Projekt Hrana, oživujúci hudbu Mareka Brezovského, sa predstavil v Bratislave a Košiciach s výbornými sláčikovými aranžmánmi pre Mucha Quartet. Po fenomenálnom a zaslúžene vypredanom koncerte v košickej Tabačke sme sa rozprávali o turné, nových aranžmánoch a pripravovanom albume s Oskarom Rózsom a maliarom Marekom Ormandíkom.
O: Áno, čakal. Prečo sa pýtaš? (smiech)
Mal som pocit, že tej Hrany za posledné tri roky už bolo dosť veľa. Zrejme však išlo skôr o iné mestá, v Košiciach som vás videl naposledy pred piatimi rokmi ešte pred rekonštrukciou Kasární/Kulturparku.
O: V 90. rokoch, bezprostredne po vzniku albumu Hrana, bolo prakticky nemožné zasadiť tento projekt medzi vtedajšiu modernú, pôvodnú hudbu, ktorú médiá akceptovali a pomáhali šíriť. Vedel som, že bude trvať nejaký čas, kým sa Hrana udomácni v srdciach tých, čo si ju nájdu a tí potom vytvoria základ nášho publika. Tie médiá dnes stagnujú a my sme živý dôkaz toho, že dobrá hudba nepotrebuje protekciu.
Teší ťa, že je na vás stále zvedavých toľko ľudí?
O: Samozrejme, v každom prípade som šťastný. Nerobíme veci pre úspech, ale kvôli možnosti priamej komunikácie hudbou, našou radosťou z tvorby a ľudmi, čo prídu na koncert otvorení to celé s nami zdieľať. Pocitu, že je Hrany veľa, možno dopomohol film o Marekovi, ktorý spôsobil také malé veľké tsunami. Som vďačný filmárom, konkrétne Patrikovi Lančaričovi a spol., že vďaka ich úsiliu máme možnosť interakcie s témami, ktoré Marekov osud usmerňovali a sú dnes rovnako pálčivé ako vtedy.
Koncertný akt všetci intenzívne prežívame. Najkrajšie je to, že máš istotu v publiku. Nejde o výstrely do prázdna, ľudia od prvého taktu skladby poznajú, sú muzikálni, spievajú s nami, dôverujú nám, tancujú a je vidieť, že aktívne uvažujú, vnímajú. Je obohacujúce môcť Marekovu hudbu týmto spôsobom prezentovať a byť súčasťou súdržnej komunity dobrovoľne prebudených jedincov.
Nie je trochu škoda, že túto sláčikovú verziu Hrany nevidia aj ľudia v iných mestách než Košice a Bratislava? Výkony Mucha Quartet sú naozaj inšpiratívne, keďže okrem zvýrazňovania už počutých motívov hrajú nové, originálne aranžmány.
O: Do týchto dvoch koncertov sme investovali množstvo energie. Na nových aranžmánoch sme sa podieľali traja - Vladko Šarišský (klávesové nástroje), Adam Mičinec (gitara) a ja (basová gitara, klávesové nástroje, spev) - a každý z nás urobil isté penzum skladieb. Vedel som, že spojenie oboch telies vytvára hnací motor a obohacuje už chronicky známe pesničky o ďalší rozmer. Ako som už spomínal, Marek mal sláčiky špeciálne rád. Pre mňa osobne je asi najpodstatnejšie, aby Marekovu hudbu interpretovali výnimoční a výrazní hudobníci, ktorí nielen cítia emotívnu hĺbku jeho hudby, ale sú aj adekvátne profesne zrelí. Čiže tieto nástroje k jeho muzike jednoducho patria a preto je vzrušujúce ísť v tomto smere ďalej.
Musíme však zvažovať aj ekonomický aspekt projektu. Nemáme za sebou sponzorov, mecenášov a logá, podujatie sa v podstate financuje samo. Teším sa, že môžeme byť výnimkou dokazujúcou, že dobrá hudba, ktorú túžia ľudia počuť, dokáže ešte stále prežiť. Ak budeme schopní zrealizovať koncerty aj v menších mestách, určite k nim s naším koncertom pricestujeme.
Zdroj: Dávid HankoHrana a Mucha Quartet v KošiciachNaživo ste dnes odohrali tri skladby z pripravovaného druhého albumu. Sú predzvesťou toho, aký bude mať výsledná nahrávka charakter? V jednom rozhovore dokonca zmieňuješ, že platňa by mala byť nahratá so symfonickým orchestrom.
O: Marek študoval symfonickú hudbu, mal rád Šostakoviča, Bartóka, expresionistov, a keby predčasne nezomrel, určite by písal pre orchester. Keď analyzujem jeho rozrobené témy a nápady, ktoré pri klavíri hral, symfonický potenciál tam jednoznačne počujem. Preto ma to prirodzene láka k tomu, aby som pracoval s veľkým telesom.
Hrana z roku 1999 sa dá zaradiť medzi tridsať najdôležitejších slovenských platní. Z koncertnej ochutnávky vyplýva, že aj jeho ďalšie zachované nápady sú rovnako silné ako v prípade debutu. Avšak neobávaš sa, že pokračovanie nenaplní vysoké očakávania Marekových fanúšikov?
O: Ak by sme sa bavili o nadviazaní na debut, nastal by paradoxný moment, podľa ktorého ľudia prvú Hranu prijali so všetkými nuansami a detailami k nej patriacimi. Nemali možnosť hudbu s ničím porovnávať, nemuseli špekulovať nad tým, čo všetko je Marek a čo už je môj interpretačný a aranžérsky prínos, a pod. Z tohto pohľadu dnes nevylučujem, že nejaký múdry "fajnšmeker" si vypočuje dvojku a povie si, to už nie je Marek, to nie je ako prvá Hrana. Každý, kto má otvorené ucho, srdce a myseľ, tam však zacíti obsah.
To, o čom sa teraz bavíme, je len forma, to, akým spôsobom je hudba spracovaná a nahratá. No skutočný obsah je to, čo hudba vypovedá a to bude na dvojke rovnako silné ako na debute. Ide o Marekove silné, esenciálne nápady, nehovoriac o textoch, ktoré sú dnešné, keďže ich momentálne píše Mirka Brezovská, Marekova sestra. Odzrkadľujú 20-ročný vývoj, celú retrospektívu, je to pohľad zrelej ženy, píšucej pre mňa ako interpreta, čiže sa ešte lepšie prepája trojuholník Mirka - Marek - ja. Kým na jednotke to bolo hlavne o Marekovi, ktorému Mirka dopomáhala s textami a ja som to celé re-produkoval, teraz dodal Marek hudobný materiál, Mirka napísala texty bez jeho vplyvu a ja to beriem do úst ako 42-ročný človek, nie ako tínedžer. Štruktúra deja je teda trocha iná a sám som zvedavý, čo z toho vzíde. Prvé nahrávky sú celkom fajn.
V publiku sa počas koncertu nachádzal Marekov otec, 76-ročný hudobný skladateľ Ali Brezovský, ktorý v 60. rokoch pôsobil ako redaktor košickej stanice Československého rozhlasu. V čom spočíva jeho prínos k novej platni?
O: Ali urobil ten úplne prvý výber z veľkého množstva Marekových nápadov. Z neho som potom vyselektoval jedenásť skladieb, ktoré by sa mali objaviť na CD-čku. Ďalšia vec je, že Ali pôsobí v našom najbližšom hudobnom kruhu. Radíme sa o veciach, diskutujeme, a pod. Všetkých v kapele nás zaujíma, či postupujeme správne, v súlade s jeho hudobným rukopisom. Marek bol nesmierne invenčný a originálny skladateľ a tí, čo sme ho poznali, máme jeho štýl pod kožou, prosto vieme, čo sa mu páčilo, respektíve čo v muzike neznášal. Afekt, pózy, floskule, konvenčné postupy, glorifikácia zahraničných vzorov, tomu všetkému sa Marek stránil ako v hudbe, tak aj v živote. Spoločne strážime to, aby sme sa neodchýlili niekam, s čím Marek nemal umelecky, výrazovo nič do činenia. Je výhoda, že máme Aliho, je pre nás cenný ako muzikant, vychoval Mareka, dal mu základné hudobné vzdelanie a stále jeho hudbou žije. To, že prišiel na dnešný koncert, je toho najlepším príkladom. Sadol na vlak a pricestoval.
M: A bol z vystúpenia veľmi šťastný.
Po spomínanom koncerte v Kasárňach si sa vyjadril, že si pri hraní cítil Marekovu prítomnosť. V čom je dnes tento pocit pre teba na pódiu iný?
O: Určite máš za sebou takú skúsenosť, keď ťa objíma duša - nečakané zimomriavky... Ale to je len jeden konkrétny pocit, kedy sa to stane. Napríklad v exponovanej situácii môžeš mať pocit, že ťa niečo zachránilo od havárie alebo keď spomínaš na mŕtveho človeka a zrazu máš husiu kožu. S Marekom to funguje presne takto. Sú momenty, kedy prichádza. Inšpiruje nás a pomáha nám. Komunikujeme cez všetky možné kanály.
Niektorým ľuďom na bratislavskom koncerte vadilo, že si na protest proti odmietnutiu obrazov Mareka Ormandíka bruselskými výtvarnými cenzormi odsúdil ich rozhodnutie, vyzdvihol náš slovanský pôvod a dal ho do kontrastu s Germánmi. Považovali to za zbytočný prejav šovinizmu. Mohol by si svoj výrok uviesť na pravú mieru?
O: Tu nie je veľmi o čom špiritizovať. Jedna vec je dobrovoľné spájanie sa na báze originality, lebo čím viac originálnych elementov sa spojí, tým zaujímavejší celok vznikne. Na druhej strane postupná likvidácia všetkého, čo originálne je, v prospech jedného plánu, ktorý máme všetci spĺňať, a nerešpektovanie hraníc, či teritoriálnych alebo kultúrnych, je nekorektné. Myslím si, že globalistická politika únie je voči nám nespravodlivá. Aj keď politiku považujem za mystifikačnú platformu, nezaujíma ma a nespájam ju s umením, chcel som ľudí oboznámiť s tým, že začína vznikať zvláštne nedorozumenie a choré rozdeľovanie spoločnosti. Je to pasca. Ak poviem, že sa cítim byť Slovan alebo nebodaj Slovák, bez ohľadu na to, či mám nemecké alebo maďarské priezvisko, myslím tým, že som sa tu narodil, robím slovenskú hudbu a vyjadrujem sa týmto jazykom, som spätý s touto prírodou, živoria tu moji rodičia, platím tu dane, mám právo cítiť sa tu doma a v bezpečí.
Zrazu sa na národnú hrdosť niekto díva s dešpektom, nebodaj v tom vidí nacionalizmus a to je veľmi nezdravé, lebo nič iné, ako tú hrdosť ukotvenú v koreňoch, v konečnom dôsledku ako národ nemáme. Lebo ak príde na lámanie chleba, jediné, o čo sa môžeme oprieť, je, že sme tu my, ktorí si rozumieme a môžeme sa navzájom na seba spoľahnúť. V rámci dejín, tradícií, kultúry, jazyka a pod. Nemyslím si, že bolo správne rozdelenie Česko-slovenska alebo že je naopak správne otváranie hraníc v prospech nekompatibilných, invazívnych kultúr a “zrieďovania” národnej identity. V Bratislave som sa dotkol témy Brusel najmä kvôli tomu, že tam odmietli obrazy Mareka Ormandíka na základe nezmyselnej cenzúry, čím vzniká nebezpečná situácia. Evidentne úradníci z Bruselu slepo vykonávajú agendu, ktorá likviduje tradičné hodnoty.
Marek, aký je tvoj názor?
M: Mne na tom najviac vadí neodborný zásah úradníka, je jedno, či z Európskej únie alebo Slovenska. V každom prípade je to všade asi viac "preúradované", než je zdravé. Pre mňa je dosť nešťastné a smiešne zároveň, že mi prišlo čierne na bielom napísané, že obraz je kvalitný, no politicky nekorektný, temný a nepatrične používajúci kresťanské symboly. Keď sa niekto nehanbí takto niečo otvorene cenzurovať, ja sa nehanbím to zverejniť. Druhá vec je, že to, čo Oskar zakričí alebo nezakričí na koncerte, je dôležité, keďže vyjadruje, čo cíti. Určite si ho bez názoru neviem predstaviť a ani by som ho takého nechcel. Nemusím a môžem s jeho názormi súhlasiť, ale chcem ich počuť. Je to jeho sväté právo. Ak s ním niekto nesúhlasí, tak radšej bez invektív a urážok. Tie sú mi odporné v prípade, ak niekto vysloví nahlas svoj názor. Ani ja nemám rád fašizmus a dúfam, že tu nikdy nebude, aj keď sa sem blíži.
Autor: Marek Danko
Foto: Dávid Hanko
Súvisiaci interpreti: Marek Brezovský, Oskar Rózsa
