Len dvadsaťročný hudobník Ásgeir Trausti doma na Islande svojím albumom trhá rekordy. Pritom nie je žiadny Justin a robí príjemnú, citlivú hudbu. Prečítajte si, čo nám povedal o svojej ceste za úspechom a začnite sa tešiť na jeho prvý slovenský koncert na festivale Pohoda.
Čiastočne to je pravda, s tou prírodou. Všetku hudbu som písal v malom mestečku, kde som vyrastal, má asi 40 obyvateľov, všetci už sú postarší, ja jediný mladý chalan. Je tam ticho a pokoj po celý rok, človek je sám a robí na svojej hudbe, takže toto prostredie ma dosť ovplyvnilo.
Ovplyvnilo malé pokojné miesto nejako aj to, aká hudba sa k tebe dostávala?
Počúval som rôzne veci, nebol som izolovaný a mohol som sa dostať k akejkoľvek zaujímavej hudbe. Keď som mal tak šesť až desať rokov, mal som rád rock, grunge, Nirvanu, Soundgarden a tak. To ma dosť ovplyvnilo a potom, ako sme s kamošmi rástli, počúvali sme country, folk a klasiku. Ale na to, akú hudbu robím teraz, má najväčší vplyv súčasná vlna elektroniky a folku, počúvam Justina Vernona, Jeffa Becka, Jamesa Blakea, Mount Kimbie, Cocorosie... to všetko ovplyvňuje to, aké veci robím teraz.
Veľa podobnej hudby, ako robíš ty - osobné pesničky s akustickou gitarou - vzniká ako lo-fi. Ty si študoval klasickú gitaru, ale spomínaš napríklad Cocorosie – nebráni ti tvoje cvičené ucho vychutnať si aj takéto lo-fi, kúpeľňové nahrávky?
Vôbec nie, som otvorený ozaj rôznej hudbe, v tom moje klasické hudobné vzdelanie nehrá rolu. Ako som už spomínal, vyrastal som s grungeom a ťažko nájsť niečo surovejšie ako to. Takže počúvať dokážem hocičo.
Dôležitým prvkom tvojej hudby je islandčina, pripravuješ však aj preklad svojho islandského albumu. Je náročné prekonávať jazykovú bariéru alebo ako vznikol nápad na anglickú verziu?
Ten nápad sme mali od začiatku nahrávania albumu, mať islandskú aj anglickú verziu. Ešte pred úspechom nahrávky na Islande sme vedeli, že chceme spraviť aj anglickú verziu, aj všetky moje demá sú v angličtine. Teda v takej nezmyselnej angličtine, kde si len skúšam melódie a plynutie piesne. Ale anglickú verziu sme vždy chceli a potom prišla pozitívna odozva na islandskú verziu, ľuďom sa to ozaj páčilo a môj brat prišiel s tým, že na Islande je John Grant. Mám rád jeho albumy a je to fakt milý človek a dobrý textár, tak sme ho oslovili, či by nám nepomohol s prekladom. A jemu sa to hneď zapáčilo, tak sme začali spolupracovať a teraz je preklad už takmer hotový, myslím, že na jeseň by to malo byť vonku.
Ako prebieha preklad niečoho tak špecifického a osobného ako pesničky?
No veľa ľudí mi hovorilo, že by sme to nemali prekladať, že tie pesničky majú byť také, aké sú teraz. Ale tá islandská verzia tu zostane, ak sa niekomu páči viac, môže si ju stále kedykoľvek vypočuť. Pre mňa je samozrejmé, že umelec sám by mal rozhodovať o tom, čo sa bude robiť s jeho hudbou a s kapelou sme proste veľmi chceli spraviť túto anglickú verziu, pretože si myslíme a dúfame, že to vieme potiahnuť ďalej. Bežne ľudia počúvajú len hudbu vo svojom rodnom jazyku a v angličtine, takže je pre nás dôležitú tú našu k nim takto dostať a veľmi sa na to teším.
A tretiu verziu nechystáte?
(smiech) Nie, dva jazyky nateraz stačia.
V hudbe sa nemôžem zraniť
Na Islande máš so svojou hudbou veľký úspech, pociťuješ to nejako aj v Európe?
S Islandom je to výnimočná vec, ide o tak malý trh, že keď sa naň dostanete a ľuďom sa vaša hudba páči, zrazu úplne vybuchnete. V Európe a inde sa toto deje pomaly a postupne, zatiaľ to veľmi nevidno, ale cítim, že mám okolo seba veľa skvelých ľudí, ktorí pre náš projekt pracujú a chcú, aby sa nám darilo. A minule som počul našu pesničku v dánskom rádiu, tak už to asi začína. (smiech)
Bol ten islandský úspech pre teba prekvapením alebo naopak, očakávaným vyvrcholením snaživej práce?
Tak trochu oboje. Boli sme správni ľudia na správnom mieste so správnou hudbou. Ale zároveň od detstva tvorím hudbu a hudba je môj život, robím ju naozaj dlho, čo niektorí ľudia pri sledovaní môjho úspechu nevidia.
Si z hudobne založenej rodiny – k hraniu si sa dostal prirodzene alebo ťa rodičia "nútili" rozvíjať tento rodinný koníček?
Určite tam nebol žiadny nátlak, hudba u nás doma jednoducho bola odjakživa a ja som sa jej začal venovať, keď som mal asi tak šesť rokov. Vždy to bola dôležitá súčasť môjho života a jednoducho som sa chcel naučiť hrať na gitaru, potom na klavír a na bicie, aj sám, bez tlaku od rodičov.
Ako si si vybral gitaru ako svoj nástroj?
No to už je dávno, myslím, že som ju len tak zobral, lebo mi pripadala cool a len tak som na ňu hral, čo sa nakoniec myslím skončilo celkom dobre. Ale pôvodne som sa učil klasickú gitaru a tá teda nemá nič spoločné s grungeom a pokladal som ju za ozaj hlúpu a vtedy som bol naštvaný na mamu, lebo som chcel radšej hrať na elektrickú. Potom som ju aj dostal, ale pokračoval som v klasickej gitare a dnes je to dobrý základ pre všetko, čo robím.
Vraj si bol aj dobrý športovec, čo je pri hudobníkoch dosť netypická kombinácia...
Vždy ma oboje bavilo rovnako, hudba aj šport. Išla mi hlavne ľahká atletika, na Islande mám aj nejaké rekordy. Vždy som cítil, že sa musím medzi tými dvoma vecami rozhodnúť a nakoniec som sa pri športovaní zranil a už som to nemohol ďalej robiť. Tak to bol asi taký rozhodovací bod, lebo v hudbe sa nemôžem zraniť. (smiech)
Tvoje pesničky sú pomerne krehké a jemné, ako ich interpretuješ vo festivalovom prostredí?
Hej, niektoré piesne na albume sú také, len s akustickou gitarou, ale na festivaloch tie najintrovertnejšie väčšinou vynechávame a hráme veselšie songy, také, čo na prvé počutie zanechajú silnejší dojem. A naše vystúpenia na festivaloch sú zvyčajne dosť krátke, takže niečo naozaj musíme vynechať. Ale máme aj nejaké nové optimistické pesničky a tie budeme určite hrať.
Máš len 20, doma obrovský úspech, teraz koncertuješ po Európe, veľkých festivaloch... Ako to zvládaš?
Doma na Islande som mal čas si na to ako-tak zvyknúť. Toto je to, čo chceme s kapelou robiť, chodiť po nových krajinách a hrať, toto milujeme a snáď to takto bude vyzerať aj nasledujúce roky. Celá kapela sa len snažíme si to vychutnať, vidieť pozitívnu stránku veci a stále sa zlepšovať. To je všetko, na čo treba myslieť, aby človek išiel ďalej – čo môžem nabudúce urobiť lepšie. Zostávať na jednom mieste nás nebaví.
(vystúpenia vo videu sú do 8:30 a potom od 15:50, medzitým je rozhovor)
Autorka: Michaela Kučová
Súvisiaci interpreti: Ásgeir Trausti
