Speváčka a muzikálová herečka Lucia Šoralová vydala pred niekoľkými týždňami svoj tretí štúdiový album, ktorý pokrstí už 11. decembra v Bratislave. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou rozprávali o spolupráci s Michalom Horáčkom, o jej názore na českú muzikálovú scénu, ale aj o tom, či by prijala ponuku byť porotkyňou v talentovej súťaži.
Mala by som asi povedať, že úmysel, ale vzniklo to náhodou. Ak by to však bolo na mne, vybrala by som si ho bez jediného zaváhania.
Úlohy krstného otca sa zhostí Richard Müller – prečo práve on?
Richard je podľa mňa šansonierom, a to je ten najhlavnejší dôvod. Okrem toho, máme rovnakého manažéra, ktorý mu môj nový album doniesol na vypočutie a hneď na to sa Richard vyjadril, že ho pokrstí. Pre mňa je to veľká pocta.
Od Filipa k Hapkovi a Horáčkovi
Keď sme pri ňom, nedá mi nezájsť aj k Jarovi Filipovi – v jednom rozhovore ste uviedli, že vás dostala práve jeho spolupráca s Richardom. Ako si na Jara spomínate?
Ja som mala Jarove veci hrozne rada a keď som sa rozhodla, že začnem s hudbou, išla som rovno za ním. Stihol pre mňa napísať tri piesne a týždeň na to, čo mi odovzdal poslednú, zomrel. Zaujímavé na tom je to, že som si tú skladbu vyzdvihla cestou na jednu rodinnú akciu, na ktorej som ju samozrejme všetkým aj pustila. Ešte v ten deň som mu zavolala a všetci sme sa s ním, jeden po druhom rozprávali, vtipkovali a dohadovali sa na ďalšom stretnutí. Bolo to ako také malé rozlúčenie. Keď mi potom došlo, čo sa vlastne stalo, úplne ma zamrazilo.
Tandem Filip – Müller bol v podstate prvou "konkurenciou" Hapkovi a Horáčkovi, s ktorými ste spolupracovali aj na novom albume. Vedeli by ste porovnať tieto dve dvojice?
Asi najväčším rozdielom je to, že Richard si svoje texty aj sám spieva, čo Horáček ani Hapka nerobia. Nejaké ďalšie rozdiely sa ale len ťažko hľadajú, keďže ide o úplne iných ľudí.
Ako vlastne došlo k vašej spolupráci s Michalom Horáčkom?
Začalo to tým, že Michal umiestnil na internet svoje villonské balady, ktoré týmto spôsobom ponúkol k voľnému zhudobneniu. Inšpirácia prišla hneď, ako som si tie texty pozrela, a tak vznikla pieseň O lásce, cti a kuráži. Nejaký čas na to som ho zavolala na svoj koncert so skupinou La Alma a on si sadol hneď k prvému stolu. Bol to taký ten klasický koncert, kde ľudia popíjali kávu alebo víno a vychutnávali si hudbu. Michal si však začal robiť poznámky, čo úplne rozhodilo mňa aj chalanov z kapely, pretože sme ani len netušili, čo si do tých papierov môže písať. Po skončení nášho vystúpenia za nami prišiel so širokým úsmevom a povedal, že spolu spravíme album.
"Tá, ktorá sa dala dohromady so Soukupom"
Postupne sa naň už objavujú aj prvé recenzie. V úvode jednej z nich sa píše – "Zpěvačka Lucia Šoralová se během let stala spíše miláčkem bulváru než hudebních fajnšmekrů... Nyní se ale dala dohromady s Michalem Horáčkem a vydala velmi slušné album O lásce, cti a kuráži." Je pre vás spolupráca s Michalom niečo, čo vám dovolilo posunúť sa ďalej, respektíve vystúpiť z bulvárneho tieňa?
Ohromne mi to pomohlo, pretože ja som vždy bola výsostne antibulvárna a proti rôznym škandálom a kauzám. Muzikál som si vybrala preto, lebo ho jednoducho potrebujem – spojenie hudby s divadlom mi vyhovuje a cítim sa v ňom dobre. Vždy som sa pritom snažila vyberať si také predstavenia, za ktoré sa nikdy nebudem musieť hanbiť a práve preto bolo pre mňa veľmi frustrujúce, keď začali tie bulvárne kauzy. Česká verejnosť ma tak zrazu videla len ako "tú, ktorá sa dala dohromady so Soukupom a teraz spieva Johanku". Nikto nevidel moju minulosť a ani to, čo som dovtedy spravila.
Okrem toho, s Ondřejom sme sa dali dohromady tesne pred derniérou toho muzikálu, ale to už nikomu nevysvetlíte. Práve preto som naozaj šťastná za spoluprácu s Michalom, lebo on je človek, ktorý vás neposudzuje podľa toho, čo sa o vás píše alebo hovorí. On jednoducho príde, pozrie sa na veci, ktoré robíte, a podľa toho sa rozhodne čo ďalej.
Mnoho novinárov vás označuje za budúcnosť českého šansónu a nástupkyňu Hany Hegerovej. Je to cesta, ktorou sa chcete vydať?
Určite. Už od malička som chcela robiť šansón, a to aj napriek tomu, že mi to veľa ľudí neverilo. Od svojich siedmich rokov som si pospevovala skladby od Hegerovej, Brela, Kryla, Nohavicu a ďalších, takže vždy som smerovala k tomu, čo robím teraz. Avšak kvôli môjmu vzhľadu, ktorý je v prudkom kontraste s mojou starou dušou, mi to strašne dlho nikto neveril. V súčasnosti teda zbieram úrodu toho, čo som zasiala už pred mnohými rokmi.
V už spomínanej recenzii sa objavuje i veta "Možná za to ani nemůže, angažmá v pražských muzikálech zkrátka mnohé lidi odpuzuje (a ne bezdůvodně)." Je tomu naozaj tak, že angažmány v pražských muzikáloch umelcov nelákajú?
Bohužiaľ. Nálepka "muzikálová speváčka" sa už pomaly, ale isto, začína rovnať nadávke. To je práve jedna z vecí, ktorá ma vždy strašne mrzela, a ešte stále mrzí. Ono je strašne jednoduché niečo hodiť do jedného vreca a následne to skritizovať – existuje však hromada muzikálov, ktoré sú dobré. Nepríde mi spravodlivé odsúdiť celý žáner. Iste, je veľa projektov, ktoré ho dnes devalvujú, ale stále sa dá vidieť dobrý poctivý muzikál. Príďte do Kalichu!
Človek, ktorý má tisíc strachov
Keď sme pri muzikáloch – v akých v súčasnosti účinkujete?
V mojom domovskom Divadle Kalich ešte stále beží Krysař, Tajemství, Robin Hood a Johanka z Arku. Krysař a Tajemství si teraz dajú menšiu pauzu, ale s ostatnými pôjdeme ďalej. Čo sa však nejakých noviniek týka, tak sa musím priznať, že som už strašne dlho nebola na žiadnom konkurze. Mala som kopec iných starostí – narodilo sa mi dieťa, rozbiehala som svoju kapelu La Alma a ten kúsok energie, čo mi zostal, som potrebovala na svoju vlastnú hudbu. Možno už je čas prejsť z rozprávky do dospelosti.
A čo prípadná rola vo filme alebo v seriáli?
Niečo také mi nikto nikdy neponúkol. Na druhú stranu, keby som už mala ísť do niečoho nového, radšej by som zobrala angažmán v nejakom menšom pražskom divadle. Samozrejme, aj tam by som musela bojovať so svojím strachom, ale myslím, že by som to dokázala zvládnuť. Ja sa za hudbu vlastne tak trochu skrývam – je mojou maskou, ktorou sa chránim. Kamera je lupou do duše, a to je na mňa príliš. Som človek, ktorý má tisíc strachov a tie ma do určitej miery zväzujú.
Z čoho máte najväčší strach?
Bojím sa neznáma, svojich predstáv... Po tom, čo sa mi narodilo dieťa, sa to ale veľmi zlepšilo. Som spokojnejšia, som viac sama sebou – akoby som sa do svojho tela až teraz pohodlne usadila. Ale stále mám chvíle, kedy rozmýšľam strašne dopredu a v hlave analyzujem, čo všetko by sa mohlo stať. Viem, že to nie je dobre, lebo každá myšlienka je základom nejakej reality, a práve preto ma desí, čo všetko takýmto spôsobom "produkujem".
Už dlhé roky žijete v Čechách – ak by ste mali porovnať mentalitu Čechov a Slovákov, v čom sme rozdielni?
Nedávno som čítala dobrý rozhovor jednej slovenskej speváčky a herečky, Lucie Piussi, ktorá to podľa mňa naformulovala celkom presne: "Slováci sú vzbúrení sluhovia." Pravda je taká, že sme vždy niekomu podliehali a tento fakt ovplyvnil naše myslenie aj konanie. Česi zas boli historicky vždy skôr "chytráci" než bojovníci. Ale ťažko povedať, či je to vo výsledku dobrá alebo zlá vlastnosť. Isté je jedno - spojenie Čechov a Slovákov by mohlo byť ideálnym koktejlom. (smiech) Tiež som si všimla, že Česi o sebe často tvrdia, že sú xenofóbni, ale myslím si, že to tak nie je. Napríklad len v talentových súťažiach sa takmer vždy umiestni cudzinec alebo aspoň niekto s cudzokrajnými koreňmi. Bojím sa, že to je skôr náš problém.
Porotkyňa v talentovej súťaži
Keď už ste načrtli tému talentových súťaží, aký je váš názor na ne?
Myslím si, že sú veľkou šancou pre tých, ktorí už presne vedia, čo chcú dosiahnuť. Úplne ideálne je, keď majú aj vlastný repertoár alebo sú obklopení tímom ľudí, ktorí to robí za nich. Televízia je ohromne mocné médium a človeku, ktorý má skutočný potenciál, dokáže veľmi pomôcť. Na druhú stranu, ak sa v podobnej súťaži objaví naivné dieťa, ktoré nevie čo chce, ten tlak ho zničí.
Myslíte, že by bolo dobré posunúť vekový limit pre účasť v takýchto súťažiach?
Ono to zas nie je až tak o veku. Niektorí mladí ľudia veľmi dobre vedia, čo chcú a idú si za tým. Pamätám si však na jedného pána, ktorý sa prihlásil do takejto súťaže, prerušil kontakty so všetkými svojimi dovtedajšími priateľmi a v momente, keď vypadol, sa už nevedel vrátiť do reality. Keby som ja osobne mohla niečo ovplyvniť, tak by som do takejto súťaže vzala len človeka, ktorý si buď píše skladby sám, alebo má skladateľa a textára. Dôležité by tiež bolo to, aby sa na kastingu zdvihol jeden z producentov a povedal, že si toho interpreta vezme pod svoje krídla a nahrá s ním album. V takom prípade by to malo naozaj zmysel a zrazu by sme na Slovensku mali hromadu kvalitných mladých talentov. Keď si to tak vezmem, z účastníkov takýchto programov sa nejako viac presadili len Aneta Langerová a Peter Cmorik.
V rámci svojho žánru aj Katka Koščová...
A Katka, to máte pravdu. Ona svoju výhru použila správne, pretože vedela, kam chce ísť a čo chce robiť. Bez Superstar by sa len ťažko presadila a dostala do pozornosti médií a širokej verejnosti, keďže spieva nemainstreamový žáner. Ona je jedným z dobrých príkladov, ale koľko ich je dohromady? Strašne málo...
Zobrali by ste ponuku na porotcovskú stoličku v talentovej súťaži?
Určite áno. Strašne ma baví dolovať z ľudí čo najviac. Svojho času som dokonca dostala dve ponuky na to, aby som učila, avšak nakoniec z toho nič nebolo kvôli mojej vyťaženosti. Dotyčné konzervatórium, mimochodom to, ktoré som nikdy nedoštudovala, chcelo odo mňa pravidelnosť a tej schopná nie som. Hrozne ma to vtedy mrzelo, ale ja jednoducho potrebujem určitú dávku slobody.
A čo súkromné hodiny?
To raz určite príde. Chcem učiť nielen techniku spevu, ale aj interpretáciu. Len sa musím dohodnúť s nejakým korepetítorom, lebo ja som klavíru veľa nedala. Dnes ma to mrzí. Učiť však chcem a jedného dňa snáď aj budem.
Lucia Šoralová/Michal Horáček - Červená
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: archív Lucie Šoralovej
Súvisiaci interpreti: Lucia Šoralová
