Tento rok, 22. júna, by sa Jaro Filip dožil sedemdesiatky. Pri tejto príležitosti sa 24. júna v bratislavskom NTC uskutoční koncert Pocta Jarovi Filipovi, ktorý tohto vzácneho "človeka hromadného výskytu", ako ho nazval Marián Varga, pripomenie prostredníctvom jeho hudobnej tvorby. O svojom vzťahu k otcovi hovorí Jaro Filip ml., syn Jara Filipa, v rozhovore s Vladimírou Pôbišovou.

Dokáže si bravúrne robiť srandu sám zo seba a tvrdí, že je na 90% lenivý. Má rád otcovu tvorbu a stále sa na neho hnevá za to, že odišiel príliš skoro. Na nič sa nehrá a vždy je sám sebou - Jaro Filip mladší.

Čo ti ako prvé napadne pri myšlienke na otca, aký bol?

Nervák, v dobrom slova zmysle. Aj ja som dosť veľký nervák. No a potom si spomínam, že otec bol vždy neprítomný, hoci bol prítomný. Stále sa hnevám na otca, že odišiel tak skoro, nedokážem to ani po rokoch v sebe spracovať. V každom prípade bol dobrý človek.

Keď ste spolu robili v Rádiu Twist, ty ako technik, otec ako moderátor, mali ste medzi sebou jasne dané, kto je šéf? Mohol si vstupovať do prípravy relácie?

S otcom neexistovala príprava, žiadna debata o téme. Všetko vznikalo za jazdy, v tomto som ja absolútne tápal. Robil som technika a to, že som párkrát "štekol" na mikrofón, neznamená, že sme to pripravovali. Nemám v sebe komunikačné vlohy, čiže som si ani nevedel predstaviť, že by som mu týmto spôsobom sekundoval, nemám to v sebe. Musel som myslieť hlavne na to, aby som postláčal správne gombíky a otec riešil to svoje. Dodnes mám doma nahrávky rozhlasových relácií s otcom.

Bolo to iné v práci a doma? Čo si si z jeho prístupu k životu zobral?

Doma mal otec často od nás odstup. Žil a robil si svoje, zavrel sa do svojho sveta a my sme v ňom neboli. Tam ale mohol byť sám sebou. Všetko riešila mama a ja som to všetko vnímal ako dieťa. Ťažko povedať, ako by som to vnímal ako dospelý. Prirodzene boli aj situácie, keď som sa otcovi vzoprel, aj keď je pravda, že on nikdy nediktoval. Vďaka tomu, čo robil, bol doma vždy prítomne neprítomný.

Jeho scény v Telecvokingu, v Apropo a ďalších televíznych programoch sa stali kultovými a stále patria k tomu najlepšiemu v oblasti humoru a satiry. Ako vnímaš túto jeho polohu? 

Nepovažujem ho za typického herca. On bol prirodzený a preto zaujal. Nebol to ten typ afektovaného umelca a nikdy nemenil svoj imidž. Na mňa dnes veľmi veľa hercov pôsobí afektovane a neprirodzene. Otec bol autentický, a tým pádom mu divák veril a rozumel. Vždy bol sám sebou a to sa mi na ňom veľmi páčilo. Ja by som však nikdy nemohol byť herec, mne by totiž herecký kumšt spôsoboval negatívne pocity miesto pozitívnych.

Nájdeš nejaké spoločné prepojenie s otcom v rámci jeho umeleckej dráhy?

Najväčšia umelecká dráha v mojom živote je jedna. Volá sa lenivosť. Ja som od prírody lenivý človek a všade, kde môžem, hľadám lenivosť. Z lenivosti vznikli neraz veľké veci a objavy a aj ja mám jeden taký vynález. Doma často ležím, lebo to je moja najobĺúbenejšia činnosť, a pozerám na televíziu. Sledujem ju málo, keď tak spravodajstvo alebo teraz hokej. Ale zistil som, že keď potrebuješ zmeniť polohu a otočíš sa, tak na televízor nevidíš. Preto som, ako človek, ktorý v kúpeľni netrávi viac času ako jeden a pol minúty, usúdil, že tam nepotrebujem zrkadlo a položil som ho na opierku gauča a po pretočení na druhý bok som už videl na televízor bez problému. Keď to zbadala moja mama, povedala: "Toto som ešte nezažila, takúto lenivosť". Doteraz to zrkadlo pri sledovaní televízie používam, a nielen ja. 

Bol lenivý aj tvoj otec?

No jasné. A ako. Jeho dotlačili k činnosti hlavne horiace termíny. Vtedy vznikali jeho najlepšie veci.

Aký bol hudobný vkus vás oboch? Našli ste v hudbe niečo spoločné, čo vás spájalo viac, ako iná otcova tvorba?  

My sme vedľa seba fungovali hudobne veľmi sporadicky a iba doma. Vždy som počúval prevažne heavy metal a doteraz je to tak. Otec niečo z toho akceptoval, niečo nie. Ale mali sme veľmi silné prieniky s otcom, čo sa hudby týka. On "zabrdol do rockoviny" a z hudby, ktorú mal rád on, som si zobral to konzervatívne a kvalitné. Nie som otvorený rôznym hudobným experimentom. Neodsudzujem ich, ale mám rád to svoje.

Počúvaš jeho hudbu?

Áno, mám veľa obľúbených skladieb od neho. Napríklad skladba Absolútne, ktorou zakončil svoj album a aj život. Ale je množstvo Lasicoviek a ďalších, ktoré mám rád.

Cítil si niekdy tlak okolia na teba v tom zmysle, že tvoj otec robil toto a robíš to aj ty?

Áno, presne, ale nechce sa mi na to odpovedať. Ja som ja a otec bol otec.

Jaro Filip Zdroj: PR / Dr. Horák

Na koncerte Jaro Filip 70, ktorý sa uskutoční 24. júna o 19:30 v AXA Aréne NTC, vzdajú hold Jarovi Filipovi viaceré osobnosti slovenskej hudby, ktoré s ním spolupracovali. Medzi nimi nesmie chýbať Richard Müller s vlastným výberom piesní z albumov, na ktoré mu hudbu napísal Jaro Filip.

Ďalej vystúpi hudobná zostava Bolo nás jedenásť, ktorá od minulého roka úspešne vystupuje v Štúdiu L+S a v júli sa opäť predstaví aj na Pohode. Na jednom pódiu sa v nej stretávajú Milan Lasica, Michal Kaščák, Dorota Nvotová, Juraj Podmanický, Braňo Jobus, Tomáš "Lasky" Šedivý, Juraj Benetin, Martin Višňovský, Marek Minárik, Martin Valihora, Michal Žáček, Daniel Salontay, Gabriela Rybárová, Milan Adamec, Slavo Solovic a Peter Kaščák. Do tretice prispeje do hudobnej spomienky Jakub Ursiny so svojou kapelou Teatro Fatal.

Vystúpenie bude doplnené vizuálnou projekciou pod režijným vedením Juraja Johanidesa, ktorá pripomenie archívne videoprojekcie z torby a života Jara Filipa. 

Vstupenky:  

Rozhovor: Vladimíra Pôbišová
Foto: archív Jara Filipa ml.

Súvisiaci interpreti: Jaro Filip