V živote skupiny Tolstoys prebehli od albumu Mirror Me (2022) zásadné zmeny. Časť zostavy sa zo Slovenska presťahovala do Berlína a prijali k sebe dvoch nových členov – Novozélanďana Drewa Deala, s ktorým pôvodne spolupracovali ako s producentom, a Nemku Pauline Grabe.
V roku 2023 Tolstoys nahrali svoj tretí album No Limit To Love, ktorý postupne predstavovali singlami, celý vyšiel v apríli tohto roka. Hlavným posolstvom nahrávky je úprimné vyjadrenie lásky inšpirované érou hippies a deťmi kvetov. Nahrávanie prebehlo "oldschool" spôsobom cez analógový mixpult, nepoužili žiadne produkčné a postprodukčné zásahy a piesne nechali žiť v takej podobe, ako boli napísané a nahrané.
Recenzia: Psychedelická jazda na trase Berlín – Bratislava a späť: Tolstoys vydali svoj najlepší album
Novinku podporili koncertným turné po Slovensku, Čechách, Nemecku a Švajčiarsku. Na koncertoch ponúkajú fúziu magickej psychedélie, trip-hopu, dream popu a witch popu. "Celé je to živé, sexy, divoké, plné interakcie s publikom," hovorí o živom hraní Tolstoys basgitarista Michal Smetana, s ktorým sme sa spolu s frontmankou Elou Tolstovou porozprávali v online rozhovore medzi Bratislavou a Berlínom. V tom čase už skupina vedela skvelú novinu o vystúpení na najslávnejšom britskom festivale, ktorú zverejnila minulý týždeň.
Zdroj: PR
Ako prvá slovenská kapela v histórii zahráte na hudobnom festivale Glastonbury. Ako sa vám podaril tento úspech?
Ela: Pomohla nám naša bookerka Katja Thalerová, ktorá je úplná víla zázračnica. Verí projektu minimálne tak, ako my sami, a má na tom veľkú zásluhu. Je vzácne nájsť takých ľudí. Katja pracuje pre LALA Slovak Music Export, organizuje festival SHARPE a je super, že nám pomáha. Našla kontakt a vzniklo z toho pozvanie na Glastonbury, kam tento rok pôjdeme.
Bude to zážitok, keďže tam ideme našou dodávkou cez pol Európy. Asi by som sama od seba na festival pre dvestotisíc ľudí nešla, ale keď už tam hráme, bude zaujímavé sledovať všetkých tých úžasných producentov, kapely a umelcov. Veľmi sa tešíme.
Počas nahrávania najnovšieho albumu ste vyše mesiaca bývali v berlínskom štúdiu a toto obdobie ste aj zdokumentovali. Ako vznikol nápad na dokument, ktorý natočil váš priateľ Olaf Spitta?
Ela: Celý proces bol inšpirovaný rôznymi kapelami pred nami. Veľkou inšpiráciou boli Red Hot Chili Peppers, ktorí majú dokument Funky Monks. Album nahrávali s producentom Rickom Rubinom, bývali v jeho vile a tvorili ho tam spolu.
Mali sme pocit, že miesto, kde nahráme album, sa odzrkadlí na nahrávke. Vybrali sme Dream House, kde sa stretáva berlínska komunita okolo nás. Na mesiac sme sa tam presťahovali a rozhodli sme sa, že kreatívny proces nebudeme prerušovať. Bol to zážitok, o ktorom sme dlho snívali. Hovorili sme si, že bude super ho zaznamenať. Najväčšia zábava je pre nás byť spolu, kapelu drží pokope priateľstvo. Chceli sme ukázať našu každodennosť, témy, o ktorých sa rozprávame, ako nás to spolu baví a na čom stojí naša hudba.
Často v situáciách na jednej kope vznikajú rôzne ponorky. Boli aj ťažké momenty?
Michal: Bolo to intenzívne. Máme tendenciu neprestávať makať, niekedy na úkor pohodlia. Miestami to bolo až únavné. Na začiatku sme si povedali, že budeme robiť osem hodín denne a zvyšok bude príjemný, budeme sa rozprávať a tráviť spolu čas. Realita bola, že sme niekedy robili šestnásť hodín a chvíľu spali. Niekedy už energia viazla.
Ela: Nebolo to také hrozné. Pozerali sme filmy a navštevovali nás kamoši. Čo bolo náročné, bola Andyho (Andrew John Deihl a.k.a. Drew Deal, pozn. red.) pozícia. Produkoval album, nahrával bicie a gitary. Pre neho to bolo na vyhorenie. Nezastavil sa, robil nonstop. My sme boli celkom v pohode. Nemám pocit, že by sme mali ponorku. Bolo to docielené tým, že sa dlho poznáme. S Michalom sme partneri osem rokov. S Matejom (Hercegom, pozn. red.) sa poznáme od začiatku Tolstoys, boli sme spolužiaci na strednej. S Andym sme už v období, keď sme nahrávali album, boli najlepší kamaráti. Vzťahy mali základ. Samozrejme, bolo náročné bývať mesiac v jednej izbe a byť v takom malom priestore.
Michal: Asi to tak urobíme aj nabudúce. Nevadí mi tráviť spolu veľa času. Všetko si hovoríme, aj veci, ktoré nie sú príjemné. Riešime ich s láskou, tak, aby sme sa pochopili. Neboli sme vhodení do kotla, kde by sme sa zrazu hrozne pohádali.
Robiť hudbu spolu
Vývoj Tolstoys je výnimočný v tom, že to začalo tak skoro. Začínali ste ako tínedžeri a spolu ste dospievali. Najprv boli Eline pesničky, neskôr ste prešli k spoločnej tvorbe. Druhý album reflektuje váš rozchod, pričom ste neprerušili pracovný vzťah. Nakoniec ste sa k sebe vrátili aj ako partneri. Ako vnímate spätne rozchodové obdobie?
Michal: Pre mňa bolo trochu zvláštne. Ela sa rozišla so mnou. Presťahovala sa do Prahy, kde som vtedy žil. Potrebovala si veľa vecí skúsiť. Chodili sme spolu od sedemnástich a zrazu sme mali pocit, že je tu veľký svet. Možno toto nie je navždy, ešte predsa musí byť niečo lepšie.
Ela: Boli sme prvá láska. Rozmýšľala som: Teraz budem s prvým partnerom do konca života? Neviem, či sa ešte chcem až tak usadiť. V našom prvom vzťahu som si to, čo som mala v Mišovi, nevedela naplno vážiť. Potrebovala som sa od toho vzdialiť, aby som to celé pochopila a vedela oceniť. Prinieslo to nakoniec medzi nami pochopenie. Samozrejme, aj veľa zranení. Nebolo to vôbec príjemné ani pre jedného z nás.
Michal: Bol som vtedy veľmi zaľúbený. Nechcel som sa rozísť a nebolo to pre mňa ľahké. Zároveň som si uvedomil, čo pre mňa znamená kapela. Je to dôležitá súčasť môjho života. Nie je to len kapela mojej frajerky. Do kapely som prišiel hrať, lebo som začal chodiť s Elou. Hľadala vtedy muzikantov a nemal som úplne na výber. V hlave som nikdy nemusel urobiť rozhodnutie. Chcem v tom byť alebo nechcem? Dáva to pre mňa zmysel? Vlastne to bolo povinné. V momente, keď sa so mnou rozišla, pamätám si, že som si musel sadnúť a rozmýšľať, čo teraz. Vyhodnotil som si to a dalo mi to oveľa väčšiu chuť makať a byť v tom naplno.
Vieme mať s Elou hlbokú diskusiu. Vedeli sme sa rozprávať, aj keď sme boli rozídení. Preto vzťah po rozchode, či už kamarátsky alebo pracovný, bol možný. Robiť spolu hudbu je intenzívny zážitok, preto sme sa vedeli tak spoznať aj s Andym. On vonku na káve nezdieľa až tak veľa. Nie je taký zhovorčivý ako my dvaja, ale aj tak sme sa s ním vedeli hlbšie prepojiť. Keď robíš s niekým pesničku a chceš, aby bola úprimná, musíš sa úplne otvoriť a prestať hrať hry. Nepredstierať, že niečo zvládaš, keď to tak nie je. Treba odkryť všetko, inak to nebude fungovať. Ľudia to nepochopia a pesnička nebude dávať zmysel.
Ako ste sa zoznámili s Andym? Na začiatku bol vraj sen.
Ela: Hľadali sme producenta a komunikovali sme s viacerými. Andy povedal, že by to rád robil. Veľmi rýchlo som sa vybrala do Berlína a išla som ho navštíviť. Keď sme prvé ráno začali písať hudbu, zahral niečo na gitare. Povedal, že sa mu to snívalo. Mal vtedy inú kapelu a hovoril, že to nie je pesnička tej kapely, ale nová pesnička Tolstoys. Mala som napísaný text, ktorý som zatiaľ nepoužila. Dali sme to dokopy a za deň vznikla pesnička. Ukázalo mi to, že spolupráca bude fungovať a že je to niečo, do čoho sa oplatí investovať energiu a čas. Povedala som Andymu, nech ide s nami na Slovensko. O týždeň sedel na Vyšnej Boci a nahrávali sme. Mám pocit, že všetko robíme strašne akčne, a potom sa z toho niekedy vyvinú krásne veci.
Čo vám priniesol do kapely? Bol to návrat k jednoduchosti a prirodzenosti pesničiek?
Michal: Je skúsenejší ako my, živí sa produkciou. Mal na nás veľký vplyv. Sú tri fázy snaženia v prístupe k piesňam a k nahrávaniu. Najprv je prvá fáza, keď o tom skoro nič nevieme. Pre mňa to bol spätne prvý album Botanika. Prvýkrát sme boli v štúdiu, nevedeli sme úplne, čo robíme. Keď bol problém, niečo sme vymysleli. Bolo to naivné a hrozne pekné. Potom prišla druhá fáza. Už niečo viem, ale začínam mať snahu urobiť niečo nové a komplikované, aby si moji producentskí kamoši povedali: Wow, dobrý trik ste použili!
Ela: V druhej fáze človek dbá na to, čo je akurát trendy a cool. Za tým sme totálne išli pri albume Mirror Me.
Michal: Snaha všetko zaobaliť do niečoho invenčného lezie do cesty pesničkám. Naša hudba boli od začiatku pesničky. Robíme niečo, čo má melódiu a slová. To je celé. Na druhom albume nám to trošku ušlo. Trochu sme to pustili z rúk. Viac sme sa zaoberali tým, ako čo znie.
Ela: Aj ako čo vyzerá. Riešili sme extrémne vizuálnu stránku. Robili sme desať klipov, plus desať remixov s rôznymi producentami. Hľadali sme, čo nám vyhovuje a skúsili sme všetky možné varianty. Tretia fáza je vyfiltrovanie toho. Pozreli sme sa na to, čo je naozaj dôležité a čo je najúprimnejšie.
Michal: Vďaka Andymu sme zvládli pomerne rýchlo si tieto veci uvedomiť. Bol v tom ďalej.
Ela: Hovorí sa, že desať rokov trvá, kým sa v niečom staneš profesionál. Keď sme začali spolupracovať s Andym, akurát prišiel do tej fázy. Počúval staršiu hudbu zo sedemdesiatych rokov. Zameriaval sa na kvalitu nahrávky. Priviedol k tomu aj nás. Hudbu sme spolu počúvali a rozoberali, čo sa nám na nej páči. Hodiny a hodiny sme sa rozprávali o tom, čo funguje na to, aby vznikla dobrá pesnička.
Michal: Prestali sme sa baviť o tom, aký efekt a aká basová linka tam znie. Začali sme sa rozprávať o tom, čo pesnička hovorí a akým spôsobom. Koncentrácia pri počúvaní prešla do niečoho iného. No aj tak celé toto, čo tu teraz hovorím, je v kategórii, že o päť rokov povieme, že ježišmária, jak sme pred pár rokmi nič nevedeli. Človek sa stále učí. Včera sme s Elou telefonovali a hovorili sme si, ako spraviť, aby sme ostali zvedaví.
Ela: Počúvala som rozhovor s Patti Smith. Čím som staršia, tým ku mne jej tvorba a ako sa vyjadruje, viac prehovára. Má 77 rokov, a keď ju počúvam, mám pocit, akoby bola v mojom veku. Veľa ľudí nielen v starobe, ale už aj v mladosti nie je ochotných ďalej objavovať. Zvedavosť je pre nás dôležitá.
Láska, láska, láska
Povedali ste, že ľudia vo vašom veku sa stále viac otvárajú, riešia, čo cítia, snažia sa pomáhať svojej komunite, neboja sa ľúbiť alebo byť zraniteľní. Oslovuje ich téma lásky, ktorú z rôznych pohľadov riešite na albume? Kvôli čomu chodia na vaše koncerty?
Ela: Ľudia sa potrebujú niekde vyventilovať popri tom, čo sa deje okolo nás a ako ich to každodenne stresuje. Práve v týchto situáciách sa chcú viac stretávať. Chcú chodiť do klubov, chcú kultúru, aby im dávala silu. Keď prídu na koncert, majú pocit, že z nich niečo opadne. Uvoľnia sa a konečne sa môžu tešiť. Je to brutálny pocit. Snažíme sa ich na našich koncertoch prepájať. Vnímať, kto je okolo nich, že sú tam spolu, sú tam s nami a my s nimi. Byť tam naozaj a mať zážitok v jednote. Cítiť, že na všetko nie sme sami.
V kritikách nám bolo vyčítané, že album je až toxicky pozitívny, že hovoríme iba o láske. Stále láska, láska, láska. V každodenných situáciách lásky a láskavosti nie je dostatočne veľa a ľudia na ňu zabúdajú. Preto ju pripomíname. Je to téma, ktorá vie napraviť všetky problémy.
Michal: Na albume sme sa snažili vnášať lásku aj do tém, kde možno nie je úplne prirodzená. Napríklad pesnička Rain je o smútku.
Ela: Je to rozhovor medzi mnou a úzkosťou. Na konci dialógu sa zmierime. Hovorím úzkosti, že mi pomáha písať. Sme v tom spolu. Nakoniec jej dám v sebe domov. Úzkosť je niečo, čo len tak úplne nezmizne. Aj v týchto témach nakoniec prichádza k zmiereniu a k pochopeniu.
Myslíte si, že umelci by mali riešiť aktuálne témy?
Michal: Na prvý pohľad sa môže javiť, že náš album je neaktuálny a že nerozprávame o tom, čo by mohlo postretnúť človeka nášho veku v strednej Európe. Všetky veci, čo sa dejú na Slovensku, vnímame, prežívame a cítime. Dávame to aj do našej hudby, akurát nepoužívame konkrétny slovník. Keď sa do toho človek započúva, nájde to tam. Stretávam sa na koncertoch s tým, že mi ľudia povedia, že majú pocit, že im rozumieme a oni rozumejú nám. Hovoríme o tom, čo tiež prežívajú.
Problémy, o ktorých sa dočítame v novinách, vo svojej podstate nie sú nové ani staré. Vždy tu boli. Väčšinou vychádzajú, keď si to rozložíme na drobné, zo vzájomnej netolerancie, z nedostatku lásky jeden k druhému, z nepochopenia, z chamtivosti. Keď Berlin Manson spievajú o tom, kde budeme bývať, je to o tom istom, o čom spievame my, iba z opačného konca. Oba z týchto prístupov sú správne.
Ela: Nedávno sme sa kriticky pozreli na to, prečo sa nevyjadrujeme ku konkrétnym udalostiam, a či by sme to mali začať robiť. Preberali sme túto tému v kapele. Prišli sme na to, že keď pesnička komentuje konkrétnu politickú či spoločenskú udalosť spred x rokov, je ťažké si to predstaviť v dnešnom kontexte a skladba tak trochu zostarne. Jedna z našich priorít na tomto albume bola, že chceme urobiť nadčasovú nahrávku. Nedávalo nám zmysel baviť sa o konkrétnych udalostiach. Máme poetickejší jazyk.
Michal: Snažíme sa to hovoriť tak, aby to zostalo aktuálne, aj keď Fico už nebude premiér. Politická situácia sa zmení, ale bude tam niekto ako on. Veci budú mať iné mená, ale my budeme mať zrejme podobné problémy.
Zdroj: Caroline Mackintosh
Bavíte sa o tom, aký bude ďalší album?
Ela: Chceli by sme dosiahnuť ešte väčšiu blízkosť tým, že chceme nahrávať spolu. Album No Limit To Love vznikal po stopách, lebo sme nemali v tom období dosť hudobníkov. Naša gitaristka Pauline ešte nebola v kapele. Teraz máme medzi sebou dobrú energiu na koncertoch a speje to k spoločnému nahrávaniu. To je ďalší cieľ. Zachytiť moment, v ktorom hudba vznikne.
Aj keď nebude dokonalý?
Ela: To je na tom práve pekné. Teraz som počúvala nový album Janky Kirschner. Vznikla tam nedokonalosťou jedinečná atmosféra. Je to pridaná hodnota. Mala som pri počúvaní pocit, že sa vrátila sama k sebe.
Medzi vami a Janou nachádzam paralely. Žijete v zahraničí, ale vraciate sa na albumoch k slovenským koreňom. Spomínali ste, že No Limit To Love je váš najslovenskejší album.
Ela: Keď sme sa presťahovali do Berlína, začali sme spolupracovať s Andym, a teraz aj s Pauline, ktorí o slovenskej, slovanskej, alebo východoeurópskej kultúre vedeli málo. Odsťahovaním sa sme získali od našej kultúry prirodzený odstup. Paradoxne nám to ukázalo jej krásu a bohatosť. Pomohlo nám to vrátiť sa bez nánosov k našim koreňom. Uvedomili sme si, že by bola škoda, ak by sa zabudlo na folklór, na tradície počas roka, na vedomosti o rastlinách alebo na tradičné oblečenie.
Michal: Vyrastal som vo folklórnom prostredí, je to pre mňa niečo prirodzené. No predtým, keď mi napadol slovenský popevok, ktorý znel tradične, alebo druhý hlas, skôr som ho odsunul. Neprišlo mi, že je to niečo, čím sa chcem prezentovať. Teraz je to práve naopak.
Ela: Ani ja som nechcela dávať do populárnej hudby folklór. Dlho som chcela, aby to znelo čo najviac zahranične. Keď som sa presťahovala do zahraničia, uvedomila som si, že je unikátne skúmať, odkiaľ sme. Vracať sa k týmto veciam, ktoré sú bohaté a farebné. Pre našich zahraničných kolegov je výnimočné zažívať slovenskú kultúru priamo. Na Veľkú noc sme ich zobrali na Slovensko. Bolo pre nich zaujímavé byť tak blízko pri cudzej kultúre.
Michal: Dostali korbáčom. (smiech)
Uvažovali ste o návrate k slovenským textom?
Ela: Vôbec to neriešime. Vzniká prirodzene, v akom jazyku píšeme pesničky. V kapele teraz komunikujeme po anglicky a asi preto tak hovoríme aj v piesňach. Nie je to pokus skryť náš pôvod.
Michal: Pamätám si, ako som na prvom albume opravoval Ele výslovnosť v angličtine. Sebadôveru nám v tomto dodal Andy. Odkedy je v kapele, chceme Elin prízvuk naopak posilniť. Andy je native speaker a hovorí, že je to super. Snažíme sa podporovať, aby tam bol náš zvláštny slovenský prízvuk. Chceme si zachovať identitu a nerobiť niečo bezpohlavne britské. Proste priznať to. My sme odtiaľto, takto rozprávame, tak nám huba narástla a hotovo.
Ela: Mali sme dosť kritiky, prečo spievam po anglicky, keď mám silný prízvuk. Častokrát sa mi stalo, že mi niekto opravoval chyby. Však aj Mišo vlastne. Nechcem sa teraz prirovnávať k Aurore, ale keď si pozrieme hocijaké interview s ňou, tiež má brutálne silný prízvuk. Björk mala tiež vždy prízvuk a spravilo ju to jedinečnou.
Častokrát vznikne sranda zo slovných spojení, ktoré použijem. Ochudobnilo by nás, ak by sme to prestali takto robiť. Nevylučujeme, že sa vrátime aj k písaniu slovenských pesničiek. Pesnička je vždy vo vzduchu okolo nás. Keď si sadneme, že ideme písať hudbu, dávame jej priestor prísť k nám. Niekedy je v slovenčine, inokedy v angličtine. Možno raz bude v nemčine alebo v ruštine.
Michal: Zložili sme spolu aj slovenské pesničky. Chýbanie bolo po slovensky, lebo s Elou sa bavíme po slovensky. Bola o nás dvoch, o tom, čo sme v tom čase intenzívne riešili. Na pesničke je to cítiť, je silná. Príde mi zvláštne robiť pesničku s Andym, a potom ju dodatočne preložiť do slovenčiny. Však asi by sme to aj zvládli, ale nevidím dôvod. Musíme viac skladať my dvaja s Elou. Aj keď sa stal z nás trošku smiešny párik zo zahraničia, ktorý používa všelijaké slovíčka ako skill, focus, consciousness a takéto blbosti. (smiech) Básničky píšem po slovensky. Keď si sadneme a ideme robiť hudbu, vieme sa baviť otvorene, vieme niečo pospájať dokopy a niečo chytiť z vesmíru. Je to fajn. Jazyk je angličtina.
Ela: To, čo hovoríme o tom, že pesničky lietajú okolo nás, a že ich ťaháme z vesmíru, je od Ricka Rubina. Keď vydal knihu The Creative Act: A Way of Being, všetci sme boli úplne paf.
Michal: Teraz tu dávame takéto rozumy a znie to, akoby sme citovali tú knižku. Ono to tak trochu aj je. Veľmi ju odporúčam, je pre každého, nielen pre umelcov. Každý má v živote aj kreatívne momenty.
Ela: Je tam napísané, ako sú prepojené kreativita a spiritualita. Ako všetko umenie je už okolo nás. Ide iba o to, ako veľmi si otvoríme hlavu a srdce. Ako sa otvoríme tomu – ty kokšo, toto bude znieť hrozne – aby sme boli médium, cez ktoré to príde na svet.
Michal: Já si dám taky to medium. (smiech)
Keď tvorbe nebrániš, ide ľahko.
Ela: Bola som teraz na výstave Hilmy af Klint. Je to švédska umelkyňa a priekopníčka abstraktného umenia. Dlho sa o jej umení nevedelo. Nemala snahu robiť počas života výstavy a tvorbu brala ako spirituálny proces. Dnes sme sa o nej rozprávali s Pauline. Výstava ma úplne zobrala, aj jej príbeh. Vedela, že robí niečo dôležité a nadčasové. Uzavrela to po svojej smrti na dvadsať rokov. Potom vznikla veľká výstava v Guggenheimovom múzeu v New Yorku. Je inšpirujúce, ako bola ohľadom toho skromná, ako to brala ako svoje poslanie. Veľa sa o tom rozprávame. Prečo vlastne robíme hudbu? Prečo sme sa všetci rozhodli robiť ju v živote naplno? Prečo sme si vybrali ju a nie iné povolania, ktoré sme mohli robiť? Je to prepojené s tým, v čo veríme. Toto je ďalšia vrstva našej tvorby.
Michal, vyštudoval si medicínu. Ako sa u teba prepája racionálne myslenie s duchovným hľadaním?
Michal: Som racionálny človek, rozhodujem sa logicky a som pomerne pragmatický, ale pri istých rozhodnutiach neexistuje správna a nesprávna odpoveď. Niekedy ju treba hľadať na inom mieste. Veľkú inšpiráciu mi dal Ram Dass, ktorý bol profesor psychológie, a zároveň spirituálny učiteľ. Obe sféry sa nevylučujú, podporujú sa. Keď viem použiť rozum, aby som rozlúštil problém, použijem ho. Keď kapacita rozumu v istom momente skončí, a je to o inom rozhodnutí, nebudem nútiť mozog to vyriešiť.
Ale ani meditáciou sa nedá prísť na všetko. Niekedy si to musíme rozložiť na drobné a pozrieť sa na rovnicu. Nie je úplne správny prístup, len si sadnúť a čakať, kým k nám príde odpoveď na logický problém. Musím sa priznať, že som len na začiatku svojej spirituálnej cesty. Skôr som sa v mojom živote doteraz sústredil na racio. Tam sa viem pomerne dobre pohybovať. V ostatných veciach sa to učím. Vážim si, že som objavil v sebe túto stránku. Určite tomu prikladám oveľa väčší význam ako pred pár rokmi na vysokej škole, alebo keď som bol tínedžer. Myslel som, že tieto veci sú absolútne nepodstatné. Chodenie do kostola alebo meditácia, proste strata času.
Ovplyvnilo ťa týmto smerom stretnutie s Elou?
Michal: Ela mala určite viac čarovné, magické rozmýšľanie. Videla svet bez záťaže toho, že sa všetko dá vysvetliť. Zároveň Elina skúsenosť so spiritualitou ju skrz katolícku mravouku vo veľa veciach skôr limitovala.
Ela: Chodila som na kresťanskú školu. Veľa vecí tam bolo zvláštnych a nie so všetkým som súhlasila. Aj keď to bola dobrá škola, každý sa tam s každým bavil. Boli tam kamarátski ľudia a mali fajn hodnoty. To dobro tam bolo. Zároveň niektoré veci tam boli nie úplne vysvetlené a dogmatické. Nevyhovovalo mi, že niekto povedal, že je to tak a mám tomu slepo veriť. Potom som sa od toho vzdialila a riešila som aj traumy z kresťanského učenia. Potrebovala som odznova nájsť, v čo verím. Začala som robiť jogu a učiť sa o rôznych náboženstvách. Sústredím sa na to, že celé je to aj tak jedno a to isté. Ide o lásku.
Michal: Ja zase opačne, vždy som bol vedený ku kresťanskej, v mojom prípade evanjelickej viere. Do kostola som chodil na Vianoce, na Veľký piatok, však to bolo povinné. Presedel som to tam. Teraz si to užívam. Padne tam veľa pekných vecí, a keď si človek vychytá aj fajn kázeň, vie to byť príjemná záležitosť. Niečo sa tam duše, alebo čo to v nás je, dotýka.
Ela: Je to vlastne tiež spôsob meditácie. Pre veľa ľudí je to podstatné práve preto, že tam vedia byť v tichu, počúvať, vrátiť sa sami k sebe. Priznať si pred sebou veci a zmieriť sa s nimi.
Michal: Je tam aj mágia. Víno sa premieňa na krv. Čo je super, nie? Ak tomu človek uverí, je to jedna z najúžasnejších vecí, aké si vieš ísť v nedeľu pozrieť. (smiech)
Ktorá prvá hudobná spomienka sa vám objaví?
Michal: Brnkal som na nástroje, odkedy som vedel, že som. Nielen z vlastnej iniciatívy, ale vždy mi ich niekto strčil do rúk. Otec je hudobník a vyrastal som v takom prostredí. Pamätám si, ako sme išli s rodičmi v aute a otec púšťal pesničku Horse With No Name od kapely America. Odvtedy sa mi spája s letom a detstvom. Dlho som ju nepočul a neskôr som ju znovu objavil. Keď začala hrať, skoro som spadol zo stoličky.
Ela: Aj môj otec je hudobník, má pozorné a kritické ucho. Mali sme doma malý synťák Casio, ktorý sme potom používali aj na albume Mirror Me. Dali sa na ňom pustiť všelijaké pesničky a hrajkať sa s ním. Ako trojročná som si na ňom púšťala Happy Birthday alebo Európsku hymnu. Začala som si pospevovať a tatino povedal mame: Martina, ona intonuje! Bol z toho fakt nadšený.
Mala som na kazete detské pesničky a jedna z nich bola Bola raz malá hviezdička. Je to smutná pesnička o tom, ako hviezdička zomrie. Vždy, keď začala hrať, hystericky som sa rozplakala. Mama ma upokojovala, že hviezdička bude v pohode. Odvtedy na mňa vplývali takéto texty a hudba. Vždy to mnou emocionálne pohlo.
Autorka: Dagmar Lauková Petrášová
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
