Mladý slovenský hudobník Marián Slávka študoval na konzervatóriu, odbor bicie nástroje a klavír. Spolupracoval so špičkou slovenskej hudobnej scény, medzi inými aj s IMT Smile, Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom, Richardom Müllerom, Petrom Lipom, Henrym Tóthom či s Dlhými dielmi (Longital).
Čo sa skrýva pod názvom Žena s ovocím?
Tento názov vznikol spontánne, keď som robil náčrt obalu nášho CD-čka. Bolo na ňom dievča, ktoré drží v ruke hrušku. A z toho sme to potom dostali do názvu – Žena s ovocím. Ja som priezviskom Slávka – to je ženské meno, Andrej Hruška má ovocné meno, takže takto sme to skĺbili a vznikol tento originálny názov. Je to zároveň názov kapely aj názov albumu. Tento projekt vznikal dosť dlho, pôvodne sme nemysleli, že sa z nás stane kapela. Postupne ako vznikali pesničky sme si povedali, že by sme to mohli dotiahnuť až do toho štádia.
Kedy tento projekt vznikol?
Sú to nejaké tri roky, možno aj dlhšie. Zo začiatku sme si len tak u Andreja nahrávali nejaké „demáče“, potom sme si povedali, že ideme nejaké veci nahrať aj do štúdia. Postupne vznikali nové pesničky. Prechádzali sme si rôznymi obdobiami a to, čo sme zažili, sa nejakým spôsobom potom odrazilo v našich pesničkách.
Prvýkrát vydávaš album, na ktorom si sa z veľkej miery autorsky podieľal, dokonca na ňom aj spievaš. Aký máš z toho pocit?
Síce som už na nejakých doskách hral, ale nikdy som k tomu veľmi autorsky neprispel. Akurát na albume IMT Smile 'Hlava má sedem otvorov' som napísal jednu pesničku 'Bolo to dávno'. Tam sa to vlastne všetko začalo. Povedal som si, že vyskúšam aj niečo iné a výsledkom je Žena s ovocím. Autorsky sa na ňom podieľame napoly s Andrejom Hruškom, ja mám na ňom osem pesničiek, on sedem. Som rád, že sa to podarilo, je to dobrý pocit. So spevom je to také diskutabilné. V prvom rade, ja nie som spevák, ani sa tak necítim. Ale proste som mal pocit, že tie pesničky, kde som si sám aj robil texty, nikto iný nemôže spievať, len ja. Mám ale odmalička problémy s hlasom. Nemôžem plnohodnotne odspievať celý koncert, lebo mi odchádza hlas. Preto potrebujeme nájsť hlavného speváka a ja si občas spoza bubnov niečo zaspievam.
Kto každý stojí za skladbami autorsky a interpretačne?
Hudbu sme robili ja s Andrejom. Nie spoločne, každý má na albume vlastné veci. Čo sa týka textov, dali sme možnosť prejaviť sa mladému začínajúcemu textárovi Lukášovi Duchovičovi. Texty písal, dá sa povedať, na mieru. Odzrkadľujú naše životy. Interpretačne sa nám podarilo osloviť a pozvanie prijal Oskar Rózsa, ktorý skladbu, čo spieva, aj produkoval. Veľmi opatrne som mu navrhol túto spoluprácu, lebo sme už dlhšie spolu nekomunikovali. Mal som veľkú radosť, že súhlasil. Ďalej na albume spieva Dano Heriban – herec, mladý muzikant, textár a Tomáš Sloboda zo Sounds Like This. Veľmi sa z toho teším, že sú na doske takíto ľudia, ktorí svojim spôsobom ovplyvnili slovenskú hudobnú scénu. Oskar určite. A je to vzácnosť, že túto ponuku prijal, lebo po vydaní Hrany sa sólovo ako spevák veľmi neobjavoval.
Ako by si album charakterizoval?
Všetko sú to pesničky slovenské, nie je tam ani jeden anglický text. Je to jednoducho taký pesničkový album. Je rôznorodý, lebo moja a Andrejova tvorba je rôzna. Základný rozdiel je ten, že ja svoje veci robím na klavíri a Andrej na gitare, takže to je úplne iná koncepcia. Andrej sa púšťa aj do takých trošku modernejších vecí, moje skladby sú viac klasické.
Plánujete nejaké koncerty na spropagovanie albumu?
Plánujeme. V súčasnosti riešime to, ako budeme hrať naživo. Už máme postavenú kapelu, speváka ešte hľadáme. Možno jednu – dve veci zaspievam aj sám.
Aké máš plány do budúcnosti? Tvojou prioritou je teraz Žena s ovocím?
Bol by som rád, keby sa nám podarilo hrávať. Ja som nikdy, čo sa týka popu, nebol pri úplnom začiatku toho vývoja. Vždy som prišiel do hotovej veci. Takže dúfame, že sa nám podarí koncertovať, neskôr by sme chceli nahrať ďalší album. A čo sa týka priorít, bojím sa tohto slova. Lebo ak cítime, že to chceme robiť a všetci do toho idú naplno, tak to nemusí byť priorita a môže to fungovať. Chcel by som sa naďalej venovať aj iným veciam.
V akých iných kapelách ešte pôsobíš?
Hrám v M.A.F. triu spolu s Andrejom Hruškom a Filipom Hittrichom. Koncertujeme po kluboch, hráme inštrumentálnu hudbu, je to taký jazz-rock. Potom máme taký projekt Talent transport s Fedorom Frešom a Vladom Šarišským - "Slnkom", ktorý sa tiež podieľal na našej doske. Chodím taktiež hrávať s Martinom Žiakom, s ktorým tvoríme Gemini 77. Ešte hrávam aj s takou funkovou kapelou s názvom Groovin' heads. Tak to pomaly rozbieham, lebo sa chcem vrátiť k tomu, čo som robil kedysi, na čo som zanevrel. Hádam sa mi to podarí.
Prečo si sa rozhodol ukončiť svoje pôsobenie v IMT Smile?
V poslednej dobe som cítil, že by som mal po tých rokoch skúsiť ísť aj sám za seba. Aj keď IMT Smile bola fantastická skúsenosť s podľa mňa najlepším lídrom. Ale uvedomil som si, že si to budem vyčítať, ak nikdy neskúsim ísť vlastnou cestou. Chcel som sa tiež vrátiť k jazzovej hudbe a ono sa to nedalo skĺbiť s hraním v IMT Smile. Je to totiž kapela, ktorá ti právom zaberie všetok čas, lebo inak sa to vlastne ani robiť nedá. Veľa som nad tým rozmýšľal a rozhodol som sa vrátiť sa na menšie pódiá a hrať pre menej ľudí, aby som si niekedy mohol povedať, že som to vyskúšal, aj keď to možno nevyjde.
Od kedy sa venuješ hudbe?
Môj otec, barový hudobník, chcel, aby som prebral jeho žezlo – mal so mnou veľké plány. V piatich rokoch ma prihlásil na Ľudovú školu umenia na klavír. Najlepšia kombinácia barového hudobníka v tej dobe pred dvadsiatimi rokmi bol klavír a nejaký dychový nástroj. Tak som bol nútený učiť sa na klarinet, po čom mal nasledovať saxofón, lebo to vraj dobre vyzerá. Dokonca som mal ísť na konzervatórium študovať hru na klarinet, ale nakoniec sa mi z toho podarilo vycúvať. Potom som sa asi v dvanástich rokoch začal sám učiť hrať na bubny. Pri tom som aj ostal a išiel som na konzervatórium do Bratislavy.
Kto ťa v hudbe najviac ovplyvnil?
Záleží na tom, v akých štýloch. Počúvam hlavne džezovú hudbu. Pop som začal riešiť až potom, ako som začal hrať s Ivanom. Ovplyvnili ma hlavne džezoví bubeníci ako Brian Blade či Jack de Johnette. Zo svetového džezu sú to napríklad Keith Jarrett, Esbjörn Svensson a Herbie Hancock. Čo sa týka slovenskej hudby, páčia sa mi, napríklad, staré albumy Richarda Müllera či Bezvetrie Andreja Šebana. Ale pri komponovaní ma veľmi hudba, ktorú počúvam, neovplyvňuje. Spomeniem ešte Hranu od Marka Brezovského a Oskara Rózsu. Tento album je pre mňa vrchol slovenskej hudobnej tvorby. Je to viac než desať rokov stará nahrávka a prežije to ešte dlhé roky. Nedávno som bol na výstave Marka Ormandíka. Jeho tvorba ma z výtvarníkov zasiahla najviac – nádherné obrazy, nádherné nápady, originálny rukopis...
Píšeš si aj vlastné texty k piesňam. Čo ťa inšpiruje pri písaní? O čom píšeš najradšej a najčastejšie?
Inšpiruje ma to, čo som zažil. V mojej tvorbe sa odzrkadľujú obdobia, ktorými som si prechádzal. Nápady prichádzajú spontánne. Ak to nepríde samo, za klavírom môžem sedieť aj dve hodiny a nič nezložím.
Autorka: Emília Kormaníková
Foto: Emília Kormaníková
