Richard Imrich je hlavným povolaním špičkový vedec a hudbu si ponechal v spontánnej rovine. Bol odchovaný na melodike The Beatles, ovplyvnili ho britské kapely prelomu 80. a 90. rokov, shoegaze, ale aj minimalizmus a klasika.

Art-popový projekt Nylon Union, ktorého je Richard lídrom, vznikol pôvodne ako duo, ktoré si len chcelo vydať vlastnú nahrávku. Neskôr však získal punc svetového trendu a projektu, o ktorom pravidelne hovoria a píšu aj zahraničné médiá (napr. KEXP, Louder Than War), debutové EP Oxeyed z roku 2001 dokonca ocenil aj legendárny John Peel z BBC Radia 1.

V týchto dňoch nás spevák, gitarista, autor hudby a spoluautor textov pozýva do viacrozmerného sveta pri počúvaní svojho piateho štúdiového počinu Defragment Us, ktorý vychádza na domácej značke Vlna Records aj v podobe vinylu. V textoch piesní sa objavuje široké spektrum tém od klimatickej tiesne, cez absurdnosti vojny, až po sny a túžby dnešných dôchodcov.

Máš spomienky z detstva spojené s hudbou?

Môj prvý hudobný nástroj bol detský čínsky klavírik, na ktorom som sa učil Medveďku daj labku a Prší prší len sa leje. Mal som strašnú radosť, že ho viem ovládať a znie ako to, čo spievam. Ako štvorročný som ležal na koberci, ucho nalepené na kotúčovom magnetofóne, ktorý som neskôr používal ako zosilňovač, a počúval som "Oh yeah I’ll tell you something..." (I Wanna Hold Your Hand od The Beatles, pozn. red.). Oco mal nahratú kompletnú diskografiu The Beatles, ale veľa albumov mu neskôr nejakí dobráci popremazávali, keď požičiaval pásky kamarátom. Keď som mal dvanásť, vznikala večer v tmavej izbe skladba Slowmotion. Hral som na elektrickej gitare, ktorá bola zapojená do spomínaného kotučáku, aby tam bolo skreslenie. Dookola som hral jeden riff, až som sa zamotal do kábla a spadol na zem.

Prešiel si hudobným vzdelaním?

Som vďačný rodičom, že ma nedali na ZUŠku. Asi by mi znechutili hudbu na celý život. Pochopili, že by to nebola pre mňa dobrá cesta. Nepoznám noty, som hudobný diletant. Oco ma naučil pár akordov a mama mi požičala od kolegu z práce tenkú brožúrku z vydavateľstva Panton s príznačným názvom Na kytaru bez not od Štepána Urbana. Mala značne zažltnutý papier a rozpadávajúcu sa väzbu. Predpokladám, že kým sa ku mne dostala, prešla si nekonečným množstvom stanovačiek, opekačiek a splavov. Zvyšky knižky mám stále u rodičov v Poprade. Akosi som ju zabudol vrátiť (smiech).

V priebehu života som zistil, že hudba má veľa spoločného s matematikou, napríklad rytmus či rôzne patterny. Postupne som objavil, že aj harmónia, ladenia či kontrapunkt v kompozícii majú svoje matematické princípy. Vŕtať sa v tom mi ale trvalo vždy asi desať minút a už som sa k tomu nevrátil. Čo sa za život do mňa navrstvilo z rôznych žánrov, sa teraz, v čase päťdesiatky, začína zúročovať. Nejako to vytryskáva von.

Máš z hudby radosť? 

Áno, hudba nemá byť trápenie. Dôležitá je otvorenosť. Pri spoluprácach je to ešte citeľnejšie. Čakáš, čo príde z druhej strany, a ako sa to posunie oproti tomu, čo si len tak naškrabal, nahodil pár notami a nahral na mobil. Je fascinujúce, čo to evokuje v druhom človeku a vráti sa ti späť. Vo vede sa tomu hovorí emergentné fenomény, kde výsledok je viac ako súčet jednotlivých častí. Keď je pesnička poskladaná, vznikne niečo na inej úrovni, čo by nikto z nás nevedel dať sám. 

Ako vznikajú tvoje pesničky?

Sú výslednicou toho, čo som v živote zažil, počúval, čo ma tvarovalo, inšpirovalo, vychovávalo, akú genetiku som dostal. Neobsedím na zadku, musí to ísť rýchlo. Na chvíľku sa pesnička stane až obsesiou, že všetko naokolo vypínam. Musíš sa do toho ponoriť úplne najhlbšie. Vtedy treba toho spraviť čo najviac. 

Je rozdiel, keď tvoríš pre svoj projekt Nylon Union, oproti spoluprácam, napríklad s Autumnist?

Dobre, že si načala tému Autumnist, lebo tam je prístup z technického pohľadu trošku iný. Vytvorím melodickú linku do základnej harmónie, ktorú mi pošle Vlado Ďurajka. Napíšem text, ale som oslobodený od toho, robiť to ďalej produkčne, vymýšľať zvuky, aranžovať ich a mixovať. To už robí Vlado. Je to oslobodzujúce, lebo zobrať na seba celú zodpovednosť by bolo na mňa veľa a nemyslím si, že som dobrý v každom z týchto bodov.

Si autorom melódie a textu skladby Softie od Autumnist, ktorá vyšla na aktuálnom albume Anatomy of Shadows. Ako sa ti podarilo napísať túto priezračnú pieseň s nádherným vokálom Niny Kohout? 

Bol to krátky moment, prišla v sekunde aj s textom. Je o tom, že sedíme za oknom a sledujeme ako plynú mraky. Možno doslovne, možno je to metafora. Je to meditatívna vec. Vlado mi poslal harmonický podklad, taký loop. Nina ju fenomenálne naspievala a celá produkcia je výborná. Vlado tam dal mellotron, môj obľúbený synťák, ktorý je na začiatku Strawberry Fields Forever od The Beatles. Má flautový a sláčikový zvuk a je nedokonalý, lebo sú to staré pásky, ktoré sa točia dookola. Vtedy ešte neboli elektronické zvuky iné ako nahrané na pásoch, takže zvuk je zahuhňaný.

Máš za sebou aj netradičnú spoluprácu na tanečnom, a zároveň kontemplatívnom tracku Holding Nothing s elektronickým producentom Duhanom.

Bol som pomerne prekvapený, keď ma niekoľko mesiacov po vydaní albumu Words And Waves oslovil Duhan, či by som nechcel spolupracovať na spoločnej skladbe. Duhan je známy a úspešný producent elektronickej hudby a vôbec som netušil, čo by ho mohlo zaujímať na psych-pop produkcii Nylon Union. Súhlasil som, aj keď som netušil, čo z toho bude. Podklad, ktorý mi obratom poslal, som si vypočul na zastávke Americké námestie. Keďže v podvečer bývajú na Mickiewiczovej zápchy, mal som počas cesty v trolejbuse číslo 47 dosť času v hlave rozvinúť melodický nápad "držať nič". Ešte v ten večer som si vec do podkladu rýchlo nahral a poslal Duhanovi späť. Potom sme si už len technicky dolaďovali frázy, tóninu a tempo.

Počúvaš hudbu kontinuálne alebo mávaš aj obdobia ticha?

Keď som bol malý, počúval som kvantá hudby. Od The Beatles po všetky britské kapely z polovice 80. rokov. Potom prišli gitarovky – shoegaze, grunge, indies, britpop. Ďalej klasika, jazz, minimalizmus a ďalšie žánre. Čím som starší, tým hudbu menej aktívne počúvam. Niekedy mám aj niekoľko mesiacov obdobie, kedy nemám chuť. Vtedy nechcem ani skladať. Potom príde moment, kedy objavím nejaký album a vytešujem sa dva-tri dni z toho, aký je skvelý. Je to podobné, ako keď príde zlé obdobie. Vždy sa dá čakať, že prejde a vráti sa späť dobré. Nikdy netrvá nekonečne dlho.

Spomínaš si na prvé obdobie presýtenia hudbou?

Prvé, ktoré si pamätám, bolo, keď som robil v TLISe, v IRŠku na Mlynoch v študentskom internátnom rádiu. Vydržal som tam dva roky. Oficiálna výhovorka, prečo končím, bola, že idem na lekársku fakultu a už nebudem mať čas po večeroch robiť relácie. V skutočnosti som si vtedy po prvýkrát uvedomil, že som presýtený hudbou. V tomto nekonečne obdivujem Erika Horáka, ktorý je dennodenne v kontakte s hudbou, sedí za počítačom, nahráva, a ešte si do toho robí aj vlastné veci so Zlokotom.

Pastafariáni a trh na Žilinskej

V týchto dňoch vydávaš s Nylon Union album Defragment Us. Texty si tvoril, podobne ako aj na predchádzajúcom Words And Waves, spoločne s experimentálnym básnikom a prozaikom Petrom Šulejom. Keď som pesničky počúvala, nebolo ľahké rozkľúčovať ich významy. Zvádzajú k ďalšiemu počúvaniu a premýšľaniu. 

Nesnažíme sa písať jasne, aby to bolo pochopiteľné hneď na prvú. Významy tam nie sú ani nutne vložené. Je na poslucháčovi, aby si našiel ten svoj, aby mal slobodu a nemal pocit, že je mu všetko dodané ako na lopate. Je to samplovanie a postmoderné kombinovanie možno nekombinovateľného, ale vždy je tam nejaká nálada a farba.

Akým spôsobom ste pracovali?

Hlavný typ metódy bol daný od začiatku, ešte keď sme začali robiť Poetry of Ice (Prvá spoločná skladba Imricha a Šuleja, ktorá vyšla na albume Into Waters Islands Dreams and Creatures Come v roku 2018, pozn. red.). Prišiel som s pesničkou, kde bola viac-menej hotová štruktúra, melódia a fragmenty refrénu alebo nápad v slohe. Bol to odrazový mostík pre Petra, ktorý sa chytil a už dával svoje veci. Potom som znovu pridal niečo ja, čo mi napadlo v tej chvíli. Bol to rýchly, efektívny, asi hodinový proces, možno s nejakou prípravou predtým. Prišiel som k nemu ráno, dali sme si kávu a do hodiny musel byť text hotový, lebo som musel ísť do práce. 

Druhý spôsob bol v prípade Telephone Song a I Wanna Know Why. Boli to pôvodne slovenské demá a pesničky už mali hotový text. Dohodli sme sa, že spravíme nový anglický. Nemalo zmysel prekladať a prebásňovať pôvodný, ten som zahodil. Ostal zaškatuľkovaný, zakonzerovaný v nejakej ére. Telephone Song bola pôvodne o dvoch dušiach, ktoré sa míňajú, nikdy sa nestretnú, ale majú poetický pocit, že sú spolu. Peter to zobral z inej stránky, vložil do toho moment telefónu. Hovorím: "Pozri, kde sme, sme úplne rozsypaní na cimpr-campr. Keby sme si zavolali, možno by sa ujasnilo, čo je pravda a čo iba fantázia, no máme preťažené telefónne linky." Pesnička ostáva v prvom náčrte, je to pointa celej skladby. Nie je jasné, či je jej obsah skutočný alebo vymyslený. Slovenský text bol pre Petra iba prvotnou inšpiráciou, od ktorej sa odpichol a vložil tam svoj humor.

V I Wanna Know Why je to ešte rukolapnejšie. Pôvodný text bol dialóg. On v romantickej pozícii, ona skôr pri zemi. On povie: "Si ako dážď" a ona zakontruje: "Som iba jedinou kvapkou z neba". Peter povedal, že to bude pesnička o otázkach a odpovediach. "Chcel by som vedieť, prečo...", a už sme vymýšľali, aké najabsurdnejšie otázky a odpovede vieme vymyslieť.

Bola to čistá zábava, úplne prirodzená, a vyvrcholilo to témou pastafariánstva (Parodické náboženstvo. Jadrom príbehu o stvorení sveta tejto cirkvi je, že Lietajúca Špagetová Príšera stvorila vesmír v stave ťažkej opitosti, pozn. red.) Na záver si kladieme otázku, ako by som mohol byť dobrým pastafariánom, ktorý nemôže ani tancovať ani lietať. Potom sme si už len do konca pracovného stretnutia pozerali fotky pastafariánov so sitkami na špagety na hlave, ako protestovali proti učeniu rôznych bludov na štátnych školách v Texase.

Sú na albume aj iné pesničky, ktoré vznikli dávnejšie?

White Room bola pôvodne "keviňácka" pesnička. (Kapelu This is Kevin založil Richard spolu s Romanom Feriancom v prvom ročníku popradského gymnázia, pozn. red.). Hrávali sme ju v období 1991-93. Je o bielej izbe, v ktorej sa zobudíš a je v nej prázdno. Peter prišiel s druhou slohou, lebo som si povedal, že pesnička by sa ešte mohla objaviť na svetle sveta. Pridal časť o tom, že na konci dňa sme aj tak sami so sebou v akejkoľvek situácii. Môžeš mať lásku, priateľov, okruh podpory, ale aj tak máš len seba. Biela miestnosť je naše vnútro, z ktorého môžeme vykročiť, ale musíme sa do neho naspäť vrátiť.

Aký zážitok pri interakcii s Petrom sa ti ešte vybavuje?

Zvyčajne prichádzam s prvotným nápadom, ktorý rozvíjame spolu ďalej alebo sa od neho len odrazíme a nakoniec ideme úplne iným smerom. Napríklad do Peters And Marks mi pôvodne napadalo čosi v zmysle "Takže ty si myslíš, že keď zapredáš všetko napravo, naľavo aj svoju dušu, len aby si boj vyhral...". Peter však prišiel s nápadom, že na rozdiel od nás, ktorí môžeme ísť pokojne na trhovisko kúpiť si zeleninu, tam niekde v zákopoch sú nejakí Petrovia a Markovia a majú už dosť nezmyselnej vojny. Radšej by pretancovali v klube celú noc. Niečo ako to slávne vianočné prímerie počas prvej svetovej vojny v 1914, keď sa francúzski a nemeckí vojaci vykašlali na príkazy svojich generálov a uprostred frontovej línie si zahrali futbal.

Sú témy anglických textov globálne alebo aj zasadené do bratislavských reálií, kde obaja s Petrom žijete?

Inšpirácia je globálna, témy sa križujú krížom-krážom cez seba, aj keď možno prvotné inšpirácie boli ukotvené tu, napríklad na trhu na Žilinskej ulici. V pesničke A Poor Boomer sa objavuje náš obľúbený predavač so silným maďarským akcentom a jedným zubom vpredu. Nie je to typ predavača, ktorý chodí do maďarských veľkoskladov a potom predáva paradajky zo skleníkov, ale má svoje dopestované a výborné. Upozornil ma na neho Peter, ktorý býva neďaleko a pozná ho. 

Prišiel som s pesničkou, ktorá mala indický vibe a mierne psychedelický feel. Chcel som, aby tam zneli dronové zvuky, sitáry, alebo niečo také. Peter dostal vzápätí nápad, že hrdina je boomer, teda generácia našich rodičov baby boomerov. Je už dôchodca, sedí na lavičke a sníva o Indii, aká bola v 60. a 70. rokoch. Je tam odkaz na hippies. Chcel by snívať o tom, že sa The Beatles dajú znovu dokopy, ale v hlave sa mu objavuje iba ako holandský futbalista Johan Cruijff strieľa neskutočný gól proti Atlético Madrid v 1973. V druhej slohe si od bezzubého Indiána kupuje na trhovisku paradajky v akcii na grilovačku, kam chce pozvať svojich dospelých synov. Tí však na otca kašlú, a tak sedí chudák na lavičke v parku a pokúša sa snívať.

Čím ťa zaujala Petrova poetika?

Rozmanitosťou a pestrosťou motívov, ktoré skáču z verša na verš, a pritom zároveň fungujú ako celok. Keď som na začiatku robil texty, držal som sa jednej myšlienky. Ukázal mi, ako ľahko sa dá skákať z jedného na druhé, od červeného autobusu, ktorý práve prechádza okolo, až po letecké palivo na nebi v lietadle. Netreba sa ničoho striktne držať.

Podarilo sa ti podobnú voľnosť asociácií dosiahnuť pri tvorbe vlastných textov?

Asi ani nie. Chápem to, ale neviem to robiť ako on. Je hlavným tvorcom textov, ja ho dopĺňam, respektíve dávam štartovaciu pozíciu a občas niečo doplním, ale gro robí on. Na novom albume je jediný môj vlastný krátky fragmentík, volá sa Come To Me, kde som sa vrátil do starého zvukomalebného použitia textu. Pôvodne to mal byť iba predel, predposledná pesnička pred záverečnou, ale má svoj veľký význam. 

Nahral som ju ako akúsi mantru v jeden májový víkend. Bolo to asi najťažšie obdobie počas celého nahrávania. Vôbec som nepremýšľal nad tým, čo vlastne spievam, len som zatvoril oči a dookola nahrával do slučky tú frázu. Neskôr som uvažoval, čo s tým a vychádzalo mi to len na minútový predel medzi pesničkami. Poslal som gitary, vokál a basu Erikovi na mix. Dlho sa neozýval, a potom poslal výsledok. Doplnil tam aj ženský vokál. Vzniklo z toho čosi nadpozemské.

Za ňou nasleduje posledná, hopsavá a rozmarná Saint-Tropez. 

Presný opak Come To Me. Bol som u Petra a hovorím jeho žene Petre: "Počuj, včera večer sa udial veľký bizár. Ležím si na gauči a čítam v mailoch upomienku za nedoplatok od akejsi pani Jozefy zo správcovskej spoločnosti nášho domu, a zároveň mi beží telka a na ČT ide Četník zo Saint-Tropez, kde Louis de Funès chodí stále okolo tej jeho ženy Jozefy." Petra odpovedala: "Áno, áno, pani Jozefu poznám, aj náš dom spravuje tá spoločnosť. Jozefa, keby Jozefína, ale Jozefa!". Potom hovorím: Spravil som aj pesničku, ale je to len taká komediálna blbosť a pustil som z mobilu nahrávku. Na to prišiel Peter z hlbín bytu a zahlásil: "Veď tá pesnička sa bude volať Saint-Tropez! Playboji balia na pláži krásne modelky a na konci ti Jozefa za to celé pošle faktúru." A bolo vybavené. 

Iba načúvať

Album produkoval Erik "Losos" Horák (Noisecut, Zlokot) spoločne s Lukášom Zdurienčíkom (Blame Your Genes). Vnímaš podobnosť spolupráce pri tvorbe textov a produkovaní hudby?

Bolo to podobné v tom, že som prišiel so základným materiálom, v našom prípade to bola gitara, sprievodná gitara a spev s už hotovým textom. Bolo na Erikovi, čo s tým ďalej urobí. Text som mu vysvetlil len skratkovite, nič sa neanalyzovalo do hĺbky. Nemusel mu nevyhnutne rozumieť, lebo by to možno pokazilo jeho pocit. Hudobníci nevnímajú texty často ako dominantné, je to len taká "z nouze cnost", aby sa melódia niesla. Nemusia mať veľký význam, podobne ako v rock'n'rolle. Erik sa odpichol, a vtedy to bolo najlepšie, lebo tam bola otvorenosť z jeho strany. Nie je to prvoplánové špekulovanie. To isté sa deje s videoklipmi. Nie je to doslovné kopírovanie toho, čo je v texte. Stačí jediná indícia, jedna veta, od ktorej sa dá odraziť a už je na režisérovi alebo scenáristovi, čo vymyslia. 

Sú pôvodné demo, následná produkcia a klip samostatné svety, ktoré prepájaš?

Možno by som to ani k odlišným svetom neprirovnal. Skôr k tomu, že spravím základ, architektonický náčrt a výkopové práce. Medzi Petrom a Erikom v prípade nového albumu boli aj muzikanti, basák Miško Šelep a bubeník Tomino Hríbik, ktorí sú fenomenálnym rytmickým duom, snáď najlepším, aké od čias Dušana Hájeka a Fedora Freša na Slovensku máme.

Erik im neposlal dopredu nahrávku. Sadli si do štúdia za nástroje a v jednej vete sme im povedali, že napríklad táto pesnička mala byť pôvodne trávnica, je o tiesni z globálnej zmeny klímy a pustil im do sluchátok Solastalgiu. Oni pár sekúnd dumali, a potom sa chytili. Mišo dal miestami vyhrávky, ktoré harmonicky evokujú slovenské ľudové piesne. Pri druhom alebo treťom tejku bolo hotovo. Alebo v inej som im povedal: "A táto sa volá Giving Up Time, ktorý je definovaný ako čas, za ktorý sa krave na paši už nechce vyhryzovať posledné kusy trávy a odkráča radšej na inú pastvinu, ale je to v skutočnosti o týpkovi, ktorý si dá huby a sníva o vílach a do toho odkaz na V stínu kapradiny z pesničky Jany Kratochvílovej".

Na začiatku bol architekt, alebo kopáč a potiahli sa múry. Erik tomu dal fasádu, ktorá môže byť ružová, biela alebo zelená. V konečnom dôsledku si ako autor striehnem na to, prečo dom je tu, komu má slúžiť, ale nechávam sa zároveň prekvapiť tým, čo každý z tých ľudí, či už Peter, chalani, alebo Erik s Lukášom prinesú do toho svoje. Je to ten najfascinujúcejší proces, nechať ich a len tak z kútika sledovať, ako to rastie, kam sa to vyvíja. Keby som chcel byť control freak a mať nad každým bodom kontrolu, asi sa zbláznim. Bola by to hlúposť, lebo jeden človek to kompletne nemôže poňať v hlave tak, aby to bolo komplexné. Teraz, keď je album vydaný, premýšľam, pre koho sme to vlastne stavali. Nájde sa vôbec niekto, kto by v takom dome chcel bývať alebo ho aspoň navštíviť?

Pesničky vznikali ľahko a prirodzene aj vďaka spolupráci s ľuďmi, ktorým dôveruješ. Ako to bolo pri albumoch predtým? 

Keď si spomeniem na Oxeyed EP a debutový album Sine Sine, ktorý sme nahrali v 2002 či 2003 a ďalších desať rokov ostal nedokončený, padalo to viac-menej iba na mňa. Živé prevedenie sme s chalanmi hľadali na už takmer hotové nahrávky, z ktorých sme používali na koncertoch časti ako podklady. Bol to dlhý a často bolestivý proces. Teraz som úplne oslobodený od produkcie a sledujem, ako pesničky postupne rastú, občas pristrihnem nejaký ten konárik ako taký bonsaj. Veľmi prirodzene sa to vyvíja. Pesničky už idú do sveta a človek môže len sedieť a čakať, aká bude odozva. Treba byť iba tomu otvorený a načúvať. Nič iné sa ani nedá robiť.

Vypočujte si celý album Defragment Us na Bandcampe:

Autorka: Dagmar Lauková Petrášová