O kapele Jungle vlastne nikto nič nevie. Prezentujú sa detailne prepracovanými klipmi, no nezverejňujú svoje fotografie (okrem záberov z koncertov). Nepoznáme dokonca ani ich mená. Mladí Londýnčania si však za krátky čas získali pozornosť dynamickou zmesou funku a elektroniky, s ktorou sa v apríli predstavili aj v Bratislave.

S nádejami britskej scény, ktorým znalci predpovedajú veľkú budúcnosť, som sa rozprávala v útrobách Refinery Gallery po ich vystúpení na bratislavskom vydaní putovného festivalu Electronic Beats. Nechýbali dve hlavné osobnosti formácie, ktoré sa označujú písmenami J a T, tretím členom kapely pri rozhovore bol W. Skromní, príjemní mladí hudobníci s vlastným názorom na fungovanie hudobného priemyslu veria, že koncept prirodzeného šírenia hudby medzi ľuďmi stačí na to, aby si ich tvorba našla vlastné publikum. A ďalej sa uvidí.

Chalani, som rada, že vám konečne vidím do tvárí!

Zaujímalo by nás, čo si očakávala. Dvoch vysokých černochov? (smiech) Priznaj sa!
(rozprávam sa s trojicou Britov s typicky svetlou pleťou, T je aj poriadne ryšavý)

Prečo ste takí tajomní? 

T: Tento "koncept" vznikol náhodne. Sústredíme sa najmä na tvorbu hudby, a povedali sme si, načo robiť celý ten mediálny cirkus? Ide predsa hlavne o našu hudbu.

J: Keď sme nakrútili naše prvé video, veľmi sa nám páčilo, a rozhodli sme sa, že zábery z neho použijeme aj ako propagačné fotografie. Videám totiž venujeme veľa pozornosti a dávame si na nich záležať. Niektoré kapely si dajú ako obal na singel fotku oblohy, môže to byť čokoľvek. Fotku prebrali médiá a ľudia začali pátrať na internete, pýtať sa, kto sme, chceli poznať naše tváre. Sme dosť plachí a v internetovej dobe je počet ľudí, ktorí vás spoznajú, neobmedzený. Neradi sa až tak odhaľujeme. Rozprávať sa s ľuďmi bezprostredne je iné, ako zverejniť svoje súkromie na internete. 

Neplánujete to ani zmeniť?

J: Možno o rok, keď vydáme album a ľuďom sa bude páčiť, keď sa budeme môcť prihlásiť k výsledku našej tvorby... Možno sa prirodzene staneme inými ľuďmi, uvidíme, ako sa to celé bude vyvíjať... Malo by to predsa byť o hudbe, a nie o tvárach a propagácii. Bez hudby to nič neznamená. Dobrým príkladom je Four Tet (headliner bratislavského Electronic Beats, pozn. red.), tiež nie je na obálke každého druhého časopisu, proste si robí svoju hudbu a o nič iné sa nestará. A tak by to malo byť.

Jungle, Electronic Beats, Bratislava Zdroj: Martina MlčúchováSpeváčka skupiny Jungle na bratislavskom Electronic Beats - celý fotoreport

Zdá sa mi, že vaše texty v sebe nesú vždy nejaké posolstvo - napríklad skladba Busy Earnin' mi znie ako satira na dnešný konzumný svet, zameraný na materiálne hodnoty. Snažíte sa poslucháča cez vaše piesne "edukovať"?

J: Ani nie. Obsah textov sa vzťahuje predovšetkým na nás samých, ale používame všeobecné oslovenia. Zároveň sú naše texty o všetkých ľuďoch. Texty prichádzajú živelne. Ale keďze na nich pracujeme dvaja, vzniká akási spoločná myseľ. A keď hráme na koncertoch, spoločné vedomie vytvárame siedmi. 

Tu na Electronic Beats ste ale na pódiu boli len piati... 

Áno, vystúpili sme iba v päťčlennej zostave, dvaja ďalší členovia kapely, žiaľ, nemohli pricestovať. 

Aj na tvorbe hudby sa podieľate všetci? 

T: Nie, hudbu píšeme iba my dvaja s J. Ale keďže ľuďom chceme predviesť poriadnu show, vystupujeme siedmi. Napríklad keď si vezmete kapelu ako Disclosure, sú skvelí, ale na pódiu vidíte iba dvoch chalanov s notebookmi, ktorí nevedia, čo skôr a sústredia sa len na svoje obrazovky. U nás je na pódiu sedem-osem ľudí, poriadna skupina, ktorá sa zabáva, a tak to podľa nás má byť. 

J: Ak by sme to zase robili len my dvaja s T, nebolo by to ono, pretože sme dosť plachí.


Ako ste začínali? 

T: Poznáme sa asi od desiatich rokov. Boli sme obaja nezamestnaní, a raz, keď som bol u J doma a on bubnoval prstami po stole, uvedomil som si, že mu to celkom ide.

Čítala som niečo o vymieňaní kariet s Pokémonmi... 

J: To bolo, keď sme mali desať rokov. 

T: Zoznámili sme sa tak, že J sa mi pokúšal predať rozbitú gitaru. 

J: Za tie roky som ti skúšal predať kopu vecí.

Čo vás inšpiruje? Akú hudbu počúvate? 

T: Minulý rok sme na festivale Barbican videli vystúpenie Gonzalez, tí sú úžasní. Veľmi sa nám páčil aj Steve Reich.

J: Počúvame všetko možné - hip-hop, pop, rock, soul, funk, heavy metal... V poslednej dobe najmä veľa metalu. (smiech) 

T: J si v sprche spieva veci od System of a Down.

J: Našou hlavnou inšpiráciou sú však Beatles a Ratatat!

T: A Justice, tí sú naozaj skvelí. Ale počúvame všeličo, čo nás oslovuje, veľa vecí považujeme za dobrú hudbu, bez ohľadu na štýl či interpreta. Máme radi aj Bombay Bicycle Club.

J: Napríklad Justice majú päť geniálnych skladieb, Ratatat dve úžasné piesne... Potom majú ďalších pár skladieb, u ktorých si poviete, ok, toto je fajn... Existujú skladby, do ktorých sa človek proste zblázni. Ľudia majú tendenciu zamilovávať sa do skladieb, a o tom to celé je.


Nechávame ľudí, aby nás objavili sami

Zatiaľ ste nevydali debutový album. Kedy sa naň môžeme tešiť? 

T: Veľmi skoro. Myslím, že 30. júna. 

Ak ste doteraz nezverenili nič okrem niekoľkých singlov, ako vás ľudia spoznajú? Často koncertujete? 

J: Hlavne vďaka našim videoklipom, ktoré sa šíria na internete. A dosť sme aj koncertovali.

W: Myslím si, že je to kombinácia koncertov, ktoré sme už odohrali, a ktoré si aj vďaka internetu veľmi rýchlo získali renomé výborných show, a našich dvoch singlov. Tie boli dobre prijaté. Teraz na koncertoch dokazujeme, že vieme urobiť dobrú show. 

J: Je to pre nás výborná príležitosť na prezentáciu, prísť do nejakej krajiny, kde sme ešte neboli, ako napríklad teraz v rámci festivalu Electronic Beats na Slovensko. Ako dieťa som mal slovenského au-paira, mal som ho veľmi rád, volal sa Martin Lukáčik. 

T: To bol ten týpek, čo vyskakoval v prvom rade a kričal "We love Jungle"? (smiech)

J: Asi by som sa rozplakal od radosti, ak by som ho opäť videl.

Ako sa vaša hudba šíri medzi ľuďmi, ak vás poznajú len z internetu? Čo pre to robíte?

J: Práveže nič. Nechávame ľudí, aby nás objavili sami. Majú potom oveľa väčšiu tendenciu naše videá zdieľať a hovoriť si o nich navzájom. Mohli sme to uverejniť na svojom facebookovom profile a čakať, čo nám to prinesie, ale rozhodli sme sa ísť inou cestou. Dohodli sme za, že to nikomu nepovieme, dokonca ani vlastným rodinám. Ako už povedal T, chceli sme, aby sa naša hudba presadila sama. Samozrejme, náš manažér uverejnil videoklipy na internete, ale zakázali sme mu oslovovať hudobné vydavateľstvá. Ak je naša hudba dosť dobrá, presadíme sa. A ľudia si takto vytvárajú validný, praktikami hudobnébo priemyslu nezaťažený názor, ktorý má pre nás oveľa väčší význam. 

T: Musíte proste veriť, že vaša hudba je dosť dobrá, a vybrať si tých správnych ľudí - skutočných hudobných znalcov, ktorým o svojom projekte poviete, a oni posunú informáciu ďalej.

Takže žiadna podpora od portálov ako Pitchfork?

T: Kdeže. V Pitchforku nás neznášajú. Myslím, že v ich hodnotení by sme dostali tak 1,3 bodu z 10. A potom o rok sa "zobudia" a dajú nám 11 z 10. (smiech) 

Hrali ste aj na americkom showcase festivale South by Southwest - ako to vnímate, pomohlo vám to? 

T: Na takomto podujatí je úžasné, že vôbec nemáte čas nad ničím "špekulovať", absolvujete niekoľko vystúpení za sebou, medzitým si pozriete iné koncerty... Hlavné je príliš sa nesústrediť na to, čo kto o vás hovorí a píše - to je ich názor. Ani to nečítame, nechceme sa "nakaziť" pohľadom iných ľudí na vec. Ak si tento koncept udržíte, vyhnete sa vnútornému konfliktu medzi vaším osobným vnímaním vlastnej tvorby a tým, čo si o nej myslia ostatní. 

J: Netreba si všímať, čo sa o vás píše, či vás fotografujú... Snažíme sa sústrediť na svoje veci, mať z tvorby a koncertov pôžitok, robiť normálne veci a zostať zdraví.

Pozrite si krátky záznam z koncertu Jungle v Bratislave:


Autorka: Michaela Ivaničová
Foto: Martina Mlčúchová