K slovenskej hudobnej jeseni v posledných rokoch so železnou pravidelnosťou prislúcha aj nejaké to turné Andreja Šebana vo všakovakých formáciách. Tento rok to malo byť s predstaviteľom novej krvi Michalom Šelepom a ostrieľaným Jánom Fabrickým. Bubeníka však už po prvom koncerte v Prahe vyradili zdravotné ťažkosti, takže v ďalších mestách hralo už len "dvojčlenné trio".
Turné ste začali ako trio s Jánom Fabrickým, ktorý sa odpojil po prvom odohranom koncerte zo zdravotných dôvodov. Bol to pre vás šok alebo ste boli pripravení aj na takýto scenár?
Nebol to šok, pretože život prináša prekvapenia. Pár koncertov sme už predtým s Miškom spolu odohrali a keďže Janko žije vo Švajčiarsku, tak toto bol iný projekt. Ako duo sme chodili a chodíme ďalej, pribrali sme rôzne elektronické veci a vyfarbili sme to. Miško začal hrať na synťák a na vokóder, ja som zobral fujaru, ktorú som pôvodne nechcel brať. Tá zmena prospela a ja sa v tom cítim naozaj ako ryba vo vode, lebo je to osviežujúce. Tie bubny počuť zo všetkých strán, počujete napríklad ako nejaká mašina bubnuje - buch-čvach, buch-čvach, a tuto to zrazu nie je. Toto robí v súčasnosti málo ľudí. Rytmický koncept v tom duu je iný, mám tam vymyslené rôzne grify, pracujeme s rytmom, takže my v podstate hráme veľmi často nepárne počty, a tým pádom je to veľmi vzrušujúce.
Istý čas ste hrali aj sám. Vyjadrili ste sa, že vám takéto hranie dalo veľmi veľa a posunulo vás to vpred. Povedali ste tiež, že po tých koncertoch ste sa cítili veľmi nabudení. Ako na vás vplýval napríklad práve odohraný koncert?
Cítim sa rovnako nabudený a po každom koncerte je to v zásade tak, že nemôžem spať dlho do rána, lebo tá energia ma nesie, musím ešte hrať doma na gitaru alebo maľovať. Áno, začal som s maľovaním, vlastne som sa k tomu vrátil, do štrnástich som totiž kreslil. Teraz aj maľujem, aj kreslím. Čo mám strašne rád na hraní v takejto zostave, je ale tá energia, ktorá vznikne medzi nami a publikom a keďže hudba vzniká na mieste, je to každý deň iné. Deje sa tam všeličo, niekedy zoberiem aj iné gitary, ktoré som dnes mal odstavené.
Tie koncerty sú v plnej miere o improvizácii?
Nie. Máme určitý koncept, isté dohodnuté signály, dohodnuté rytmicko-harmonické floskuly a témy, s ktorými voľne narábame, takže je tam vždy nejaký koncept, ale ten nám umožňuje veľký priestor na improvizovanie. To ma vždy zaujímalo, a preto to robíme. Myslím, že v tejto krajine je takýto spôsob vystúpenia skôr rarita. V svetových súvislostiach je to bežná vec, že sa improvizuje. Treba si pozrieť Milesa Davisa alebo kapely, ktoré to robia v súčasnosti. Tam hľadám vždy nejakú inšpiráciu.
Stačí byť prietokovým ohrievačom
Spomenuli ste maľovanie. Robíte abstraktné umenie?
Len.
V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že človek by mal najprv kresliť portréty a zátišia, až potom by sa mal venovať abstraktnému umeniu. Nedávno ste vydali aj váš prvý oficiálny videoklip, ktorý je tiež pomerne abstraktný. Zasahovali ste nejakým spôsobom do tvorivého procesu?
Nie. Ja som urobil pesničku, dal som to Petrovi Važanovi a Tomášovi Lukačkovi a oni sa o to postarali. Mne sa ten klip veľmi páči. Myslím, že sú tam šikovné veci a hlavne to urobili v našich podmienkach, v našich finančných podmienkach neuveriteľným spôsobom, takže som šťastný, že to máme.
A čo sa týka toho maľovania, keď som bol malý, tak som kreslil Mickey Mousa, Jánošíkov, gitaristov, takže tie kvázi postavičky a portréty mám za sebou a keď som sa k tomu vrátil, tak som začal robiť len abstrakciu. Je to pre mňa veľký psychorelax na vyčistenie hlavy. Navyše je to iný spôsob improvizácie alebo teda improvizácia v inej matérii a má to jedno veľké plus - je to potichu. Mne to ticho pri maľovaní fantasticky vyhovuje. Takže relaxujem tým, že maľujem a je ticho. A dokonca už aj počujem, ako tie ceruzky alebo štetce chodia po papieri a vnímam to ako hudbu.
Istý čas ste sa venovali hraniu jazzových štandardov. Vidím v tom podobnú paralelu ako s tými portrétmi a súčasným abstraktným umením. Čo si o tom myslíte?
Čo sa týka hudby, hudba je vždy abstraktná a vždy aj bola. Hudba je abstraktná, a zároveň je úplne konkrétna. Pre mňa osobne nie je rozdiel medzi hudbou a výtvarným umením. Ja som schopný skladbu vidieť a som schopný počuť obraz, mám totiž synestéziu, čo znamená, že keď ide hudba alebo hrám, vidím vnútorné obrazy, už odmalička. Aj pri maľovaní aj pri hraní to nechávam voľne plynúť, nevstupujem do toho. Maľovanie je pre mňa ideálna možnosť tohto voľného prístupu ako keby automatizmu. V poslednom čase mi zaberá viac a viac času.
Rachmaninoff skomponoval svoje dielo Isle of the dead podľa čiernobielej repliky rovnomenného obrazu švajčiarskeho maliara Arnolda Böcklina a povedal, že keby v tom čase uvidí originálnu farebnú verziu, toto dielo by nikdy nevzniklo. Stalo sa vám niečo podobné?
Kompozičný proces je veľká záhada pre celú muzikológiu. Nikto nevie, ako to prebieha a čo sa vlastne deje. Každý má na to svoje vysvetlenie. Ja som presvedčený o tom, že existuje prúd, kde všetka tá hudba stále ide a ľudia, ktorí sú schopní sa tomu otvoriť, ju sťahujú dole. To je kompozícia, čiže všetka hudba už existuje. Z môjho pohľadu sa dá ťažko povedať, že "toto je moja hudba". Dlho som si myslel, že niečo také existuje, ale pochopil som, že ja iba slúžim na to, aby cez mňa prechádzala von, tá hudba nie je moja. Ja som len prijímač a vysielač.
Kopec iných ľudí si to uvedomuje a hovorí presne o tomto, že to je len služba tej hudbe a poslucháčom. Keď ste schopní nejakú krásu vygenerovať, tak to dávate ľuďom, aby mali nádej, že existuje krása a že život má zmysel kvôli kráse. Ten pohľad na kompozíciu sa samozrejme menil. Inak to vnímali romantici, inak dvadsiate storočie, inak východ, ale toto je môj súčasný pohľad na vec. Čiže byť len prietokovým ohrievačom, to bohato stačí a máte po problémoch. (smiech)
Ako by ste teda zadefinovali takú pieseň? Vy ste tu hrali skladby ľudové aj vaše vo veľmi svojskom prevedení, napríklad aj váš nový singel Život je krásny ste podali úplne inak, ako je na oficiálnej nahrávke. Do akej miery môže človek vstúpiť a zasahovať do piesne, aby zostala tou istou piesňou?
Keď má pieseň nejaké posolstvo, je to jedno, či tam hrá tristočlenný orchester alebo jeden človek, len tak, bez nástroja. Keď hrá niekto svoju pieseň, mohol by ju hrať vždy inak, aby sa nestresoval tým, že to musí byť tak ako na nahrávke. Hudobníci, ktorých mám rád, nikdy nehrali pesničky rovnako. Napríklad už spomínaný Miles Davis. To je kompozícia, stále rozvíjať tému a stále vás to niekam dovedie. Je to vždy o tom, že hráte tu a teraz. Keď ste nejaká popová kapela a hráte nebodaj s metronómom a hráte každý večer to isté, tak sa ukracujete o istý zážitok a ukracujete oň taktiež divákov.
Ako hral pesničky Prince? Purple Rain nebol nikdy ten, ktorý poznáme z nahrávky. Iný bubeník, iná gitara, sólo. Jednoducho normálne, voľne, len tak od radosti a na to sa v tej hudbe zabudlo. Do hudby vstúpili manažéri a marketéri a všetci tí ľudia, ktorí nerozumejú hudbe a umeniu už vôbec. Sú to obchodníci, ktorí do nej priniesli ten obchodný moment a mnoho muzikantov sa baví o biznise a myslia si, že sa bavia o hudbe. To je veľký omyl, pretože hudba s obchodom nikdy nemala nič spoločné a ani nikdy mať nebude. Ona existuje bez ohľadu na to, či obchod bude alebo nebude.
Keď som sa snažil svoj repertoár hrať každý večer rovnako, robilo mi to problém. Dokázal som to, ale obmedzovalo ma to. Otravovalo ma to. Lebo som zrazu cítil, že tu by som chcel dlhšie, tu chcem iný akord a tak ďalej. Takto si môžem stláčať kilá, ako mi napadnú, keď hrám povedzme sám alebo s Miškom a prekvapiť ho.
Ako si vedľa seba vyberáte hudobníkov? Prečo hráte napríklad s Miškom?
Miško ku mne kedysi chodil ako žiak dva roky a potom sme začali občas hrať v klube. Zobral som ho na minuloročné turné, kde sa veľmi osvedčil. Veľmi rýchlo rastie a pracuje na sebe, je nesmierne inteligentný a chápavý, má totiž vyštudovanú psychológiu, takže spolupráca s ním je radosť. Čiže je medzi nami aj vzťah učiteľ a žiak, pričom ja ho učím niečo a on ma učí zas iné, to je vždy tak. Je to fajn proces byť s ním na turné a po dlhej dobe som našiel človeka, ktorý je mladý, otvorený, nehanbí sa a nebojí sa. To nie je bežné.
Slovenský bezpečný pop
Podľa mojich vedomostí, opravte ma, ak sa mýlim, ste v tomto kulturáku odohrali aj svoj prvý koncert s Nervami. Je to tak?
Nie, lebo nám to zakázali práveže. Ja si to pamätám takto: bola skupina Nervy a my sme mali nacvičený repertoár vlastne už Demikátu. Moja mama nám nakreslila plagáty a my sme to ovešali kade-tade a nejaký komunistický zmrd - eštebák nás hneď udal na Národný výbor, že sú tam plagáty bez schválenia a napísané rukou. A to sa nesmelo vtedy, vlastne sa to nesmie ani dnes, čuduj sa svete.
Takže prišiel prípis z národného výboru, že koncert je zakázaný a skupina Nervy nemôže účinkovať, lebo má plagáty načierno. My sme už celý deň nosili zosilňovače, požičiavali sme si ich od kamarátov, lebo sme boli mladí chlapci. Na základe tohto sme sa premenovali na Demikát a o týždeň na to sme hrali na internáte Jura Hronca na Račianskom mýte, tam je také kino pod plavárňou, to asi už málokto vie. Čiže to bol prvý koncert Demikátu, ktorý mal byť pôvodne tu a skupina sa mala volať Nervy, ale my sme museli ojebať komunistu. Čiže rokenrol.
V jednom rozhovore ste citovali Keitha Jarreta, že dobrý koncert je ten, ktorý má transformačný účinok. Za tie roky ste mali mnoho koncertov. Aký je teda rozdiel medzi Andrejom Šebanom, ktorý hral vtedy na internáte s Demikátom, a medzi Šebanom, ktorý hrá dnes?
Žiadny. Mám viac skúseností, ale tá vnútorná podstata zostala. Ten transformačný moment koncertu je o tom, že každý človek, ktorý bol povedzme na dnešnom koncerte, či na pódiu alebo v hľadisku, prichádzal v nejakom stave a teraz zažil dve hodiny niečoho a to niečo s ním zas niečo urobí. To znamená, že ho to zmení, zaujme nejaký postoj k tomu, čo videl. Ten postoj môže byť negatívny alebo pozitívny. Keď nevznikne žiadny postoj, tak to je smutné.
Keď idete na koncert alebo do kina, na pódiu či na plátne sa dejú veci, ktoré sú nevypočítateľné, ktoré ešte neviete vysloviť, neviete nazvať, alebo sa ich bojíte vysloviť. Zrazu sa ozve niečo, čo vám cingne v hlave. Stačí, že si z toho konceptu zoberiete domov jednu vetu, alebo štyri tóny, to je jedno. Už keď si zoberiete niečo domov, začne vás to meniť, začnete uvažovať, začnete sa tým zaoberať. Koncert je rituál. Je to veľmi intenzívny zážitok, lebo sa odohráva tu a teraz. Niečo sa vždy stane, ako napríklad na tomto koncerte opitý občan.
A ten transformačný účinok necítite na sebe, povedzme z hľadiska, že máte veľmi pohotové hlášky, napríklad aj v prípade spomínaného občana? Cvičíte sa aj v tomto smere v komunikácii s obecenstvom?
Všetko to funguje dokopy. Pre mňa je to jeden celok. Niečo medzi divadlom, hudbou a stand-up comedy. Je to útvar, ktorý obsahuje všetko. To, čo si myslím ja, že robím, je komunikácia s ľuďmi cez hudbu, slová či pohyb. Ja s nimi komunikujem akoby som s nimi sedel v krčme pri pive, pretože to je tá najlepšia komunikácia. Myslím, že ľudia to cítia a všímajú si to. Málokto to ale robí takto na pódiu v tejto krajine. Vonku to je stará známa vec. Bez toho to neexistuje. Keď tam nemáte osobný vzťah s publikom, tak to ľudia cítia. U nás tie popové bábky, pri všetkej úcte, na pódiu veľa neriešia. Ja to volám slovenský bezpečný pop.
55 rokov bola jedna veľká školská dochádzka
Povedali by ste mi niečo o svojich mentoroch, akým bol napríklad Gábor Presser alebo Dežo Ursíny? Aký bol ich vplyv na vás?
Moji mentori boli všetci ľudia, ktorých som kedy v živote stretol. Poznávaním ľudí získavate skúsenosti. Vždy sa k vám dostanú tí ľudia, ktorých potrebujete v živote mať a každý vám zanechá nejakú správu. A keď ste dostatočne pozorný, tak si ich všimnete. Samozrejme, že ľudia, ktorí intenzívne premýšľali a pracovali na sebe ako na bytostiach, mi dali veľké informácie a ja som za to vďačný, či už je to moja pani učiteľka klavíru pani Poláková, či profesor Turza, ku ktorému som chodil na kompozíciu na klavír, či to bol Dežo, Gábor Presser, Paľo Daněk, Marián Varga, Oskar Rózsa, Martin Valihora, od každého som si zobral niečo a niečo som sa naučil. V živote sa skrz mentorov každý deň stretávate s informáciou a závisí to len na tom, akí ste citliví a čo si z toho viete zobrať. Je to tu všetko pre vás prichystané. Celých mojich 55 rokov na tejto planéte po dnešný deň bola jedna veľká školská dochádzka.
Keď sme už pri týchto až spirituálnych záležitostiach, musím spomenúť, že ste sa vyjadrili niekde, že ste sa narodili v znamení raka a myslím, že aj váš syn, ak sa dobre pamätám.
Mám dcéru, ona je strelec.
Tak teda niekto z vašej rodiny.
Môj vnuk je rak, Miško je rak, Oskar je rak, Juro Griglák je rak, Juro Tatár je rak, Santana je rak, Karel Gott je rak, Louis Armstrong je rak, Jeff Beck je rak.
Aj tomu pripisujete niečo?
Jasné, že áno. Všetko.
Mohli by ste mi to trochu priblížiť? Nachádzate v tom nejaké súvislosti?
Však to vidíte v bežnom živote na tých ľuďoch. Ten zverokruh nie je vec, ktorú si niekto vymyslí len tak z dlhej chvíle. Keď hovoríte o spiritualite, celý život je spirituálna záležitosť.
Zachytil som ale na koncerte, že ste spomenuli, že Ježiško je iba obrázok.
Tak zamyslel som sa nad tým. Ježiško zatiaľ neprišiel ani jeden rok. A deťom to jebú do hláv, že na Vianoce príde Ježiško. Ktorý inteligentný národ alebo ľudská skupina vychováva deti v klamstve? Na čo je to dobré? A navyše, Ježiško sa nenarodil 24. decembra. Vianoce sú starý pohanský sviatok, ktorý sa volal Kračún a ide o tri najkratšie dni v roku, kedy slnko stojí nad obzorom a preto sa zdá, že je koniec všetkého. A potom sa začnú predlžovať dni a príde zase jar a leto a všetko je zase v poriadku. Kračún je najsilnejšie obdobie celého roka. Je to sviatok kolobehu prírody. To vedeli pohania a všetci na tomto svete. Katolíci pomaly obsadili všetky pohanské sviatky a vymysleli si tam tie svoje príbehy.
Počúvanie je rituál
Ako by ste zhodnotili práve dokončené turné ?
Ja som nadšený z turné. Hranie bez bubeníka je veľká skúsenosť a mne sa ten priestor, páči sa mi, keď sú tam tichá. Hudba potrebuje mať ticho. Inak nemôže existovať. Ona vychádza z ticha, teda najprv je ticho, potom hudba a potom zase ticho. Medzitým sú takzvané pomlčky, ktoré sú rovnako dôležité ako noty, dokonca niekedy aj dôležitejšie. Pre mňa je kľúčové, aby ľudia sedeli a naozaj počúvali. To je fantastické. Keď idem do nejakého klubu na koncert, kde sa všetci zabávajú, robia si selfie a mailujú, z toho nemám dobrý pocit. Na popových koncertoch nikto nepočúva. Chodia fotiť, aby to mohli dať na Facebook.
Počúvať je činnosť. To, že máme uši, ešte neznamená, že aj vieme počúvať. Malým deťom treba vysvetliť, čo je to počúvať a pozerať sa. To sú vyššie zmysly, už v antike sa spomínalo, že zrak a sluch sú vyššie zmysly, lebo sú nefyzické, ničoho sa nedotýkajú. A sú to jediné dva zmysly, ktoré sú priamo napojené na mozog. Preto máme schopnosť pozerať sa a počúvať hudbu a cítiť jej obsah a rozumieť jej, schopnosť ocitnúť sa mimo materiálnu realitu cez hudbu alebo cez výtvarný vnem. Keď ste napríklad v prírode, ktorá je nádherná, zrazu sa vám rozplynie materiálna realita a ste vo svete fantázie. Necítite žiadne problémy, neserú vás ani poisťovne, ani obezita.
Toto je ten moment, čo ma zaujíma a čo sa, bohužiaľ, z hudobnej scény vytráca. Uvedomujem si, že keď idem na koncert niekoho, koho mám rád, nemám problém aj tri hodiny tam sedieť a sústrediť sa, lebo viem počúvať. Naučili ma to. To sa učí, to nie je len tak. Je to istý rituál. Vždy to bol rituál, či už sakrálny alebo oslavný, ale bol to obrad, na ktorý sa ľudia pripravovali. Niekedy si doma vedeli sadnúť, pustili si gramofón v obývačke pri sviečke a počúvali hudbu, nerobili nič iné. Nemali zapnuté telefóny, mikrovlnky a plnú fúru kokotín, pri všetkej úcte. Toto sa vytráca. Ja to nepovažujem za dobré ani zlé. Je to realita, takto sa to odohráva. Ľudská sústredenosť je rozbitá. A rozbitá je preto, lebo ľudia s rozbitou koncentráciou sú manipulovateľní ako stádo oviec, a to sa aj odohráva. Nevedia sa sústrediť, čiže ich ojebú na každom kroku.
Autor: Tomáš Garai
Foto: Marko Erd - archív Hudba.sk
Súvisiaci interpreti: Andrej Šeban
