Album Richarda Autnera je jedným z toho mála pekných príbehov, ktoré v roku 2020 v rámci kultúry napísala pandémia. Práve vďaka nej mal známy slovenský herec čas s pomocou producenta Mareka Žilinca a ďalších spoluhráčov sfinalizovať mnohé rozpracované skladby, ktoré vzbudili pozornosť nákazlivými popovými aranžmánmi s klavírom v hlavnej úlohe.
Gratulujem k vydaniu tvojho prvého albumu. Aký máš teraz, po oficiálnom vydaní prvotiny pocit?
Je to výborný pocit, veľmi sa z toho teším. Som veľmi šťastný, že sa to podarilo.
V správe k albumu som čítal, že dôležitú úlohu v rámci produkcie zohral bubeník Marek Žilinec. Ako ste sa stretli?
S Marekom sa poznáme z konzervatória, no počas štúdia sme nemali nejaký extra blízky vzťah, skôr sme sa len tak obchádzali. Jedného dňa som ho stretol v jednej vegánskej reštaurácii, prisadol som si k nemu a našli sme mnohé spoločné témy, našli sme určité paralely v našich životoch, skamošili sme sa a 31. marca minulého roku sme si povedali, že spolu založíme kapelu. Normálne priamo na námestí SNP sme si podali ruku a Marek obdeň nato postol na sociálnych sieťach moju pieseň Odpovede, kde si ju vypočula Janka zo Slnko Records. Marek je teda neodmysliteľnou súčasťou celého procesu. Vďačím mu za veľa.
Takže doslova slovo dalo slovo?
Presne tak, slovo dalo slovo, trochu pomoci zhora a už to išlo.
Všimol som si, že aj skladba Bludár je na Youtube už od roku 2017, v akom širokom rozmedzí teda vznikali skladby?
Myslím si, že najstarší je text piesne Zem, ktorý som napísal niekedy v roku 2016, čiže nejakých 5-6 rokov dozadu. V tomto čase vznikli aj niektoré ďalšie piesne, napríklad Klára. No posledné piesne boli dokončené až počas korony.
Ty si profesionálny herec a na konte máš viacero úspešných televíznych a divadelných výstupov. Aké je to dokončiť hudobné dielo?
Rozdiel je najmä v tom, že urobiť hudobný počin bolo neporovnateľne slobodnejšie. V divadle hrám to, čo mi, v úvodzovkách, nakážu. Robím to tak, ako mi to nakážu, hovorím texty iného autora, interpretujem to tak, ako si predstavuje režisér. V hudobnej sfére je to iné. Texty som napísal sám, nikto ma tu akoby "nekibicoval", takže rozdiel je rozhodne najmä v slobode.
V tlačovke k vydaniu albumu je tiež spomenuté, že hudbu robíš takým terapeutickým spôsobom. Laik by možno povedal, že herec má počas práce priestoru na sebavyjadrenie habadej, že aj hranie môže byť terapiou.
Ani nie, na pľaci je to všetko nalinkované. Samozrejme záleží od režiséra, akú mieru slobody ti počas hrania nechá. Ale v hudbe som sám za seba a určujem si hranice sám. Herectvo vnímam tiež ako slobodnú profesiu, ale tá je u mňa ohraničená textom, koncepciou, autorovým rukopisom.
Možno trošku nadnesene, tvojou hereckou úlohou je vcítiť sa do určitej roly, do určitého charakteru. Keď som počúval jednotlivé skladby, napadlo mi, či si sa pri nich neinšpiroval tiež nejakými rolami, či si tie texty nerobil akoby z pohľadu niekoho iného.
Nerobil som to takto, aj keď je pravda, že piesne Odpovede a Hlavná postava vznikli v divadelných priestoroch, obe som napísal aj vymyslel v priestoroch divadla. Ale určite nemôžem povedať, že nejaká moja hraná postava mala zásadný vplyv na niektorý text.
Ako vyzerá tvoje tvorenie?
Doma mám taký malý klavír, ktorý si jednoducho napojím na počítač. Väčšinou to prebieha tak, že začínam melódiou alebo variujem nejakú melódiu, ktorá mi práve napadne, a do nej dopisujem text. Takto urobím demo, v programe do neho napasujem tiež bicie a basu. Pred skúškami zvyknem tieto demá poslať chalanom a oni si ich napočúvajú, pripravia si do toho svoje party, pretože samozrejme v mojom prvom nástrele nebude basová linka nikdy znieť tak dobre, ako ju dokáže vymyslieť náš basák Milan Koyš. Na skúške s kapelou tomu potom dáme všetci spolu finálnu tvár.
Napísať dobrý slovenský text vie málokto, roky sledujeme trend utiekania sa skôr k anglickým textom. Kedy si ty objavil v sebe tento talent, že vieš napísať text.
Hm. Viem, že prvú básničku som napísal už ako puberťák, ale to nebolo rozhodne nič svetaborné. Ale moment, v ktorom som zistil, že ma to baví, to bolo asi keď som napísal pieseň Klára, ten text som potom prezentoval v kruhu blízkych a dostal som pozitívnu spätnú väzbu, že to je fakt vtipný text, že sa im to páči, a odvtedy som sa tomu začal tak nejak venovať. Na druhej strane, nikdy som nemal pocit, že super, ide mi to, fajn, napísal som básničku, wau. Proste... Príde mi to prirodzené, ako keď si niekto sadne pred plátno a maľuje, čo mu napadne.
V textoch ideš dosť do kosti, nebudem klamať, že mi pri prvom počutí prebehol v nejakých partoch aj mráz po chrbte. Nenapadlo ti niekedy, že sa v nich možno až príliš odhaľuješ?
Áno. Párkrát mi napadlo, že toto bude každému okolo mňa zrejmé. Mal som pár takých reakcií, že z tých textov pôsobím ako nevyrovnaný človek alebo že je evidentné, že sa ešte stále hľadám, že som sa stále nenašiel. Takže áno. Keď som skladal mnohé z tých pesničiek pred pár rokmi, tak som bol skrátka chalan, ktorý netušil, čo bude robiť, bojoval som s neistotou a nevedel som, ako bude vyzerať môj život. Určite to môže pôsobiť tak, že sa až príliš obnažujem, čo si pravdaže uvedomujem, ale to nevadí. Jedna kolegyňa mi nedávno zdieľala takú jednoduchú pravdu, že láska a hudba by sa mala robiť skrátka úprimne, pretože len tak to má význam.
Čítal som tiež, že jednu zo starších skladieb si robil, keď si mal temnejšie obdobie. Napadol mi v súvislosti s tým posledný album Katky Malíkovej, ktorý na slovenskej hudobnej scéne otvoril inak stále marginalizovanú tému o duševných chorobách a depresiách. (rozhovor)
Samozrejme súhlasím, že je potrebné tieto veci vnášať do verejného priestoru a komunikovať, že ide o normálnu súčasť spoločnosti. Tiež som zažil úzkosti a podobné nepríjemnosti, ale musím povedať, že depresia mi pripadá naozaj ako taký fenomén dnešnej doby. Myslím, že s tým dosť súvisia sociálne siete, hlavne v prípade mladých ľudí, ktorí tam trávia obrovské množstvo času a akoby automaticky porovnávajú svoj život a kvality s tým, čo vidia tam. Tamten týpek má super frajerku, tamten týpek má peniaze, tamtomu chalanovi sa darí, je šťastný na dovolenke a ty sedíš doma. Naozaj mám pocit, podľa toho, čo som počul od svojich rodičov, babky a dedka, že ľudia kedysi neboli až tak utrápení, ako sú dnes. Asi je to aj preto, že na sociálnych sieťach žijeme často životy iných ľudí. Kedysi na také niečo nebol čas. Každý sa musel venovať len tomu svojmu.
Toto dosť rieši sociológ Neil Postman. Že žijeme v hyper-modernej dobe s obrovským presahom možností, ktoré sú v konečnom výsledku často paralyzujúce. Problémom instagramu možno tiež je, že dáva veľa priestoru naaranžovaným mediálnym obrazom bez reálneho referenta.
Je to možné. Vezmi si napríklad sex. Veľa ľudí má komplexy z niečoho, čo je nám absolútne prirodzené. Reálnym problémom potom je, že mnohí ľudia majú pocit, že sú nedostatoční. Internety sú plné porno stránok, kde je bežné, že nejaký brutálny borec zvláda desať žien naraz a nejaký mladý chalan, ktorý na to pozerá, sa potom dostane do postele s dievčaťom a má pocit, že to proste nevie, že je nedostatočný. Aj tu môžu potom štartovať rôzne komplexy a frustrácie. Keďže máme toľko možností, že všetko vidíme, všetky dvere sú otvorené, máme aj prirodzené tendencie sa s tým, čo v nich uvidíme, porovnávať.
Na takéto prípady vždy všetkými desiatimi odporúčam meditáciu.
To je úplne jasné! Celý archetyp všetkých tých pokojných mníchov a mudrcov ma reálny základ. O tom niet pochýb, to je obrovská pomoc, obrovská rada. Medituj, dýchaj, pozoruj tie myšlienky, nechaj ich odchádzať, prichádzať, nesúď sa, nehodnoť sa za to, aký si. Je veľmi potrebné o tomto rozprávať.
Z viacerých skladieb je znať, že máš blízky vzťah k prírode, tiež motív obalu albumu je do určitej miery ladený prírodne. Skladba Život má možno až taký enviro-vyčítavý nádych. Je v tom nejaká konkrétna referencia?
Áno, je. Je to písané z pohľadu jeleňa a aj klip k skladbe bude natočený akoby očami jeleňa. Toto bol hlavný motív skladby, je to v podstate, veľmi zjednodušene povedané, o poľovačke. O poľovačke na človeka, aj o poľovačke na zviera. Je to rozhodne o prírode, a áno prírodu mám veľmi rád, nie je samozrejme náhoda, že na albume je táto pieseň.
V jednom tvojom staršom rozhovore som čítal, že by si sa rád vydal na púť do Santiaga de Compostela, čo ma veľmi zaujalo aj kvôli osobnej skúsenosti. Tú púť som absolvoval a bol to mimoriadny zážitok, no nikdy nezabudnem na smutný pohľad na naplavené haldy plastu pozdĺž portugalského pobrežia od Porta na sever.
To je cesta, na ktorú sa naozaj chystám, až bude čas. Pieseň Odpovede je aj o tomto, že ľudia sú skrátka netolerantní, nezáleží im na okolí, v ktorom žijú. Odhadzujú plechovky, plasty, rôznu špinu a tvária sa, že je to ok. Toto vnímam ako určitý druh násilia a je to téma, ktorá ma veľmi zaujíma, prečo majú ľudia tendenciu hádzať veci len tak na zem. Raz som napríklad v lese našiel kočík. Chápeš? Len tak, niekto nepotreboval kočík, tak ho skrátka nechal uprostred lesa.
Späť do súčasnosti. Ako umelec vnímaš pandémiu ako uťatie podnetov alebo, naopak, ako obdobie, v ktorom majú ľudia čas dať si dokopy myšlienky a vyjsť von. Napríklad aj so svojimi dlho chystanými hudobnými projektmi?
Vieš čo, toto je fakt na dlhšiu debatu, ale v skratke si myslím, že umelci počas pandémie dostali na Slovensku, a vôbec po celom svete, fakt zabrať, predovšetkým tí na voľnej nohe. A nielen umelci, ale aj mnohé ku kultúre pridružené profesie teraz prakticky nemajú do čoho pichnúť. Z tohto hľadiska by bolo nefér, keby som povedal, že korona má nejaké, povedzme, benefity. Na druhej strane zas pandémia ponúkla každému umelcovi priestor tvoriť. Ja som v živote toľko nesedel pri klavíri ako počas korony. Je to taká dvojsečná zbraň, mnohým to síce utlo ich činnosť, no niektorým to v inom smere aj pomohlo. Napríklad kolega Milan Ondrík, vynikajúci herec, teraz na jednej strane nemá až toľko hereckej práce ako bežne, ale na druhej sa venuje rezbárstvu, z dreva vyrezáva prenádherné veci. Je to o tom, ako sa k tomu každý človek postaví. Buď sa na to pozrieš ako na čas, ktorý ti bol daný a s ktorým môžeš niečo zmysluplné urobiť, alebo ako na čas, ktorý môžeš naplniť nikde nevedúcim pindaním a frflaním.
Až raz pandémia ustane, budeme môcť počuť Richarda Autnera aj naživo, s kapelou, niekde v klube, možno na nejakom festivale? Aké sú tvoje ďalšie plány s týmto projektom?
Pevne verím, že sa nám podarí zahrať nejaký koncert. Zatiaľ sme dostali niekoľko veľmi príjemných ponúk v rámci online natáčaní, ale veľmi dúfam, že vyjde aj živé hranie komplet s kapelou. Aj keď je samozrejme ťažké odhadnúť, ako dlho to ešte bude trvať, ten čas raz príde.
Autor: Matej Kráľ
Foto: Dorota Holubová
Publicistickú činnosť autora z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
