Práve vyšla kniha Vždy pripravený! s podtitulom Socializmus, heavy metal a čučo. Spomienky Pavla "Hiraxa" Baričáka na detstvo a dospievanie v socializme sú ladené humorne a s nadhľadom. Kniha prináša pohľad na totalitu v konfrontácii so súčasnosťou. V rozhovore autor prezradil niektoré zabudnuté veci na seba či speváčku Luciu Bílú a skupinu Gladiator.
Jednoznačne najväčším impulzom bolo čítanie autobiografie Lemmyho z Motörhead. A tak ma začiatkom roka napadlo, že by nebolo na škodu zmapovať celý môj život od narodenia v roku 1971 v českej Ostrave až po žitie v Opatovciach nad Nitrou a Martine po Nežnú revolúciu. Teda celé tie socíkovské analógové časy plné prirodzenosti, ako aj boľševikových obludností. Vieš, tí ľudia, čo to zažili, boli vlastne obdarení, lebo to sa nedalo zažiť nikde. Ťažko sa to aj vysvetľuje, preto boli Západniari vtedy takí zvedaví, čo sa vlastne za tou železnou oponou deje. V dokumentárnou seriáli o Bratislavskej lýre to taktiež bolo – rušili turné, len aby prijali pozvanie do vtedajšieho Česko-Slovenska a nakukli za oponu toho druhého a tak negatívne opisovaného sveta.
Na koľko by si knihu nazval hudobnou?
Je to tak jedna k jednej. Polovička je venovaná "smradu" tej doby. Chladné panelové sídliská, čiernobiele špinavé námestia, červené žuvačky Pedro, hojnosť zelenej stokorunáčky, iritujúca modrá dievčenských gatiek i našich nanútených červených trenírok, nesympatická žltá spartakiádnych kruhov, provokujúca červená pionierskej šatky, pitoreskné zimné plastové "boty rodžersy", špinavo biele "kecky číny", nezohnateľné džíny... A na druhej strane príchod rockovej vlny ako boli kapely Pumpa, Odyssea, Progress 2, Citron, Tublatanka, Team, Arakain... Na rádiách sme ladili stanice Hlas Ameriky, Slobodná Európu a Větrník a za AC/DC by som vtedy vyskočil aj z okna.
Okolité socialistické štáty mali taktiež svoje kvalitné rockové kapely...
Ale áno, na Puhdys, Karat, TSA, Lady Pank, Čornoje kafé, Omega, Pandora´s Box, Karthágo alebo Edda Művek sme nedali dopustiť, ale čo bolo zo Západu, to malo o level vyššiu bonitu. Iron Maiden, Judas Priest, Motörhead, Saxon, Kiss, Status Quo... Keď do mesta prišli kolotoče, utekali sme kupovať fotky a samolepky. Inak kolotočiari boli v tom čase slušní šmelinári, mali to, čo sa normálne nedalo zohnať – západné žuvačky, cigarety, fotky Madonny, Judas Priest alebo hrdinov z Hviezdnych vojen. No nepredstaviteľné!
Zdroj: Archív Pavla "Hiraxa" BaričákaPop i heavy metal s príchuťou zakázaného ovocia
Aká bola tvoja prvá platňa?
Mama mala rada hudbu, kupovala si platne. Úplne prvú, ktorú kúpila len nám, bola ABBA. Titulný song Waterloo, s ktorým ABBA v roku 1974 vyhrala Eurovíziu otváral album a bol to pre nás slušný "nápek". Dodnes považujem týchto Švédov za najlepších popových aranžérov sveta. Mali perfektne vystavané spevové linky, už samotný predrefrén bol silný, nieto ešte refrén, ktorý valcoval. Presne vedeli, kedy prestať spievať a nastúpi vyhrávka. Sám o sebe neskromne tvrdím, že viem "poukladať" pieseň a myslím si, že základ toho mi dal práve tento album, ktorý sme s bratom doslova zodrali. Tvrdosť zase vo mne zažal český Citron, progresivitu brnenský Progress 2 a ich neprekonateľný album Dialóg s vesmírem. Tak vidíte, v detstve stačí do dieťaťa vsunúť jednu tehličku a po desaťročiach z toho môže vyrásť palác.
A prvá zahraničná metalová hudba?
Tým bol album Balls To The Wall od nemeckých Accept. Kúpili sme si ju spoločne ako ôsmaci na základnej škole. Asi desiati chalani sme dali dokopy bank a už bola naša. Úplne prvá vlastná však bol americký thrash metalový Anthrax a ich debut Fistful Of Metal z roku 1984. Dal som za ňu štyristo vtedajších korún, čo bol vtedy obrovský peniaz. Nedalo sa inak, metal si nevyberá...
Za to sa dalo vtedy kúpiť aj dvesto litrov mlieka... Boli platne, ktoré si kupoval, voľne dostupné v obchodoch, alebo si ich zháňal inde?
Bývali sme už v Martine, kde sa nedali naladiť "Rakúšania". V tom mala Bratislava a okolie veľkú výhodu. Ale objavili sme zakázanú ostravskú burzu a tak sme tam chodili každú nedeľu. Už sme boli partia asi desiatich metalistov, dali sme dokopy peniaze, nakúpili sme asi desať platní a tie sme potom neustále menili. Tá burza bola masovka, chodili tam tisícky ľudí, lebo sa tam dali zohnať veci, ktoré v obchodoch absentovali. Odtiaľ sa aj nosili kazety, prvé videá, oblečenie, náhradné diely na autá, všakovaké veci do domácnosti...
Zdroj: Archív Pavla "Hiraxa" BaričákaKomunisti takéto čierne obchody na lúke tolerovali?
Aspoň nás mali pod kontrolou. (smiech) Zažili sme tam veľa dobrodružstiev. Raz nám nejakí ľudia ponúkali na predaj "seno", na čo sme my predávajúceho odbili, že zajace nechováme. Samozrejme, ponúkal nám marihuanu, no to sme vtedy netušili. Alebo razie – hlavne tie falošné. Proste sa lúkou zrazu nieslo: "Razié, fízli jedou!" a celá tá masa sa dala na útek. A špekulanti potom už len chodili a brali z diek tovar, ktorý tam predávajúci od strachu nechali... Ľudia si veci na oblečenie skúšali normálne za stromami pri rieke. Vtedy sa veľmi kradlo, takže predávajúci mal pomocníka, ktorý daného človeka strážil, aby mu v tých nezaplatených rifliach neušiel cez les. Dnes šokujúce, vtedy normálne.
Znie to až neuveriteľne, kupovať hudbu na čiernom trhu. Dnes stačí jeden klik a človek má celý nový album od hocijakého interpreta v mobile...
Áno, a občas mám dojem, že mladým to niekedy nestojí už ani len za ten jeden klik... Vtedy sme si hudbu museli odrobiť – doslova a do písmena. Nájsť si brigádu, zarobiť peniaze, sadnúť v noci do rýchlika, v strachu z policajtov nájsť naše platňové metalové "spojky", povymieňať platne, prácne ich do týždňa ponahrávať na magnetofónové kotúče a znova ísť do Ostravy. Prípadne neskôr aj do Prahy a Bratislavy. Ale Blava bola vtedy mocne punková, metal tam veľmi nefrčal... A ešte aj tie kazety a kotúče sme nevedeli zohnať, lebo zašumené "emgetónky" sme odmietali.
Na rockových koncertoch bolo zakázane stáť
Čo koncerty? Ako si ich pamätáš ty?
Začalo to Věrou Špinarovou a jej turné k albumu Stíny výsluní. Bol rok 1984. Na gitare jej hral nadaný mág Andonis Civopulos. Ten album prijala polovica našej triedy za svoj, takže Věrka, keď si mala okolo roku 1984 v Martine koncert, tých pätnásť spotených a skákajúcich deciek pod pódiom bola ôsma bé zo základnej školy Priehradná. Týmto pozdravujem aj speváka Petra Němca, ktorý jej vtedy výborne sekundoval a pri hitoch Samuraj, Prohraná noc či Toulavá dívka sme si šli hlavy obiť o pódium. Neskôr prišiel Citron, Tublatanka... Tá dorazila na svoj prvý koncert do Martina na jeseň 1985 tesne po vyjdení ich debutu. Tlačili sa nás tam tisícky a tí komunistickí magori s páskami "Pomocná stráž Verejnej bezpečnosti" na rukách nie a nie otvoriť vchod. Tak sa stalo, že spolužiaka zo základky pretlačili ľudia cez sklo. Niežeby sa organizátori tešili, že sa mu nič nestalo, no oni ho skoro zbili, že tú tablu rozbil naschvál!
Ten koncert Tublatanky v Martine je pamätný pre pol Slovenska...
No, bola to udalosť. Spomínam si, že v tom chaose bolo vtedy všetko naopak. Nakoniec sa davom začala pretláčať samotná kapela, organizátor otvoril dvere a vynadal Ďurindovi v rifľovej bunde plnej odznakov, že "sa čaká na kapelu a nech vypadne". Už sme začali mať strach, či koncert prebehne. Športová hala bola do posledného miestečka plná. Všetci sme slušne sedeli na stoličkách a počúvali "súdruha moderátora", ktorý produkoval typické kecy o slušnom správaní sa na kultúrnom podujatí. Ako sa vyparil, bubeník Ďuro Černý zavalil prechod z otváracej piesne Šlabikár, Pali Horváth a Maťo Ďurinda udreli do strún, na čo sme sa všetci rozbehli pod pódium. Zboku na nás hrozili päsťami vydesení organizátori, ťahali nás a s nahnevanými grimasami "kričali", nech sa okamžite vrátime na sedačky. Bola nás tam prvá stovka a hala sa dala do pohybu. Niekomu z tých ťulpasov napadlo zahatať kapelu, ktorá naozaj okamžite stíchla. Zo začiatku usmiaty a pozitívne naladený moderátor zrazu nahnevane prikázal všetkým sadnúť si. Vyhrážal sa, že ak sa niekto znova pohne smerom k pódiu, koncert bude ukončený. Brnkol na citlivú tému, všetci ako jeden sme boli "nažhavení" konečne počuť a vidieť bratislavské trio v akcii a zrazu ich chcel tento pako zakázať.
Sedieť počas rockového koncertu - to znie až neuveriteľne!
Vyznie to možno slabošsky či šokujúco, ale stalo sa tak, ako rozkázal: nik z celej haly až do konca koncertu neopustil svoje sedadlo. Prvé skladby sme sedeli ako prikovaní, potom začali vzduchom poletovať vlasy s prstami, neskôr tvrdé tóny zdvihli zo sedačiek prvých pár odvážlivcov a posledné piesne každý desiaty stál na svojej stoličke a šantil. Aspoň niečo. Dodnes si pamätám, ako som neustále chytal balans, napriek tomu, že som mal na nohách obuté robustné "rodžersy". Stolička podo mnou tancovala, pripadal som si ako na ringlšpíle.
Chodili ste s partiou za koncertami do iných miest?
Jasné! Nie všetko, čo sa nám páčilo, do Martina prišlo. Začal som doma mamu klamať, že idem s hádzanou na turnaj, ale pritom som šiel do Prahy na Arakain, alebo do Ostravy na poľský Dragon. V tej Prahe mal koncert pauzu, akoby hrala zábavová kapela, na to sme neboli zvyknutí. Ale najväčší šok nastal, keď prvé dve piesne zaspievala Alešom Brichtom predstavená akási Lucie Bílá. Azda v tej sále nebolo chlapa, ktorý by sa okamžite nezamiloval do štíhlej slečny odetej od hlavy po päty v čiernom. Na bohato obdarenej hrudi sa jej leskol obrovský obrátený kríž, metala čiernymi dlhými vlasmi, pričom šila do spotených metalistov refrén "Satanika!".
Zdroj: Archív Pavla "Hiraxa" BaričákaCesty za dobrou hudbou boli dobrodružstvom s neistým koncom
Čo opletačky s políciou? Dlhé vlasy, rifle, hlasná hudba - to všetko boli veci, s ktorými mal režim problém. Vo filme Občiansky preukaz je to zobrazené podľa teba verne?
V tom filme? V podstate áno. Na jar 1987 sme sa vybrali do Prahy na tretí ročník festivalu Rockfest. Išlo o celonárodnú prehliadku rockových kapiel. Došrotili sme sa do hlavného mesta o deň skôr a šli sme rovno do Lucerny, kde práve dorazilo nákladné auto s aparatúrou. Niekto z technikov sa nás spýtal, odkiaľ sme, a navrhol nám, že ak im pomôžeme s vykladaním aparatúry, dostaneme vstupy zadarmo. Tak sme dve hodiny nosili bedne, káble, zosiky, debny, stojany a boli sme od šťastia celí bez seba, že sa môžeme stať súčasťou tohto metalového sviatku. Na hotel sme nemali peniaze, vyspať sme sa išli do vlaku Praha - Cheb - Praha. Cesta trvala necelé štyri hodiny, takže jedno prerušenie spánku a hajde nazad v spánku do Prahy. V pohraničnom meste Cheb sme vystúpili okolo jednej v noci. Prázdnou stanicou kráčali piati mladí metalisti oblečení na koncert. Oproti nám šla dvojica policajtov. Bol by zázrak, keby si nás nevšimli. Keď od nás žiadali občianske preukazy, hneď im bolo divné, čo robia Martinčania v meste, z ktorého to bolo na skok do Západného Nemecka. O minútu nás už šikovali do svojich kancelárií na výsluch. Kamošovi našli boxér, tvojim menovcom, bratom Lehotským zasa požičané občianky a traťové lístky. No, dusno bolo...
Podarilo sa ti dostať aj na nejaké koncerty v zahraničí? Cestovanie za socializmu bolo plné obmedzení. Ak už teda bolo za čím vycestovať.
Kým prišla Nežná revolúcia, pravdepodobne "najväčší" koncert zažili chalani z partie v roku 1989 v poľských Katoviciach. Išlo o štvrtý ročník Metalmánie, ktorá sa konala vždy v máji. Nik z nás vtedy netušil, že režim padne do pol roka. No pred letom ešte vládol "socík", takže chalani si museli vybaviť pozvania do Poľska. Krajina našich severných susedov bola vtedy natvrdo zamurovaná, dokonca ani v obchodoch sa dokopy nedalo nič kúpiť, iba ocot, aby mohli zavárať a nepomreli od hladu. Fízli vybrali chalanov z vlaku už na hraniciach, aj keď sa prezieravo rozdelili na dva páry. Ale ani to im nepomohlo, pretože o pár minút sa už všetci štyria stretli v policajnej miestnosti. Rýchlik stál a zatiaľ čakal. Chceli u nich v prvom rade nájsť peniaze, lebo v Poľsku bolo pre nestabilnú politickú situáciu všetko veľmi lacné. Ich peňažná mena padala každým dňom. Poliaci chceli vymeniť úspory a investovať ich do niečoho stabilného, na čo sa im česko-slovenská koruna javila ako ideálna. Chalani tam však šli za muzikou, čo politicky školení policajti považovali za blud a vykonštruovanú fantazmagóriu. Veru, ťažko sa baví zberateľovi známok s jehovistom...
Takže okrem výsluchu nasledovala osobné prehliadka?
Jeden z chalanov sa musel vyzliecť takmer donaha, dovolili mu nechať si len slipy. Tie boli v tom čase veľmi populárne, ale nič nemení na tom, že tisíc korún mal ukrytých medzi vajkami, takže mu ich nenašli. Dokonca mu otvorili aj konzervu, pretože si mysleli, že v nej nájdu bankovky. Nakoniec ich pustili a oni mohli znovu slobodne nasadnúť do rýchlika. Chalani zostali prekvapení, že poľskí colníci si tie dva páry chalanov nespojili dokopy napriek tomu, že pochádzali z jedného mesta, dokonca všetci mali pozvania napísané jedným rukopisom od tej istej osoby. Ďalší kamoš nemohol vo vlaku nájsť peniaze a celý sa preľakol, že ich stratil. Keď si v kupé vyzliekol kožené gate, prepotenú päťstokorunáčku mal ukážkovo nalepenú na stehne. Keď sa vrátili, dojmy z poľskej Metalmánie sme od nich počúvali so zatajeným dychom.
Gladiator bol cieľavedomejší ako Editor, mali iný prístup
V tom čase ste založili aj thrash metalový Editor?
V roku 1988 sme kráčali z nejakého filmu z amfíka a kamoš tresol, že založíme kapelu a jej názov bude Editor. Nik z nás vtedy nevedel po anglicky, netušili sme, že sa v preklade jedná o "strih". Hlavne, že to končilo na "tor" ako nemeckí Kreator či Protector. (smiech) Prvý koncert s Editorom sme absolvovali jeden deň pred nežnou revolúciou a to na martinskej prehliadke Rockový maratón. Hralo tam asi osem kapiel a bola to vcelku odvaha zorganizovať také niečo. Sála praskala vo švíkoch, nedalo sa tam dýchať. Zahrali sme dve piesne a pripadali sme si ako hviezdy.
Zdroj: Archív Pavla "Hiraxa" BaričákaAké bolo prvé obdobie vašej kapely?
Koncerty Editoru boli vtedy čistý masaker. Ľudí bolo všade vyše hlavy. Jedinou nevýhodou bolo, že sme vtedy ešte nevedeli dobre hrať, nieto ešte našu tvorbu sebaisto predviesť naživo. A vlastne je to jedno, prvých osem koncertov Editoru si aj tak nik z nás, členov kapely, nepamätá, a nie je to pre čas, ktorý odvtedy utiekol. Áno, je to pre alkohol, lebo my sme brali každý koncert ako oslavu. (smiech) Tešili sme sa naň ako malé deti. Chalani z partie, ktorí s nami cestovali po celom Slovensku a robili nám garde, vždy rozbehli pod pódiom poriadne besnenie, takže sme sa stávali v klíčiacom slovenskom undergrounde bleskovo známymi.
Daj nejakú konkrétnejšiu spomienku...
Väčšina z nich je v mojej novej knihe. Pamätám si na jeden koncert tesne po revolúcii v Bratislave, ktorý vybavil black metalový Melmoth. Hral tam s nami aj Gladiator, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov mastil nekompromisnú Sepulturu. Bratia Hladkí to však vždy brali veľmi svedomito a poctivo, čo sa priečilo nášmu výkladu rokenrolu. Akcia v tom kultúrnom dome meškala. Zažívali sme večné patálie so zvukom, veď aj slovenskí zvukári sa učili, ako vlastne metalový koncert ozvučiť a čím. Fanúšikov nechceli pustiť do sály, a tak sa tlačili vo vestibule. V budove nebol bufet a bolo v nej zakázané konzumovať alkoholické nápoje. My sme však našli fintu, ako tento zákaz okabátiť, a nosili sme fľaškové pivá z potravín v puzdrách od gitár. Vtedy ešte nebolo tvrdých kufrov, tie naše gitary sme prenášali v tenkých obaloch ušitých z plastovej imitácie kože. Vrátnikovi sa to síce nezdalo, že neustále chodíme von a dnu s puzdrami, ktoré majú skôr tvar akoby sme tam ťahali gajdy, ale "pánov muzikantov" nezastavil. Dodnes si pamätám, ako chalani z Gladiátora v tej šatni poctivo cvičili, ladili sa, omieľali stupnice, zahrievali pravačky a neustále sa dohadovali "čo a ako na pódiu", kým my sme otvárali jedno pivo za druhým, smiali sa, debatovali a gitary nám stáli nehybne opreté v kúte. Už vtedy bolo jasné, kto berie muziku profesionálne, takže tu je aj vysvetlenie, prečo to Gladiator aj ďalej dotiahol než Editor. Tie čerstvé postkomunistické koncerty, ktoré nasledovali, by boli na ďalšiu knihu. Túto som sa rozhodol ukončiť Nežnou revolúciou.
Pavel Hirax Baričák (*1971) je slovenský spisovateľ, vydavateľ, cestovateľ, fotograf, bloger, hudobník a propagátor zdravého životného štýlu. Je autorom 24 kníh. Je medzi nimi osem románov, sedem zbierok básní a séria cestopisných kníh. V beletrii debutoval románom Raz aj v pekle vyjde slnko (2007). Ako poet sa uviedol zbierkou More srdca (2009). Je autorom série kníh motivačnej literatúry Šlabikár šťastia, ktorej sa od roku 2012 predalo viac ako 200-tisíc výtlačkov. Jeho diela sú prekladané do češtiny a angličtiny.
Bol spoluzakladateľom martinskej kultovej metalovej formácie Editor, v ktorej pôsobil v rokoch 1988 - 2011. Od roku 1994 súbežne účinkoval aj v spolku Lunatic Gods, ktorý založil, rovnako ako popovú formáciu Nothing. V súčasnosti vedie pagan metalovú skupinu Ramchat, s ktorou nahral tri albumy. Je ženatý, má dve deti. Žije v Martine.
Knihu Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo) zakúpite v iPark.sk ako fyzický výtlačok aj v elektronickej podobe.
Zdroj: HladoHlasZhováral sa: Peter Lehotský
Foto: Roman Solar
