Chiki Liki Tu-a už čoskoro odohrajú koncert s poradovým číslom 1000. V šesťčlennej zostave sa kapela predstaví na dvoch špeciálnych koncertoch. Prvým bude veľká generálka 21. marca v Bratislave a druhým spomínaný jubilejný koncert v prešovskom PKO (27.3.), kde skupina odohrala svoje úplne prvé vystúpenie.
Od vydania vášho posledného albumu už ubehlo sedem rokov. Za tento čas o vás bolo počuť pomenej. Čo sa dialo s kapelou Chiki Liki Tu-a v posledných rokoch?
Vždy je to tak, že keď nenahrávaš platňu, ľudia si myslia, že kapela nefunguje. Nahrali sme ale dosť veľa pesničiek na výberovky iných kapiel. Nahrávali sme viac-menej vždy, akurát sme nedokončili celý album. Hrali sme koncerty po Európe a kapela bola až veľmi koncertne živá.
Čaká vás tisíci koncert. Spomínate si na nejaký výnimočný okamih z niektorého koncertu?
Výnimočný ani nie, ale tým, že ideme odohrať náš tisíci koncert, spomíname teraz na ten úplne prvý. Keď sme zverejnili pesničky a na koncerte som kričal "Ta toto nie je možné, ja tomu neverím", okamžite to zafungovalo. Ľudia v sále si to hneď zapamätali, na druhý deň to už vedeli všetci a kričali tú vetu, pretože to bol veľký blud. Vtedy som pochopil, že som zložil populárnu pieseň, čo som ani nemal v pláne (smiech). Na tento moment spomíname. Najkrajšie je, ak ľudia nepoznajú pesničku a za jeden koncert ju poznajú natoľko, že ju chcú stále počúvať.
EK: Máte pesničky ako Monte Carlo, Laska moja de si, Kristína a ďalšie, ktoré podobným spôsobom "zľudoveli", a pritom ste ich netlačili ako hity.
My sme ich hrali. Pre nás existuje úplne iná cesta ako pre ostatné kapely. Tým, že nefungujeme cez rádiá, naša cesta je tá, že odohráme koncerty, na ktoré prídu ľudia a priamo na koncerte sa tie pesničky naučia. A to platí v prípade všetkých pesničiek. Teraz máme najslávnejšiu pesničku Pod balkónom, ktorá má sedem rokov, ale až teraz ju ľudia začali mať viac radi. To, čo iní majú v rádiu ako rotovanú pesničku, my musíme spraviť tiež, ale tak, že si to odohráme naživo. Ak spravíš pesničku, ktorá má nejaký nápad, ktorý ľudí zaujme, trvá to približne sedem rokov, kým si to zapamätajú. Čo je v našom prípade nejakých 400 koncertov. Potom si ju už v pohode spievajú aj sami.
Koncom minulého roka ste odohrali miniturné s kapelou Vypsaná Fixa. Ako došlo k tomuto spojeniu? Plánujete aj ďalšiu spoluprácu?
Ešte odohráme s nimi na výmenu koncerty v Čechách, čiže ešte nie je úplný koniec. Táto dohoda vznikla v roku 2000 a po dvanástich rokoch sme odohrali spoločné koncerty. Medzi tým sme mali aj my aj oni inú kariéru. Preto sme sa k tomu nedostali skôr.
EK: Ako hodnotili chalani z Vypsanej Fixy koncerty, ktoré ste odohrali spoločne na Slovensku?
Myslím si, že boli radi. Mali predtým nejaké pokusy, ale dopadlo to stále zvláštne, napríklad tak, že v Žiline bolo sedem ľudí a pod. Teraz bolo všade dvesto až tristo ľudí, čiže boli radi, pretože má zmysel hrať, keď ľudia prídu do klubu. Pre známu skupinu je frustrujúce, že ju tu nik nepozná.
Ste na hudobnej scéne už 18 rokov, vaša kapela sa rúti do veku dospelosti. Cítite sami na sebe, že by ste sa za tie roky nejako zmenili?
To je dobre napísané. Zmenili? Mám hlas ako Bartoška, to sa zmenilo, že nemám hlas ako bábätko. Inak sa toho veľa nezmenilo, keďže sme stále v aute. Sranda na tom je, že až teraz sa čudujeme tomu, že ubehlo toľko rokov. Vekový priemer v kapele je 31 rokov, preto dobre nechápeme, keď nám niekto hovorí, že vek kapely je 18 rokov. Je to strašne veľa, ale zas sme ešte mladí. Keď to bude 45 rokov, už to bude cítiť.
Už niekoľko rokov sa podieľate na organizácii Festivalu zlej hudby v Prešove, kde vznikol aj hit Láska moja kde si, paradoxne vaša najkomerčnejšia pieseň. Čo vám letelo hlavou vo chvíľach, keď sa stala práve táto pesnička country projektu Hudci prérie veľkým hitom na Slovensku?
Hlavou nám neletelo vôbec nič. Mali sme obdobie, v ktorom vznikli tieto projekty a skoro nikto o nich nevedel. Odohrali sme ich na niekoľkých koncertoch, malo to nejaký efekt a keď sme nahrávali žltú platňu, rozhodli sme sa, že to dáme na začiatok. Prišlo nám to, ako to najhoršie, čo môžeš spôsobiť niekomu, kto by chcel počuť undergroundovú skupinu, a hneď prvá pesnička je country. Tak sme to riskli.
Túto pesničku ale preslávila iná nahrávka. Fun Rádio ju nahralo na Pohode, nahrávku rozdali medzi ľudí a tí to dali na internet. Samotní moderátori Fun Rádia sa k tomu dostali tak, že im tú nahrávku niekto poslal ako MP3, a pritom tú nahrávku mali odloženú v archíve. Proste neuveriteľný príbeh. Celé sa to udialo za jedno ráno. Počas dvoch hodín si ju pýtalo asi štyri tisíc ľudí, a nakoniec ju počas ranného vysielania hrali asi sedemkrát. Keď ju dohrali, bolo po všetkom, prišiel fukot a išlo to okamžite ďalej medzi ľudí.
EK: Pamätám si, že ľudia v rádiu nevedeli v prvom momente, ktorá kapela zložila pesničku Laska moja de si, a začalo sa pátranie po skupine.
Najskôr nevedeli, že sme to my, potom to zistili a hneď v to ráno mi volali, akurát, že som mal vypnutý telefón. V tom čase som býval u rodičov, nakontaktovali sa na brata, ten zavolal na pevnú linku k nám domov, proste komplikovaný príbeh. V to ráno mi volali, mysleli si, že to spievam ja, pričom v tej skladbe spieva Ľubo, úplný chaos. Netušili sme, že tá pesnička bude mať až taký efekt.
Je stále súčasťou vašich koncertov alebo ju zvyknete aj vynechávať?
Nemá zmysel ju vynechávať, pretože si ju ľudia pýtajú. A pre mňa je to veľmi dobrá časť koncertu, keďže ju spieva Ľubo, pretože mám pokoj aspoň na tri minúty.
V novembri ste predstavili novú skladbu Letáky, ktorá sa tešila výbornému videoklipu, môžu sa vaši fanúšikovia rovnako tešiť aj na nový album?
Môžu, ale nevieme, kedy ho budeme mať. Pustíme sa do toho, až keď skončia tieto oslavné koncerty. Malo by to vyústiť do nahrávania prirodzeným spôsobom, presný dátum nevieme.
Aké ďalšie plány má momentálne kapela Chiki liku Tu-a?
Momentálny plán je ísť domov spať, pretože som dosť unavený po víkendovom hraní a zajtra pôjdem opäť do roboty*, bude to vtipné. (*teda do skúšobne - členovia sa živia len muzikou, pozn. red.)
Nedávno ste sa stali aj súčasťou projektu Hudba mesta a zaspievali ste svoju skladbu Ďakujem pred sídlom SOZA. Bolo to jedno z najadresnejších vystúpení. Aký to bol pre vás pocit? Dlho ste zvažovali svoju účasť na projekte?
Chlapci, ktorí to robia, mi poslali odkaz na stránku a vysvetlili, že ak to visí jeden alebo dva dni na hlavnej stránke sme.sk, je tam veľa kliknutí. Nevedel som, že je to až taká prehánka, pretože sme mali cez 50 000 pozretí. Nápad zahrať pesničku Ďakujem pred budovou SOZA prišiel od nich. Potešilo, že nás od tohto momentu nikto neatakuje, pretože dovtedy si všetci mysleli, že sme súčinní a zakladáme petície, ktoré okolo SOZY fungujú. Pesnička je o tom, aby normálni ľudia, ktorí do toho nevidia, vedeli, aká je reálna situácia.
V súvislosti s touto pesničkou mi napadá otázka, ako vnímate súčasnú slovenskú hudobnú scénu?
Vnímam ju pozitívne. Aj teraz, keď hráme tieto koncerty a niekedy vystúpi nejaká predkapela, je pár takých, ktoré sú zaujímavé. To, čo sa hraje, vnímam ok. Horšie je to, že nevyrastajú silnejšie kapely, ktoré predajú lístky do klubu a to ma mrzí. Je dosť veľa dobrej muziky, kapely sa asi nevedia presadiť mediálne, ťažko sa mi hovorí o tom, v čom je problém. Funguje to veľmi zvláštne. Prídeš hocikam, nájdeš tam dobré skupiny, ale v iných regiónoch sa o nich nevie. Možno to majú nastavené tak, že nejazdia a tým pádom nehrajú. Neviem si predstaviť, že by som vzal plno týchto kapiel do Prešova, netuším, kto by na nich prišiel. Podľa mňa sú to dobré veci, ale kto na nich príde?
EK: Majú si teda kapely pozývať k sebe iné kapely a vymieňať si tie hrania navzájom?
No ak sa im chce, tak určite. Veľakrát sme to vyskúšali a funguje to veľmi dobre. Nemáš čo stratiť. Investuješ to isté, čo ti poskytne tvoj partner na druhej strane. Nemáš na tom čo prerobiť. Pochybujem, že to ináč funguje. Neverím, že existujú veľké agentúry, ktoré si len tak zo srandy vyberú kapelu zo Slovenska. To by už boli iné rozpočty.
Hrali ste v pätnástich krajinách. Ako sa dorozumievate?
Anglicky. Ľubo rozpráva celkom dobre anglicky, ja hovorím východoeurópskou angličtinou, ktorú musí pochopiť aj Nemec. S tým sme nikdy nemali problém. Pôvodný kontakt, kvôli ktorému chodíme hrať von, je Maďarsko. Keby sme nemali koncert v Budapešti (s kapelou Másfel v roku 2001 pozn.red.), tak by sme sa tak skoro von nedostali. Na to sa nabaľovali ďalšie veci.
Boli ste aj súčasťou otváracieho ceremoniálu Košice – Európske hlavné mesto kultúry, čo to pre vás znamenalo?
Vnímali sme to normálne, ako každý iný koncert. Akurát im nevyšlo počasie, na čo im zlyhala veškerá technika a spoliehalo sa na to, že to kapely nejako odohrajú. Nevidel som to zvonku, až v televízore a neprišlo mi to až také hrozné. Na pódiu sme ale mali pocit, že vonku to musí byť totálna katastrofa. Pre nás to bola technická vec, prídeš, zahráš koncert a ideš domov. Zaujímavé je to, že si na pódiu a vidia ťa ľudia. Ale nejako špeciálne som to neprežíval.
Evidujem vás ako alternatívnu kapelu, ktorá mala aj svoje komerčnejšie obdobie, no napriek hudobným trendom a všetkému si idete svojou cestou, čo je sympatické. Ale spýtam sa vás, chceli by ste byť vôbec slávni? Myslím tým hrávaní v rádiách, milovaní tisíckami fanúšikov a platení tisíckami eur?
Chceli je veľmi zle povedané. Ale to všetko, čo je v tejto otázke napísané, sa aj stane. Absolútne nemáme problém robiť to, čo robíme, a budeme to robiť stále tak, ako doteraz. Ak ľudia budú chcieť, tak prídu na náš koncert a to je záruka toho, aby fungovali všetky ostatné veci. A čo sa týka rádií, museli by sme si vymyslieť vlastné rádio, pretože ak už nechcú púšťať kapely, na ktoré chodí päťtisíc ľudí - napr. skupiny ako Horkýže Slíže, to je pekný príklad toho, ako médiá môžu ignorovať kapely, ktoré ľudia chcú počúvať - tak si nemyslím, že tam by pre nás bola nejaká cesta. Aj keď možno vyrútime nejaký závratný slaďák, ktorý každý pochopí a potom príde na koncert a bude nervózny z toho, že hráme niečo úplne iné, a pritom chcel vidieť len ten slaďák. Ošaliť sa to dá hocijak.
Autori: Martina Šimoňáková, Edo Kopček
Foto: Jaro "Jaris" Vaľko
Súvisiaci interpreti: Chiki Liki Tu-a
