Po šiestich rokoch sa Tornádo Lue vrátili na pódiá v pozmenenej, komornej zostave. Pri tejto príležitosti sa rozhodli nahrať živý "best of" album, ktorý by sa mal na trh dostať už v decembri. O minulosti, prítomnosti, ale aj budúcnosti kapely sme sa rozprávali s Janou Tóthovou (spev), Pavlom Murínom (gitara) a Jurajom Hladným (klávesy).
Jana: Zatiaľ som si to ešte komplexnejšie nezhodnocovala, keďže po poslednom koncerte som išla rovno spať a teraz sa ešte len pomaly spamätávam. Ak by som to však mala zhrnúť – najlepší bol pre mňa druhý večer, keďže vtedy bolo všetkého tak akurát. Zažila som si pocit odosobnenia, kedy som sa stíhala pozerať na to, čo robím a pritom som si to aj vychutnávala. Bol to intenzívny zážitok, takže to celé určite neľutujem. Vyhovovalo mi vracať sa každý večer na to isté miesto, ako keby som bola "naozajstná barová speváčka". (smiech)
Väčšinu live albumu budú tvoriť staré piesne prearanžované do novej podoby. Ako ich prijali fanúšikovia?
Jana: Dosiaľ som nepočula nejaké väčšie výhrady. Buďme ale úprimní – ľudia nemajú veľmi radi zmeny a určitú časť vašej tvorby si nevyhnutne privlastnia. Samozrejme ma teší, že tie pesničky berú za svoje, ale to neznamená, že nad nimi môžem stratiť kontrolu. Súčasná podoba skladieb mi však osobne vyhovuje omnoho viac ako v minulosti. Čo bude ďalej, to ukáže len čas.
Živý album ste sami označili za formu best of-ky. Beriete ho ako bodku za určitým obdobím kapely?
Juraj: V princípe ide o výber piesní, ktoré sa nám zdali byť najlepšie a ktoré aj po rokoch stále radi hrávame. Čo sa nových aranžmánov týka, úplne súhlasím s Janou – teraz už ani jeden z nás nepochybuje o tom, že tie skladby sú takto dobré. Akékoľvek pochybnosti sa vlastne rozplynuli už po prvom koncerte...
A čo dátum vydania?
Pavol: Odvážny plán je začiatok decembra, ale úprimne povedané – nemáme tam moc čo riešiť. Jednoducho to vyjde buď teraz alebo nikdy.
Nie sme z tých, ktorí sa za každú cenu hrnú do štúdia
Nahratie novej štúdiovky by pripadalo za určitých okolností do úvahy?
Jana: Samozrejme. V podstate ide len o akúsi praktickú záležitosť. Ak budeme mať kvantitatívne dostatočné množstvo materiálu, ktorý bude kompaktný a kvalitný, vydáme nový album. Mne však zatiaľ úplne vyhovuje postup, aký máme. Dokončíme pesničku, nahráme ju a vypustíme von. Vďaka tomu sme v neustálej interakcii s okolím a priebežne fungujeme. Momentálne skutočne nemám chuť zavrieť sa na mesiac do štúdia a trápiť sa nad uceleným albumom. Ak to bude mať takýto trvale udržateľný rozvoj, budem spokojná.
Juraj: Takže najbližšiu päťročnicu máme vytýčenú... (smiech)
Pavol: Nikdy sme neboli z tých, ktorí by sa za každú cenu hnali do štúdia a potrebovali za pár týždňov vyprodukovať hotové CD. To, čomu sa dnes hovorí "kríza hudobného priemyslu" nám v podstate tvorivo vyhovuje. Skladby môžeme zverejniť na YouTube kedy chceme a tí ľudia, ktorí sa o to zaujímajú, si to nájdu.
V médiách sa skloňujú slovné spojenia ako – po šiestich rokoch pauzy sa Tornádo Lue opäť vracia na pódiá. Ide teda o definitívny a plnohodnotný "comeback"?
Jana: Ktovie. V tomto prípade však mám oveľa väčšiu chuť hrať ako v minulosti. Myslím si, že by všetko mohlo ísť pomerne hladko – teda pokiaľ ma niekto fakt nenaštve. Pravidelným koncertovaním však vzniká nová kvalita, ktorú by sme v štúdiu dosiahnuť nedokázali – a to je presne to, čo ma na tom najviac fascinuje. Stať sa môže čokoľvek, ale zatiaľ ideme ďalej.
Keď sme pri návratoch – nedá mi nespýtať sa na Dušana Palka...
Jana: Konečne to niekoho napadlo. (smiech) Úprimne povedané o ňom absolútne nič neviem. Nedávno sa mi síce o ňom snívalo, ale to je tak všetko. V mojom živote bolo mnoho chvíľ, kedy mi tento človek chýbal – nech to už znie akokoľvek zvláštne. Dúfam preto, že sa mu darí...
Pavol: Gro nášho prvého albumu vlastne vzniklo v Dušanovej rodinnej garáži, kde mal rôzne nástroje. Napríklad mačetu, zverák a ďalšie veci, ktorými občas hrozil zvyšku skupiny.
Jana: Najhorším mučiacim nástrojom bola kvasená kapusta, ktorú som otvárala vždy, keď sa mi niečo nepáčilo. Zas na druhú stranu, v tej dobe sme hrali ako trio a tá intimita bola fajn. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa vrátili ku komornejšej podobe kapely.
Rádio_FM je platforma, akú na Slovensku potrebujeme
Lyrická stránka Tornádo Lue je vo veľkej miere postavená na textoch, ktoré sú prekladmi básní Sylvie Plath. Ako ste sa k Sylvii dostali?
Jana: Ani neviem. Raz sa mi jej kniha dostala do rúk a ostatné je už história. Jej texty ma zaujali najmä tým, že boli iné. Do istej miery pomenovali to, čo som cítila a možno aj potláčala. Tie básne by sa dali prirovnať ku sledu obrazov a ja som k nim iba pridala môj dovetok. Ťažko sa mi o tom rozpráva konkrétnejšie. Možno, že to je aj dôvod, prečo robím tie skladby – "normálne" to vyjadriť jednoducho nedokážem.
V jednom rozhovore si povedala, že ťa slová v textoch využívajú a pracujú s tebou. Že slovám slúžiš. Môžeš to trochu osvetliť?
Jana: V podstate ide o to, že moja osoba ustúpi do úzadia a nechá cez seba iba prúdiť slová. V tom momente sa snažím vyvarovať akýchkoľvek poínt alebo nadbytočných emócií. Sú tam iba slová a hudba, nič viac.
Vrátil by som sa trochu do minulosti a dôb legendárneho rádia Ragtime. Viažu sa vám k nemu nejaké konkrétne spomienky?
Pavol: Úplne konkrétne nie, ale v podstate išlo o jediné rádio, ktoré bolo vo svojej dobe ochotné hrať naše skladby. Samozrejme ešte existovalo aj pražské Radio 1, ale to je už iný príbeh.
Ako vnímate Rádio_FM, ktoré v súčasnosti dáva priestor kapelám, ktoré ho inde nedostávajú?
Pavol: Podľa mňa je to platforma, akú na Slovensku potrebujeme. Hnevajú ma debaty o tom, či je tento okruh ziskový alebo neziskový – povinnosťou verejnoprávneho média je dať priestor všetkým žánrom a reči o tom, že FMko je zbytočné, sa mi nepáčia.
Jednoduchý návod, ako sa stať legendou
V čom sa za tie roky zmenila pódiová prezentácia kapely? Ak si dobre spomínam, Jana svojho času občas spievala aj chrbtom k publiku...
Jana: To je pravda, ale len v jednej alebo dvoch skladbách. Bola to vtedy súčasť môjho prejavu, dnes už jednoducho nemám tú potrebu. Pódiovú samotu si zachovávam aj tvárou otočenou k publiku. Veľa sa toho zmenilo, narodilo sa mi dieťa a do svojho života som integrovala pocity, ktoré ma v minulosti desili. Boli časy, kedy som s niektorými vecami mala problém, ale to všetko je už preč. Dozrel čas. To sa premieta aj na pódium, kde mi vyhovuje prechádzať do rôznych polôh a experimentovať. Voľakedy boli pre mňa koncerty omnoho väčším stresom a utrpením – v súčasnosti sa už nebránim skoro ničomu.
Takže v minulosti ste koncerty brali skôr ako povinnú jazdu?
Jana: Ťažko povedať. Asi som to v tej dobe nejako nevedela spracovať. V minulosti som bola inou osobou, ktorú týmto pozdravujem.
Pavol: Možno že sme niektoré veci považovali za dôležitejšie, než v skutočnosti boli. Napríklad sme sa vždy snažili o to, aby sa ľudia viac hýbali a podobne. To však v súčasnosti už nie je prvoradé.
Viacerí fanúšikovia aj novinári vás označujú slovom legenda. Cítite sa byť legendami?
Jana: Pre niekoho asi legendami sme. Neviem však, čo to znamená a už vonkoncom sa tým nehodlám riadiť.
Pavol: Na to, aby sa kapela stala legendou, je jednoduchý návod – stačí sa rozpadnúť, pár rokov nič nerobiť a zase sa dať dokopy. Ostatné už príde samo. (smiech)
Svojho času ste však dostali aj nálepku s nápisom "vampirpop" – stotožňujete sa ešte s týmto označením?
Pavol: To vymyslel Jozef a ten už s nami nie je.
Jana: Existujú veci, ktoré platia len pre určité obdobie našej kapely. Ja som človek, ktorý nemá veľa pevných názorov a vie pochopiť život z rôznych strán. Táto "nálepka" je preto len obrazom určitého obdobia, nič viac.
Juraj: Chvíľu sme vampirpop hrali – to je pravda, ale dnešná forma je už niečo úplne iné. To, čo hráme dnes, sa skôr podobá začiatkom Tornádo Lue. V tej dobe sme ani my sami nevedeli, akým smerom pôjdeme – mohol z toho byť šansón alebo aj niečo úplne iné. Slovo vampirpop pôsobilo určitý čas zvukomalebne a páčilo sa nám – jeho história však skončila.
Tornádo Lue - Nikto neni
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Daša Šimeková
Súvisiaci interpreti: Tornádo Lue
