Trnavský hudobník Denis Bango vo svojej tvorbe od začiatku prináša politické témy a kritiku kapitalizmu, či už pod hlavičkou punkových The Wilderness alebo rapového Fvck_Kvlt. Naliehavosť jeho spoločenskej kritiky dosahuje doterajší vrchol na novom albume Mŕtva revolúcia, ktorú dokonca sprevádza aj rovnomenný manifest.

Nahrávka, ktorá opäť dokazuje výnimočnú muzikalitu a invenčnosť autora, po obsahovej stránke ponúka množstvo podnetov na zamyslenie. Komu sa však ešte máli, v nasledujúcom rozhovore prinášame Denisove zamyslenia o východiskách albumu i o jeho vnímaní úspechu.

Je úplne OK byť utopista a snívať o lepšom svete

Opäť prichádzaš s albumom, ktorý má špecifický koncept. Aký bol tentoraz tvoj zámer?

Postrehol som niekoľko minirecenzií, najmä z Čiech, v ktorých sa hovorí o tom, že Mŕtva Revolúcia je inšpirovaná situáciou na Slovensku. To však platí viac pre predošlý album Cigán. Na Mŕtvej Revolúcii je Slovensko "iba" súčasťou globálnych dejov, ktoré sa album pokúša obsiahnuť. Slovenskú skúsenosť je z neho cítiť najmä preto, lebo bol vytvorený tu a pracuje s nahrávkami z miestnych protestov. To, čo sa snaží dekonštruovať, je už skúsenosť univerzálnejšia, neohraničená národnosťami.

Pri práci na albume som sa snažil nezabúdať na to, že aj napriek mojej neoblomnej viere v obrovskú moc hudby nepovažujem angažovanú tvorbu za plnohodnotný aktivizmus. Minimálne nie za taký, aby sa mohol porovnávať s prácou ľudí, čo operujú s konkrétnymi riešeniami a priamou akciou. Zmieril som sa s akcionalistickou / performatívnou rolou môjho remesla na poli politickej angažovanosti a prestal som jemu aj sebe vyčítať, že postráda praktickosť. Zároveň som sa pokúsil, podľa vlastných možností a schopností, preskúmať aspoň jeho potenciál v tejto oblasti. Chytil som sa informovania namiesto agitácie, zdieľanej skúsenosti namiesto poučiek a návodov, politickej imaginácie namiesto pragmatickosti. 

A práve politickú imagináciu označujem za kľúčový nástroj zmeny a nechuť používať ju za najzákernejší úspech súčasného systému. Politická imaginácia je vec, ktorú nám všetkým ukradol systém a ktorú zároveň všetci vieme nejako používať. Celý zámer albumu je pripomenúť ľuďom, že je úplne OK byť utopista a snívať o lepšom svete – že to vôbec nie je trápne a nie je to o nič naivnejšie, než veriť v reformu kapitalizmu.

Album má samozrejme aj rozprávačský rozmer a opisuje cestu indoktrinovanej mysle presvedčenej o tom, že túžba po lepšom svete je pičovina, smerom k presvedčeniu, že to pičovina nie je. A že aj keď boj za lepší svet nemusí byť úspešný, neznamená to, že je zbytočné v neho veriť, ak je to správne a pravdivé. Že to proste má zmysel. (spieva You may say I'm a dreamer…, pozn. aut.)

V čom vidíš limity toho, že tvoríš takúto hudbu? S čím si sa to musel zmierovať? 

Bojoval som s pocitom, že politika v hudbe je iba vykrikovanie prázdnych hesiel a hranie sa na aktivizmus. Niekedy mi bolo zo seba až trápne. Podarilo sa mi však zmieriť sa so samým sebou a limitmi média, akým je hudba. Stojím si za všetkým, čo som v predošlej tvorbe komunikoval, či už to bol boj s depresiami, skúsenosti s užívaním liekov a podobne. No potreboval som výraznejšie komunikovať spojitosť medzi politickým a osobným. Ako väčšina ľudí, čo poznám, aj na mňa má negatívny psychický dopad to, čo sa so svetom deje. Ale nechcel som bedákať a ani nadávať. Ventilovanie hnevu je úplne v poriadku a to som urobil pri tvorbe Cigána. Teraz som sa musel posunúť ďalej.

Chcel som pre poslucháčstvo urobiť to, čo pre mňa urobilo množstvo iných umelcov a umelkýň – poskytnúť materiál na premýšľanie. Možno nezmeníme smerovanie sveta zo dňa na deň, ale môžeme toto odhodlanie udržiavať nažive a v podstate si nasimulovať revolučný mindset. Pripraviť sa na prichádzajúci svet. Politicky sa rozcvičiť, oživiť našu imagináciu a vzájomne si pomôcť lepšie sa orientovať v tom, čo sa okolo nás deje. Tu je album Mŕtva Revolúcia, použite ho ako takú činku, trenažér, whatever. Súhlaste s jeho myšlienkami, hádajte sa s nimi, spochybňujte ich, alebo ich rozvíjajte. Hlavne, nech sa nám naše mysle v dnešnej dobe krátkeho attention spanu (rozsah pozornosti) viac hýbu. Do budúcnosti sa nám to určite zíde.

Keď sme sa pred rokmi rozprávali o albume Zabijem sa, vtedy si vravel niečo podobné, že nejaká hudba ti zmenila život a že by si chcel, aby toto tvoja hudba vedela spraviť pre niekoho ďalšieho. Takže to stále platí? Alebo čo je to, čo ťa ženie ďalej? 

Toto stále platí. Od nášho posledného rozhovoru sa však veľa vecí pohlo. Mám dáta, z ktorých môžem vychádzať – silné slová konkrétnych ľudí, ktorí opisujú svoju skúsenosť s mojou tvorbou podobne, ako ja opisujem tú svoju s tvorbou iných. A ja im túto skúsenosť spochybňovať nebudem, nech sa cítim akokoľvek nesvoj a v rozpakoch v takejto pozícii. Pretože to, či je ich skúsenosť relevantná, smú posúdiť iba oni sami. Ja môžem byť iba naďalej transparentný v tom, čo robím, a nehrať sa na nejakého Jareda Leta alebo Michala Dušičku so spasiteľským komplexom a liekom na všetko. Poslucháčšky feedback je pre mňa zároveň aj povzbudivý a vie ma nakopnúť, keď začnem mať o tom, čo robím, pochybnosti. A to sa deje veľmi často.

Nikam sa neposunieme, keď si nedovolíme mýliť sa a robiť chyby

V nových pesničkách odkazuješ na rôzne filozofické diela a filozofov. Prečo to bolo pre teba dôležité?

Jedným z odkazov albumu, na ktorom mi veľmi záleží, je nesúdenie ľudí na základe ich mentálnych schopností. Nie neposudzovanie, ale nesúdenie. Takisto nespoliehanie sa na inteligenciu a vzdelanie ako na garantov zmeny k lepšiemu. Robíme veľkú chybu, ak spoločenské konflikty redukujeme na boj inteligentných proti hlúpym alebo vzdelaných proti dezolátom (nenávidím to slovo). Stav mysle jednotlivca pozostáva z toľkých premenných, že jeho príčinu nemôžeme nikdy naplno vysvetliť.

Ak sa odkážem na Manifest Mŕtvej Revolúcie, chod sveta/systému, v akom sme žili, žijeme a budeme žiť, nebol, nie je a nebude stabilizovaný schopnosťou más rozumieť technickým poučkám o ňom. Kapitalizmus funguje bez toho, aby človek vôbec vedel, že existuje v kapitalizme. A ani lepší svet nestojí na tom, že my sa teraz naučíme nejakú poučku o svete a tej sa budeme držať. Podobne ako neveriaci, ktorý nikdy nečítal Bibliu, môže žiť vo väčšom súlade s desatorom než niekto, kto sa oháňa Kristom a krížom, môže človek nezaujímajúci sa o ekonomické teórie viesť pokojný a úspešný život v intenciách kapitalizmu bez toho, aby vôbec vedel, že sa to nazýva kapitalizmom. Je to o miere internalizácie mindsetu, ktorý amplifikuje ten ktorý systém. 

Myslím si, že lepší svet nestojí na tom, že vzdelávajme sa, aby sme boli inteligentní. To je všetko super, nechcem to spochybňovať, ale myslím si, že ten lepší svet všetci v sebe máme. Hoci to vyznie trochu ezotericky, všetci sme ho schopní, všetci ho hľadáme. Myslím si, že v tomto zmysle máme všetci v sebe aj ten svet, kde sme si všetci rovní, kde je to založené na solidarite a empatii. Nie dokonalý svet, nie bezchybný svet, v ktorom nikdy nikto nikomu neublíži, ale svet, v ktorom je ten mindset iný.

Takže filozofov používaš ako kontrast k svojej pointe.

Staviam akademické vedomosti, prípadne sčítanosť, vedľa každodennej laickej skúsenosti. Každý deň používame rôzne filozofické dialektiky bez toho, aby sme vedeli, že ich niekto predtým už nejako opísal a zaradil ku konkrétnym filozofickým smerom. Aplikujeme Kantov kategorický imperatív bez toho, aby sme vedeli, kto to bol Kant. Pri rodinných hádkach sa pokúšame riadiť sokratovskou metódou bez toho, aby sme o Sokratovi niečo počuli. Dovolávame sa zmyslu pre univerzálne etické a morálne zásady, aj keď zostaneme nesvoji pri otázke, či vôbec existuje niečo ako objektívne dobro a zlo. Vidím množstvo nevzdelaných ľudí, ktorí dokážu byť tými najkvalitnejšími osobami pod slnkom v kontraste k ľuďom, ktorým vzdelanie a cibrenie svojej inteligencie poskytuje iba ďalší nástroj pre efektívnejšiu manipuláciu druhých a presadzovanie vlastných záujmov na úkor ostatných.

Neznamená to, že vzdelanie je zbytočné. Naopak, je dôležité a mnohí z nás ho potrebujú na to, aby sme si urobili jasno vo veciach a stali sa kvalitnejšími ľuďmi. Niektorí ľudia to ale akosi nepotrebujú. Aj toto moje zamyslenie sa zaznieva v šenku pri pive medzi robotníkmi po smene, len možno nemotornejšie vyjadrené a menej domyslené. Problémom je, že v mašinérii kapitalizmu sú tieto úvahy ľuďom všetkých tried definované ako zbytočné a nepraktické. Ako voľnočasová zábavka. Pričom sú to tie najdôležitejšie úvahy. Nedajme sa presvedčiť, že sú to hlúposti. Poďme sa o tom baviť. Poďme filozofovať. Bez ohľadu na to, kto je ako vzdelaný. Môže nás to posunúť ďalej, môže nás to priviesť do pekla. Ale v súčasnom stave sveta, nie je to jedno? Nestojí ten risk za to?

V kontexte albumu toto a mnoho ďalších podobných javov indikuje, že všetci sme schopní uskutočnenia akejsi utópie už tu a teraz a aj po tom túžime, iba sme systémom uvedení do myšlienkového konfliktu, v ktorom jej uskutočňovanie nie je kompatibilné s našim mindsetom. A z tohto konfliktu ťažia autoritári.

Keď hovoríš o tom dobre a zle, tak mne na albume rezonuje aj téma zlyhaní a istého pokrytectva. Hovoríš aj o tom, že vlastne všetci zlyhávame, "tí druhí", "naši" aj my osobne.

Áno. Ale je to viac o zmierení sa so svojimi limitmi a zbavení sa predstavy, že iba dokonalosť certifikuje človeka k tomu, aby sa mohol vyjadrovať k zásadným témam. Je to v jadre veľmi demokratické. Nie v zmysle takom, v akom to zažívame na internete, kedy nejaký random Rudko z Očovej obviňuje vysokokvalifikovaných lekárov a lekárky z klamstiev. Ale v takom, kedy svoju neschopnosť uskutočniť ideál nestotožňujeme s pravdivosťou ideálu.

Napríklad ľuďom upozorňujúcim na klimatickú krízu býva vyčítané, že sa ešte nepresťahovali do lesa a nepestujú si vlastnú zeleninu. Že až potom sa môžu vyjadrovať. Alebo antikapitalistom je predhadzované, keď si pýtajú peniaze za svoje služby. To tieto námietky sú irelevantné a vychádzajú z neinformovanosti, nie naopak. Avšak existuje veľa ľudí, čo to takto uchopiť nedokážu, nechajú sa demotivovať a nakoniec prestanú bojovať. Nie je ich málo. Lenže takto veci nefungujú, nikam sa neposunieme, keď si nedovolíme mýliť sa a robiť chyby.

Recenzia: Mŕtva revolúcia je živým hlasom utláčaných. Fvck_Kvlt filozofuje za mikrofónom

V hudbe nehľadám seba ale kolektívne zdieľateľnú skúsenosť

Tvoja tvorba je obľúbená, získavaš ocenenia, vypredávaš koncerty – možno ťa považovať za úspešného hudobníka. Ako ten úspech prežívaš? Cítiš nejaké tlaky alebo očakávania?

Cítim, ale mňa skôr inšpirujú. Panuje taká predstava, že umelecká integrita a "nezapredanie sa" spočívajú v tom, že ti je totálne ukradnuté, ako na tvoje veci reaguje publikum. Hlavne, že sa ty tešíš a ostatní buď nech berú, alebo nechajú tak. Je to legitímny prístup. Mňa však baví pracovať s očakávaniami. Odrazu robiť veci nie len tak do šuflíka, ale s vedomím, že na ne niekto čaká, je úplne nová situácia, ktorá ti z umeleckého hladiska sprístupňuje nové cesty, ktorými sa môžeš vydať. Neznamená to nutne snahu zapáčiť sa. Môžeš sa rozhodnúť stavať na overenom, alebo sa s publikom trochu pohrať, alebo si úplne uletieť.

Keď to nie je snaha zapáčiť sa, tak čo to vlastne je?

U mňa je to umelecky stimulujúce balansovanie medzi očakávaniami fans a tým, kam to mňa osobne ťahá. Nemám záujem ísť proti svojmu poslucháčstvu, sťažovať sa, že chcú Skurvensko III. alebo klavírny album, a naschvál im preto naservírovať niečo úplne iné, len aby som si dupol. Taký prístup mi príde príliš jednoduchý a neuctivý.

Od začiatku Fvck_Kvlt dávam ale otvorene najavo, že sám nikdy presne neviem, kam sa veci vyvinú a že s tým treba počítať. A ľudia to, myslím si, chápu a sú na to pripravení. Niekedy vydávam veci, o ktorých dopredu viem, že nebudú moc prístupné a preto veľa vody nenamútia, ale urobím ich aj tak. Lebo viem, že fans chápu, že to nerobím z trucu, ale preto, lebo mi šibe a potrebujem to urobiť. Tak ako vedia, že nemám potrebu sa im za každú cenu páčiť, vedia aj to, že mi nie sú ukradnutí a beriem ich vážne. A myslím si, že s Mŕtvou Revolúciou sa podarilo celkom pekne dosiahnuť tento balans.

A čo nejaká spätná väzba typu, že pankáč, čo sa zapredal, a vôbec ten prechod od punku k rapu, alebo že zrazu máš to sačko a sedíš za klavírom? Stretávaš sa s niečím takým? 

Už sa to moc nedeje. Naposledy sa ku mne dostalo akurát tak to, že v niektorých punkových kruhoch sa vtipkuje, že sa snažím za tým klavírom zapáčiť normies (v tomto zmysle ľudia, ktorí nepočúvajú alternatívnu/undergroundovú hudbu, pozn. red.). A ja chápem, prečo to niekomu napadne. Hlavne ak ma nepozná osobne a nevie, že takúto predstavu som mal roky. Ale aj im musí byť jasné, že ani ten klavír neprebije nestráviteľnosť väčšiny tých pesničiek pre hardcore normies.

Podľa mňa je to s tým klavírom práveže všetko ešte zvrhlejšie a podvratnejšie, haha. A hlavne, každý, kto sa zaujíma, dobre vie o mojom fanatizme ohľadne The Beatles, takže aj keby som teraz urobil tú najsladšiu baladu pod slnkom, nikto nemôže byť prekvapený. Úškrny a krútenia hlavou sa objavovali najmä pri úplných začiatkoch a teraz sa niektorí z tých ľudí sami hrajú s notebookmi a experimentujú s rapom. Takže pohoda.

Čo teda pre teba znamená úspech v rámci tvojej tvorby? 

Nadobudnutie prostriedkov umožňujúcich mi pátrať v hudbe po tom, čo hľadám. S najväčšou pravdepodobnosťou v nej hľadám niečo, čo tam ani nie je. Ale to nevadí. Zatiaľ mám motiváciu a ľudia z toho majú niečo tiež. Takže pokračujem. Ak by som sa teraz vrátil k hrobárčine alebo naspäť do fabriky, nemal by som väčšinu tých prostriedkov, ako sú čas a peniaze. Pokračovalo by sa mi veľmi ťažko.

Neriešim v pesničkách napríklad svoju cestu tam, kde som teraz. Nejdem si taký ten klasický raperský naratív, že "pozrite, kedysi som bol nula a teraz som tu", from zero to hero. Lebo v hudbe nehľadám seba. Ak v tvorbe vytiahnem svoj príbeh, tak vtedy, ak je spojený s kolektívne zdieľateľnou skúsenosťou. Lebo to ma zaujíma. Roztopenie ega v umeleckom zážitku. Znie to trochu basic, ale inak to vyjadriť asi neviem. Jan Křišťál, ktorý mi pomohol s masterom Mŕtvej Revolúcie, mi počas jedného telefonátu povedal, že počuje, že hľadám v hudbe niečo, čo nie je normálne.

Máš aj nejako pomenované, čo to v hudbe hľadáš? 

Asi je to taká melódia, harmónia, ktorú každý keď započuje, tak mu to hackne mozog a nakoniec sa všetci pochytajú za ruky a budú spolu žiť v mieri. (smiech)

Autorka: Michaela Kučová