Z pomerne ponurých post-priemyselných priestorov bratislavského Istrochemu vchádzam do LVGNC studios. Ocitám sa v inom svete. Rozsiahle priestory štúdia, v ktorom by sa dalo aj bývať, pôsobia domáckym neformálnym dojmom. Hlavná časť je rekonštruovaná. Predstavujem si, kto všetko tu už točil. Para, Billy Barman, HEX, Zuzana Smatanová, Korben Dallas a ďalší.
S Marekom je to rýchle, rozhovor začína takmer okamžite. Rozprávame sa aj mimo záznam – o dnešnom svete, pripravenosti na život, o ceste za úspechmi, o mentalite národov a vnútorných svetoch individualít. Z Mareka vychádza pozitívna energia, jeho názory sú vyzreté, a zásadne nie radikálne. Na svet a osudy ľudí nazerá s porozumením a dokáže dať dobré (nielen muzikantské) rady do života.
Najviac samozrejme preberáme hudbu, skupinu Lavagance, ako aj novší projekt Rakovicky. Príjemným prekvapením je príchod kolegu Smasha, ktorý atmosféru tohto stretnutia presvieti ešte väčšou dávkou energie a optimizmu. Sme takmer totožné ročníky, a tak máme v mnohom podobné nazeranie na svet, pamätáme si určité konkrétne udalosti, koncerty. Skutočne by bolo o čom sa rozprávať, a to aj dlhé hodiny.
Marek, začnem hudobníckymi otázkami. Tvoj album Cicero vydaný v roku 2018 je štýlovo nie až tak ľahko zadefinovateľný. Podľa môjho názoru je poznačený akousi ležérnou eleganciou, ktorá je príznačná pre tvoju celú tvorbu. Povieš nám viac o tomto albume a piesňach ako Ghost Town, Don't Stop Me a ďalších, ktoré po ňom nasledovali?
Album Cicero bol výberom piesní, ktoré sa zbierali popri existencii Lavagance. Nakoniec to vyústilo v môj sólový debut Cicero. Je to prierez emócií v čase, preto ide o širší hudobný záber. To, čo označuješ ako ležérnu eleganciu, to je asi môj pocit, alebo spôsob bytia, čiže sa to objavuje prirodzene aj v tom, čo robím.
Ghost Town sme napísali v období covidu a vydali, keď začala vojna na Ukrajine. Svojou atmosférou zachytáva toto obdobie a nesie posolstvo o zmierení a hľadania vzájomnej tolerancie. Je to, ako hovorí môj kamarát, taká "klobúkovka". Don't Stop Me je zase spomienka na moju punkovú mladosť, keď sme spolu s Testimony hrávali na bratislavských garážach pod prístavným mostom. Je v nej zachytená spomienka na deväťdesiate roky.
Je možné načrieť do tvojho skladateľského "know-how"? Čo prichádza prvé? Hudba? Texty? Alebo súčasne? Máš nejakú sebe vlastnú "metodológiu tvorby"? Alebo je ich dokonca viac?
Je to rôzne a líši sa to od každej skladby. Ale asi vo väčšine prípadov je najprv hudba, potom nástrel spevových melódií a nakoniec príde text.
Na albume Cicero, ako aj v rámci ďalšej tvorby, striedaš anglické a slovenské texty, pričom prevaha je u tých anglických. Sú slovenské texty skôr výnimkou a použiješ ich len v prípade, keď ide naozaj o výnimočný textársky kúsok? Prečo to máš takto a aký vplyv majú podľa teba texty na celkový dojem z piesne?
Všetko závisí od konkrétnej piesne, tá diktuje, či bude po anglicky alebo po slovensky. Text vnímam ako veľmi dôležitý, aj estetika výberu slov a nakoniec, ako budú zaspievané a vyslovené. To všetko pôsobí ako mágia a robí dojem na poslucháča.
Momentálne sme vydali slovenský singel Kým si so mnou, ktorého autorom je Oliver Fillner, kolega a producent v LVGNC studios a spoluhráč v projekte Rakovicky. Na jeseň je naplánovaná ďalšia skladba po slovensky. V príprave sú aj piesne po anglicky. Strieda sa to v čase. Kedysi bola slovenčina pre mňa nepredstaviteľná. Dnes viem podať podobný feeling aj v angličtine aj v slovenčine.
Máš vďaka anglickým textom medzinárodné publikum?
Podľa Spotify for Artist je majorita mojich poslucháčov v Čechách, čo asi spôsobila rotácia singlov v niektorých českých komerčných rádiách. Potom nasleduje Slovensko, USA, Mexiko a Nemecko, kde sa do rotácie dostala Don't Stop Me.
Dávaš si záležať na videoklipoch k svojim piesňam, je ich pomerne veľa a sú v dobrej kvalite. Mne osobne sa páči staršie video Blood, ešte z čias Lavagance, a z projektu Rakovicky asi najviac Lose Control. Povieš mi niečo k týmto dvom kúskom?
Blood sme točili ešte v Musiq1 s režisérom Braňom Vinczem s veľkým štábom. Lose Control sme nakrúcali v Berlíne a režisérom bol Marek Moučka, asistent réžie Krišpín Iždinský a za kamerou Igor Smitka. Oba klipy majú svoje čaro.
Ktoré je tvoje najobľúbenejšie video, resp. ktoré považuješ za najhodnotnejšie? Máš nejaké pravidlá, alebo zásady, o ktoré sa pri ich príprave opieraš? Produkuješ a režíruješ si niektoré videá aj sám?
Jedno z mojich obľúbených je Zjavenie, ktoré sme točili na Islande spolu režisérom Braňom Špačekom, mojím veľmi dobrým kamarátom, ktorý točil aj väčšinu klipov Lavagance. No momentálne najobľúbenejšie je vždy to posledné, v tomto prípade Kym si so mnou, ktoré sme točili na Malorke na Super8 kameru s kameramanom Majom Ontkom. Režisérov nechávam pracovať a snažím sa nezasahovať im do práce. Videom sa snažím dodať skladbe príbeh.
Istota neexistuje, každý moment sa snažím prežiť naplno
O čom je text piesne Permanent War z albumu Cicero? Zdá sa byť veľmi osobný, až hádankový. Asi preto ma zaujal.
Je o fungovaní mysle. Keď myseľ ponecháme bez pozornosti, väčšinou sa samočinne spustia pochody, ako napríklad porovnávanie sa s ostatnými, neustála kritika toho, čo sa deje okolo. Tiež nespokojnosť so súčasnosťou a projektovanie samého seba do minulosti alebo budúcnosti. Tzv. nonstop vojna.
Dosiahol si významné úspechy. S Lavagance ste vyhrali štyroch Aurelov, hrali ste dvakrát s Duran Duran, dvakrát s Depeche Mode. Ako takéto úspechy chutia, aké pocity sa pri nich objavujú?
Mňa zastihli tieto udalosti v takom opare, že som si ich veľmi neuvedomoval. V tom čase, keď sme vyhrali Aurelov, sa stal Lavagance vcelku populárny v určitých kruhoch okolo Rádia_FM, odohrali sme veľa koncertov a zažívali sme "rock'n'rollový" život. Potom prišla svetová kríza a nastalo také uzemnenie. Pre mňa veľmi poučné a dôležité obdobie. Začal som na sebe pracovať a v tom móde som dodnes. Neulietavam si, snažím sa byť prítomný a nefokusovať sa príliš na budúcnosť ani na minulosť. Snažím sa robiť každú vec najlepšie ako viem.
Pôsobíš dojmom rozhľadeného človeka, ktorý vníma aj zahraničné producentské trendy a dokáže ich vo svojej práci aplikovať. Často spolupracuješ so zahraničnými interpretmi, producentami, máš príbuzných v USA... Ako vnímaš súčasné rozdelenie slovenskej spoločnosti a polemiku o tom, či je nám ako občanom lepšie v západnom európskom civilizačnom okruhu, alebo by sme sa mali snažiť o väčšiu národnú autonómiu? Je Marek Rakovický skôr Obyvateľom sveta, Európanom alebo Slovákom?
Mám veľa priateľov z rôznych krajín a z rôznych národností. Vnímam to skôr komplexne. Niečo som už precestoval a všade, kde som bol, som vnímal klady aj zápory. Uvedomil som si, že sa nám v podstate žije dobre, veľa samozrejmostí, ako je pre nás napríklad bezpečnosť, si vôbec neuvedomujeme. Cítim sa ako Slovák-Európan žijúci na planéte Zem a som v podstate šťastný a vďačný človek. Mám okolo seba ľudí, ktorých mám rád a robím, čo ma baví.
Čo sa týka rozdelenia spoločnosti, vnímam to skôr tak, že ľudia sa možno priveľmi spoliehajú ma politikov a vládu, je to taký pozostatok komunistickej výchovy. Nie sme moc vedení niesť zodpovednosť za svoje životy. Sme naučení svoje neúspechy a frustráciu premietať na niekoho alebo niečo cudzie. Nespokojní ľudia budú vždy náchylnejší prikloniť sa k negativite, a to sa môže pretaviť v nenávisť. Samozrejme, o dobré fungovanie štátu sa treba pričiniť. Netreba sa zameriavať príliš len na to negatívne, lebo si to potom svojou pozornosťou nechtiac aj priťahujeme. Som fanúšik šikovných ľudí, ktorí chcú niečo v živote dokázať a sú odhodlaní na tom tvrdo a obetavo makať.
Na Slovensku podnikáš. Tvoja podnikateľská činnosť je úzko spätá s hudbou, ktorej sa venuješ odmalička. Zaoberáš sa aj takými vecami, ako je kontrola účtovníctva alebo plánovanie výsledku hospodárenia na ďalšie obdobie?
Áno, venujem sa všetkému, čo s podnikaním súvisí. Mám rád, keď veci fungujú dobre, ale najväčšiu radosť mi aj tak robí hudba a jej tvorba.
V jednom rozhovore si povedal, že si zanietený milovník filmov. Že ich často sleduješ až tak, že si k nim robíš poznámky. Je to stále tak? Využiješ potom nejakým spôsobom túto aktivitu, napr. v rámci tvorby, alebo je to u teba čisto relax?
Filmy a momentálne hlavne seriály sú pre mňa veľmi často inšpiráciou. Áno, poznámky, keď ma niečo zasiahne, si stále robím. Naposledy to bol seriál The Playlist o neľahkej ceste k svetlu sveta hudobnej aplikácie Spotify, ktorý bol pre mňa veľmi inšpiratívny. Keď človek porovnáva tzv. polená pod nohami s tými, ktoré museli prekonať tvorcovia, je vysoko motivačný. Odporúčam každému, kto je nespokojný s vývojom svojho života, nech si toto pozrie a spýta sa, či spravil maximum, aby sa mal lepšie.
Aké iné druhy umenia, okrem umenia a filmov, ťa ešte zaujímajú?
Asi budú dominovať bojové umenia, fascinujú ma už odmalička, a aj ma veľa o sebe naučili.
Nachádzame sa v štúdiu LVGNC v Istrocheme. Aká je jeho história?
Moje prvé nahrávky s Lavagance boli nahraté v pivnici rodinného domu, kde som mal provizórne štúdio. Po vydaní EP Back to Attraction prišli ponuky na "regulárne" albumy, tak som sa musel prispôsobiť. Postavili sme si s kapelou vlastné štúdio v Istrocheme, kde sme dodnes.
Koľko produkcií ročne v priemere zrealizuješ? Pri koľkých si osobne a aký veľký je tvoj tím?
Nemám to úplne takto spočítané, každý rok je iný. Pri produkciách som väčšinou prítomný a mám vždy pri sebe kolegu Kevina Palugu. Úzko spolupracujem s producentom Oliverom Fillnerom, ktorý je aj člen projektu Rakovicky a pomáhal nám už pri Lavagance. Náš tím pozostáva zo štyroch producentov a zvukových inžinierov.
Akým spôsobom dokážeš vybalansovať svoj hudobnícky život so životom v štúdiu a s rodinou? Aký je tvoj priemerný denný pomer priorít?
Vypestoval som si disciplínu, takže si viem zadeliť čas tak, aby nič nešlo stranou. Vstávam skoro ráno, pravidelne chodím cvičiť, potom štúdio, večer domov. Stále dookola. Mám svoj svet.
Čo všetko pre teba znamená rodina?
Je to najdôležitejšie, čo v živote mám.
Musím teraz cynicko-humorne podotknúť, že sa obaja nachádzame asi v Halfway to the grave, resp. už hádam aj za týmto horizontom. Desí ťa to? Myslíš niekedy na smrť? Ako o nej premýšľaš?
Nedesí, žijem každým dňom. V podstate až teraz som dospel do bodu, že si viac život uvedomujem a viem si ho užiť. Mám v sebe viac kľudu aj vďaky za všetko, čím som si prešiel, a za ľudí, ktorých mám okolo seba. O veľmi blízkych ľudí som už v živote prišiel, naučil som sa, že istota neexistuje. Preto sa snažím každé stretnutie so svojimi blízkymi prežívať, ako keby som ich už nikdy nemal vidieť.
Aké sú tvoje najbližšie či vzdialenejšie plány? Na čo sa z nich tešíš najviac?
Pracujeme na ďalších slovenských singloch a mám pripravené aj anglické skladby, ktoré pôjdu von neskôr. V pesničkách je zachytený celý môj život. Je to moja autobiografia.
Autor: Peter Ďurinďák
Autor je externým prispievateľom Hudba.sk zo skupiny Voľne Pohodení. Prečítajte si aj jeho nedávny rozhovor s Jimim Cimbalom.
