Keď som pred takmer dekádou počul prvé tóny skladby Bastogne od Modrých hôr, napadlo mi, že toto predsa nemôže byť rap. Vtedy zaváňal žáner najmä ramenatou maskulinitou a zlatými reťazami, určite nie niekým, kto by súkal nádherné mantristické verše typu "vzťahy mrznú, a potom nás to mrzí" do beatu znejúceho ako parížska ulica z filmu Woodyho Allena.
Prirodzene, hudba, čo si od poslucháča vyžaduje "niečo viac", sa nikdy nestane cool v masovom meradle, a presne tento aspekt si Modré hory vzali za svoj. Vyhranenie sa voči tomu, čo fičí, podkopanie trendov, výmena zaužívaného obrazu rapu za hĺbku, cit a nové perspektívy.
Textovú (raperi Bene a Lyrik) a zvukovú ("beatmacher" Peko a klavirista Roland Kánik) stránku Modrých hôr charakterizuje viac rozvaha ako prehnané ambície, viac múdro ako rýchlokvasené verše. Podobne ako predošlé, aj nový album odhaľuje nezameniteľnú ľudskú výpoveď o stave spoločnosti, ale aj o celkom všedných veciach. O polarizácii a bublajúcej nenávisti v spoločnosti, ale aj o pive s kamošmi, o dospievaní a športe, o práci, knihách a fajn seriáloch. Všetko spája jediný motív - presah.
V rozhovore s Lyrikom a Benem sa dočítate:
• ako ich zasiahli vraždy na Zámockej
• či je podľa nich Slovensko dobrou krajinou pre život
• čo znamená byť angažovaným umelcom
• ako hodnotia spoluprácu s Milanom M. Šimečkom
• či má na Slovensku intelektuálny rap publikum
• aké vlastnosti by mal mať dobrý beatmaker
• čo ich láka na akustickom zvuku a ako sa im na akutickom albume spolupracovalo s Ežom Ambrozajom a Mišom Šelepom
• či sledujú novú rapovú vlnu a či vnímajú podobnosť medzi svojou tvorbou a tvorbou Kvlt_Crew
Kedy bude Slovensko dobrou krajinou pre život?
Bene: Núti sa mi povedať, že Slovensko je dobrým miestom pre život aj teraz, nakoľko tu, na rozdiel od nášho suseda, nepadajú bomby, a akokoľvek sa sťažovať by nebolo na mieste.
Lyrik: Absolútne sa pridávam, doplnil by som ešte prístup k akej-takej zdravotnej starostlivosti, sociálnemu poisteniu, pitnej vode a dostatok potravín.
Ty myslíš to povestné Zlovensko, ktoré tu existuje. To tu bude vždy. Takisto ako bude Zloamerika, Zlorusko, a tak ďalej. Existuje určitá Gaussova krivka, resp. nejaké zvláštne fungujúce tajomstvo, že sa jednoducho narodia aj ľudia s tendenciou k nenávisti. Toto je nemenné, no dôležité je snažiť sa zostať príčetným a ísť si nastavenie, ktoré Zlovensko odmieta.
Chápem aj postoj, že je ťažké ubrániť sa skepse, keď po hlavnom meste pochodujú tisícky ľudí podporujúcich vojenského agresora a diktatúru a keď sa v krajine stane vražda motivovaná nenávisťou. Čo vám bežalo hlavou, keď ste sa dozvedeli o vraždách Matúša a Juraja?
Bene: Akákoľvek vražda je zlá a desivá. Keď som sa dozvedel, že sa odohrala streľba práve na Zámockej, hneď ma prepadol strach, aby to nebol útok motivovaný nenávisťou, keďže som vedel, že na Zámockej sídli Tepláreň. Bolo to to prvé, čo som písal do kapelového chatu. O pár chvíľ nato začali prenikať prvé informácie, že to bude skutočne tak. Stratil som slová. Zalial ma strašný smútok, zároveň hnev a vzápätí súcit s mŕtvymi, ich rodinou a blízkymi, s LGBTI+ ľuďmi, s celým Slovenskom. Takéto vraždy boli doteraz v histórii Slovenska čímsi nepredstaviteľným. Je to desivé, a je správne, že sa to klasifikuje ako teroristický útok.
Lyrik: Ja som z toho bol vnútorne zdrvený a obtreli sa o mňa všelijaké myšlienky, vrátane násilných predstáv o tom, čo robím imbecilom, ktorí pomáhajú šíriť túto nenávisť. Ale rýcho odišli, lebo násilie mi nepatrí a neopantáva ma, násilie patrí tým imbecilom, ktorí sa ho držia, ako životnej doktríny. Potom zavládlo zronené vnútorné ticho, uvedomil som si, že som nie tak dávno som bol v Teplárni na kultúrnom programe. Vonku bolo príjemne, dialo sa tam karaoke, stand-upy, slam-poetry a celému tomu vládla nádherná, uvoľnená a príjemná atmosféra. Bolo to plné porozumenia, dobra, ľudskosti a reálnej slobody. To, čo sa tam stalo, je hrôzostrašné.
V druhej polovici úvodnej skladby Neskoro večer z nového albumu Čudne slávni až prorocky opisujete profiláciu vraha zo Zámockej.
Lyrik: Tá sloha vznikla asi pred dvoma rokmi. Neskoro večer je o tom, že sa dvaja kamoši, Bene a Lyrik, stretnú na pive a kecajú si. Bohužiaľ, ide o opis veľmi plasticky pomenúvajúci to, čo sa stalo. Spätne išlo o desivé zistenie. Bohužiaľ, reflektujeme dobu a realitu aj takýmto spôsobom - bol by som rád, keby sme boli "Nostradámami" aj niečoho pekného a pozitívneho.
A k profilu vraha v Teplárni... Indoktrinácia rodičmi vie byť veľmi intenzívna. Rodičia si často ani neuvedomujú, že už keď oni sami sú skonzumovaní nenávisťou a obmedzenosťou, tak sa to prenáša na deti. Žiaľ, často sa to deje aj kvôli nedostatku skutočnej lásky a porozumenia. Je svojím spôsobom týranie detí, ak ich rodičia uzatvoria do určitého úzkeho výseku reality. Teraz nemyslím len hejterské veci, to je v slovenských rodinách bežné - nadávať na gejov, lesby, transrodových ľudí, na ľudí inej pleti alebo kvôli tomu, že vyzerajú výstredne. Do istej miery je týraním aj bigotná indoktrinácia. Pretože to dieťaťu nedáva šancu nebyť vychovávaný v strachu. Bigotný prístup k náboženstvu je tiež týraním, čo si dovolím tvrdiť z pozície človeka, ktorého otec bol vychovávaný ako Jehovov svedok a viem, že na tom nie je vôbec nič dobré.
Koncept slobodnej vôle býva všeobecne veľmi nadhodnocovaný, rozoberá to napr. filozof Sam Harris. Keď sa dieťa narodí do určitých podmienok, na určitom mieste a s určitým genotypom, môže sa zdať, že je o všetkom rozhodnuté.
Lyrik: Táto vec je žiaľ prirodzenou realitou, ale uvedomme si, že my v našej krajine máme ešte stále veľa možností zmeniť svoj život. Skúsme sa tešiť z toho, že nástrojov v našich životoch je ohromné množstvo. Keď človeka nesformátuje detstvo, ešte stále ho môže sformátovať veľa neskorších sklonov, tendencií, možností, strachov, atď. Tešme sa, že žijeme v krajine, ktorá má - ešte stále - platnú spoločenskú zmluvu, v rámci ktorej vieme a dokážeme veľa vecí zmeniť ako v individuálnych životoch, tak v spoločnosti.
Pár veršov v trackoch sa venuje aj prístupu k informáciám. Myslíte si, že neregulovaný prístup k informáciám je spolukľúčom problému?
Bene: Neviem. V 90. rokoch sa rozoberala predstava, že internet sa stane najlepšou vecou na svete, a vidíme, kam sme to s ním dotiahli. Ale zároveň - je to skutočne najlepšia vec na svete, lebo teraz máš v ruke telefón, na ktorom môžeš polovicu pracovných úkonov vykonať v kaviarni, zároveň si vieš pozrieť seriál, ktorý len teraz vyšiel na druhej strane zemegule, môžeš si vďaka streamovacím službám vypočuť hudbu, akú chceš. Hlavný problém vidím v informačnej gramotnosti - v tom, že je ťažké nachádzať signál v takom veľkom šume. Keby sa možno na školách vyučovala náuka o hľadaní signálu v tom šume, pretlak informácii by nebol takým problémom.
Existuje určitý vzorec vo vašich veršoch, v rámci ktorého vymenúvate, alebo sa minimálne vyhraňujete voči konkrétnym ľudským vlastnostiam. Čo tým sledujete?
Bene: Sledovať tým nesledujeme nič, mnohé z tém sú len umeleckejšími podaniami niečoho, čo ako kamoši riešime na káve, pive alebo cestou na koncert v aute, a potom sa rozhodneme to spracovať v našej tvorbe. Medziproduktom je, že pomenovávame nejaký neduh, ale nie je za tým konkrétny plán. Ak, tak len starostlivosť o naše duševné zdravie, že sa z toho vyrozprávame.
Lyrik: Prirodzene to súvisí s tým, že Modrohorský projekt mal vždy nejaký názor. A keď máš názor, tak sa prirodzene voči niečomu vyhraňuješ. Pritom je to niekedy len zrkadlenie našich vlastností. Samozrejme, že keď sedíme na káve alebo pive a bavíme sa o niečom v súkromí, tak to nemusí vždy byť korektné alebo etické, ale keď to dávame na track, cítime zodpovednosť za našu tvorbu, chceme tvoriť trvalo vypočuteľné tracky. Také, ktoré sa dajú vypočuť teraz, a budú sa dať vypočuť aj o dvadsať rokov.
Nie je to prakticky definícia angažovaného umelca?
Lyrik: Ak si dobre spomínam, tak rap ma začal baviť presne preto, že bol angažovaný. Zároveň bol sexy v tom, že mal krásny groove, basové linky a nádherné jazzové sample. A do toho černosi z najrôznejších ghet amerických veľkomiest rozprávali svoje každodenné trampoty, hnevy, pravdy, frustrácie, nádeje. Toto je pre mňa hip-hop.
Obaja ste propagátori behu, resp. aktívnej práce s telom, s čím sa stretávame aj v tracku Beh všemohúci. Uvedomujem si, že track má viacero rovín, no zarezonovala mi pri ňom hlavne spomienka na knihu Karpatské hry od Miloslava Nevrlého, kde opisuje hru "na vlčí dech, a gazelí nohy". Voľne interpretuje, že duševný stav počas behu, plávania či inej repetitívnej fyzickej činnosti sa podobá meditatívnym stavom. Je tento track určitým psychohygienickým návodom?
Lyrik: Ako dieťa som chodil intenzívne na gymnastiku. Vždy som bol športovec a moje telo si to zapamätalo, a to isté telo skrátka chce so sebou vždy niečo robiť. Napr. aj vtedy, keď nechce myseľ (smiech).
Keď hovoríme o meditácii - dnes som vstal o piatej, aby som sa mohol pohodlne pripraviť a o šiestej začať tréning. Moja myseľ, vzhľadom na to, že intenzívne sledujem domáce dianie aj dianie na Ukrajine bola predtým veľmi rozbehnutá - vnútorné dialógy, hnev, úzkostlivé náznaky. Keď som skončil tréning, nastalo hlboké ticho. Ak k takémuto stavu môže dopomôcť pohyb, tak super. Každopádne ja sa meditácii venujem aktívne dlhé roky a nespájam si ju iba so športom, ale to je na dlhšiu debatu. (Odporúčame 36. diel podcastu SME, Ľudskosť: O meditácii s raperom Lyrikom H.)
Bene: Ja sa rozhodne nepokladám za propagátora behu a celkovo ma desia ľudia, ktorí sa pokladajú za propagátora čohokoľvek. Akurát máme nejaké pesničky, resp. rýmy o tom, že beháme, podobne jak máme rýmy o tom, že pijeme výberovú kávu a uprednostňujeme ju pred komoditnou kávou, alebo že čítame takých alebo onakých autorov. Len sme zachytili úlomok z našej reality, a spoločne s hosťujúcim Milanom Šimečkom sme spravili pesničku, ktorá sa snaží zachytiť ten pocit, keď bežíš lesom.
Lyrik: Dovolím si tvrdiť, že aj keď Bene nie je propagátor behu, mnohých ľudí v tom nechtiac inšpiroval a ovplyvnil - ja som jeden z nich. Bene je skvelý v tom, že keď niekto prejaví dobrovoľne záujem, tak mu v tom rád pomôže, poradí, povzbudí. Napr. mne často motivačne povie: "Drž hubu, nefňukaj a bež" (smiech).
Ako sa spolupracovalo s pánom Šimečkom?
Lyrik: Najprv sme ho s malou dušičkou oslovili, a na naše prekvapenie súhlasil. Ďalším prekvapením bolo, či už v štúdiu alebo v mailovej komunikácii, akým spôsobom pán Šimečka pôsobí - že je absolútne skromný a pokorný človek, v tomto pripomína až taoistického mudrca. Obaja sme jeho veľkí fanúšikovia, v tom, čo robí, je majster - v esejistike, v publicistike, v literárnej tvorbe a v intelektuálnosti ako takej. Dalo by sa jednoducho uzavrieť, že je to skvelý chlap. Veľmi sa tešíme, že je s nami ochotný tráviť čas, kecať s nami.
Bene: V rámci tvorby albumu považujem toto za jeden z najkrajších zážitkov. Fakt, že do toho s nami šiel, od procesu selekcie častí, ktoré v skladbe použijeme, až po prácu v štúdiu... Posmelení tým, že k nám pán Šimečka prejavil sympatie, sme sa ho neskôr odhodlali opýtať na nakrúcanie klipu, kde znova súhlasil. Strávili sme dva super dni v jeho kultovej maringotke na Muránskej planine, kde sme spolu mohli v noci opekať a zhovárať sa. Z toho vzišlo, dovolím si odvážne povedať, priateľstvo. Som za to vďačný a som rád, že Modráky môžu frajerovať, že majú track s Martinom M. Šimečkom.
Skladbu Zdravas vnímam ako adaptáciu modlitby na dnešnú dobu, v ktorej sa rozporujú určité kresťanské dogmy. Neuvažovali ste nad tým postaviť koncepčne celý album tak, že bude každý track adaptáciou na nejakú modlitbu? Takú rapovú modlitebnú knižku?
Bene: (Smiech) Hneď úvodná skladba by bola Slovo Palovo!
Lyrik: Ešte sme vôbecneuvažovali nad tým urobiť Modrohorský album koncepčne.
Bene: Ale ak by sme na to náhodou pristúpili, tak album by sa volal Cudne slávni (smiech).
Myslíte si, že Modré hory už vyčerpali kapacitu slovenského publika obľubujúceho intelektuálny rap?
Lyrik: Čo sa fanúšikovskej základne týka, dlhodobo organicky rastieme. Nemáme pocit, že by našich fanúšikov ubúdalo. Starí zostávajú, a noví nás stále objavujú - a nie je to vec veku. Spoznávajú nás študenti stredných aj vysokých škôl, pracujúci, starší. Pravidelne sa nám stáva, že nám nejaká ľudská bytosť po koncerte príde povedať, že o nás nikdy v živote nepočula a je hrozne rada, že nás práve objavila.
Rád by som ten rast ešte špecifikoval a odlíšil ho od toho známeho kapitalistického exponencionálneho rastu. Nie sme kapela, ktorá urobí boom alebo wau efekt. Pre nás je dôležité mať svoj vlastný ekologický environment, robiť to, čo nás baví a teší. V tomto sme veľmi nekompromisní a striktní, a preto je náš rast pomalý, podobne, ako keď rastie strom. Pomaly, ale stabilne a stále.
Bene: Ako bonsaj! (smiech) Ja ako veľký fanúšik dataizmu to viem podložiť aj grafmi. Keď si pozrieme náš artist profil na niektorej zo streamovacích služieb, tak poslucháčstvo narastá. Čísla potvrdzujú Lyrikovu tézu. Nevyčerpali sme, a so skromnosťou vravíme, že ešte určite máme kam rásť.
V texte piesne Neskoro večer možno zachytiť aj kritiku Instagramu, ktorý patrí medzi extrémne vplyvné nové médiá - v určitom veku sa mu prakticky nedá vyhnúť. Máte v tomto zmysle radu, ako by sa s Instagramom malo narábať?
Bene: Môj Instagram sa za ostatných pár mesiacov zmenil na super miesto vďaka tomu, že som začal followovať stránky s bonsajmi (smiech), ktoré sú mojou novou záľubou. Instagramový feed sa tomu úplne prispôsobil, v reelsoch vídam každý deň, ako starí majstri strihajú bonsaje, a vždy mi to urobí deň. Treba followovať pekné veci, no zároveň mať na pamäti, že to nie je úplne naozaj, nepreháňať to. Treba filtrovať svet, ktorý sa nám snaží byť na Instagrame predaný. Lepšie je rozprávať sa s kamarátmi na káve, vo vyťahanom tričku a spotenej šiltovke.
Lyrik: Baviť sa s kamošmi v reálnom svete, ale skúsiť si tiež nájsť vlastnú vášeň. Vydoluj v sebe niečo, čo ťa vášnivo baví a zaujíma - a je úplne jedno, čo to bude. A potom budeš to, čo sa deje na Instagrame, vnímať úplne inak. Nájdeš svoje autentické žriedlo, tým pádom na teba nebude mať porovnávanie taký účinok. Ak sa nejaký človek trápi pod ťarchou tlaku sociálnych sietí a uvedomuje si, že to nepomáha jeho duševnému zdraviu, nech sa spýta sám seba, kde bude o 200 rokov. Tým pádom zistí, že nemá zmysel venovať toľko energie povrchným, obskúrnym, niekedy vyslovene hlúpym obrazom, ktoré považoval za svoje vzory.
V rámci svojho zvuku považujete za esenciálnu Pekovu prácu s beatmi. Mňa zaujíma, či Pekovi pred tým, než ide robiť nejaký beat, hovoríte, akú náladu by mal daný beat mať? Ako u vás funguje tento proces?
Bene: Základom je zhoda Lyrika a mňa na tom, že nás beat baví. Peko nám vždy pošle beatov viac, my z nich vyberáme. Zvuk zvykne posúvať Roland Kánik svojou koprodukciou. Občas sa stane aj scenár, v ktorom Pekovi podsunieme, čo by sme približne chceli. Napríklad nápad na sampel.
Peko nám inak dáva taký košík nálad, z ktorého potom vyberáme. Preto platí, že aj keď väčšinou sú na pódiu Roland Kánik, Lyrik a ja, alebo v prípade Modré hory akustik ešte Miško Šelep a Luboš Ambrozai, tak kompletné Modré Hory sú Peko, Roland Kánik, Lyrik a ja - napriek tomu, že na každom albume ešte máme beat od niekoho iného. Na Čudne slávni je to track Neskoro večer od Jureša z Fallgrappu.
Ak by ste mali poradiť niekomu, kto chce robiť beaty a pustiť sa do vlastnej tvorby, tak aké najdôležitejšie vlastnosti by podľa vás mal mať beatmaker?
Lyrik: To je ťažké zodpovedať, nakoľko nie som beatmaker. U mňa je dôležité, že dokážem beat, ktorý sa mi páči, počúvať dookola bez omrzenia. Toto je nejakým mojím intuitívnym dôkazom toho, že by z toho mohol byť dobrý track - predpokladám tak, že aj iných ľudí by to mohlo baviť.
Bene: Pri čomkoľvek - nech už je to robenie beatov alebo gymnastiky - je prvoradé byť fanúšikom. Pri robení beatov je dôležité počúvať veľa hudby, lebo furt vzniká neskutočné množstvo skvelých vecí. Niekedy mám pocit, že veľa muzikantov zabudlo na to, že sú v prvom rade fandovia. Reálna radosť z nových nahrávok, počúvanie hudby - toto je najdôležitejšie. Potom už sú tie technologické veci najmenej, to si človek vygoogli (smiech).
Ak sa bavíme o zvuku a fanúšikoch - potešili ste tiež vydaním akustickej výberovky. Čo vás láka na akustickom zvuku?
Lyrik: Ja som sa aj napriek deviatim vydaným albumom, na ktorých som niekedy vo svojej histórii participoval, nikdy nepovažoval za hudobníka. S Benem radi žartujeme, že sme v celom tom inštrumentálnom súkolí len akoby do počtu, len rapujúce hlavy, ale to dôležité riešia skutoční muzikanti - Mišo Šelep na base, Ežo Ambrozai za bicími a od klávesu Roland Kánik. S Benem často žartujeme, že oni sa cez nás len tak pozerajú, ako cez dve sochy, ktoré do ich vymakaného hrania čosi blabocú.
Keď počujem ten moment jak nabehne rytmika ako bezchybný stroj, v ktorej sa vznáša Roland so svojím partom - je to skrátka nádhera. Je to niečo, čo elektronika a samplovanie nedokáže. Nie každý dokáže hrať klasický groovový hip-hop a sme extrémne vďační, že dal Roland dokopy muzikantov, ktorí v tom majú vášeň a baví ich robiť všetky tie shuffle, beaty a off-tempá, čo dokážu človeka rozhýbať. Chalani skrátka vedia, o čo ide, rozumejú hip-hopu, a to je veľká a vzácna vec.
V čom spočíva rozdiel rapovania do live bandu a rapovania do pusteného beatu?
Lyrik: Keď sme napr. hrávali track Teta Viki, kde mám trochu náročnejší rapový part, musel som si dávať pozor, aby som nepredbiehal kapelu. Je to iné ako zaslučkovaný beat, ktorý ide stále ako automat - nie je to živá bytosť, ktorá sleduje teba ako rapuješ, a musíte si "kliknúť". Kapela od rapera vyžaduje viac bdelosti.
Bene: Keď sme už spomenuli ten šport - viac pozoruješ, čo sa deje na ihrisku, celá formácia sa sleduje navzájom a akonáhle sa jeden posunie, posúvajú sa aj ostatní.
Ako na vás vplýva miesto, kde vystupujete? Čo musí spĺňať klub, aby sa dostal do textu vo vašom tracku?
Lyrik: Celé roky hrávame v určitých kultúrnych huboch v najrôznejších častiach Slovenska alebo Česka. Tieto huby existujú celé roky a my ich navštevujeme skrátka preto, že sú to presne tie miesta, kde sa cítime dobre. Svojím profilom prirodzene lákajú ľudí, čo nás počúvajú a chcú prísť na náš koncert. Christiania v Prešove, Záhrada v Banskej Bystrici, Lýceum v Modre, Tabačka v Košiciach, Lúč v Trenčíne, Arta v Piešťanoch, Fuga či Pink Whale v Bratislave, Bašta v Bardejove, Kláštor v Rožňave a ďalšie. Tieto kluby máme strašne radi. No a potom existujú také miesta, ktoré sa do našich textov dostanú kvôli podvedomému čaru, že sa v nich človek zabudne do šiestej rána, vie tam požúrovať a cíti sa v nich, akoby bol doma v obývačke.
Narážam práve na spomenutú Christianiu. Zmienku o nej som zachytil vo viacerých vašich textoch a je to klub mne veľmi blízky, nakoľko som tam sám kedysi pracoval a zažil tam viacero vašich vystúpení aj mimo Modrých hôr.
Bene: Ja som tam bol prvýkrát asi pred dvanástimi rokmi a odvtedy som si to miesto úplne zamiloval. Tým, ako vyzerá, akú má atmosféru, ale aj tým, kto ho prevádzkuje. S Janíkom Šmajdom som si veľmi sadol a rád s ním trávim čas aj mimo hraní, čo je vzácne a vážim si to. Keď hráme v Christianii, býva to čistý šamanizmus, no ako povedal Lyrik, tých priestorov je samozrejme viac. Práve tieto miesta ma udržiavajú v pohodových myšlienkach, že Slovensko je stále fajn krajina.
Ako si dokážete zapamätať také ohromné množstvo textov? Nielen v Modrých horách, ale aj pri ďalších projektoch, ktorých textové rozsahy napokon taktiež nie sú skromné.
Lyrik: Skúmam, kde sú hranice môjho registra. Mám kopec textov pri sólo programe, pri Modrých horách normál sú iné texty, ako pri akustických Modrých horách. Potom Zlokot - to sú klády, kde rapujem iba ja, a mám tiež projekt KKR, kde je ďalšia hŕba textov. Mozog je schopný zapamätať si extrémne veľa.
Existuje taký fenomén, že v určitej fáze sa pri prednášaní textu už ani nezamýšľaš, ide to z teba ako z automatu, vštepené niekde v mozgovej kôre. Musíme to mať samozrejme nažité, a niekedy, keď niektoré texty dlhšie nepoužívam, dokážu sa akoby zazipovať v mozgu. Následne si ich stačí dvakrát prejsť a sú späť. Texty sa učíme jednoducho tým, že si sami púšťame naše demá dookola a tešíme s z toho, čo sme vymysleli.
Bene: Ja si pred odchodom na koncerty vždy prechádzam texty a toto Lyrikovi závidím a často sa o tom bavíme. Aj keď cvičíme nové veci, texty sa musím učiť a prechádzať pre pokoj v duši. Akonáhle ich mám zmáknuté, mám strašne rád pocit, keď na pódiu rapuješ a ide to tak automaticky, že pri tom môžeš rozmýšľať doslova o hocičom inom - o tom, čo ti treba kúpiť zajtra v DMke alebo ako zastrihneš svoj bonsaj (smiech).
Ako nahliadate na obrovský nárast rapu ako žánru? Mnoho nových mladých crews, intenzívna sláva, intenzívne čísla, intenzívny zvuk - je pre vás súčasná rapová tendencia v niečom inšpirujúca?
Bene: V prvom rade je super, že vzniká toľko rozličných rapových vecí. Podobne ako v Spojených štátoch, kde môžu byť dvaja fanúšikovia rapu, a pritom počúvať absolútne odlišných interpretov. Keď Marko Damian povie, že sú s frajerkou čiernobieli ako vansy, tak si skrátka povieš wau, toto je super obrat, a potom mu môžeš napísať, že je to super obrat (smiech).
Lyrik: Fascinuje ma jednoduchý fakt, a síce že ide o autentickú generačnú výpoveď. Hoci ma nemusí všetko baviť, rád ju preskúmam, nech už je to Dalyb, Samey, Porsche Boy či Luna 99 a ďalší.
Čo sa týka slovenskej novej vlny, vyprofilovala sa tu výrazná pankáčska, krajne nihilistická odnož rapu, sústredená okolo Kvlt Crew. Vnímate podobnosť s vami napr. na základe určitých intelektuálnych presahov?
Bene: Ja by som len zopakoval, že je super, aké je to rôznorodé. Môže v pohode nastať situácia, v ktorej niekto počúva Denisa (Denis Bango - Fvck_Kvlt), a Modré hory má za starnúcich reperkov - a je to úplne legitímne a v pohode. Kvlt Crew sledujem a som rád, že sa aj vďaka nim vieme v roku 2022 baviť o relevantne rozvrstvenej scéne v malej krajine, ako je Slovensko.
Lyrik: Predstava, že by mali Modré hory definovať celý slovenský hip-hop je hrôzostrašná (smiech). Diverzita je perfektná a ukazuje rozpätie - som rád, že máme rap, ktorý je tupý, máme rap mainstreamový aj povrchne materialistický, a potom, nazvime to, ľavicovejší, politicky angažovaný, anarchistický, antikapitalistický a nihilistickejší. V tom ma fascinuje svet, ktorý, snáď netrepem a vnímam to dobre, tvoria Fvck_Kvlt, Edúv Syn a ďalší. Dokážem sa ponoriť do týchto anxietistických depkárskych úvah aj napriek tomu, že sám vážnejšími úzkosťami netrpím - a práve preto je to pre mňa také oči otvárajúce a osvetové. Toto je súčasť reality - rozumiem vďaka nim lepšie dobe, ktorej žijeme, v čom spočíva nepochybná hodnota.
Pri všetkých tých rapových vlnách si ale stále myslím, že Modré hory si idú taký svojbytný svetík, v rámci ktorého nie sú súčasťou konkrétnej vlny. To nemyslím nijak izolacionisticky, nie je to ani dobré, ani zlé. Je to proste čistý fakt (smiech).
Poznámka autora aj respondentov: Za útulné miesto pre rozhovor a výbornú kávu ďakujeme bratislavskej kaviarni Bajhart.
Autor: Matej Kráľ
