Katarína Knechtová začínala na hudobnej scéne ako 15-ročná v skupine IMT Smile, v ktorej vystupovala ako neprehliadnuteľná rebelka plná spontánnej energie. Odvtedy prešla vydareným i smutnejším obdobím v kapele Peha, po odchode z ktorej uvažovala o skončení hudobnej kariéry. V roku v roku 2008 však filmovou piesňou Muoj Bože začala jej úspešná sólová dráha, ktorá jej za ostatných 15 rokov priniesla splnenie mnohých hudobných snov.

Dnes je Katka Knechtová, povedané slovami jednej z jej piesní, žiariacou hviezdou, ktorá si svetlo úspechu zaslúžene užíva. A hoci podľa vlastných slov má dnes v sebe už viac pokory, nemožno si nevšimnúť v jej očiach šibalské iskry, ktoré dokazujú, že vo svojom vnútri stále ostala tou nespútanou rockerkou.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • ako vznikal nový singel Oni,
  • ako sa jej spolupracuje s textárom Vladom Krauszom,
  • aké prekvapenie pre fanúšikov pripravuje na budúci rok,
  • ako začínala v IMT Smile,
  • čo ju naštartovalo po odchode zo skupiny Peha,
  • ako sa dostala k spolupráci s producentom Christianom Eignerom, ktorý je známy ako dlhoročný koncertný člen Depeche Mode,
  • čo jej najviac pomáha v ťažších chvíľach.

Nedávno si vydala svoju novú pieseň Oni, ktorá svojím textom i klipom navodzuje dušičkovú atmosféru. Prezraď nám viac o tejto novinke.

Už pred časom som zistila, že máme na trhu menšiu hudobnú dieru. V jesennom čase mnohí hudobníci pripravujú vianočné piesne, ale dušičkovej téme sa autori veľmi nevenujú a mala som pocit, že takáto pesnička u nás chýba. Pritom hudbu k piesni Oni som zložila ešte v čase mojich narodenín v marci, čiže pomerne dávnejšie pred dušičkovým obdobím. 

Medzitým som skladala iné pesničky, ja si prácu v štúdiu zvyknem rozkúskovať, aby som sa z toho nezbláznila. Som na scéne už nejaké to obdobie a občas aj ja vnímam pretlak hudby, preto si rada vytvorím od rozpracovanej piesne odstup a po nejakom čase sa k nej vrátim, aby som zistila, kde ešte potrebujem upraviť text alebo dotiahnuť produkciu.

Takže mala som pripravených viac nových piesní, ale nakoniec pieseň Oni z toho vyšla ako "alfa samica" a po debate s textárom Vladom Krauszom, s ktorým riešim texty väčšiny mojich piesní, myšlienka o vyšších bytostiach, ktoré nad nami držia ochrannú ruku, vyšla na prvú. Vlado túto tému krásne uchopil, preto sa pieseň aj volá Oni, lebo pre niekoho sú tými bytosťami anjeli, pre niekoho Boh alebo vesmír a iní veria, že sú to duše zosnulých, ktorí nad nami držia ochrannú ruku.

Pokiaľ ide o textárov, Vlado Krausz patrí najlepším, akých na Slovensku máme. V jednom z posledných rozhovorov mi prezradil, že ideálne preňho je, ak napíše najskôr text, na ktorý potom niekto zloží hudbu, no v prípade piesne Oni to bolo naopak. Ako sa ti s ním pracuje?

Áno, tu to bolo v opačnom poradí. To však nie je až také kľúčové. Pre mňa je cťou, že pre mňa píše texty práve Vlado Krausz. Som asi jediná žena – speváčka, pre ktorú textuje, väčšinou píše pre mužských interpretov. Je zaujímavé, ako sme sa naučili spolu komunikovať. Pocity, o ktorých mu rozprávam, vníma ako muž úplne inak. Spočiatku sme narážali na tieto rozdiely a musela som mu vysvetľovať, že chcem viac lyrickejšie texty, no postupne sme dospeli do štádia, že kľudne mi môže texty k mojim piesňam písať ako muž. Stalo sa aj, že som sa ho rovno opýtala, nech mi povie, ako tie texty píše, aby som ho stále neotravovala.

V každom prípade ma teší, že máme takýto vzťah a vieme otvorene komunikovať a zhodnúť sa na tom, že niečo v texte nesedí. Niekoľko textov som si napísala aj sama, ale existujú témy, ktoré nedokážem uchopiť tak, ako keď to vezme do rúk majster, akým je Vlado Krausz alebo iný skúsený textár alebo básnik, a vtedy písanie textu púšťam z rúk.

Možno túto novú pieseň považovať za lastovičku oznamujúcu nový radový album?

Nový album bude vždy (smiech). Mám zatiaľ rozpracovaných šesť piesní, ďalšie nápady existujú v podobe demonahrávok, ale pre mňa sú momentálne prioritou koncerty. Sústreďujem sa teraz na prípravu koncertného turné, ktoré chceme uskutočniť po Slovensku i Českej republike budúci rok. Bude to projekt, ktorý je opäť iný ako všetko, čo som doteraz urobila a aj preto si to vyžaduje oveľa intenzívnejšiu prípravu, jednak v štúdiu a tiež v súvislosti s vizuálnou stránkou koncertov. A na to nestačí ani pol ani tri štvrte roka. V podstate na príprave turné pracujem od leta, a ešte to nejakú chvíľku potrvá. To je pre mňa teraz najvyššia priorita, k albumu sa vrátim potom, nechám zatiaľ tie piesne a nápady ešte vyzrieť.

Predpokladám správne, že chystané turné bude venované, podobne ako vinylový dvojalbum, ktorý si krstila v apríli tohto roka, najväčším hitom tvojej doterajšej kariéry?

Na túto otázku ti neodpoviem jednoznačne, lebo by sa tak stratilo čaro prekvapenia. Prezradím len, že turné 2024 prinesie iný pohľad na moje piesne a s úplne iným vizuálnym zážitkom. Preto by sme chceli koncerty robiť v menších sálach alebo divadlách, aby aj priestor ladil s uvedeným zámerom. Príprava koncertov si vyžaduje celú moju kapacitu, lebo nechcem moje pesničky hrať live tak, ako sú nahrané na albumoch. Keď ľudia prídu na koncert, chcú počuť piesne aj inak, zažiť ten moment prekvapenia. Preto sú koncertné verzie mojich piesní iné a pre každý projekt sa ich snažíme prearanžovať, čo si vyžaduje potrebnú koncentráciu a istý druh kreativity, lebo keď opakovane prerábaš tú istú vec, je to celkom ťažké.

Staršia generácia muzikantov ako Meky Žbirka alebo Peter Nagy pristupovali pri príprave nových albumov tak, aby zaujali ako celok, čiže aby tam neboli dva-tri hity určené pre rádiá a ostatné piesne neboli až také podstatné. Kam sa v tomto zaraďuješ?

Ja som založená na albumovom prístupe. Ako hudobne odkojená na pánoch muzikantoch, akým bol aj Meky Žbirka, som od začiatku vnímala každú pesničku pre svoj album ako dôležitú súčasť celku. Dnes je iná doba, ide sa skôr singlovou cestou, pretože to býva často nastavené pre rýchly konzum. Ja však ľudí, ktorí majú k hudbe serióznejší vzťah, nechcem kŕmiť béčkovými vecami.

Tým, že trend doby ide uvedeným smerom a ja už mám za sebou viacero hitov, je to pre mňa o to ťažšie, lebo latku mám pre seba nastavenú dosť vysoko. Pritom témy sú stále zložitejšie a ja chcem svoje skladby robiť modernejšie, hrať sa viac s elektronikou a k tomu sa pridáva fakt, že slovenčina je zložitý oriešok aj z hľadiska aranžmánov. Všimni si, že v súčasných slovenských tanečných alebo hip-hopových skladbách býva jazyk často tak neprirodzene polámaný akoby v nich boli dva svety, ktoré spolu vôbec nefungujú, a hoci sa tvária, že idú s dobou, použitý jazyk je v nich ako päsť na oko, čo mi je cudzie, pre mňa je text dôležitou súčasťou piesne.

Na jar si pokrstila dvojalbum Vo svetle žiariacich hviezd, ktorý je výberom zásadných piesní za pätnásť rokov tvojej sólovej kariéry. Na hudobnej scéne sa pohybuješ už od svojich pätnástich rokov, keď si nastúpila do skupiny IMT Smile. Spomenieš si, ako to všetko začalo? Čo na to rodičia, škola...?

Priznám sa, že škola mi bola v tom čase ukradnutá. Ivan Tásler bol vtedy štvrták, ja prváčka na tom istom prešovskom gymnáziu. Často som chodila poza školu a trávila s ním veľa času, počúvali sme hudbu a robili vlastné pesničky. V podstate som si robila, čo som chcela. Dokonca sám Ivan ma karhal, že "mladá, musíš chodiť aj do školy!". Rodičia o všetkom, samozrejme, nevedeli, priznala som sa im, až keď som skončila gymnázium. 

Jednoduché to naozaj nebolo, s IMT Smile vtedy podpísalo zmluvu vydavateľstvo Škvrna Records a museli sme často cestovať do Bratislavy. Pamätám si, bola som len pol roka na strednej škole a my sme išli na halové turné ako predkapela s takými hviezdami ako Olympic a Prúdy. Hrali sme aj na vysokoškolských internátoch s českou skupinou Mňága a Žďorp, Hexákmi a inými kapelami.

Úprimne, máš pätnásť rokov, spievaš v kapele a pohybuješ sa v takejto spoločnosti, radšej by si chodil do školy?! (smiech). Po skončení turné som sa vrátila späť do lavíc, zaradili ma do experimentálnej dievčenskej triedy, v ktorej bolo takmer štyridsať dievčat, z toho skoro polovica čistých jednotkárok, vieš si predstaviť, aký to bol pre mňa "prúser"? K tomu pomaly dvesto vymeškaných hodín za prvý polrok... Nakoniec som to s odretými ušami zvládla. Inak, myslím si, že mi mnohé prešľapy prešli aj vďaka Ivanovi, lebo k chlapcom zvykli byť učiteľky viac tolerantné.

V IMT Smile si však pôsobila pomerne krátko. Keď si v roku 1998 odišla od Táslerovcov a začala pôsobiť s kapelou Peha, nebála si sa, či to vyjde?

S Táslerovcami som fungovala dva roky. Mala som sedemnásť, keď sme spolu s bubeníkom Martinom Migašom opustili IMT Smile a postupne s inými hudobníkmi vznikla Peha. Som presvedčená, že to bol správny krok. V IMT Smile sa rýchlo vyprofilovali silné a jedinečné osobnosti, bola by to časovaná bomba a ďalší vývoj to potvrdil, že Ivan potreboval byť lídrom a samostatnou osobnosťou, ja takisto a nakoniec aj Peter Bič. Všetci spomenutí sme mali vlastné predstavy o svojom smerovaní. Jediný, s kým sa Ivan môže z dlhodobého hľadiska hudobne zhodnúť, je jeho brat Miro.

S Pehou si spievala pomerne dlhšie, až jednu dekádu. Z kapely si však odišla v čase vašej najväčšej slávy. Ani toto rozhodnutie si neľutovala?

Nie, ďalej zostávať v Pehe by pre mňa nebolo dobré. Dôvodom môjho rozhodnutia bol fakt, že sa medzi nami v kapele postupne začal strácať základný ľudský rešpekt a nebola ochota akceptovať osobné potreby, únavu a zdravotné problémy. V posledných rokoch sme boli v takom obrovskom nasadení, že sme hrali aj štyri koncerty v priebehu dňa, napríklad jeden koncert o ôsmej večer v Košiciach a nasledujúci v Karlových Varoch o desiatej ráno. Svoj podiel na tom mal aj spôsob manažovania kapely, jednoducho prioritou začalo byť zarábanie peňazí, stratila sa vzájomná empatia a pre mňa tam už budúcnosť prestala existovať.

Bolo mi jasné, že sólová dráha nebude žiadna ľahká cesta, lebo spadnem o niekoľko schodov nižšie a budem musieť dokázať, že viem robiť muziku aj naďalej. Pôvodne som dokonca uvažovala, že s hudbou úplne skončím. K týmto úvahám prispela aj vyhrotená atmosféra a napätie v kapele, keď sme dohrávali s Pehou poslednú koncertnú sezónu a už sa vedelo, že odídem.

Našťastie pre fanúšikov sa tak nestalo, čo potvrdzuje pätnásť úspešných rokov sólovej kariéry. Čo ťa vtedy naštartovalo, aby si pokračovala s hudbou ďalej?

Do diania ma vrátila skladba Muoj Bože. Robila som na nej ešte v štádiu odchodu z Pehy a bola pre mňa akýmsi znamením zhora, aby som to nevzdávala. Vôbec som nečakala, že bude mať taký obrovský úspech, mala som hlavu úplne inde a do toho zrazu prišla ponuka od pána Jakubiska, že pre titulnú pieseň k filmu o Báthoryčke "chce to dievčatko, ktoré spieva Spomaľ". Pán Jakubisko bol charizmatický človek s geniálnym vizuálnym videním, stretnúť sa a rozprávať sa s ním, ako tvorí obrazy do filmu, bol neskutočný zážitok. Cítila som sa veľmi poctená, bol to pán režisér, s väčším umelcom som sa asi doteraz nestretla. 

Krátko po odchode z Pehy som už bola zavretá v štúdiu a začala si plniť sny a robiť hudbu podľa seba a inak ako predtým. Učila som sa nebyť tak silno zviazaná predstavami niekoho iného, čo mi celkovo prospelo a aj zdravotne som sa dávala dokopy. Pozitívom bolo, že v tom období som sa zoznámila s mojou súčasnou manažérkou Sandrou, s ktorou sme pôvodne chceli robiť nejaký spoločný biznis mimo hudby, no z ktorej sa postupne stala moja manažérka. Osud to zrejme tak chcel.

Počas sólovej kariéry si zažila mnohé úspechy. Jedným z nich je aj spolupráca s Christianom Eignerom, ktorý je už roky koncertným hudobníkom Depeche Mode. Ako si sa ním zoznámila?

To bol jeden z mojich splnených snov. Anglický producent Head (Howard Bullivant, pozn. red.), s ktorým som pripravovala svoj prvý sólový album Zodiak, bol aj dlhoročným producentom speváčky PJ Harvey. Doslova mi spadol z neba. Mojím dávnym snom bolo pracovať na albume s nejakým skúseným zahraničným producentom, vyskúšať si, ako vonku robia produkciu a v čom je to iné oproti nám. Rozposlala som demonahrávky rôznym producentom, aj Christianovi Eignerovi. Zhodou okolností som v tom čase od hudobného publicistu Rada Meššu dostala k narodeninám Christianov sólový album Recovery, ktorý ma úplne uchvátil. No od neho prišla odpoveď v duchu "pracujte ďalej, nie je to zlé, ozveme sa vám". S odstupom času to však vnímam pozitívne, že dobre sa mi stalo, na Christiana som ešte nebola pripravená. 

Pozitívne však zareagoval spomínaný Head, ktorý mal skúsenosti s produkciou ženských speváčok. Bol mi akoby otcom, videl, že som rozložená na súčiastky, že mávam žalúdočné nevoľnosti – v tom čase som sa rozchádzala s Pehou – on to dobre poznal, a preto vedel vhodne a citlivo reagovať v rôznych situáciách, netlačil na mňa, žiadny krik, naopak, vždy ma povzbudzoval. Úspech albumu Zodiak pre mňa znamenal zvýšené sebavedomie, prišli nové nápady pre ďalší album Tajomstvá, ktoré som Christianovi znovu poslala a tentokrát už odpovedal, že chce som mnou spolupracovať.

Čo si si teda odniesla zo spolupráce s Christianom Eignerom?

Keď som sa s ním mala prvý raz osobne stretnúť, mala som obrovskú trému a aj ďalšie stretnutia boli poznačené mojím odstupom ako k autorite, hoci on bol ku mne od začiatku milý. Pokiaľ ide o prácu, Christian ako rodený Rakúšan bol striktný, nekompromisný a rázny perfekcionista. Počas spolupráce som zažila niečo, čo je u nás nie je vždy bežná vec – dodržiavanie dohodnutých pravidiel, dochvíľnosť, presnosť, jasná komunikácia.

V jeho štúdiu som mala možnosť vidieť, ako tvorí a pripravuje nahrávky, ako dokázal s mojím hlasom robiť divy, bolo to veľmi inšpiratívne. Páčilo sa mi napríklad, ako pôvodne balady premenil na rýchle tanečné piesne a naopak. Christian úplne zmenil môj pohľad na hudbu z hľadiska produkcie. Inšpiroval ma aj k založeniu babskej kapely The Cubes, v ktorej sme tvorili trio so sestrami Humeňanskými, kde som zúročila skúsenosti z práce s ním, dokonca sme boli v roku 2012 v Bratislave predkapelou skupiny Garbage. V neposlednom rade sme si s Christianom sadli aj ľudsky.

Odtiaľ bol teda len malý krok k tomu, že si v roku 2013 robila predkapelu Depeche Mode na bratislavských Pasienkoch.

To bol môj ďalší sen, tentokrát doslova. Neuveríš, ale snívalo sa mi, že sme s mojou kapelou vystupovali pred Depeche Mode, a ten sen sa mi splnil. Mala som pred tým vystúpením obrovský rešpekt, predsa len išlo o svetovú hviezdu a publikum Depeche Mode je doslova cirkev, mala som zimomriavky, keď som pozrela do hľadiska na tú masu v čiernom, a tiež obavy, aké budú odozvy. Ale na počudovanie boli priaznivé. Christian stál naboku pri pódiu a videla som na ňom spokojnosť a ako mi na znak podpory ukázal zdvihnutý palec, že to bolo v poriadku.

Pochádzaš z Prešova, v ktorom naďalej aj bývaš. V minulosti, pokiaľ chcel akokoľvek talentovaný spevák uspieť, musel sa presťahovať do hlavného mesta. Dnes síce existujú moderné technológie, ktoré v mnohom prácu hudobníkom uľahčujú, ale dianie sa stále sústreďuje do Bratislavy. Ako to zvládaš?

Ja som začínala ešte v dobách, keď to platilo úplne. Na druhej strane som mala to šťastie, že hudba IMT Smile a neskôr Pehy mala u ľudí úspech, čo nás silne motivovalo, kvôli čomu sme radi časté cesty do Bratislavy podstúpili. Urobili sme, čo bolo dohodnuté – poskytli rozhovory pre média, nahrávali v štúdiu, natáčali v televízii a vrátili sme sa do Prešova. Odvtedy som si v hlavnom meste vytvorila prirodzené ľudské väzby a veľa ľudí si dokonca myslí, že trvalo už bývam v Bratislave. Postupne som si to tu veľmi obľúbila.

Začalo to mať pre mňa iný rozmer, keď som si v Bratislave prenajala byt a začala žiť viac komunitný život a keď sem prídem pracovne, vraciam sa vlastne do svojho, stretávam sa s ľuďmi, ktorých poznám a mám rada. Dnes vnímam hlavné mesto ako svoje, tak ako inde, aj tu sa veľa vecí zmenilo k lepšiemu. Takže sa vždy teším, keď sem cestujem a súčasne sa rada vraciam do rodného mesta, lebo v ňom mám svoje zázemie, rodinu a kamarátov zo školských čias. Veľkou výhodou pre mňa je, nakoľko dosť často koncertujem v Čechách, že sa môžem zastaviť v Bratislave a oddýchnuť si tu vo svojom.

Na východe Slovenska bol a stále je akýsi prameň, z ktorého od konca sedemdesiatych rokov až doteraz vyšlo a stále vychádza mnoho úspešných hudobníkov. Máš na to nejaké vysvetlenie?

(Smiech) Mám pocit, že je to aj tým, že my východniari sme húževnaté a temperamentné povahy. Ak to zjednoduším, v samotnom Prešove nemáš veľmi na výber. Buď rezignuješ alebo sa niekde zacyklíš, denne chodíš do práce, ktorá ťa nebaví, na všetko šomreš, alebo začneš hrať hudbu alebo robiť nejaké umenie, jednoducho hľadáš svoju cestu z toho všetkého. Podľa mňa je to kombinácia viacerých podmienok.

Existuje medzi hudobníkmi východniarmi rivalita?

Nemyslím, všetci sa poznáme alebo aspoň o sebe vieme. Ja sama, keď mám možnosť, idem hlavne na koncerty mladých kapiel. Fandím im, či už ide o klubovú scénu alebo kolegov, ktorí majú vyššie ambície, a ak majú úspech, majú moje uznanie. Samozrejme, vzájomne sledujeme, ako sa komu darí, kto má čo nové. Je to ako v známom vtipe o tom, ako sa stretnú dvaja muzikanti a neohovárajú sa. Pochopiteľne, komentujeme svoje úspechy a tvorbu, ale nie je to o žiadnom pretekaní. Sme malý trh, každý hudobník si hľadá svoje publikum, chce byť niečím odlišný a osloviť iného poslucháča. Neviem, si predstaviť, že by napríklad existovala rivalita medzi mnou a Katkou Koščovou, s ktorou sa v Prešove často aj náhodne stretneme, pričom ona robí hudbu pre úplne iné publikum ako ja. Vzájomne sa rešpektujeme. 

Publikum ťa vníma ako veselú a vždy dobre naladenú osobu. Spomenula si však, že si zažila aj ťažšie chvíle, čo sa asi nevyhne žiadnemu človeku. Ako to vtedy riešiš?

Moji najbližší a ľudia, ktorí sa okolo mňa v hudbe pohybujú, už vedia a zvykli si, že v takýchto chvíľach, napríklad po náročnom koncerte alebo keď nie som v pohode, musím byť sama a nechcem, aby niekto "rušil moje kruhy" – vtedy sa nadýchnem, prečistím si myšlienky, varím, počúvam podcasty alebo sa venujem svojim psíkom alebo sa dobre vyspím. Práve to mi najviac pomáha, keď odo mňa v takýchto chvíľach nikto nič nechce. Veľkou výhodou môjho povolania je aj to, že nemusím mať pravidelné povinnosti. 

Treba sa naučiť istému zdravému sebectvu, čo sa mi celkom darí. Ešte aj moja generácia bola vychovávaná tak, že musíš byť obetavý, hoci niekedy na svoj vlastný úkor. Potom máš problém povedať "nie" a keď tak urobíš, dostavia sa výčitky svedomia. Dnes už viem a trvalo mi to dlhšie, kým som pochopila, že ak takto budem reagovať dlhodobo, hrozia mi úzkosti a vyhorenie.

Autor: Ivan Straka

Súvisiaci interpreti: Katarína Knechtová