Keď si ku mne 21. februára v autobuse smerujúcom na skvelý slovinský showcase festival MENT prisadla SJU a po pár minútach oťukávacieho small talku som sa dozvedel, že sa v skutočnosti volá Zuzana Smatanová, myslel som si, že ma už nič neprekvapí. Vtipné bolo, že presne v tú istú hodinu mi kolega Marek poslal svoj rozhovor s tou Zuzanou Smatanovou, ktorú všetci poznáte.
Niekoľkohodinová cesta do Ľubľany a aj samotný pobyt na MENTe boli nakoniec plné prekvapení a ďalších "osudových náhod" so SJU. Preto keď som si v posledný deň pred cestou naspäť konečne aj vypočul jej hudbu, bolo jasné, že Marek nebude jediný, kto tento rok na Hudba.sk spraví rozhovor so Zuzanou Smatanovou.
Rodáčka zo Štúrova totiž robí hravý a farebný, no pritom vkusný a nie prehnane lepkavý pop svetových parametrov, má za sebou vskutku nevšednú hudobnú cestu, ktorá zahŕňa okrem iného aj vlastnú výrobu štýlových pokrývok hlavy pre will.i.ama či Paula McCartneyho (pozri BYSJU), a navyše po aprílovom vydaní debutového albumu Mind Theatre sa pôvodne v zahraničí pôsobiaca speváčka veľmi rýchlo "udomácňuje" aj na slovenskej scéne.
Pri jednej z jej čoraz častejších návštev Bratislavy sme si tak popri dlho plánovanom tenisovom zápase našli čas aj na mierne aktualizovanú rekonštrukciu nášho autobusového rozhovoru. Ak ho dočítate, ďalším krokom môže byť v sobotu (13.7.) o 15:15 koncert SJU v Café Kušnierik na Pohode.
Zdroj: Martina Mlčúchová
V apríli si vydala debutový album a celkom sa ti od jari roztrhlo vrece s koncertmi. Koľko si ich už tento rok odohrala, máš to zrátané? Ktorý bol tvoj obľúbený?
Začalo to ešte v marci, pred albumom, vystúpením v Popo_FM. Odvtedy sme mali asi pätnásť ďalších koncertov. Všade sa mi hralo výborne, ale najviac sa mi páčilo asi v Pink Whale a v ARTE v Piešťanoch. Nebolo tam veľa ľudí, ale tí, čo prišli, sa všetci bavili. Podarilo sa mi ich dostať do tej atmosféry. Niektorí potom hovorili, že nezvyknú vôbec tancovať, že sú "proti tancovaniu".
Ja som ťa prvýkrát videl naživo v polohe, ktorá by sa ľuďom, ktorí sú "proti tancovaniu", určite páčila. Bolo to na akcii 1. Máj v knižnici v Novej Cvernovke, kde ste hrali akusticky. A bolo to veľmi dobré, hrávala si tak aj predtým?
Toto bolo prvýkrát. Pred pár mesiacmi som urobila jedno video z takej strechy, s elektrickou gitarou a nejakými efektami. Teraz to ale bolo prvýkrát len s akustickou gitarou a spevom, a namiesto synťáku som tam mala bubon. Nacvičili sme to v ten deň s Ľubom na izbe a potom pred koncertom v knižnici. Myslím si, že zahrať si pesničky v akustickej verzii je vždy super, lebo tam sa ukáže, či tie pesničky fungujú. Užívala som si aj väčšiu voľnosť, keďže sme všetko hrali naživo. Neboli tam žiadne zvuky, ktoré sú v skladbách časovo naprogramované, keď hráme s elektronikou.
Ako začala tvoja spolupráca s Ľubom Krajňákom?
Napísal mi cez Instagram, keď ma nominovali... Teda nenominovali, dostala som sa do longlistu Radio_Head Awards. Už ma opravili, že to ešte nie je nominácia.
Aj ja som ti to hovoril, keď sme sa prvýkrát stretli. Ale bolo to milé, ako si sa z toho tešila. V longliste sú všetci, ktorých skladby boli v dennej rotácii Rádia_FM. Je to vlastne niečo ako "technická" nominácia, taký predvýber. A potom za nich ľudia môžu hlasovať a až z toho vzídu tie vážne nominácie.
Ja vlastne ani neviem, prečo mi nikdy predtým nenapadlo poslať svoje pesničky do Rádia_FM. Už som mala vonku EP, vydávala som single, aj som hrala koncerty v Anglicku, bola som na turné. Až minulý rok v decembri som jednému môjmu kamarátovi, DJovi Kinetovi, poslala skladbu Just For Tonight, ktorú som vydala pred Vianocami. Aj to má taký vianočný vibe, aj keď to nie je vianočná pesnička. A on, že pošli to Danielovi Balážovi, dal mi jeho mail. Tak som poslala a asi to teda zahrali, lebo potom mi len začiatkom roka prišiel mail, že ma dali do longlistu.
Takže Ľubo mi vtedy na základe toho hneď písal na Instagrame, že "super hudba, nechceš ísť na kávu?". Pôsobil v projekte Waterbased a hľadal práve vtedy nové výzvy. Spýtal sa ma, či nepotrebujem nejakú pomoc a ja som práve potrebovala niekoho na živé vystúpenia. Až teraz zisťujem, aké je živé hranie dôležité. Vlastne vždy som to vedela, ale to, že to s niekým zdieľam, mi určite veľmi pomohlo k zvýšenej aktivite.
Predtým si vystupovala sama?
Áno. Mala som kamarátov všelikde po mestách, že keď som niekde hrala, tak prišli a zahrali na basu alebo na synťáku v jednej-dvoch pesničkách. Ale inak som to ťahala sama, teraz mám prvýkrát stáleho spoluhráča v projekte.
A už spolu aj tvoríte, začínate robiť pesničky ako autorská dvojica?
Zatiaľ mi Ľubo pomáhal s postprodukciou a v niektorých pesničkách pomenil a pridal elementy. Komplet pesničku od nuly sme spolu ešte nenapísali. Ale chceme, lebo už čoskoro začnem riešiť druhý album. Teraz v lete sa sústredíme na koncerty a potom v septembri si na to sadneme a uvidíme. Teším sa na to.
S debutovým albumom si už na Slovensku robíš slušné meno, hlavne vďaka spomínanému Rádiu_FM. Minule som videl storku, kde si písala, ako ti mama píše a volá, keď počuje tvoju hudbu z rádia.
Keby som ti ukázala históriu môjho chatu s mamkou, tak to je len, že "zase ťa hrali" alebo "hrali ťa o 7:53". A píše mi názvy skladieb s fonetickým spellingom, je to zlaté. Hrajú skladby Chocolate, Locked in the Museum, Another Life, Lux, Creatures of Habit... Myslím, že každý deň aspoň raz niečo zaznie.
To je dosť veľa songov. Ty si im poslala konkrétne pesničky, že toto by sa mohlo hodiť, alebo keď už vyšiel album, tak si z neho vybrali sami, čo chcú hrať?
Posielala som single postupne, ako vychádzali, a potom album pár dní predtým, než vyšiel. A oni si už vybrali. Tiež ma prekvapilo, koľko toho hrajú.
Veľkou novinkou je, že budeš mať koncert na festivale Pohoda. Ako k tomu došlo?
Ja som mala email na Miša Kaščáka ešte z mojej predošlej kapely Ora The Molecule, kde som hrala na bicích. Chcela som, aby sme mali koncert na Pohode, ale to sa nepodarilo, lebo sme sa v tom roku ozvali príliš neskoro. A teraz, keď na jar vyšiel môj album, bolo zase dosť neskoro. Takže som mu písala s takou malou dušičkou a hneď na to som videla, že v Trenčíne sa robí súťaž kapiel Garáž. Tam som splnila podmienky, že môžem mať maximálne jedno EP alebo album, vydaný vo vlastnej réžii bez vydavateľstva. Tak som sa tam prihlásila a asi o mesiac mi poslali email, že nás vybrali ako jeden z desiatich projektov. V Trenčíne budú mať počas leta koncerty v KKC Hviezda a zúčastnia sa nejakých seminárov a networkingu s ľuďmi z brandže. A jedna z týchto desiatich kapiel bola vybraná aj na Pohodu.
Že som to ja, som sa dozvedela, keď som bola vo vlaku v Londýne. Hneď som písala Ľubovi, že asi nás vybrali, no nemohli sme tomu uveriť. A potom mi volali z Trenčína, že je to tak, že si nás Pohoda vybrala. Takže sa to asi podarilo vďaka kominácii Garáže a môjho emailu Mišovi, že už o mne vedel, aj že som práve vydala album.
Od dedkovho klobúka k hraniu v kapele a vlastnej tvorbe
Poďme od aktuálneho úspechu k tvojim začiatkom. Ako si sa dostala k hudbe, si z hudobnej rodiny?
Tak troška, otec hral na gitaru, keď bol mladý. Je veľký fanúšik The Beatles a mal s kamarátmi aj kapelu, ktorá hrala ich pesničky. Ale to bolo skôr také hobby, neskôr s mamkou podnikali a hudbe sa už nevenoval. Mám dvoch starších súrodencov, oni majú blízko k hudbe, sestra spievala aj tancovala, a brat sa tak ako ja až neskôr dostal k hraniu a teraz má takú metalovú kapelu s kamošom z práce, ale je to iba hobby. Takže ja som prvá hudobníčka z rodiny, ktorá aj vydáva vlastné pesničky a robí to viac profesionálne. Aj keď zvykneme vtipkovať, že sme mohli založiť kapelu The Smatanas, ale už je asi neskoro. No hráme sem-tam na rodinných oslavách pre našich rodičov (smiech).
Určite sa cez otca a rodinu na teba nalepila hudba, ktorá u vás doma často hrala. Ktoré sú prvé kapely, ktoré si pamätáš, že si počúvala ako dieťa?
Od otca najviac Beatles, mama zase mala veľmi rada Abbu a Boney M. Boli sme veľká rodina a veľmi často sme sa stretávali, lebo skoro každý týždeň mal niekto meniny alebo narodeniny. A vždy, keď sa tak oslavovalo a popíjalo, tak sa spievali pesničky, všelijaké staré české a slovenské hity. To si pamätám, že ako dieťa som tam vždy sedela a počúvala som, ako spievajú, a strašne ma to bavilo. Doteraz si pamätám niektoré texty ako "Včera nedele byla, včera byl hezký čas" a podobne.
A potom ešte môj brat a sestra, ktorí ma v tej dobe veľmi ovplyvnili. Brat mal rád The Offspring, album Smash som počúvala stále dookola. Alebo Dog Eat Dog, album All Boro Kings. Mal rád napríklad aj Green Day, Queen a neskôr aj niečo tvrdšie ako System of a Down. A sestra zase také skôr songwriterské veci ako Shaniu Twain či Bryan Adams. Potom, keď už som mala takých 14-15 rokov, tak sme mali MTV a kamoška mala káblovku aj s MTV Base, tam hrali viac hip-hopu a R&B, takže sme k nej chodili po škole a pozerali sme. 50 Cent, Aaliyah, Ashanti, Fabolous, Nelly... To vtedy strašne fičalo v Štúrove na diskotékach.
A čo máš také svoje, čo si buď sama alebo cez kamarátov objavila a najviac ťa to ovplyvnilo v tom, akú hudbu robíš teraz?
To prišlo, až keď som odišla študovať na výšku do Prahy. Predtým som počúvala tú populárnu a rockovú hudbu, všetko v podstate mainstream. Ale potom mi kamoš v Prahe na internáte pustil Caribou, pesničku Odessa a ja že "toto čo je?". Nikdy predtým som nič také nepočula a nedávalo mi to zmysel, ale zároveň sa mi to veľmi páčilo. Preto som potom aj spravila cover Caribou – Jamelia, aby som mu vzdala hold, že cez neho som začala objavovať elektronickú hudbu. Neskôr som ďalej študovala v Londýne a tam už som spoznala veľa ďalšej hudby.
Asi aj tak, že naživo, nie? V Londýne sa dá vidieť úplne všetko.
Presne tak, tam som veľa chodila aj na koncerty.
Po štúdiu si v Londýne zostala a začala si tam pracovať vo finančnom sektore. No teraz robíš niečo úplne iné – handmade klobúky a vlastnú hudbu. Čo bolo skôr, klobúky alebo tvoja hudobná kariéra?
Klobúky! Ale nedá sa to úplne oddeliť, lebo aj môj nápad s klobúkmi vlastne vznikol vďaka tomu, že som sa pohybovala medzi hudobníkmi. Začalo to tak, že som raz išla na koncert v Notting Hill Arts Clube, hrala tam Stingova dcéra Eliot (I Blame Coco). To bolo krátko po výške, hľadala som si robotu, asi dva-tri mesiace som chodila na pohovory, ale strašne som už chcela ísť na nejaký koncert. Tak som presvedčila môjho spolužiaka Stefana z Rakúska, ktorý už mal prácu v banke, aby sme sa išli pozrieť na tú Stingovu dcéru.
Boli sme teda tam a ani neviem ako, zrazu som sa rozprávala s dídžejkou, ktorá hrala pred koncertom. Veľmi sa jej páčil môj klobúk, hovorila mi, že "vyzeráš cool, poď s nami na afterku". A ja že OK, ale mám tu kamoša, či môže ísť aj on. "On nie, iba ty." Bola som taká, že fú, ja ani nemám kľúče od bytu, musím ísť s ním. A Stefan, že choď, choď. Tak som tam zostala na tej after párty a spoznala som sa s Eliot a jej crew a začali sme potom spolu chodiť von.
Takže sa kamošíš so Stingovou dcérou?
Hej, bola som tam ako bežná návštevníčka koncertu a zrazu som sa dostala medzi nich, ako fanúšička...
S cool klobúkom.
Presne, a všetci si ho začali podávať. Bol to klobúk môjho dedka a vždy, keď som išla s nimi von, tak som si ho dala na hlavu. Tak už si ma tak zapamätali a volali ma "Sju with a hat" (Sju s klobúkom). Raz sa ma pýtali, či by si ho mohli požičať na koncert, a vtedy mi napadlo, že by som si mohla spraviť vlastnú značku nejakých farebnejších klobúkov. Lebo všetky klobúky boli také tradičné, nevedela som ani v Londýne nájsť značku, ktorá by bola viac moderná a pracovala viac s farbami.
Skvelý príbeh. Dá sa teda povedať, že práve dedkov klobúk ťa priviedol ešte viac do hudobného sveta? Lebo keď som si čítal, kto všetko sa už ocitol v tvojich klobúkoch a kto ich nosí: will.i.am, Paul McCartney, Paul Weller, členovia kapiel Jungle či Gorillaz... Parádny zoznam.
Áno napríklad aj Rachel Goswell zo Slowdive, ona má už neviemkoľko klobúkov odo mňa. A to som skoro spadla zo stoličky, lebo mi prišla objednávka a hovorím si, že hm, toto meno mi je nejaké známe. A potom pozerám na Instagram a hovorím si, to nemyslí vážne, odpadla som. To bolo práve vtedy, keď vyšiel album Slowdive po 22 rokoch a ja som bola doňho úplne zbláznená. Tak som jej k tej objednávke pribalila ešte dva ďalšie klobúky zadarmo a ona ma pozvala do Brightonu na koncert, aj do backstageu.
Ja som sa vlastne vďaka klobúkom dostala nielen k týmto hudobným hviezdam, ale aj k mojej prvej kapele. Robila som totiž pre moju značku BYSJU také fashion videá a vybrali ma ako finalistku na jeden festival do San Diega. Tak som tam odletela s režisérkou a bol to úplne zvláštny festival plný zvláštnych ľudí, ktorí mali na sebe všelijaké hadie outfity, vyzeralo to tam ako nejaká pobočka Burning Mana. A tam ma zaujalo jedno dievča, išla z nej taká aura a energia, ktorá sa mi veľmi páčila. Tak sme sa tam skamošili a ona je práve speváčka Nora Schjelderup z Ora The Molecule. A hneď nám hovorila, že "poďte so mnou do púšte, kamarát tam nakrúca videoklip pre Coldplay". Tak sme nasadli do auta a išli sme na miesto zvané Salvation Mountain, to je taká landartová inštalácia, človekom vytvorený vrch s veľkým srdcom a náboženskými odkazmi. Veľmi zaujímavý zážitok.
Cestou mi Nora púšťala nejaké svoje demá a ja, že "môžem byť s tebou v kapele?". A ona, že potrebuje bubeníka, bubeníčku. Povedala som jej, že ja sa naučím hrať na bubny – nikdy predtým som nehrala – len potrebujem čas. Tak som prišla naspäť do Európy a začala som sa učiť hrať na bicie. Chodila som na hodiny a veľa som cvičila aj ako samouk. Asi o dva roky prišla Nora do Londýna a spýtala sa ma, či chcem ísť s ňou do Španielska a byť súčasťou jej kapely.
Popri tom, ako si sa učila hrať na bicích, si robila už len klobúky alebo si ešte mala robotu aj v tom, čo si vyštudovala?
Vtedy to už boli hlavne klobúky, ale nie je úplne jednoduché uživiť sa len z toho. Takže som popri tom vždy mala aj niečo iné, robila som veľa rôznych prác. Ale klobúky a hudba ma bavili najviac. A pekne sa to spojilo, lebo práve aj cez hudobnú scénu si moja značka urobila meno. Sledujú jeden druhého, čo nosia, stretávajú sa na festivaloch. Takto sa napríklad k mojim klobúkom dostala aj speváčka Shura, že to videla u speváka z Jungle. Takže je to super a veľmi sa teším, že to takto stále funguje.
Ako dlho si bola v Ora The Molecule? Videl som, že táto kapela má aj live video z KEXP, ale to bola iná zostava, teba som v ňom nevidel. Kde všade si s Norou pocestovala?
V Ora The Molecule som bola dva roky. Po tom, čo Nora prišla do Londýna a spýtala sa ma, či nechcem byť jej bubeníčka, sme odcestovali aj s našim klávesistom a producentom Janom Blumentratom dodávkou do malej dedinky v Andalúzii v Španielsku a tam sme tvorili. Bol to čarovný čas, bývali sme v dome Norinho dedka, ktorý ho rodine zanechal, adoptovali sme si psíka a mačku, spoznali plno zaujímavých ľudí a naše prvé koncerty boli v lokálnych baroch, kde najprv ľudia nechápali, čo je to za hudbu, lebo boli zvyknutí skôr na flamenco.
V tom čase sme už ale boli pod Nerve managementom (momentálne manažujú napríklad Fred Again.. alebo Haai), takže naše prvé veľké koncerty boli rovno ako predkapela Young The Giant a nasledovalo aj sólo turné po Európe. Covidová kríza však bohužiaľ zasiahla aj nás a počas tohto obdobia sa naše cesty rozišli. Video z KEXP sa točilo počas lockdownu, takže som nemala možnosť do Osla pricestovať a zúčastniť sa ho. Bolo to ale krásne obdobie, na ktoré budem stále spomínať a som zaň vďačná, vytvorili sme si tam priateľstvá na celý život.
Album, ktorý v hlave rozohráva divadelnú hru
Z tvojho rozprávania sa zdá, akoby ti s ľahkosťou vychádzalo všetko, čo si vymyslíš – aj keď je jasné, že je za tým veľa práce. Ako to máš teraz, keď už robíš svoju vlastnú hudbu a rozbiehaš sólovú kariéru? Máš niečo v hlave, čo sa chceš ešte naučiť alebo sa v tom zlepšiť? Ako keď si si vtedy povedala, že sa ideš naučiť hrať na bicie. Máš nejakú víziu, kam sa chceš ako hudobníčka posunúť?
Skôr už premýšľam nad druhým albumom, mám materiál možno aj na dva-tri albumy. Ale z hudobných nástrojov by som sa určite chcela zlepšiť napríklad v hre na klavír a gitare. Teraz, keď s Ľubom viac koncertujeme, tak stále rozmýšľam, ako by sa tá šou dala spraviť čo najlepšie, aj vizuálne, čo si obliecť, ako sa pohybovať, ako zahrať tie skladby čo najlepšie. Robíme tie koncertné aranžmány tak, aby to bolo aj o šou.
Musíte nájsť dobrý balans, aby nešlo príliš veľa hudby z playbacku a aby to aj bola zábava sa na vás pozerať.
Áno, nemusia sa v každej pesničke naživo robiť tie isté úkony. Napríklad nemusím v každej pesničke hrať na synťáku, aj keď je synťák v každej pesničke. Myslím si, že je dobré v každej pesničke ukázať niečo iné. No bolo by skvelé mať ešte niekoho v kapele. Rozmýšľala som nad bubeníkom, ale skôr takým, čo stojí. Safri Duo by sme dali! (smiech) Skrátka nie takého klasického bubeníka, čo sedí vzadu za bicími. Ja som ako bubeníčka v Ora The Molecule stála a bolo to super.
Ty si mala už pred albumom vydaných dosť veľa singlov aj EP. Podľa čoho si vybrala pesničky na album?
Chcela som vybrať také, ktoré majú najsilnejší príbeh – v tom, ako vznikli, alebo v tom, o čom v nich spievam. Album sa volá Mind Theatre, chcela som, aby bol niečím ako divadelnou hrou alebo kinom v mysli poslucháča. Vychádza to z filozofickej úvahy o karteziánskom materializme, ktorá hovorí, že v našom mozgu existuje miesto, cez ktoré vnímame svet okolo nás ako sériu divadelných hier, pričom my sme jej jedinými režisérmi aj pozorovateľmi. Okrem toho sme riešili aj jeho hudobnú dramaturgiu, kde spomaliť, kde naopak zrýchliť... Ak by bolo viac času, ešte by určite pribudli dve pesničky, ale nestihli sme ich dokončiť a už sme ho chceli dať von.
Je pravda, že je to celkom krátky album, len niečo cez 30 minút. Aj prípadná vinylová LP by ešte dve skladby zniesla.
Ale zase je to deväť pesničiek, čo je super. Aj Thriller Michaela Jacksona mal deväť skladieb. Aj Pink Floyd – Dark Side of the Moon.
Tak to sú dobré vzory. Ale ich pesničky sú dlhšie! Podobne ako v ich dobách, aj dnes sa robia albumy štandardne okolo 40 minút, to sa akurát zmestí na platňu. Takže keď to budeš chcieť vydať ako LP, môžeš dokončiť tie dve a dať ich tam ako bonus.
Alebo môžem mať na konci albumu nejaký príhovor.
Mohla by si napríklad povedať príhodu o tom, ako si zostala zamknutá v múzeu. Spievaš o tom v pesničke Locked in the Museum a na tom akustickom koncerte v Novej Cvernovke si o tejto pesničke rozprávala najviac. Kde sa to stalo, je to skutočný príbeh?
Áno! Kamarát Jonathan, ktorý mi pomáhal album mixovať, prišiel za mnou do Prahy a išli sme do Národného múzea na výstavu o klasickej českej hudbe. Bolo to na druhom poschodí v troch miestnostiach. Jedna z nich bola vyplnená neónovými svetlami, ktoré boli napojené na Smetanovu Vltavu. Ďalšia miestnosť bola zase také bludisko, takto interaktívne predstavili život Antonína Dvořáka, Bedřicha Smetanu a ďalších. Ja som si to celé prešla a strašne ma fascinoval ten Smetana, že Vltavu napísal už úplne hluchý. Mal v tom období veľmi ťažký život a hudba bola preňho akoby vykúpením. Tak som sa tam vrátila začala som si to ešte čítať.
Jonathan už išiel niekam k dinosaurom a ja som bola pri tom Smetanovi a nevšimla som si, že už bolo po šiestej. Zrazu som zistila, že už by som mala ísť preč a oni ma tam zavreli. Tak som tam sedela v tej obrovskej miestnosti sama, hrala tam tá Vltava, svietili okolo mňa neóny a bol to pre mňa naozaj silný zážitok. Napísala som Jonathanovi, že som tam a nech ma prídu otvoriť. To bolo ako z filmu, otvorili sa tie veľké dvere v múzeu a vošli traja chlapi v čiernych oblekoch, že "našli sme ji, je tady, je tady!". A ja som tam sedela na lavičke, počúvala Vltavu a hneď som hovorila Jonathanovi, že musíme o tomto napísať pesničku. Dali sme tam aj kúsok z Vltavy, počuť ju tam, len je zrýchlená.
V texte spievam o tom, že "your ears become the river, as the sound around gets thinner" – tvoje uši sa stanú riekou, keď sa zvuk naokolo stáva tenším. Alebo "the scars that stay forever turn in someone elses's treasure" – jazvy, ktoré zostanú navždy, môžu byť pre niekoho pokladom / inšpiráciou. Text je inšpirovaný práve Smetanovým utrpením a tým, ako ma jeho príbeh dojal a vznikla z toho táto pesnička.
Máš tam viac takých textov, ktoré nie sú úplne Chocolate, ale sú také vážnejšie, viac hĺbavé, trochu filozofické, o zmysle života, a tak. No je to v kontraste s hudbou, ktorá je väčšinou ľahká, popová, v dobrom zmysle "easy listening".
Snažím sa ale vyberať akordy, ktoré nie sú príliš sladké, aby aj v tej popovej piesni bola jemná melanchólia.
Ale tá chytľavosť tam skrátka je. Keď si v detstve počúvala Boney M, tak to neoklameš.
Haha, áno, a Beatles. Oni majú aj veľa takých skôr smutných a melancholických než veselých, ale pekných popových vecí.
Zaujímavé je, že na albume je aj jedna pesnička v nórskom jazyku, Nye Sko (číta sa Nye sku). To prečo sa stalo, ako to vzniklo? Vieš po nórsky?
Trochu viem, vďaka Nore (Ora The Molecule), s ktorou sme boli spolu tri roky, ona je z Nórska. Navyše môj brat býval v Osle a oženil sa s Nórkou, aj ich dcérka vie po nórsky, takže som tomu vystavená.
Tá pesnička vznikla ešte keď sme boli kapela, mali sme ísť nahrávať a Nora vymyslela, že ideme nahrávať k jednému kamošovi niekam na farmu. Tak sme zobrali auto a išli sme tri hodiny na nejaké miesto uprostred ničoho, kde stála osamotená maštaľ. A my, že toto je ono? A Nora, že hej. Tak sme tam vošli a to bolo niečo, nikdy som nič také nezažila – vojdeš do maštale a vnútri obrovské nahrávacie štúdio. Celé to bolo zariadené v štýle 70. rokov, všetko farebné, lávové lampy, synťáky, všade plno rôznych hudobných nástrojov a týpek tam sedí, že čaute!
Tak sme tam s ním celý deň jamovali a tam vznikol aj základ tejto pesničky. Spravila sa inštrumentálna vec, ja som hrala na bubnoch, ale tým, že Nora bola speváčka a líderka kapely, tak ja som veľmi nešla do tých melódií. Nechali sme to vždy na ňu, aby ona spievala a vymýšľala spevové linky a texty. Ale ona, že fú, neviem nič. A ja som mala tú melódiu v hlave. Tak som si povedala, že napíšem to po nórsky pre Noru a možno to raz vydáme v rámci kapely. Sú to jednoduché slová, ale majú tiež aj hlbší význam. Ani neviem, ako to vzniklo, bolo to strašne rýchle. Nejako cez Google Translate som si to preložila a potom sa na to pozrela Nora, niečo poopravovala. Aj sme to v tom štúdiu nahrali, no ona hneď povedala, že toto je tvoja pieseň, zober si ju.
A na albume je tak, ako ste ju vtedy nahrali s tými hudobníkmi?
Je tam urobený len nový mix, inak je to presne tá verzia z maštale. Dokonca Nora tam má backing vokály. Vydala som ju už dávnejšie, ale chcela som ju dať aj na album kvôli tomu príbehu.
Ktoré pesničky naopak vznikli ako posledné, keď už si vedela, aký bude koncept nahrávky a že sa bude volať Mind Theatre?
Another Life, Locked in a Museum, Lux a What Do You Need. To sú podľa mňa melodicky najsilnejšie veci. Lux je taká pomalšia, ale hodí sa tam podľa mňa, pekne "rozbije" tú dynamiku albumu. Ale aj tieto pesničky už boli v podstate rozpísané, nebolo to tak, že idem vydať album, tak poďme niečo napísať. Tiež som ich vyhrabala zo starších vecí, akurát sme ich na album dokončili.
Spievaš okrem angličtiny a nórčiny aj v iných jazykoch? Čo slovenčina alebo maďarčina, neláka ťa to?
Práve v piesni Lux je záverečná pasáž po ukrajinsky. Je to pesnička o mojej kamarátke a jej mačke a o tom, ako spolu utiekli pred vojnou. Mám aj jednu skladbu po francúzsky, tá možno bude na druhom albume. Maďarčina asi nie, v slovenčine mi to teraz dáva väčší zmysel. Chcela by som vymyslieť slovenskú pesničku na nový album, ktorý by som rada vydala budúci rok. Nejakú letnú vec, že keď budem v lete koncertovať, tak aby som ju už mohla hrávať.
Prvá skladba v slovenčine a rovno letný hit! A možno ešte predtým stíhaš vianočnú pesničku. Letné a vianočné hity sú svätý grál slovenskej popovej scény.
Aha, dobre! Niečo vyhrabem, dám tam do pozadia nejaké roľničky a bude.
Do tej letnej ideálne. Ale super, že to takto kombinuješ s tými jazykmi, nech sa poslucháči potrápia so slovníkmi. A na Spotify vidíš, kto tvoju hudbu počúva...
Áno, áno. Boty hlavne! (smiech)
Predpokladám, že pred albumom si mala viac poslucháčov zo zahraničia. Ako je to teraz, keď už si sa na našej scéne začala "udomácňovať"?
Áno, bol to Londýn a Amerika, ale teraz je tuším už Slovensko na druhom mieste. Som rada, že sa to deje.
Výlet, ktorý z "outsiderky" spravil vítanú súčasť scény
Keď sme sa zoznámili, tak si mi vravela, že o súčasnej slovenskej hudobnej scéne vôbec nič nevieš, tá výprava na MENT vlastne bol tvoj úplne prvý kontakt s ňou. Odvtedy prešli štyri mesiace, tak aký máš z toho pocit? Čo ťa baví na slovenskej scéne?
Začínam si uvedomovať, že slovenská scéna je fakt úplne super. Niežeby som si predtým myslela, že nie je super, ale nevnímala som ju, keďže som sa pohybovala skôr v zahraničí. Čo ma úplne fascinuje, sú napríklad kultúrne centrá, ako fungujú, ako sa riešia koncerty, nielen začínajúcich ale aj etablovaných umelcov. V tomto som nadobudla také nové poznanie a ocenenie, nie je to samozrejmosť.
Zo zahraničia mám skôr takú skúsenosť, že napríklad v tom Londýne každý kope viac sám za seba. Jasné, že s inými kapelami si aj pomáhate a robíte spoločné koncerty, ale aj tak tam cítiš, že vládne väčšia rivalita. Kdežto tu mám taký pocit, že všetci ako keby viac držali spolu. A tie nezávislé kultúrne centrá – hrali sme už v Bratislave, Piešťanoch, Trenčíne, budeme hrať v Žiline v Stanici, a dúfam, že spoznám aj ďalšie – sú vlastne akoby taká sieť, ktorá je strašne dôležitá a prínosná pre rozvoj slovenskej kultúry. Takisto aj niektoré kluby, napríklad Pink Whale, kde sme hrali už dvakrát.
V podstate aj tá spoločná výprava na MENT, alebo Eurosonic, kam sa tiež chodí takto hromadne, je dobrým príkladom tej súdržnosti a vzájomnej podpory. Nie všetky krajiny to pri showcase festivaloch robia takto, že celá delegácia jazdí spolu, Slovensko je výnimkou. A u teba je zaujímavé, že ty si na MENTe ani nehrala a aj tak si tam šla. Niektorí umelci si možno myslia, že to nemá zmysel, resp. by im ani nenapadlo ísť na showcase festival, kde nehrajú. Čo ti tento "výlet" dal a prečo to podľa teba zmysel má?
No hlavne preto, že je tam zadarmo borovička a chlebíčky a treska. (smiech)
Ale to nebýva vždy všade.
No tak máš smolu, keď nie, ale treba to risknúť a ísť tam. Ja som to skúsila, aj keď som tiež ešte nikdy nerobila taký networking, že ideš v podstate prezentovať seba a "predávať" svoju hudbu ľuďom z brandže bez toho, že by si mal možnosť ju predstaviť naživo. Ľubo mi vtedy povedal, že skús to, spoznáš nových ľudí, nových kamarátov, pretože tá slovenská scéna je menšia, ľudia sa v nej navzájom podporujú a vždy je najdôležitejší ten osobný kontakt.
Bolo to pre mňa nové a veľmi zásadné, pretože naozaj som predtým nikoho zo slovenskej scény nepoznala. Moja skúsenosť z Ora The Molecule bola, že networking za nás robil hlavne manažér. Takže aj keď sme hrali na showcaseových festivaloch, tak tie kontakty s ľuďmi z biznisu, pozývanie ľudí na šou aj networking po koncerte bola hlavne jeho úloha. Pre mňa to teda na MENTe bola veľká novinka a tým, že som ani nehrala, no chcela som sa nejako odprezentovať, spravila som to takou zábavnou formou, že som si ručne vyrábala papierové skladačky "nebo-peklo". Chcela som vymyslieť niečo hravé, čo zaujme na prvý pohľad, ale vo vnútri bol QR kód – odkazy na moje stránky, úryvky textov a rôzne tematické obrázky, každý kus bol trochu iný.
Bolo to teda niečo iné, než klasická vizitka alebo letáčik, aby som trochu aj ukázala svoju osobnosť. Ľudí, ktorých som chcela stretnúť, to zaujalo, bol to dobrý spôsob ako začať konverzáciu. Potešilo ma, keď mi pár dní po festivale Siggi z Iceland Airwaves písal, že má na stole to moje nebo-peklo. Takže aj keď sa mi tam tento rok nepodarí zahrať, nevadí, aspoň takto si ma pár ľudí pamätá z nášho stretnutia a kto vie, možno sa v budúcnosti niečo podarí.
Celkovo som to brala tak, že idem na výlet, kde spoznám nových kamarátov. Všetci boli strašne zlatí, celá tá delegácia. No predpokladám, že pre niekoho, kto je viac introvert, to nie je úplne komfortné, záleží aj od osobnosti. Niekomu to ide menej prirodzene spoznávať sa s novými ľuďmi a robiť networking. Úplne to chápem. Aj ja som spočiatku na MENTe cítila troška hanblivosť, hoci som na medzinárodné prostredie zvyknutá. Ale potom som to prekonala a už som si to len užívala. Tiež bolo veľmi super, že sme sa ty a ja skamošili hneď na začiatku, a potom sme ako jediní boli ubytovaní v tom kapsulovom hoteli. To bol jeden z highlightov. (smiech)
Ináč to som sa práve aj chcel spýtať, že aké to pre teba bolo, lebo ty nepôsobíš úplne mega extrovertne. Aj keď na koncertoch vidieť, že už máš za sebou dosť vystúpení a vieš byť celkom spontánna a bezprostredná. No keď sme sa v tom autobuse zoznámili, tak si sa mi páčila, lebo si nebola taká, že hurá systém a hneď sme najlepší kamoši, ale skôr rezervovaná a kľudná. Tak som si aj myslel, že ísť sa zoznamovať s neznámymi ľuďmi pre teba asi nie je úplne jednoduché a komfortné.
Po pár pohárikoch už sú všetci kamoši, takže po šiestej hodine to bolo hneď lepšie. (smiech) Ale vážne, išla som tam s tým, že by som chcela propagovať svoju hudbu, na to samozrejme treba nejaké social skills. Vedela som, že dôležité je nadviazať kontakt už pred tým showcase festivalom, takže som napísala email ľuďom, o ktorých som vedela, že tam budú a že ich chcem stretnúť a chcela by som hrať na ich akciách. Čiže spravila som ten prvý krok, napísala som email a poslala som im svoju hudbu. Potom sme sa stretli osobne a s niektorými som doteraz v kontakte.
Treba tomu dať šancu a potom už človek uvidí, s kým si viac sadne, lebo každý sme iný a tie osobné stretnutia sú rôzne. Keď si sadnete, tak sa ten vzťah môže ďalej rozvíjať. Hlavne to netreba brať príliš vážne. Ja som do každého stretnutia išla s tým, že nemám čo stratiť a môžem s tými ľuďmi aj povtipkovať a byť sama sebou.
Autor: Patrik Marflák
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
