Koncom septembra vyšiel skupine Para v poradí už šiesty album s názvom Menšina. Ako a s kým na ňom šestica pracovala, kvôli čomu sa cíti byť menšinou a prečo je nezmyslom počastovať ju prívlastkom "festivalová", sme sa porozprávali s basgitaristom a aj hlavným textárom Matúšom Vallom.
Bolo to úplne fantastické, práve preto, že bol prvý. Mysleli sme si, že je to vrchol - nahrať album. Že za tým už nie je nič. Takže to bolo veľmi dobré. Produkoval ho Oskar Rózsa, s ktorým som sa vtedy veľmi kamarátil a celkovo to bolo pekné obdobie.
Odvtedy sa toho pravdepodobne veľa zmenilo. V čom je vaše fungovanie dnes iné?
Jednoduchšie by bolo povedať, v čom je rovnaké, lebo iné je v mnohom. Stále je to však o dvoch veciach a síce, že sme partia kamarátov a je tam hudba. V podstate to sú také dve základné veci. Aj na našom novom albume to bolo zase veľa o hudbe. Veľa sme hrali, mali sme dobrého producenta. A hoci to, čo príde po albume, ten relatívny úspech, je dôležité, najdôležitejší je pre nás samotný zážitok, že robíme hudbu.
Kto vymyslel názov nového albumu? Je Menšina iba odkazom na pieseň, alebo má aj nejaký hlbší význam?
Menšina pochádza z textu, ktorý som robil ja, v podstate je to o nejakom životnom pocite, ktorý máme. Keď si zoberieme naše preferencie od kultúry, cez politiku a hudbu tak zistíme, že väčšina ľudí volí, počúva a robí niečo úplne iné ako my. Cítime sa byť menšinou. Zároveň je to aj o tom, že menšiny to na Slovensku majú niekedy ťažké. Nie je to žiadne sebaľutovanie, len konštatovanie.
Ako dlho vám trvá, než sa pri nahrávaní dostanete do štádia, že teraz je už pieseň ideálna a už na nej nepotrebujete ďalej pracovať?
Nemyslím si, že to štádium existuje. Niekedy je veľmi ťažké, niekedy veľmi ľahké ho nájsť. Napríklad pesnička Stopár bola vymyslená za dve - tri minúty. Tak, ako sme tú formu vymysleli, tak aj ostala. Na niektorých pesničkách sme museli robiť oveľa dlhšie. Niekedy tie songy už skrátka treba pustiť, nech si žijú vlastným životom. Máme skúsenosť, že keď sa s piesňami príliš dlho zaoberáme, tak to môže prísť do určitého bodu, v ktorom sa budú už len zhoršovať.
Na albume sú relatívne dlhé skladby. Chceli ste skúšať, akú majú fanúšikovia trpezlivosť?
V podstate nám na dĺžke skladieb nijako nezáleží. Keď sme mali pocit, že do skladby patrí ešte nejaká pasáž a má tam svoj význam, tak sme ju tam prosto dali. O tom, či bude mať skladba tri minúty alebo desať, sme sa vôbec nebavili. Bavili sme sa len o tom, či sa nám to zdá v poriadku alebo či to má svoj zmysel.
Išlo o to posunúť sa, nie úplne zmeniť
Po prvýkrát ste spolupracovali s producentom Eddiem Stevensom. Ako sa jeho meno odrazilo na výsledku?
V niektorých pesničkách zasahoval menej, v niektorých viac. Niekde sa menila štruktúra, niekde harmónia, ale v každom prípade sme hrali viac naživo ako pri predošlom albume. A pre kapelu to bola úplne fantastická vec. To, aký dal Eddie hudobný impulz, je podľa mňa pre tento album veľmi dôležité. Je to presne ten smer, ktorým sme chceli ísť. A taktiež odľahčil skupinu od niektorých rozhodnutí, ktoré sme vždy museli riešiť medzi sebou. Napríklad keď sme sa o niečom dohadovali a nevedeli rozhodnúť. Preto sme si povedali, že sa o tom budeme baviť s producentom a posledné slovo bude mať vždy on.
Zdá sa však, že Eddie svojou prácou nenarušil klasickú tvár Pary...
Eddie bol na našich koncertoch, videl aká sme kapela a išlo o to sa posunúť, nie úplne zmeniť. Je to človek, ktorý vie, čo chce a ide za tým, to je v štúdiu strašne dôležité. Je to človek, ktorý nemá problém mať posledné slovo a rozhodnúť. A hlavne je veľmi milý a svojím spôsobom akoby vyberaný. Komunikácia s ním bola vždy v rámci dobrej nálady a pohody.
Vedeli ste, keď ste si ho vyberali za producenta, čo chcete, aby presne pre vás urobil? Mali ste konkrétnu myšlienku?
Áno. Dosť dlho pred nahrávaním sme mu poslali kompletne nahraté demá všetkých pesničiek spolu s textami piesní. To bola tiež novinka, že sme museli mať hotové všetky texty ešte predtým, než sme išli do štúdia. Stalo sa to úplne prvýkrát. No o to tam bola väčšia možnosť hrať tie skladby aj pred nahrávaním, čo bol pre nás tiež posun.
Para - Koniec leta
Fanúšikov máme radi
Poďme ku koncertom. Lasky sa pred časom vyjadril, že uvádzací koncert je vždy akousi skúškou nových skladieb. Robíte, respektíve hráte vaše piesne aj podľa toho, či sa páčia fanúšikom?
Dôležité je povedať, že fanúšikovia sú pre nás veľmi dôležití, máme ich radi. A myslím, že oni majú radi nás, máme veľmi dobré publikum. Ale neberieme ich do úvahy, keď robíme hudbu. Prvotná vec je, že sa to musí páčiť nám. Je jasné, že niektoré skladby na koncertoch vyznejú lepšie, ako tie druhé a keď vidíme, že sa obecenstvo zabáva, nepriamym spôsobom sa náš playlist ovplyvňuje aj takto. Ale v princípe hudbu robíme pre seba, hoci sme veľmi radi, keď sa zároveň páči aj našim fanúšikom.
Určite vám to dávajú dostatočne najavo.
Teraz nám to naozaj dávajú najavo. V tomto období, keď album je vonku už viac ako mesiac, tak to začíname veľmi cítiť. Na rozdiel od kritiky...
Je pravda, že na posledný album vyšli aj kritické recenzie.
Skupine Para doteraz nevyšla ani na jeden album dobrá recenzia. Prvé k tomuto albumu, ktoré boli celkom fajn, vyšli v Týždni a Pravde. Ale boli aj zlé. Nie je to vec, ktorá by nás mohla rozhádzať, aj keď niekedy je kvalita týchto "článkov" naozaj na pováženie.
Nehráme na festivaloch, ktoré sú len o pive
Para je považovaná za festivalovú kapelu. Je to pre vás kompliment alebo ani nie?
Považujem to za nezmysel. Čo je to festivalová kapela? Rozhodli sme sa pred nejakým časom, že budeme hrať len na festivaloch, ktoré nám vyhovujú, ktoré majú zmysel a nie sú len o pive a predaných lístkoch. Tým pádom sa ten počet pre nás znížil na nejakých 5-6. Posledných pár rokov odmietame 60% ponúk na hranie na festivaloch. Osobne si myslím, že najmä posledné CDčko nás z tejto kategórie pomaly vyraďuje. Mne by nevadilo, keby sme napríklad hrali aj pre ľudí niekde na sedenie. Ale asi len občas... Samozrejme dobrý koncert na dobrom festivale je jednoducho najviac.
Ide len o samotné myšlienky daných festivalov alebo sa vám už možno zdá, že je to stále o tom istom?
Hráme od roku 1995, je možné, že niekedy sa nám tie letá môžu podobať jedno na druhé, ale ľudia sa menia a nás to baví.
Poďme k aktuálnym veciam – predpokladám, že s novým albumom príde ruka v ruke i turné...
Áno, turné je už vlastne celé hotové, bude to 12 koncertov po celom Slovensku. Začne sa v apríli budúceho roka, niekedy medzi šibačkou a hokejom. Máme rozdebatované aj mená rôznych hostí. Páčilo by sa mi, keby tam bola nejaká rómska skupina, mladá nerómska skupina, možno nejaký hip-hop... tak rôzne. Striedať tie kapely spolu s mestami.
Myslíš si, že sa ešte kapelám oplatí hrávať malé koncerty v kluboch, alebo majú lepšiu šancu prezentovať sa práve na väčších akciách, ako sú festivaly?
Je trochu problém s umením všeobecne. Dnes je to v podstate tak, že je všetkého strašne veľa. Informácií, hudby, umenia, filmov... Tak veľa, že mám pocit, že ľudia to všetko prestávajú stíhať vnímať a vážiť si to. Pokiaľ okolo roku 2000 išiel záujem o koncerty nahor, mám pocit, že teraz sme niekde pod vrcholom tejto krivky. Je to určite dané aj ekonomickou situáciou a búšením médií do faktu, že končí svet. Isté je ale to, že živé hranie je dôležité. Máme priamy kontakt s fanúšikmi, ľudia sa zabávajú. Para s návštevnosťou koncertov posledné roky problém nemala.
Na slovenskej scéne sa cítime ako osamelá entita
Ako si vysvetľuješ, že aj keď vaše songy nerotujú nonstop v rádiách, ľudia na vaše koncerty chodia a ste v podstate jedna z najúspešnejších slovenských kapiel súčasnosti?
Myslím si, že naše publikum nie je závislé iba od rádia a vie si aj samo urobiť nejaký názor. Ľudia idú do toho, čo sa im páči a nenechajú sa valcovať rádiami, vyberajú si vlastnú hudbu. Majú skrátka radi slovenské skupiny a vyhľadávajú ich.
Existujú však okruhy slovenských kapiel, ktoré budú pre rôzne hudobné podujatia vždy populárne a atraktívne. Kam by si zaradil Paru?
Naša skupina bola vždy niekde v strede, v podstate sa cítime byť osamelými. Stalo sa napríklad, že jeden deň sme hrali na Hodine deťom s Milkou Vášáryovou pieseň Keď ťa stretnem a na druhý deň sme v nejakom klube odohrali protifašistickú akciu pre 50 ľudí. Užívali sme si a užívame si, že môžeme byť aj tam, aj tam. Má to však aj obrovské nevýhody, že žiadna z týchto dvoch strán za nás nezdvihne ruku. Pre alternatívnych ľudí sme málo alternatívni, pre tých popových sme málo popoví. V rámci nejakého zaradenia sa na slovenskej scéne sa cítime ako relatívne osamelá entita, určite však mimo mainstream a keď už niekde, tak radšej v alternatíve.
Aké sú potom reálne vzťahy hudobníkov medzi týmito dvoma kategóriami?
Tam to pre mňa nie je o hudbe. Sú fantastickí ľudia od hocijakej najkomerčnejšej kapely a môžu byť úplní hlupáci aj z najväčšej alternatívy. U nás ešte stále, narozdiel od sveta, funguje rozdeľovanie skupín na alternatívu a mainstream. Mainstream ani neriešme, ten je úplne na kolenách... Niekedy sa ale stane, že alternatívne skupiny sú strašne zlé. Často je totiž jediný zaujiímavý fakt na nejakej kapele len ten, že je alternatívna, inak tam žiadna iná kvalita nie je. My sme popová časť alternatívnej scény. Toto delenie ma však inak nezaujíma. Pre nás je podstatná kvalita veci, nie škatuľky.
Para - Žena
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Peter Spurny
Súvisiaci interpreti: Para
