Rockoví klasici Team si aktuálnym turné pripomínajú Kristove roky. Výborne hrajúca zostava má v zásobe perly, ktoré nestratili nič zo svojho pôvabu. Gitarista Dušan Antalík sa nám pri príležitosti košického koncertu zdôveril so známymi i menej známymi poznatkami, podľa ktorých ďalší dych naberajúca kapela ešte zďaleka nepovedala posledné slovo.
To by vyznelo veľmi zvláštne, pretože jednak by musela Paľovi sedieť pesnička do úst a druhá vec je, že program máme poskladaný zo samých hitov, ktoré ľudí veľmi bavia a zaradením málo známych vecí by koncert utrpel a náladou "išiel dole". Určite však vieš, že prvú platňu sme mali hotovú ešte pred príchodom Paľa (Habera na ňu prispel kompozíciami List od Vincenta a Máš moje číslo - pozn. red.) a musíš uznať, že na skladbách z nej naživo rozhodne nešetríme.
Je možnosť, že by sa v budúcnosti objavili niekde ich prerobené verzie alebo by došlo k ich znovu vydaniu?
Ako bonusy sa už objavili na CD reedíciách.
Si s Milanom v kontakte?
Áno, občas sa vídavame. Má dosť svojich problémov, o ktorých je ťažké hovoriť.
Je ešte súčasťou Teamu Július Kinček?
Z pozície nášho priateľa. Máme k nemu veľkú úctu. Keď potrebujeme s niečím dôležitým poradiť, obraciame sa na neho.
Text najnovšej piesne Viem, čo cítiš napísal váš dlhoročný textár Daniel Hevier. Vedel by si vysvetliť, ako je možné, že po toľkých rokoch stále dokáže napísať výborný text s nadhľadom a originalitou?
Daniela obdivujem. Je to človek pokorný, inteligentný, vynaliezavý. Vždy dokáže nájsť slová správneho tvaru, ktorými pieseň krásne dotvorí. Preto s ním spolupracujeme tak dlho. Niektoré jeho slovné spojenia zľudoveli, napr. bežne sa medzi ľuďmi používa "prievan v peňaženke". Viem, čo cítiš je jedna veľmi krásna vec, kde sa maximálne sústredím, aby som to kolegom nepokazil a vôbec nechcem myslieť na to, že za bubnami už nie je Ivan Marček, keďže smútok za ním je stále čerstvý. Nemôžem sa pozrieť na obrazovku za nami, lebo by som nedohral. Presne na druhé výročie jeho odchodu hráme v Martine, takže to bude veľmi emotívne vystúpenie.
Je reálne, že sa táto pieseň stane lastovičkou nového albumu s vašou pôvodnou tvorbou?
Ver tomu, že to stále skúšame. Zlé na tom je, že stále sa nájde niekto nespokojný. Došli sme tak ďaleko, že nás už nenadchýna všetko, čo stvoríme. No nehádžeme flintu do žita, lebo naozaj chceme spraviť novú platňu. Preto máme niekoľko rozrobených skladieb. Uvidíme, či sa to podarí. Ďalšia vec je, že sme strašne rozlezení, Paľo je v Prahe, my dvaja s Ivanom (basgitarista Ivan Válek - pozn. red.) žijeme v Martine, každý má svoju rodinu... Keby sme boli v jednom meste, určite spolu veľa skúšame.
FOTO: Veľkolepá šou a nesmrteľné hity. Habera a Team si podmanili Bratislavu
Ak by Paľo povedal "dosť", s Teamom končíme
Je zaujímavé, že Team tvarovali ľudia z menších miest ako je spomínaný Martin, resp. Paľo pochádzal z Brezna. Ako ste v minulosti riešili tento geografický problém?
Všetci sme žili v Martine, akurát Paľo už bol usadený v Bratislave. Paľo veľa cestoval za nami do Martina a my zase za ním do Bratislavy. Pritom v čase, keď sme zakladali Team, kapely mimo Bratislavy takmer neexistovali. Ak nejaké fungovali, tak len na amatérskej báze. My sme sa stali jednou z prvých profesionálnych rockových skupín mimo hlavného mesta. Ľudia mi hovorili, že ako Martinčania nemáme šancu, ale už vtedy som mal svoju teóriu, že ak sa v Anglicku presadili formácie z Liverpoolu alebo Manchesteru, môže sa to podariť aj nám. Stalo sa. Ale treba mať aj šťastie.
Keďže ste pred 20 rokmi vydali platňu Voľná zóna, na ktorej Paľo nespieval, nebolo by to pre uľahčenie situácie možné aj dnes?
Myslím, že nie. To by k nám musela nastúpiť nejaká veľká osobnosť, ale ani tak si nie som istý, či by to fungovalo. Po Paľovi by sa u nás nikomu ľahko nespievalo. To by bolo akoby v Queen chcel niekto spievať po Mercurym, samozrejme berme to len v našom malom slovenskom meradle. My sme silnú osobnosť našli v Paľovi. Existuje príbeh o tom, že spieval v Avion-e, ktorý som počul prvýkrát v relácii To je náš rytmus. Išlo o pieseň Výpravca vtákov. Vtedy som si pomyslel, že by to bol skvelý líder, lebo spieval excelentne. My sme v podstate len hrali a nikto z nás nechcel spievať, preto robíme dodnes len vokály.
A existovala by tu nejaká šanca, že podobnú popularitu by ste dosiahli s Milanom? Ten sa predsa vynikajúco etabloval v piesňach Tvoj malý strach, Dievčatá zozadu, Internátne ráno, Veľké slová, Na jednej lodi a najmä Beh.
Nie som si istý, či by sme s Milanom takto prerazili. Znovu pripomínam dôležitosť frontmanov, čo sa plne ukázalo v prípade Roberta Planta v Led Zeppelin či Freddieho Mercuryho v Queen. S manželkou sme boli nedávno na koncerte, kde s pôvodnými členmi Queen spieval Adam Lambert. Všelijako to otáčal, snažil sa, ale mne sa to nepáčilo. Vedel by som si tam predstaviť napr. Robbieho Williamsa, no určite nie jeho. Tam som si znovu uvedomil, že ak by Paľo povedal "dosť", s Teamom končíme. V 90. rokoch sme si dali od seba pauzu, lebo sme na koncertoch pri hraní už nič necítili, žiadnu trému či radosť, proste nič, bolo nám jedno, v akom meste sme hrali, atď. Po dvoch rokoch mi začalo hranie chýbať a preto sme s Romanom Révaiom urobili Voľnú zónu. Zakrátko sme to ukončili, lebo som mal pocit, že to nikam nesmeruje.
A ako Paľa vnímaš dnes v porovnaní s vašimi začiatkami? Zmenil sa?
Samozrejme, všetci sa meníme. Zažili sme v začiatkoch hystériu, ktorú si najviac odniesol práve on. Vtedy bol trochu iný, asi ako každý mladý chalan to prežíval po svojom. Hádali sme sa, postupne sme si našli psychohygienu založenú na tom, že sa nebudeme starať do vecí, ktoré môžu druhého bolieť. Mali sme systém, že si všetko odhlasujeme, čo som "odkukal" od Elánu, pred ktorým mám dodnes veľký rešpekt. Išlo o priekopníkov, raziacich cestu aj nám. Dnes sa poznáme ako bratia, nelezieme si do kapusty, nehádame sa. Občas sa zaiskrí, napokon tie najlepšie veci vznikali v dusnom prostredí. Schvaľujeme veci jednohlasne.
Paľo je skúsenejší, no stále zostáva silnou osobnosťou na pódiu i v súkromí. K takým ľuďom nemôžeš nepristupovať s rešpektom, aj s určitou úctou a pokorou. Je to tvrdý profík, vyžadujúci od seba i ostatných absolútny výkon. To bolo vidno v SuperStar, našťastie na rozdiel od niektorých iných porotcov tomu rozumie. A keďže chcel na turné viac komunikovať s publikom, druhú gitaru si vzal na starosť Matěj Morávek, ktorého mám veľmi rád. Ide o inteligentného a rozhľadeného človeka.
Zdroj: TASR - Andrej Galica Team na prvom z dvojice vystúpení v NTC - viac fotografií z koncertuAk spomíname Elán, nedá sa nezaspomínať na zlaté 80. roky. Tvoril v tom čase ešte niekto, koho máš dodnes rád?
Kedysi si na hoteli stretol dve - tri kapely, napr. Tublatanku či Arakain alebo ľudí ako Peter Nagy, Michal David, a pod. Zvykli sme s nimi do rána žúrovať. Toto už dávno vymizlo. Dnes ide na turné len pár umelcov, keďže si musia nájsť sponzorov. Náš kamarát Jožko Šebo hovorí, že najdôležitejšie je vydržať. Legendárne kapely však zvyknú mať jeden problém, ktorý sa snažíme v Teame eliminovať. Nemám rád, ak sa kapelám tlieska za minulosť. Som zástancom toho, že kapela musí aj dnes hrať na hraniciach svojich absolútnych možností. Každý z nás tvrdo cvičí, spolu skúšame a pripravujeme program.
Ako sa to prejavuje u teba? Všimol som si, že na koncertoch meníš aranžmány sól.
To je pravda, chalani mi aj niekedy povedia, aby som to nerobil. Keďže ide o tak známe veci, ľudia hneď zaregistrujú, že niečo tam nie je v poriadku a myslia si, že som sa pomýlil. Na tieto "chúťky" sú lepšie bočné projekty, napr. s Ivanom sme urobili Stage Meridian a išli po kluboch hrať džez rock, ktorý sme ako mladí chalani počúvali. Alebo sme s Marcelom Buntajom, Ďurom Tatárom (obaja sú v súčasnosti členmi Teamu - pozn. red.) a Martinom Gašparom urobili Aeroc Therapy, kde som sa musel ponoriť do úplne odlišnej inštrumentálnej hudby.
To ma nakopáva, aby Team nestagnoval a inštrumentálne sa vyvíjal. Náš program takisto napreduje po všetkých stránkach. Nezniesol by som, keby nám ľudia tlieskali len za to, že zahráme Reklamu na ticho. Chalani sa na mňa síce niekedy pozrú, že čo to tam hrám, lebo zmenou melodiky ako keby tá skladba trochu "padla". Ak ľudia očakávajú známe tóny, je lepšie im ich dať, lebo v nich je zachytená nálada doby. Nemusím silou mocou demonštrovať svoj vývoj po stránke techniky. Na to sú kluby a projekty, ktoré mi dávajú odpoveď na moje hranie. Tam sa rýchlo dozvieš, ako na tom si. No to už je starý známy fakt, že tí čo hrajú v kluboch, túžia po štadiónoch a opačne.
Ak nerátame akustické šnúry, vieš si predstaviť elektrifikovaný Team v kluboch?
Niekedy sa to deje na základe reciprocity voči sponzorovi. V malom priestore však môže vzniknúť úžasná atmosféra, ak máš dobrú pieseň. Dobré piesne sú nosné a dokážu ľudí zabaviť. Hit sa pohybuje medzi gýčom a niečím veľmi dobrým. Vždy sme sa snažili vtláčať do piesní nové prekvapenia a kompozičné riešenia. Niekedy to bolo na hranici vkusu, ale ak chce kapela prežiť, robí kompromisy. Tie nájdeš aj u veľkých interpretov ako Michael Jackson alebo Stevie Wonder. Je to preto, aby sa cesta medzi tebou a ľuďmi nepresekla. Verejnosť nie je až tak hudobne fundovaná, našťastie však vie oceniť, ak prinesieš nejaké prekvapenie.
Zdroj: TASR - Andrej Galica Dušan Antalík na koncerte v Bratislave, 11. 5. 2016Ako sa má stať pesnička hitom, keď ju rádiá nechcú hrať?
Žijeme v predstave, že Team je špičková kapela a obrovský pojem, ktorý nepotrebuje na realizáciu turné žiadneho sponzora a všetko potiahne z lístkov fanúšikov. Toto turné však sponzora má, takže čo by si nám k tomu povedal?
Teoreticky by sa turné dalo utiahnuť z lístkov. No nezabúdaj, že ešte pred ním je potrebné zaplatiť kopu vecí. Máme päť kamiónov, vezúcich pódium, svetlá, techniku, proste tony železa. Niekedy si sadnem po koncerte v hale niekam hore a pozorujem, ako to pódium mizne po častiach. Celý týždeň pred prvým koncertom v Prievidzi sme skúšali spolu s ansámblom technikov, ako to pôjde. Preto aj tie najznámejšie kapely tak málo jazdia šnúry. A čo potom tie mladšie? Rád by som im pomohol, ale ako majú preraziť, keď už rádiá sa im stavajú chrbtom. Neznášam slogan "hráme iba hity". Ako sa má stať pesnička hitom, keď ju rádiá nechcú hrať? Je tu kopa dobrých kapiel, treba si však uvedomiť, že aj nám po 25 rokoch povie redaktor, že máme v skladbe veľa gitár a basov. To si nevymýšľam, naozaj sa to stalo v jednom rádiu. Ďalšia vec je, že vkus redaktorov obrusuje kapelu, z ktorej sa vytráca nadšenie.
Zaznamenal si zvýšený výskyt slovenskej hudby v rádiách?
Veľmi nesledujem rádiá. Čo na to hovoríš ty?
Mám pocit, že som v éteri zaznamenal menej známe, dokonca alternatívne kapely.
Chvalabohu. Možno sa u nás úplne neuplatní Nirvana systém, ale bolo by fajn, keby sa alternatívne zoskupenia stali populárnejšie. Vo Francúzsku alebo Slovinsku počuješ z rádií kopec francúzskej a slovinskej muziky. Čo mám na to povedať? Majitelia rádií u nás často s hudbou nemajú nič do činenia. Povedia si, že im to tak vyhovuje, zarábajú dosť a dovidenia. Neverím, že ak by hrali slovenskú hudbu, zarábali by menej. Práveže ak budú hľadať nové nádeje, bude to viac žiť, bude to pre poslucháčov niečo čerstvé a vzrušujúce. Aj preto som odvrhol počúvanie rádií, lebo v nich dookola ide to isté. Vezmime si z novších umelcov napr. Robbieho Williamsa alebo Pink. Hrajú sa od nich stále tie isté veci, síce krásne, ale prečo sa nehrá aj niečo iné z ich platní, kde majú ďalšie skvelé záležitosti.
My sme v začiatkoch urobili debut, čiže sme išli na turné de facto s jedinou platňou. Hrali sme ju celú a bolo úžasné, že ľudia tie texty poznali a spievali s nami. Dnes chce každý počuť len osvedčené "hitovky". Teba by potešili na koncerte menej známe skladby, ale ďalších 500 ľudí by vyvalene pozeralo, že čo to hráme. Zaujímavé je, že pred pódiom máme mladých ľudí, ktorí poznajú naše staré skladby. Ako sa k nim dostali? V Čechách bolo v O2 aréne asi 14-tisíc ľudí a úplne ma dostalo, že mladí spievali text, ktorý neovládam ani ja sám (smiech). Pritom nás nehrajú tak často.
Na druhej strane, veľa ľudí varených v rádiách len horko ťažko vypredá 500-miestnu sálu alebo sa vôbec nedostanú do Čiech. Všimni si, koľko je rádiových speváčok a spevákov, ktorí nešli na žiadnu sólovú šnúru. Problém je totiž v tom, že sila ich piesní je otázna. V štúdiu dnes po technickej stránke urobíš hocičo, lenže musíš k tomu pridať i kus rebelantstva. Bez neho to nie je vzrušujúce. Takže treba vedieť namiešať správny pomer perfekcionizmu, muzikálnosti a rebelantstva.
Vám na tomto turné robí predskokana Peter Aristone, na Slovensku málo známy muzikant, ktorého v zahraničí dosť uznávajú.
A v USA dokonca robí predskokana jednej veľmi známej kapele. Takí sme my. Som hrdý Slovák, ale bol by som rád, keby sme si chránili a ctili našich umelcov aspoň tak ako Česi. U nich sú herci a muzikanti nesmierne vážení. Nemusia vyhovovať tvojmu vkusu, ale ak sú na scéne 20-30 rokov, len za tým musí niečo byť. Opačným extrémom sú spevácke súťaže typu SuperStar. Deckám dosť ničí život to, že ich počas toho vozia v limuzínach, spia v drahých hoteloch a začínajú si takto predstavovať budúcnosť. Po polroku sa súťaž končí a ich čaká dopad na dlažbu - nedokončená škola, rodina na nich pozerá, akoby sa zbláznili a mladí sú z toho úplne vykoľajení. Takže je lepšie začínať od garáže. Tiež sme si tým prešli a nebyť odriekania, námahy, pokory a šťastia, ťažko by sme sa ocitli v pozícii, akú sme dosiahli.
Štvorročný plánovaný odstup medzi vašim posledným a súčasným turné nabáda k myšlienke, že niečo podobné hodláte podniknúť aj v roku 2020. Je tento dohad správny?
Možno k tomu dôjde aj skôr, to je ešte vo hviezdach. V roku 2012, keď sme hrali v Martine posledný koncert a na záver sme dali Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár, neubránil som sa slzám. Neveril som, že končíme. A tak sa aj stalo, neskončili sme, hlavne vďaka Paľovi. Keby to celé nerozpumpoval svojou energiou, ťažko by sa to podarilo. Má chuť urobiť ďalšiu vec, máme to naštartované celkom dobre. Do ďalších troch-štyroch rokov dáme ďalšie nové veci, aby sme sa mali s čím pochváliť. Inak už dávnejšie sme mohli vydať album, ale ak sa pozrieš na niektoré návratové platne známych skupín, povieš si, že to ani nemuseli robiť. Preto chceme urobiť čo najlepšie skladby. To je podobné ako s koncertmi, buď zahráme špičkovú kvalitnú šou alebo nebudeme hrať vôbec.
Vedel by si sa venovať len inštrumentálnej muzike bez toho, aby si bol členom Team?
Vedel. Vyskúšal som si to v kluboch so spomínanými Aeroc Therapy. Tam je to strašná otročina, lebo päť minút pred koncertom si umyješ ruky, dostaneš k dispozícii aparatúru a ideš hrať, no aj tak sa na to muzikanti strašne tešia. Pomaly si tým však človek nezarobí ani na cestu. Aby som sa dostal k odpovedi, vozili sme sa po Slovensku, hrali pre plné kluby, kde boli aj muzikanti, užívali si to a doprial by som to každému. Výborných inštrumentalistov je u nás kopa, ale živiť sa takýmto druhom hudby je hrozne ťažké. S Teamom som sa vyprofiloval. Prirovnal by som ho ku krížniku, domácej lodi, ktorú je ľahké opustiť na krátku chvíľu. Je to príjemný pocit, ale keby som nemal ten krížnik, bol by som v pr....
Autor: Marek Danko
Foto: TASR - Andrej Galica
Súvisiaci interpreti: Team
