Popový svet, do ktorého mu otvorila dvere skupina IMT Smile, opustil, aby sa mohol venovať intímnejšej hudbe. Takej, akú miluje. Marián Slávka sa stal tretím členom Longitalu, stál pri zrode projektu Talent Transport, no až teraz sa rozhodol rozpovedať svoj vlastný príbeh. Pod značkou Slnko Records vydal sólový album vLáska. Osobný a pozoruhodný.
Končili sme dlhú šnúru s Longitalom. Fakt vyčerpávajúcu, štvormesačnú, už fungovala ponorka a jedno s druhým. Keď sme to všetko zvládli, sedeli sme v aute a Janka (Shina z vydavateľstva Slnko Records, pozn. red.) mi hovorila, že už dávno neurobila mužskú nahrávku. Niežeby neboli kapely s mužským hlasom, no bolo veľa ženských albumov a spýtala sa ma: "Marián neskúsiš urobiť album?" A tak to vzniklo. Niežeby vznikol na objednávku, ale bol to jej nápad. O dva týždne som sa jej pýtal, či to naozaj myslela vážne a povedala áno. Tak som začal dávať album dokopy. Do troch mesiacov sme boli v štúdiu a nahrávali sme podklady. Potom mi hovorila, že ani nečakala, že by to mohlo byť také dobré. Možno som ju trošku prekvapil.
Spolupracoval si na množstve albumov, toto je však tvoje prvé sólové dielo. Prinieslo ti to nejaké nové pocity?
Hovoril som si, že treba nahrať neambiciózny album. Neviem, či sa nám to podarilo. Začali sme na albume pracovať s mojím producentom, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Je to môj blízky priateľ. A ja sa z toho teším, lebo to treba. Už som aj v takom veku, mám niečo za sebou a povedal som si, prečo neurobiť sólový album s takouto hudbou? Takže to beriem prirodzene.
Tým záhadným producentom bol Lukáš Duchovič, s ktorým si hrával aj v Sounds Like This?
Áno, Lukáško Duchovič.
Akým spôsobom vlastne vstupoval do tvojho procesu tvorby? Keď si človek vypočuje tú nahrávku, tak vôbec nemá pocit, že by okrem teba do toho niekto vstupoval.
(Smiech) On do toho albumu vstúpil vlastne pred pätnástimi rokmi, keď sme sa začali intenzívne kamarátiť a vlastne je to jeden z mojich najbližších, ak nie najbližší, človek mimo rodiny. Takže naše priateľstvo ovplyvnilo do určitej miery môj život, možno aj jeho. Ako mi je blízky v mojom osobnom živote, tak mi je blízky aj na tomto albume. Najskôr sme nahrávali tri nejaké spodky - bicie, klavír, spevy, gitary, basu, potom si to všetko zobral k sebe do počítača a urobil k tomu elektroniku a také veci. Niekde zasiahol viac a niekde skoro vôbec, ale myslím si, že hlavné je to, čo nás spája - naše priateľstvo. Ani som neuvažoval, že by to mohol produkovať niekto iný. Bolo to hneď jasné. Predtým nikdy nič také nerobil, takže je to prvotina pre nás oboch.
Ale podieľal sa s tebou aj na textoch.
Áno, textovo mi pomáhal v dvoch skladbách. Závislosti a potom s pesničkou Ajemsori. Chcel som, aby ju napísal on. Poslal som mu základnú skicu k čomu by som sa chcel vyjadriť a on to vyšperkoval. Takže by sa dalo povedať, že sme na nej robili spolu.
Snažím sa spoliehať na spontánnosť
Bol to pre teba stres vydať sólový album?
Stres mám z úplne iných vecí ako z vydania tohto albumu. Samozrejme čakal som nejaké reakcie, lebo fakt je to veľmi osobné a riešim tam aj vážnejšie veci. Takže z tohto pohľadu som bol ani nie v strese, ale v napätí alebo v očakávaní. Je to také zvláštne. Keď urobíš skladbu, napíšeš text a potom to niekto iný počúva. A je úplne super, že pri tom počúvaní nie som. To je výborné. Lebo, keď niekedy púšťam niekomu svoju hudbu, tak je to taký čudný pocit. Ja som tam, on je tam... Beriem to tak, že ja som si svoju robotu urobil a ako s tým poslucháč naloží, je už na ňom. Je to taká spolupráca medzi autorom a poslucháčom.
A ako si sa cítil v úlohe speváka či rozprávača?
Je to zaujímavé, lebo sa vôbec nepovažujem za speváka. Keď som asi tri týždne doma dokomponovával album, spieval som si a trénoval na nahrávací deň. Nejakým zázračným spôsobom sa mi podarilo skladby naspievať tak, že som s nimi spokojný. A sú tam aj nepredvídateľné momenty, keď v poslednej pesničke zaimprovizujem. To vôbec nebolo plánované. V živote sa snažím, nehovorím, že to mám už úplne urobené, ale spoliehať sa na spontánnosť. Niekedy treba zaimprovizovať a byť spontánny.
Priznám sa, že keď som sa dozvedela, že vydávaš album, hneď som si spomenula na moment, keď si spieval v Starej tržnici s projektom Hrana. Nebola to tiež chvíľa, ktorá ťa posmelila, že aj toto by mohla byť tvoja cesta?
So spevom som začal niekedy okolo roku 2012, keď sme robili album Žena s ovocím. Spieval som asi v štyroch pesničkách. Možno tam sa to niekde začalo. Hrana bola otestovaním si seba samého, či som schopný ustáť takú situáciu, akou bolo odrecitovanie skladby Mareka Brezovského. Bolo to výborné, fantastický zážitok.
Keď album vyšiel, hneď sa objavili reakcie, že je v ňom cítiť prepojenie s Hranou.
Určite je tam spojitosť, veď jednu skladbu som aj Marekovi venoval. Potom v Závislostiach je použitý sampel zo Všetko je inak. Hrana je pre mňa jeden z najsilnejších albumov, takže ten vplyv tam môže byť trošku cítiť, ale že by som niečo kopíroval, to určite nie.
Zdroj: Martina JavorMožno za to trošku môže aj obal albumu, ktorý robil Marek Ormandík, umelec, prepojený s hudbou Mareka Brezovského aj vďaka obrazom vzniknutým počas koncertov Hrany.
Áno a je to vidieť, že to robil Marek. Musím povedať, že to bol vždy môj sen, lebo je to môj najobľúbenejší maliar. A vždy som mal sen, že keď raz niečo urobím, Marek k tomu dodá takúto záležitosť. To sa podarilo a som za to veľmi vďačný.
Kto ťa hudobne ovplyvnil pre vznik tohto albumu? Hranu sme spomínali, ale sú tam nejaké momenty, ktoré sú pre teba vzácne a ovplyvnili ťa?
Asi stretnutia s ľuďmi. S tými, o ktorých sú moje pesničky. Hudba, ktorú mám napočúvanú. Nebudem teraz menovať muzikantov. To hlavné sme povedali, ale asi stretnutia s ľuďmi a vzťahy a môj príbeh samotný. Je to vlastne o mojom živote a o veciach, ktoré sa v ňom stali. Hlavne ma inšpiroval môj život.
Je to príbeh o chlapcovi, ktorý chcel hrať...
Áno, to, to, to... Naivný chlapec prišiel do veľkého mesta a začali sa diať veci, niekedy príjemné, niekedy nepríjemné, ľahšie alebo ťažšie a to je tá najväčšia inšpirácia.
Povedal by si niekedy, keď si hral ako nadšený chlapec s IMT Smile, že to dotiahneš na sólový album? Lebo nie je to zvyčajné pri bubeníkoch.
Áno. Premýšľal som nad tým, že možno som prvý slovenský bubeník, ktorý urobil pesničkový album, ale nič to nejako neznamená. Od malička som chodil na klavír a bol mi blízky aj potom v neskoršom veku. Neviem... Ani to moc neprežívam, že som vydal album.
Ale album sa podaril a celkom ma prekvapilo ako veľmi je osobný. Mala som pocit, že na to človek potrebuje odvahu. A možno nie, možno sa mýlim.
Možno aj nie. (smiech)
S kým si konzultoval počas tvorby svoje skladby?
Riešil som to so svojou frajerkou Martinou (hudobníčka Martina Javor, pozn. red.). Komponoval som pesničky, dopisoval texty, potom som to nahrával na "kazeťák" a púšťal svojmu kamošovi susedovi, producentovi. A asi s nikým som nič nekonzultoval, lebo niekedy, keď veľa konzultujem, každý sa k tomu vyjadruje a chcel som to urobiť po svojom. Dokonca ani Shine som neposielal nejaké "demáče", ona mi verila. Toto je môj názor, takto to chcem.
Prečo si zvolil názov albumu vLáska? Raz som to slovo započula aj v texte.
Ono je to jednoduché, lebo zo slova Vláska sa dá poskladať moje meno Slávka, takže je to slovná hračka a veľmi sa mi to páči. Snažím sa žiť v láske a je to pre mňa dôležité slovo.
Album je hotový, pomýšľaš aj na koncerty?
Už máme vymyslenú kapelu, ale teraz je toho času naozaj strašne málo. Chystáme koncerty s Longitalom, potom niečo s mojou ďalšou kapelou Talent Transport, s ktorou sme nahrávali album. Ale dúfam, že sa nám to podarí. Máme aj miesta vymyslené, kde by sme mohli hrať. A tým, že nie som vyspievaný spevák, tak mám špecifické požiadavky. Nič extra, len keby sme išli hrať, tak musíme mať zvukovku, kde nikto nie je. Dúfam, že sa nám podarí urobiť pár koncertov. Bol by som naozaj veľmi rád, veľmi by som sa tešil.
To by bola možno ozajstná skúška ohňom.
Tak toto by bola skúška ohňom. Nie vydanie albumu, ale naživo ho prezentovať, tam by sa to ukázalo.
Vypočujte si album vLáska na Deezeri:
Autorka: Martina Slivková
Foto: Facebook / archív hudobníka
