenosť so slovenskou rockovou undergroundovou scénou?

Nie. Ja som mu opísal situáciu. Blues rock je žáner, ktorý sa u nás veľmi nepočúva. Väčšina ľudí si pod týmto pojmom predstaví bluesové dvanástky alebo cover bandy. Od tohto by sme sa chceli dištancovať. Málo kapiel tu robí v tomto štýle autorskú tvorbu. Okrem toho sa snažíme do skladieb pridávať prvky, ktoré vytŕčajú spod pojmu blues rock. Na Slovensku viem kapely s podobným zameraním spočítať na jednej ruke.

Vrátil by som sa k nahrávke. Tá nemá príliš optimistický názov. Odkiaľ to pochádza?

Jedna zo skladieb sa totiž volá Doomsday Blues. Tú som napísal ešte v roku 2020 alebo 2021, kedy sa veci začali ešte viac kaziť. Najprv horela Australia, potom prišiel covid, už ako sme pripravovali nahrávanie, tak Rusi zaútočili na Ukrajinu. Vtedy sme si povedali, že je to už naozaj také akoby sa blížil súdny deň. Spojili sme to teda jednak so skladbou, ktorá v kontexte globálnych udalostí dávala čoraz väčší zmysel. Dali sme ju ako čerešničku na torte. Je posledná z jedenástich.


Spomínal si, že v zložení kapely medzičasom nastali nejaké zmeny. Viem, že ste medzičasom vymenili bubeníka a máte po novom klávesáka. Prečo došlo k týmto zmenám a ako si s novou zostavou spokojný?

Prvá zmena prišla koncom marca 2021, keď nám náš dlhoročný bubeník Vojto oznámil, že si chce dať od nástroja dlhšiu pauzu. Rešpektovali sme to. O niekoľko dní sa na náš inzerát ozval Peťo Garaj, ktorého sme spoznali ako bubeníka kapely Her Memories, s ktorými sme absolvovali mini turné k Heavy Hands v 2019. Na viacerých koncertoch teda počul našu tvorbu a povedal, že sa mu to páči a skladby už aj poznal. Pustil sa do toho a zachránil nám krky. Prvý koncert, ktorý s nami odohral bol Rock Me Fest, čo je talentová súťaž v Nitre. Hneď sme zvíťazili v kategórii divácka cena a môžeme tak v auguste hrať na Slížovici v Nitre. S Peťom sme veľmi spokojní. Hrá dynamicky a má veľmi dobrý repertoár ťahov podobných Johnovi Bonhamovi.

A čo klávesy? Doteraz ste hrali ako trio, v minulosti ste mali sem-tam aj ďalšieho gitaristu.

Ja som vždy túžil rozšíriť kapelu o klávesáka. Pokúšal som sa niekoľkokrát cez inzerát. Tentokrát sa mi však aj niekto ozval. Bol to Pavol Hlaváč z východného Slovenska, konkrétne zo Strážskeho. Pavol sa presťahoval do Bratislavy za prácou a povedal, že sa chce angažovať v nejakej kapele. Predtým hral v blues-rockovej kapele. Pali je veľmi šikovný a iniciatívny chlapec, na prvú skúšku prišiel tak pripravený, že odohral všetky skladby, ktoré sme mu poslali a mohli sme s tým ísť rovno koncertovať. Pali zapadol do kapely, aj keď sa ešte trochu ostýcha hrať sóla a vyhrávky. Pritom nie je slabý klávesák. Śtudoval na konzervatóriu a miluje Rachmaninova. Tešíme sa z neho.

Aké je hrať v novom zložení pre teba?

Pre mňa je to vykúpením. Konečne sa môžem hrať viac s dynamikou. Ja ako gitarista nemusím toľko hrať ako kedysi a vyplniť všetok ten priestor. Aj naša hudba tak viacej dýcha. Na druhej strane si môžeme dovoliť aj jemnejší repertoár.  Nedávno sme si to vyskúšali na In Between Book Session, kde sme hrali v Goetheho inštitúte.

Ako ste sa k tejto príležitosti dostali? 

Hranie tu sme si dohodli ešte pred pandémiou. Vtedy sa však ešte hralo v Novej Cvernovke, kde sa dalo hrať nahlas. S pôvodným organizátorom sme sa dohodli, že môžeme hrať full-on rock'n'roll. Medzi časom sa to ale zmenilo a ako prišla pandémia, vystriedali sa tam dramaturgovia. Následne nás poprosili, či by sme nemohli kvôli zmenenej koncepcii hrania hrať akusticky, alebo čo najtichšie. Najprv sa nám to až tak nepáčilo, ale potom sme si povedali, že je to vlastne šanca rozšíriť naše publikum a výzvu sme prijali. Urobili sme aranžmán 15 skladieb do akustickej formy. Myslím, že sa to veľmi podarilo. Veľmi sa z nich tešíme. Dokonca tak, že jednu našu skladbu, ktorá bola zverejnená na Doomsday Session, budeme možno hrať naživo v tejto verzii.

Ktorá to je?

Konkrétne je to taká punková rýchla rozbíjačka Let Me In. V jemnom aranžmáne vyznie inak. Bubeník Peťo hovorí, že by sme mohli hrať stále túto verziu, jemu sa veľmi zapáčila. Celá skúsenosť je však dobrá aj kvôli tomu, že koncert vieme zahrať nielen na pódiách festivalov, ale aj v kaviarni či iných priestoroch, kde by organizátorov pravdepodobne pôvodné aranžmány odstrašili.


Ktoré sú tvoje obľúbené z nových skladieb?

Momentálne mám najradšej skladbu Under Control a titulnú Doomsday Blues. Z hľadiska klávesového aranžmánu sa mi veľmi páči In Your Eyes a takisto skladba The Prize, ktorá vyšla ešte na Heavy Hands. Ona nie je príliš zložitá, ale práve vďaka klávesom ožila. Dostal som sa trochu do mojich vysnívaných sfér. Mám totiž veľmi rád hudbu 60. a 70. rokov. Väčšinou bol v rockovej hudbe, v rhythm & blues a funky všade prítomný organ.

Ako prvú zo svojich obľúbených si spomenul Under Control. Zaujímalo by ma, o čom je presne. Si človek, ktorý má rád veci pod kontrolou?

Nie, nesmeruje to tade. Skôr je to v zmysle držať sa na uzde alebo byť na pozore. Pôvodne vznikala doma na akustickej gitare a písal som ju ako akúsi ódu na hudbu a muzikantstvo. Opisuje, ako hudobník niekedy trpí kvôli problémom s motiváciou a inšpiráciou. Je to o tom, ako spoznať svojich démonov, spriateliť sa s nimi a použiť na nejakú kreatívnu tvorbu, mať to celé pod kontrolou.

Nikto vo vašej kapele sa v plnej miere nevenuje hudbe, teda máte svoje civiné povolania. Vieš mi predstaviť kapelu aj v takomto kontexte?

Je to tak. Náš basgitarista Robo Gajdošík je umelecký zámočník. Je to veľmi šikovný a zručný chlapík. S ním sa poznám od roku 2006, keď som prišiel prvýkrát na skúšku. Bubeník Peťo je civilným povolaním programátor. Pali je tiež programátor. Ja som reaktorový fyzik. Všetci sme z úplne iného súdka, okrem Peťa a Paliho.

Ktorí mali nedávno meniny.

Áno. To vybavíme naraz.

Čo vás drží pokope? Aký je spoločný menovateľ?

Drží nás pokope viac-menej len hudba. Kedysi, keď som ešte aj ja žil vo Veľkom Kýri, to bol aj šport. S Robom sme chodili na túry alebo bicyklovať sa. Absolvovali sme aj veľa mimokapelných aktivít ako rôzne opekačky, atď.

To boli nesporne časy plné skvelých spomienok. Vrátil by som sa ale k súčasnosti, teda k "súdnemu dňu". Na čom pracuješ teraz?

V tomto momente pracujem na finalizácii vizuálu pre fyzickú kópiu CD Doomsday Session, ktorá pôjde do tlače pravdepodobne budúci týždeň. O dva týždne budú už možno k dispozícii aj samotné CD-čka.

Čo je to presne? Grafika? Možno o tebe ľudia nevedia, ale venuješ sa aj vizuálnemu umeniu.

Áno, robím grafiku. Mal som ju rozpracovanú už dávnejšie, ale po toľkých aktivitách a asi piatich kapelách, v ktorých hrám, som sa k tomu dostal až teraz. Bohužiaľ sme to nestihli do koncertu na Topfeste.

Aké sú teda vaše ďalšie plány?

28. augusta budeme hrať na Slížovici v Nitre. Tu by sme už chceli mať CD-čka v plnej paráde. Ďalší plán je spropagovať novú nahrávku. Chceme riešiť koncerty na jeseň a rozbehnúť to, čo zastavil covid.

Autor: Tomáš Garai