Marián Slávka je slovenským bubeníckym pojmom. Jeho charakteristická a expresívna hra na bicie s neodmysliteľným dôrazom pre výraz dodáva už takmer dve desaťročia šmrnc mnohým veľkým aj maličkým, no vždy v prvom rade kvalitným kapelám.
"Odtlačok jeho duše", ako ho sám nazýva, mu pomohli na svetlo sveta priniesť traja kamaráti - Lukáš Duchovič (Sused), Martin Šenc a Filip Hittrich. Sú to okrem jeho manželky, hudobníčky Martiny Javor, práve tieto mená, ktoré sa v rozhovore objavovali najčastejšie a takmer výlučne v súvislosti s rôznymi superlatívami a vďačnosťou.
Vo vyše hodinu trvajúcom rozhovore a po viac vyfajčených cigaretách, ako je slušné priznať, sme spoločne vzdali hold slovenským hudobným velikánom, rozoberali sme Majov prístup k bicím, pospomínali sme na jeho začiatky a tiež sa zhodli na vete Vlada "Slnka" Šarišského, že "chýr" je najlepší marketing.
Zdroj: artwork - Marek Ormandík / Juraj BehúnObal albumu Vláska 2 (maľba: Marek Ormandík, grafika: Juraj Behún)Pred pár dňami si vydal album vLáska 2. Aké pocity sa ti najviac spájajú s procesom jeho tvorby?
Bol to karanténny proces a celé to sprevádzal dobrý pocit, vďačnosť, že človek môže a má čo robiť namiesto koncertov. So Susedom a Martinom sme sa nestretli ani raz. Posielali sme si jednotlivé nahrávky niekedy od marca, keď som si kúpil zvukovku a nahral som asi 25, možno 30 minút klavírnej hudby. Vzišla z toho taká jednoduchšia vážna hudba, komorná. Mal som už vtedy predstavu, ako by to mohlo vyzerať, kde by bolo vhodné čo upraviť a pridať, niekde spev, niekde backlight, niekde repetícia témy. Ale Sused to totálne pokrivil, narušil. Keď som mu to na jar poslal, dlho sa v tom vŕtal, až som sa sám čudoval (smiech). Ja som si vôbec nevedel predstaviť, čo tam mení a pridáva.
Takže karanténno-kreatívny, synchrónny proces, spolupráca. Chcel som dať mená chalanov aj do názvu, ale Sused bol skromný, že nie, aby sme to dali ako Marián Slávka. Veľkú úlohu tam zohral tiež Filip Hittrich (basgitarista a Majov spoluhráč z Talent Transport, pozn. red.), ktorý mal na starosti zvuk. Myslím si, že veľmi porozumel tomu, čo chceme - dobrý, kryštalický zvuk. Inak, chcem veľmi pekne poďakovať Fondu na podporu umenia za to, že sme dostali na tvorbu grant, vážime si to. Tiež som nerátal, že by to mohlo vyjsť na Slnko Records. Rozišli sme sa s Longitalom ako kapela a ochladli nám trošku vzťahy, ale nedalo mi neopýtať sa, pretože to bola práve Shina, ktorá podnietila vydanie prvej vLásky. Povedal som si, že sa ozvem, aj keď pravdepodobne povie nie, ale povedala áno! Zostal som šokovaný, v dobrom samozrejme.
Pocit po vydaní - dobrý. Myslím, že sa nám podarilo dať von naozaj dobrú vec, obaja aj so Susedom sme boli takí, že keď už toto nebude mať odozvu, tak to čo budeme robiť? (smiech) Začali sa mi ozývať aj kamoši s pozitívnou väzbou, máme predaných aj zopár LPčiek. Mne sa to veľmi páči, má to dobrý zvuk aj potichu, nemusí to rvať. Má to charakter a je to naše.
Ako ste sa dali dokopy s Lukášom Duchovičom - Susedom?
Keď mal 16 rokov, tak hral so Samom Tomečkom, ja som hral s Táslerom, nejak sme sa párkrát mihli na rôznych akciách. To bolo také že: "Ty bývaš v Petržalke?... Hej, hej... Však ja som tvoj sused!". Odvtedy sa kamošíme a už to trvá 20 rokov. Spriaznená duša, najlepší kamarát. Niekedy ani nechápem, že prečo sa on so mnou vlastne baví, on je úplne iný človek - programátor, matfyzák. Tie žúry, čo sme spolu pozažívali, tie prúsery! (smiech)
On vyprodukoval len dva albumy za svoj život, a to vLásku a vLásku 2. Samozrejme som bol pred druhým albumom taký, že to musí produkovať Sused, veď kto iný by mohol. Klaviristu Maťa Šenca doniesol do kapely tiež on, spolu hrajú u Maci Cmorejovej zo Sto múch - Kapela roka.
vLáska 2 voľne nadväzuje na tvoj prvý album, a to nielen názvom a coverom od Mareka Ormandíka. Je to taký impresionistický audiodenník zachytávajúci útržky príbehov a myšlienok. Vnímaš tvorbu ako psychohygienu?
Vieš čo, ja nie som nejaký ezoterik. Veľa vecí som proste len tak zahral. Sú tam skladby kompozične prepracovanejšie, napríklad Krajina, no nemyslím, že sa tam dejú nejaké zázraky. Téma H, to je klavírna vec, to mi napadlo a celé som to zahral s Longitalom na koncerte v rámci klavírneho intra v Brne. Alebo Odkazy vznikli tak, že malého som mal na kolene, on len čosi babral do klavíra, a potom zo mňa niečo vyšlo - len to tak bliklo, prišlo to samo. Komponovanie aj texty išli od ruky. To, čo rozprávam v Odkazoch, to som si začal len tak nahrávať na telefón, ani neviem prečo - Sused to odobril a začal to pasovať do skladby. Všetko išlo prirodzene.
"Moje pesničky sú v skutočnosti zrežírované hysterické výstupy, s pomocou ktorých sa usilujem pochopiť určitý idealizovaný výsek svojho zmäteného života." To je veta Deža Ursinyho, ktorému sa venuje na vLáske 2 skladba Dezider. Niežeby som chcel označovať tvoj život za zmätený, ale vidíš ty nejakú paralelu medzi sebou a Dežom Ursinym?
Paralelu určite nie, ale zachytil som, že keď už je ten text hustejší, tak môže to pripomínať taký ten Dežov charakter. Spevový. Ja som kvôli tomu aj volal Kubovi (Jakub Ursiny, syn Deža Ursinyho, hudobník a dedič jeho autorských práv), lebo sa bojím rýpať v takých veciach, ale on povedal, že to je v pohode. Inšpirácia tam rozhodne je. No a zmätenosť, to rozhodne. Zmätok v kombinácii s muzikantským svetom, to áno, niekedy to nie je úplne jednoduché. Ale pracujeme na tom! (smiech)
No ja som na niekoľko málo miestach vLásky 2 síce zachytil rovný beat, ale tie party mi prišli skôr vystupujúce z celého toho umeleckého akoby chaosu rôznych prequelov, výrazov, nálad...
Jasné. To je taký zmätok držaný na uzde. To mi stále vravel Oskar Rózsa, keď sme spolu hrali, že je to dôležité. Temperament držaný na uzde, ten musia mať aj dirigenti. Keď je toto zvládnuté, tak veci fungujú.
Pýtam sa aj preto, že vzorom dávaš v tvorbe explicitný priestor, nech už je to Brezovský v prvej vLáske alebo teraz Ursiny. Vravel som si, či môžeme v tretej vLáske čakať Mariána Vargu?
Áno, pár veľkých muzikantov tu bolo. Prínosných a šialene dobrých. Jaro Filip, Dežo, Marián Varga. Mám rád Andreja Šebana. Napríklad Vargovi som ako chalan nerozumel, že čo sa to v tej hudbe vlastne deje, ale keď si to človek vypočuje tak naozaj, tie veci s Hammelom, to sú vážne aranžmány, vážne kompozície. Naozaj si myslím, že tí muzikanti veľmi dobre ovládali, čo bolo treba k tomu, aby mohli vytvoriť unikátne diela.
Napadlo ti niekedy, že keby si mal možnosť sadnúť si s Dežom alebo s Marekom na pivo, že čo by sa si ich opýtal, alebo čo by si im povedal?
Ja mám úprimne taký pocit, ako keby tu oni skrátka stále boli prítomní skrz muziku, čo tu nechali. Tomuto ja proste verím, súvisí to aj s osobnými príbehmi, ktoré mi hovoril Kubo Ursiny. Občas tu tak nazrú, niekedy urobia také bububu, niekedy pomôžu...
Nedávno som začal čítať knihu Všetky kočky jsou šedé od českých publicistov Karla Veselého a Miloša Hrocha o tom, ako melanchólia ovládla populárnu hudbu. Pripadá aj tebe, že sa súčasná popová hudba stále viac a viac točí okolo tém smútku a melanchólie?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Ale musím povedať že po dlhej dobe ma z popu zaujala Billie Eilish. Samozrejme, je to smutné a také, možno povedať, temnejšie, ale som rád za ňu, že mladé decká môžu počúvať dobrú muziku. Prečo je to ale tak, neviem.
Považuješ ty sám seba za melancholika? Pretože mne prišiel ten album vlastne tiež taký temnejší.
Môj sen bol urobiť čisto muziku. Len tú som potom posunul Susedovi a konečný výsledok je vo veľkej miere aj jeho prínosom. Ale ono to je len dobre, lebo tá hudba je presne jak život, raz ti je dobre, raz zle. Myslím, že vLáska 2 je vyvážená, áno, ide to aj do temnoty, ktorú si v dnešnej dobe nemôžeme nevšímať, ale tá temnota sa tam objavuje v kombinácii s čistou hudbou.
Ale veľmi by som chcel niekedy nahrať napríklad aj hudbu pre deti, takú krásnu, čistú a ľubozvučnú.
Asi pred rokom si sa druhýkrát rozišiel s Longitalom, šeplo sa, že rozchod sprevádzali aj nejaké nedorozumenia. Uvádza nás trochu do kontextu aj skladba Odkazy?
V Odkazoch o Longitale nezaznie nič. A k tomu odchodu - my sa skrátka dlho poznáme, prvýkrát som s nimi hral, keď som mal 17 alebo 18 rokov, čo mi dalo strašne veľa a som za to veľmi vďačný, najmä hráčsky. Muzikantsky ma vôbec nebrzdili, naopak, podporovali každý experiment, ktorý som robil. Ale v stave, v ktorom hráš celé roky tri-štyri koncerty do týždňa za sebou, nám už začali vadiť také blboviny. Niekedy jednoducho pretečie pohár, do toho korona. Veď aj preto som bol k Shine opatrný, a potešilo ma, keď povedala, že to vydá. S Danom som odvtedy nevolal, ale verím, že je to v poriadku. Nestalo sa nič zásadné, už som odchádzal z kapely aj za horších okolností! (smiech)
Takže sa môže v budúcnosti, možno o pár rokov stať, že bude opäť Longital plus Majo Slávka?
To už asi nie, to už by Dano nedovolil. Možno o 20 rokov (smiech), to by sme ešte mohli dať.
Komu sú teda adresované repliky v skladbe Odkazy?
Sú to také s humorom podané výroky rôznych muzikantov, spoluhráčov, ktorí sa majú radi, ale raz za čas sa naserú a povedia si toto a tamto. Muzikanti, to je taký zvláštny druh. Kubo Ursiny na to našiel skvelý výraz, že "kohútie". Keď je moc kohútie, tak potom vznikajú také vetné spojenia a vyjadrenia, ako sú v tých Odkazoch, že "Ty mi kazíš skladbu, ktorú ja som vymyslel" a podobne.
No musím povedať, že mne to výrazne zarezonovalo v ušiach. Je to silné. Asi aj preto mi napadlo, či sa nájde na Slovensku pre toto publikum.
Publikum tu podľa mňa je, pravdaže nie masové. Veď aj preto som vďačný za Brezovského a jeho osvetu, Oskar keď hrá s Hranou v MMCčku, tak tam majú tisíc ľudí. Boli sme s Oskarom aj na šnúre pred niekoľkými rokmi a počty ľudí na koncertoch boli podobné, aké sa ukazujú na Longitale či Talent Transporte. Nie sú to veľké čísla, ale je tu určite skupina, v ktorej to môže rezonovať. A môže narastať. Verím, že by sa to mohlo zlepšovať.
Žiaľ, keď si doma pustíme rádio alebo televíziu, tak je to katastrofa. Preto doma pozeráme len detské kanály, lebo inak to je veľmi zlé (smiech). Výnimkou je Rádio Devín, to vnímam ako dar, že tu máme rádio, na ktorom sa objaví aj Rachmaninov či Mozartov klavír. Naproti tomu aj zvuk dnešného slovenského popu, už ten sám je vykalkulovaný. Aby to hučalo, aby to bolo nadupané. Ale muzika je slobodná, niečo má viac, niečo má menej fanúšikov a netreba sa v tom utápať.
Čo sa týka počúvania hudby, si skôr tradicionalista, čo si ide svojich pár overených highlightov, alebo stále objavuješ novú hudbu?
Určite ten prvý typ (smiech). V poslednej dobe sa pomaly prepracovávam práve k spomenutej klasickej klavírnej hudbe. Ale páči sa mi najmä pravdivá hudba, taká, z ktorej to cítim, taká hudba, čo vťahuje sama. Sused je v objavovaní opačný prípad ako ja, sleduje aktuálne dianie, cez hip-hop a pop a ďalšie žánre, a je super, že mi to potom posiela. Aj takto sa vieme pri spolupráci dopĺňať.
S prvou vLáskou ste stihli obísť slovenské kluby - aké to bolo hrať pre zmenu svoje vlastné, autorské skladby ľuďom face to face?
Zahrali sme možno 15 koncertov, a z toho počas asi dvanástich bolo v publiku úplné ticho. A bolo to také to ticho, ktoré počuť, keď sa hrá dobrá muzika, vieš. Vtedy som si vravel, že je šanca, že to u ľudí naozaj funguje. Myslím, že ich to zaujalo, že tú hudbu naozaj počúvali a nás to vďaka nim veľmi bavilo, preto chceme určite pokračovať. Hral som aj na trumpetu, aj nejaké staršie skladby a myslím, že nakoniec sme mali program na hodinu a pol. A teraz do toho máme nový album. Na základe toho ticha mi napadlo, že táto tvorba je možno naozaj to, čo by som mal robiť naplno, nie odbiehať aj tam, aj tam. Ale toto.
Tak toto je zásadný moment: naozaj práve Marián Slávka vyriekol myšlienku, že sa chce venovať iba svojej vlastnej kapele a nemať aspoň desať kapiel naraz?
(smiech) Teraz mi to v tejto pandemickej situácii príde také, v mnohých prípadoch, že ako som vôbec mohol toto dopustiť? Naozaj, až takéto myšlienky. Ja som bol totiž hrozne často z domu preč. V mnohom som preto teraz vďačný, že som mohol stráviť rok doma, veľa vecí si uvedomiť. Veľa to vzalo, ale veľmi veľa mi to aj dalo. Že môžeme byť doma s manželkou a so synom. Predtým som pondelok, utorok učil na ZUŠke, v stredu som bol na skúške, od štvrtka na šnúre a až v nedeľu doma, úplne unavený. Do dnešného dňa nie som veľmi so spánkom kamarát.
D1 na osi Bratislava-Prešov už, predpokladám, poznáš naspamäť.
My sme veľa jazdili tiež do Čiech. Pamätám si, že keď Dano hral na Pohode s Bolo nás jedenásť, tak z Karlových Varov sme vyrážali o druhej ráno z hotela. Nechcem sa sťažovať, veď napokon, bolo to super, len potom príde človek do takého stavu, že... Že toto som možno už nemusel, takto to preháňať. A pritom som furt hral dobrú muziku, to je zas dar. Nikdy som nehral hudbu, ktorej som neveril, nestalo sa mi, že by som hral len kvôli peniazom. Vždy som bol stotožnený s tým, čo hrám.
Zdroj: Martina MlčúchováMarián Slávka s Longitalom na Pohode 2018 (foto: Martina Mlčúchová)Ja som ťa vždy vnímal ako pocitového a veľmi nekonvenčného bubeníka. Ako interpretuješ svoj prístup k bicím?
V princípe platí, že keď úplne zapojíš racio, tak to nejde. Najlepšie je zabudnúť na všetko a proste len hrať. Za tie roky, čo som pôsobil v rôznych projektoch, tak nie vždy všetko bolo ľahké, boli aj veľmi ťažké koncerty, ale vždy všetko nakoniec zaklaplo a všetko to nakoniec malo zmysel. Pri mnohých koncertoch je tiež človek brutálne unavený, a hrá tak, že to vlastne ani neovláda. Len spustí autopilota a sám je úplne inde. To sa stáva, keď veľa hráš a málo spíš.
Mal si niekde v začiatkoch vyslovene vzor?
Mal som vzor, a tým bol Marcel Buntaj, na to som hrdý. Fantastický bubeník a hudobník, nie taký, čo vyfľaská tie bubny hocijako, ale krásny farebný, muzikálny a kreatívny hráč. Som rád, že keď ja som bol tínedžer, tak Marcel bol číslo jedna a mohol som sledovať slovenského bubeníka na svetovej úrovni. Vôbec, úprimne si myslím, že máme na Slovensku kopec vynikajúcich inštrumentalistov - jazzmanov a autorov. Vôbec to nie je samozrejmosť, že v tak malej krajine sa ich rodilo tak veľa. Som napríklad aj veľký fanúšik Eugena Vizváryho.
Čo sa ešte týka vzorov, tak veľkú bubenícku revolúciu urobil legendárny Chris Dave, ku ktorému som sa nedávno dostal na takú online lekciu. Vyberal si z videí, ktoré mu poslali bubeníci z celého sveta. Bolo to na Štedrý deň, pre asi 15 ľudí. Ten týpek tam zo seba nerobil žiadneho hrdinu, a pritom je to muzikant, ktorý zmenil celkový prístup k bicím a vyprofiloval nový štýl. Zarazila ma jeho skromnosť, veľa mi to dalo najmä ľudsky. Hrozne príjemný človek so zaujímavým príbehom. Pýtali sa ho, čo hovorí na fakt, že ho tak často kopírujú. On vravel, že to je absolútne v poriadku, že si takto vlastne aj pripomína, akým štýlom hrával v rôznych obdobiach. Neskutočne skromný a sympatický človek. Pamätám si, že jednu dobu sme ho naozaj všetci kopírovali, akurát Slnko (Vladislav Šarišský, Talent Transport) ma v tomto vždy brzdil (smiech).
Potom sa mi veľmi páči Daru Jones, rockový bubeník, čo hráva s Jackom Whiteom. Jeho spôsob držania paličiek, aj technika, on je dôkazom, že sa dá všetko.
V piesni Finále v pozadí počuť skladby kapiel či projektov, v ktorých si hral, alebo stále hráš. Ja som tam zachytil IMT Smile, Longital aj Ženu s ovocím. Keď sa takto obzrieš poza plece späť, na ktoré obdobie najradšej spomínaš?
Paradoxne to bude asi to, ktoré vôbec nie je zaznamenané na nahrávkach. Konzervatoristické obdobie, keď sme hrali s Peťom Lipom a Jankom Lehotským, keď som začínal hrávať kluby, pravidelné bratislavské hrania v utorky a štvrtky. Alebo keď som hral s Henrym Tóthom, také začiatky kvázi, keď sa začínalo rysovať, že by sa to mohlo predsa len podariť, že by som sa muzikou predsa len mohol uživiť. To bolo veľmi silné. Do Bratislavy som prišiel ako 17-ročný a v osemnástich už sme hrávali. Veľmi intenzívne obdobie, priváty, veľa zážitkov aj prúserov, veľmi formujúce. Lipa, Tóth, Lehotský, Rózsa ma volával hrávať, keď bol Martin Valihora na Berklee. Keď ideš prvýkrát na koncert do Košíc, keď sa ti podarí to, o čom snívaš ako malý 12/13-ročný chalan. A stále ma to baví.
Pamätáš si ten moment, keď si si povedal, že hudbe sa chceš venovať celý život?
Ja som na úplnom začiatku hral na klavír aj na klarinet, otec bol muzikant, ale to bolo také nasilu. Potom začal starší brat hrať na gitaru v kapele a oni mali bubeníka, a vtedy som si povedal, že wau. To som mal asi 10-11 rokov. Bubny ma úplne pohltili. Neskôr som mal v Novom Meste kapelu a pamätám si, že kluby bývali na koncertoch všade narvané. V Nitre v Starej Pekárni hrávali rôzne amatérske kapely a chodievali na nich stovky ľudí. Na konci 90. rokov to žilo muzikou.
Ako z tohto pohľadu vnímaš dnešnú hudobnú scénu - pred pandémiou?
Teraz máš všetko tak nejak viac po ruke. Ja keď som napríklad chcel stretnúť Oskara Rózsu v Bratislave, iba ho vidieť, tak to nebolo, že napíšem na Facebook a on si to číta za sekundu. To boli okolnosti, situácie. Chýr, to je najlepší marketing. Slnko tomu hovorí, že musí ísť chýr. Darmo budeš robiť reklamu. Možno je to komfortom internetu, že teraz máš fakt všetko tak nejak pod nosom. Som rád, že som to obdobie 90. rokov zažil.
Kedy a kde uvidíme vLásku naživo?
Sľúbil som Grétke z Atmosféry, že tam prídeme zahrať vLásku a možno v lete zahráme ešte niekde. Uvidí sa, ale na tú Atmosféru sa tešíme fakt veľmi, zahráme vonku. Keď sme naposledy boli hrať stream v banskobystrickej Záhrade, tak to bola taká radosť. Normálne som si chystal doma, že čo si oblečiem na seba (smiech). Bubny som rozbaľoval pol hodinu, skoro som zabudol, ako sa to robí.
Na záver príspevok do môjho socio-hudobníckeho mikro-výskumu. Ako si ty interpretuješ toto pofidérne, pandemické obdobie?
Nedávno sme sa rozprávali s gitaristom Peťom Bulíkom, manželom Martininej sestry, že už by sme si aj znova zahrali... Ale tak s rozumom už. On hrával tak 150 koncertov do roka, ja asi 110. A niečo sa v nás zmenilo, už sa tam nechcem vrátiť. Tiež už mám svoj vek a súvisí to aj so sebahodnotou. Toto som tomu ešte ochotný dať, ale toto už nie.
Hranie a koncerty určite chýbajú, no kompenzoval som to tvorbou, tvorili sme aj všeličo s Martinou, nahrával som v štúdiu. Veľmi dúfam, že jeseň už bude v poriadku, aj kvôli klubom, ktoré budú toto obdobie cítiť ešte poriadne dlho. Veď vieme, že väčšina z nich nie sú žiadne "rýchlokvašky", ale že sú to roky budované priestory. Pre mňa osobne je najdôležitejšie nájsť balans. Aby bol osobný a muzikantský život v rovnováhe.
Vypočujte si album vLáska 2 na Deezeri:
Autor: Matej Kráľ
Foto: Martina Mlčúchová
Publicistickú činnosť autora z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
