Keď hovorí o tom, prečo je hudba silný element, tak zanietene. Keď o koncertných výzvach, ktoré ju čakajú na turné Prežijú len milenci, tak odhodlane. Keď o propagácii fyzickej lásky, tak s humorom a keď spomína na svoju hudobnú minulosť, tak pokorne, no zároveň ako sebavedomá sólová umelkyňa stojaca na vlastných nohách. Katka Knechtová vraj nikdy nebola šťastnejšia.
Myslím, že úplne presne. Presnejšie to už ani nejde. A to v súvislosti s turné, ktoré ma čaká. Vždy som túžila ísť na také koncerty, kde by sa piesne obnažili, aby zneli veľmi blízko tomu, ako vznikali demo nahrávky, keď som ich hrala sama vo svojej izbe na klavíri. Málo ľudí má možnosť tie piesne práve tak počuť. A kým sa dostanem niekedy v budúcnosti opäť k tomu absolútnemu minimalizmu, ako napríklad klavír a spev, tak zatiaľ som mala práve v tomto období šťastie na človeka, ktorý hudbu vníma veľmi podobne ako ja a rozumie mojim piesňam, rozumie mne ako človeku, takže ich dokázal prearanžovať na ten spôsob, o ktorom hovorím. Volá sa Adam Kuruc už je to asi polrok, čo intenzívne spolupracujeme.
O piesňach z najnovšieho albumu Prežijú len milenci si povedala, že nie sú jednoduché. Prečo?
Nie je jednoduché z nich urobiť jednotný koncept, pretože jednak som na tom albume spolupracovala s viacerými producentmi a vznikali v rôznych časových obdobiach a sú tam rôzne aranžmány, čiže urobiť z toho jednoliaty koncept je skoro nemožné. A okrem toho už nie som až tak celkom nastavená na tie klasické koncerty, už ma to až tak nebaví hrať. Predtým bol unplugged, potom bolo turné s Cigánskymi diablami - stále niečo nové. A teraz som si už nevedela predstaviť vrátiť sa do klasického hrania. Takže mi úplne padlo vhod mať pred sebou novú výzvu, niečo nové sa učiť. Hlavne sa tie piesne zlejú do celistvej podoby, pretože sú rozhodené na nástroje, ktoré tomu ten koncept celistvosti dajú.
Práve na to tvoje neustále skúšanie nových vecí by som nadviazala. Skoro by sa dalo povedať, že čo album a turné, to určitá zmena. Je tvojím zámerom ukázať zakaždým inú Katku Knechtovú, v inej polohe než obvykle?
Áno, presne tak. Vždy mám rada, keď majú tieto veci pre mňa ako pre muzikanta nejaký význam. Mám rada, keď to nie je opakovanie niečoho, čo už viem ako papagáj a nastavím sa na nejaký prúd, ktorý funguje a ľudia to "zjedia" a každý si ideme zase po svojom. Chcela som do tých koncertov vniesť niečo navyše.
Ako si prišla na myšlienku odohrať skladby s malým orchestrom?
Tým, že na mojich albumoch je veľa elektroniky, samozrejme sa tak ľahšie experimentuje s ruchmi, zvukmi a tak ďalej, no to je štúdio. Nikdy sa žiaden počítač nevyrovná muzikantovi s klasickým nástrojom, tak to je. Čím je človek na pódiu dlhšie, tým viac si uvedomuje, v čom je tá krása hudby. Takže toto bol úplne jasný cieľ. A tiež sa poznám so šikovnými chlapcami, ktorí hrajú na tieto nástroje. Výzva je to aj v tom, že to nie je orchestrálne hranie, ale nie sú to ani samoukovia, ktorí hrajú na ulici.
Je to niečo medzi, oni si vyskúšali aj to, aj to. Takže je to niekde na hranici medzi celkom náročnými partami a popovou hudbou, kde sú pravidlá iné. Preto bolo treba nájsť špecifických muzikantov, ktorí toto dokážu nejakým spôsobom uhrať. Ale veľa vecí sa človek učí za jazdy. Každý z nás musí byť koncentrovaný a do tej hudby veľmi ponorený, aby všetko malo emóciu a hlavu a pätu, ktorá je v notách. Z toho hľadiska je to celkom náročná vec.
Aké je to pre teba počuť svoje skladby v úplne inom znení, iných farbách?
Nedokážem ten pocit popísať, lebo som autor hudby, ja viem, kedy tie piesne vznikali. Spája sa mi to s mojím životom, s vecami, ktoré som prežila. Je to taký záznam niekde v mojej hlave. A zrazu, keď sa tá hudba ozve, tak je to taký silný element a tak silno sa to zavŕta do duše, že niekedy mám naozaj problém udržať slzy. Som človek, ktorý tie piesne pozná odpredu aj odzadu, odsedela som si kvôli nim svoje hodiny v štúdiu, a teraz je to zase niečo iné a nové, a aj pre mňa samotnú sa tá emócia dokáže vrátiť a prísť v daný moment akoby z vesmíru.
Album sa zrejme rodil nie úplne priamočiaro, keďže si vraj najprv zahodila nazbieraný materiál a následne vytvorila úplne nový. Teraz s odstupom času sa na to ako dívaš? Neľutuješ?
Ja už ani neviem, lebo tie piesne nemám. Ani neviem, kde sú, nevracala som sa k nim. Tak to bolo. Aj v tomto som trošku taká, že keď si niečo zmyslím, tak strih a nejdem doprava, doľava. Ale bola to dobrá skúsenosť. Keď uzavriem kapitolu nový album, tak zrazu zažívam takú miernu hystériu, že čo si ďalej počnem so svojím životom. Lebo je to akoby sa uzavrela určitá kapitola a človek ešte nie je nastavený na prázdno, ktoré príde potom. Pretože kým je v procese, tak stále tvorí a stále sa niečo deje, má nejaký cieľ. Zrazu sa to skončí a príde nejaký zvláštny medzipriestor a ja som rada, že v tom medzipriestore, ktorý teraz vznikol, sa môžem venovať práve tej príprave na turné.
Na novom album máš na tvoje pomery aj celkom dosť textov z tvojho pera. Prišla si konečne na chuť písaniu textov alebo si prosto musela hodiť na papier niečo, čo by lepšie nenapísal nik iný?
Je to aj, aj. Je pravda, že vždy dám prednosť radšej niekomu, kto má básnické črevo, ale v niektorých prípadoch ma začínalo trošku štvať, že tam nedostávam to, čo chcem naozaj povedať. Vtedy som si uvedomila, že tí ľudia mi nemôžu vidieť do hlavy a že si musím sadnúť na zadok a skúsiť to spraviť sama. Takže takto to nejako vznikalo, pod akýmsi nátlakom som si vstúpila do svedomia, že by som to mala skúsiť.
Dôveruješ si v tom teda už trochu viac?
Ani nie, ale keď mám nejaký nápad a je tam nejaká myšlienka, o ktorej viem, že chcem písať a mám nejakú inšpiráciu, tak vtedy si dôverujem minimálne v tom, že viem, že to dotiahnem do konca. Prepisujem to a čmáram, na jednom texte robím pomerne dosť dlho, ale viem, že to určite dopíšem. Ale nemyslím si, že som textár.
Nie je ťažké urobiť štvorakordovú pieseň, ale otvoriť sa a ísť s kožou na trh
Keď si spomenula inšpiráciu, poďme k názvu albumu – inšpirovala si sa Jarmuschovým rovnomenným filmom o upíroch?
Milujem Jarmuscha a keď som videla ten film a aj ten názov, tak som si povedala, že by som chcela, aby sa tak raz volal môj album.
Je tam aj nejaký hlbší význam?
Ani nie, možno len trošku taká propagácia fyzickej lásky. (smiech)
Čo je pravdy na tom, že pri tvojom komponovaní má na teba vplyv aj klasická hudba? Si poslucháč klasiky?
Vieš čo, ja mám veľmi rada scénickú hudbu. A mám takisto veľmi rada filmovú hudbu. Napríklad teraz nepočúvam skoro nič iné, iba soundtrack k filmu The Revenant, čo nikto nechápe, lebo väčšinou je tam jedna úplne psychotická téma, ktorá sa stále opakuje. Ale ja to prosto milujem a viem pri tom presedieť hodiny. Čerpám z toho emóciu, prežívam nejaké veci, ktoré mi bežia hlavou a tie sú mi potom inšpiráciou, keď si sadnem za nástroj ja.
Tak si to zrátajme – miluješ filmovú hudbu, sama robíš popové veci, skúsila si už aj folklór a rómske piesne. Si v podstate veľmi všestranná, čo sa žánru týka.
Ja stále hovorím, že mám nejakú poruchu pozornosti a stále potrebujem zmenu. Nemám rada stagnáciu a impotentný pokoj. Len vtedy ma práca môže baviť.
Pravdepodobne si tak aj otváraš cestu k novým fanúšikom, ktorí tvoje štandardné veci nepočúvajú.
Rozhodne to však nie je ľahká cesta. Nie je síce ťažké urobiť pesničku o štyroch akordoch, to ani náhodou, to je taká cielená záležitosť, s ktorou už človek má skúsenosti, ale otvoriť sa a ísť s kožou na trh a snažiť sa osloviť aj ľudí, ktorí možno vnímajú hudbu viac ako konzumenti, je náročnejšie. Ale v každom prípade je to pre muzikanta zaujímavá výzva.
Koncertne a aj v piesňach si sa spojila už s viacerými menami. Na tvojich sólových albumoch sa však nevyskytol žiaden duet. S kým zo slovenskej alebo možno aj českej scény si vieš predstaviť spoluprácu, ktorá by sa na doske mohla ocitnúť?
To sa ma už pýtalo veľa ľudí, najmä v časoch, keď boli tie duetá moderné. Istého času som mala ambíciu napríklad s Marikou Gombitovou, i keď to bolo samozrejme nemožné. No naposledy som spievala napríklad s Richardom Müllerom na jeho poslednom albume. Ale ja nie som úplne duetový typ. Svojho času sme sa s Jankou Kirschner rozprávali, že by sme spolu niečo urobili, ale nakoniec z toho zišlo, pretože ona otehotnela. Ale možno časom uvidíme.
Musela som si vyšliapať veľa schodov, ale nikdy som nebola šťastnejšia
Momentálne sa síce venuješ najmä svojej sólovke, no fanúšikov tvojej alternatívnej stránky by možno zaujímalo, v akej fáze sa nachádza kapela The Cubes? Vyzerá to, akoby ste prišli na scénu, spravili haló vydaním albumu a koncertmi, no následne sa po vás zľahla zem.
To bolo vtipné, pretože som to chcela smerovať k alternatíve, a pritom to bol najkomerčnejší projekt, aký sa mi podaril. Zafungoval okamžite a je fakt, že sme to mali dobre našliapnuté, ale ja som túto kapelu chcela iba pre radosť. Vôbec nešlo o to, aby sme niekde hrali a ukazovali sa, lebo fakt je, že sme mali mať toľko koncertov, že by sme sa zbláznili celý rok. Mali sme hrať skoro všade. Lenže žiadna z nás sa nechcela vzdať svojho vlastného života. Jana Humeňanská žije v Nórsku, tam má svoje sídlo, ona je taký prírodný človek. Peťa Humeňanská zase hrala veľa v divadle, takže ona bola na západe a ja som mala svoje projekty. Skôr to bolo pre zábavu, takže momentálne to ani neplánujeme riešiť ďalej. Keď nás to chytí, že poďme si zahrať, tak pôjdeme.
Počas tvojej kariéry si vlastne prežila časy nielen s The Cubes, ale v začiatkoch aj v IMT Smile a samozrejme Peha. S IMT Smile si si po rokoch zaspievala. Je niečo podobné možné niekedy v budúcnosti aj s Pehou?
Myslím si, že nie. Pretože Ivan a IMT Smile sú aktívni muzikanti, hrávajú stále a Ivan ma dokonca stále oslovuje na nejaké hosťovačky, čo mňa samozrejme teší a baví, lebo tie piesne mám veľmi rada. Ale Peha je pre mňa uzavretá kapitola. Nemám dôvod sa k tomu vracať.
Nie ste ani nejakým spôsobom v kontakte?
Vôbec.
Podľa tohto vzorca to teda vyzerá tak, že vzťahy v hudobnej branži nie sú úplne jednoduché...
No v podstate ani nie sú komplikované. Moja skúsenosť je taká, že buď sú to ľudia, ktorí pri tebe zostanú, lebo si ťa vážia a máš s nimi ľudský vzťah, alebo je to ako manželstvo, ktoré sa prosto rozpadne a niekedy si tí ľudia nemajú čo povedať, lebo ani nemajú na čo nadviazať a je jedno, či spolu prežili dvanásť intenzívnych rokov.
Ani pri IMT Smile a Ivanovi to nie vždy vyzeralo tak optimisticky, ako teraz.
To bolo trochu iné, pretože my sme boli deti. Ivan mal 17, ja som mala 15 a nemali sme vtedy rozum, každý mal svoju hlavu. To by tak skončilo v každom prípade. Nemohli byť dvaja lídri v jednej kapele, to je jasné. Bolo tam príliš veľa osobností, ktoré mali veľmi striktne vyhranený názor, dokonca aj bubeník Maťo Migaš, s ktorým som potom hrala v Pehe. My sme boli taká druhá polovica a tak sme sa formovali každý na opačnom konci. My sme chceli viac experimentovať, viac elektroniky a chémie, Ivan chcel hrať jednoduché pesničky.
Dvaja výrazní speváci, hoci ja som to tak vôbec nevidela, mala som 15 rokov a bola som rada, že som preč zo školy. Takže vznikali tam úplne nezmysly, ale to bolo v poriadku, ešte sme nemali v hlave úplný poriadok. Teraz, keď sa stretneme, tak sa na tom v podstate bavíme, každý má vyšliapané to svoje. A to, čo bolo predtým, to už je len také smiešne. A rovnako vnímam aj Pehu, lebo tam som strávila 12 intenzívnych rokov svojho života, tá kapela ma naučila veľmi veľa vecí, až na jednu veľmi podstatnú, ktorú som sa musela naučiť sama, keď som sa postavila na vlastné nohy.
Čo to bolo?
Byť ženou, byť sama za seba. A nemať zo všetkého strach.
Takže keď si bola v obklopení kapely, tak si bola nejakým spôsobom utláčaná?
V istom zmysle áno. Bol to prosto mužský kolektív, všetci boli starší a boli tam určité tlaky, ku ktorým by som sa už ani nechcela vracať. Tým, že som bola mladá a nemala som skúsenosti, tak som možno v určitých veciach robila chyby, tak ako aj oni. Takže tiež to beriem tak, že už je to za nami. Nikdy som neoľutovala rozhodnutie odísť. Bolo to veľmi ťažké a totálne sa mi zmenil život, musela som si veľmi veľa schodov vyšliapať smerom k tomu, čo je teraz, ale nikdy som nebola šťastnejšia. No ďakujem za to obdobie.
Keďže si teraz sama za seba, všetko máš len vo svojich rukách.
Áno a je to obrovská sloboda. Môžem si teraz povedať, že chcem urobiť album s bubeníkom Depeche Mode, lebo milujem jeho prácu. Môžem si ísť zahrať s Cigánskymi diablami, idem vtedy a vtedy na mesiac preč... Kočírujem si ten život sama, ako chcem, samozrejme s rozumom.
Problém si však mala pri hľadaní adekvátneho partnera na produkciu nového albumu. Slovenskí producenti teda nie sú tak celkom to, čo hľadáš?
Bolo to skôr o skúsenosti s Christianom. To bol taký môj sen, dostala som kedysi dávno CD jeho sólového projektu a veľmi sa mi to páčilo. Už vtedy som si povedala, že keby tak raz tento človek mohol produkovať môj album... A predstav si, že sa mi to po ôsmich rokoch splnilo. Ale aj na Slovensku sú samozrejme výborní producenti a robí sa s nimi dobre. Ale ide mi len o tú konkrétnu predstavu, lebo tak ako ja mám nejaký spôsob práce a melodiku, tak oni majú ten svoj. A nie vždy sa tie veci stretnú dokopy.
Aký bude pre teba tento rok? Kam ťa cesta zavedie po turné?
Po turné máme v pláne live album, pretože by bola veľká škoda nenahrať tie skladby tak, ako tam zaznejú. Bude sa volať Živá KK. Budeme hrať aj nejaké letné festivaly a ja si budem pomaličky zbierať materiál opäť na niečo nové, ale tentokrát by som to chcela robiť trošku iným spôsobom. Myslím si, že nebudem tvoriť v domácom prostredí, zbalím "švestky" a pôjdem inde.
Niekam na samotu do lesa?
Áno. Niečo na ten štýl. Takže uvidíme. Ale myslím, že nebudem odpočívať až tak dlho, ako predtým.
Prežijú len milenci tour 2016:
20. 3. - Žilina, Dom odborov
21. 3. - Bratislava, Ateliér Babylon
23. 3. - Košice, Historická radnica
24. 3. - Prešov, PKO
31. 3. - Dolný Kubín, Mestské kultúrne stredisko
1. 4. - Prievidza, Dom kultúry
23. 6. - Trenčín, Posádkový klub
Vstupenky:
PS: Katka mala 14. marca narodeniny, prajeme jej všetko najlepšie a dokonalú oslavu na turné s fanúšikmi!
Autorka: Michaela Žureková
Foto: SITA/Ľudovít Vaniher
Súvisiaci interpreti: Katarína Knechtová
