Skupina Smola a Hrušky vydala len pred pár dňami nový singel Asistent(ka) a tento týždeň vyráža na akustické turné. Líder kapely Jozef "Spoko" Kramár v súčasnosti zároveň boduje v éteri emotívnou skladbou Aj ty to tak cítiš, ktorú nahral sólovo so speváčkou Mirkou Miškechovou. O tvorbe, kapele, živote na Slovensku a o plánoch, ktoré momentálne má, nám porozprával v rozhovore.
Je to taký úlet, ideme v nej trošku cez čiaru. Je to pesnička o asistentoch a asistentkách a tradičnej rodine, také voľné pokračovanie skladby Za rodinu. Táto téma vo mne dozrievala dlhšie, na jeseň som zaregistroval pochody za rodinu, už vtedy som na Facebooku komunikoval, že je asi čas na pokračovanie pesničky. Tá nevedomosť, ktorá tu vládne, človeka priam inšpiruje na uletené skladby. V podstate je o tom, ako stúpať na kariérnom rebríčku a dá sa to aplikovať na rôzne sféry, nielen na politiku. Aj v korporáciách sa niekedy stane z asistenta úspešný človek, aj keď na to nemá kvalifikáciu. Alebo šofér, ktorý má niečo na svojho šéfa, sa môže dostať v rámci nejakej hierarchie vyššie. Klip sa nám, myslím, podaril. Podľa ohlasov je vtipný a výstižný.
Teším sa z toho, že sa mi opäť podarilo priniesť tému, ktorá je aktuálna a zároveň nadčasová. Takýmto skladbám sa venujeme už roky. Možno aj to je to kúzlo, vďaka ktorému môžeme hrať ďalej - že nie sme úplne priposratí a hovoríme občas veci, ktoré by sa nemali alebo ja občas spievam niečo, čo by asi speváci nemali spievať.
Politicky ladených skladieb, v ktorých si nekladieš servítku pred ústa, máte veru už zopár...
Máme možno zo desať pesničiek, ktoré sa nejakou svojou časťou otierajú o určitý spoločenský problém alebo o politické dianie. Mnohí moji kolegovia tvrdia, že hudba je natoľko vzácna vec, že politiku do nej pchať netreba. Ja to väčšinou robím tak, že tie veci prepájam ešte s niečím ďalším - tým sa odlišujeme od iných kapiel. Pesnička musí mať hlavne nápad, chytľavú melódiu a dobré načasovanie. A niekedy musíte ísť aj trochu do rizika, že môže byť nepochopená alebo môže niektorým ľudom pripadať trápna. Každý máme humor nasadený trošku inak a je určite ťažšie ľudí zabaviť alebo rozosmiať ako nahnevať alebo rozosmutniť. Mňa veľmi baví písať skladby na aktuálne témy. Musí ma ale kopnúť múza.
Také Hokejové emócie vznikli presne takto, takmer zo dňa na deň, nie?
Áno, vznikli za dva dni priamo počas minuloročného hokejového šampionátu. Všetky kapely robia hymny pred šampionátom, ja som na túto činnosť rezignoval, keďže Nech Bože dá podľa mňa už nikto neprekoná.
Minulý rok mi však počas sledovania hokejového šampionátu došlo, ako sa z odborníkov na politiku zrazu stávajú tréneri a špecialisti na hokej a dal som dokopy pár vecí, v tomto prípade politiku, šport a národné cítenie. Chalani z kapely počuli pesničku prvýkrát, až keď sme natáčali klip. Vedel som totiž, že keď to nespravím rýchlo, tak to nebude mať zmysel. Nemal som čas riešiť s celou kapelou, či sa im to páči a čo treba zmeniť - tieto debaty sú niekedy nekonečné a veľakrát aj kontraproduktívne.
Spravili sme to naozaj bleskovo, pamätám si, ako som zvukárovi Paľovi Fecíkovi hovoril, aby sme nešli do detailov, na nahratie skladby sme mali len šesť hodín, všetko šlo vtedy bokom, zrušili sme aj obed. Vypli sme si telefóny a nahrávali. Od prvého nápadu, cez nahrávanie až po klip to nakoniec trvalo tri dni. Pesnička vyšla v polovici šampionátu a stal sa z nej virál. Ľudí fakt zabavila a aj cez kontroverznú tému sme na ňu zaznamenali minimum negatívnych komentárov. Dokonca sa mi ozvali producenti aftervidea, ktoré rekapitulovalo cestu Slovenskej reprezentácie na šampionáte a žiadali ma o súhlas s použitím skladby. Je to krásne, keď okrem mňa baví pesnička aj iných.
Politici sú stále tí istí, len my sme starší
Podobne rýchlo vznikla aj staršia skladba Som najebaný. Tá mi príde dodnes veľmi aktuálna.
Tento song vznikol aj s klipom za týždeň. Bolo to pred voľbami pred ôsmimi rokmi. Keď som čítal a počul všetky tie vyjadrenia jednotlivých kandidátov, bolo mi z toho zle, tak som napísal song. Väčšina Slovenska si myslí, že to je opilecká pesnička, taký je aj videoklip, no ona je vlastne úplne politická. A dokonca nadčasová. Minule sme si ju tak s chalanmi pustili a skonštatovali sme, že sa za ten čas vlastne nič nezmenilo. Politici sú stále takí istí, všetko je rovnaké, len my sme trochu starší. Táto skladba je dodnes jedným z pilierov našich koncertov. Často sa v nej síce používa vulgárne slovo, vzhľadom k čomu sme na určitých akciách na blackliste a viacerí ľudia si myslia, že nerobíme nič iné, len hrešíme (smiech) - pozor, máme aj jemnejšiu verziu, v ktorej sa spieva "som nahnevaný". Tú sme hrali na unplugged tour pred šiestimi rokmi a zahráme ju aj na tom nadchádzajúcom.
A zaznie na koncertoch aj Čierny, biely? Keďže na Slovensku v poslednej dobe silnie odpor voči Rómom či cudzincom, veľmi by sa podľa mňa hodila.
Čierny, biely určite zahráme. Je to jedna z pesničiek, ktoré prežili a funguje aj preto, že má dosť silný message.
Čo hovoríš na tie extrémistické vlny, ktoré u nás teraz tak narastajú? Čím si vysvetľuješ úspech Kotlebu a jeho ľudí?
Osobne musím povedať, že žijem v Spišskej Novej Vsi, kde máme asi 15 percent Rómov, takže vnímam tú realitu z iného uhla, ako keď žijete napríklad v Bratislave. V podstate chápem, prečo tie preferencie extrémistom a nacionalistom rastú a prečo robia to, čo robia a že im to funguje. Existujú totiž dediny, kde sú ľudia nešťastní a bezmocní napríklad z toho, že majú na pozemku čierne stavby a nevedia to zmeniť a legislatíva a štát s tým nič nerobí. Uveria teda tomu, že to niektorí politici zmenia. No politikom by sa nemalo veriť, ani by sme im nemali fandiť, mali by sme ich kontrolovať.
Takíto zúfalí ľudia sú práve cieľovou skupinou extrémistov. Tí im totiž hovoria, čo chcú počuť, aj keď na to reálne nemajú žiadne riešenia, lebo to je tak dlhodobý proces, ktorý sa nedá zmeniť a zvrátiť len tak zo dňa na deň, je to o systematickej práci. Moje decká chodia do školy s rómskymi, ja mám od detstva rómskych priateľov, takže môžem zblízka pozorovať, akí sú Rómovia iní a ako fungujú. Majú svoju komunitu, chodia oveľa viac spolu, ten individualizmus, ktorý prišiel zo západného sveta, im je vzdialený, bavia sa, vedia si oveľa viac užívať. V tomto sa máme čo od nich učiť.
Na druhej strane im chýba systematickosť, ktorú máme v génoch zas my a aby sa zmenili na náš obraz, to je fakt dlhodobý proces. Sú iní, no nepáči sa mi, keď počujem ľudí na nich nadávať. Stretávam sa s názormi, že keby Rómovia pracovali a nepoberali dávky, mali by sme sa lepšie, no ak by niekto vyrátal, koľko peňazí z eurofondov, ktoré boli určené aj im, sa rozkradlo, boli by sme prekvapení. Je tu skrátka zle nastavený kontrolný systém a vládne populizmus.
Odhliadnuc od tohto mám ale pocit, že zabúdame, aké máme vlastne šťastie, že žijeme práve na Slovensku. Každý, kto cestuje po svete, vám povie, že je u nás raj na zemi a že sme medzi tými 10 percentami vyvolených na svete, ktorí majú, keď to trochu preženiem, v podstate všetko, čo si zmyslia. Máme plnú chladničku, dve autá a žijeme si roky v mieri.
Mať predkapelu je otrava
Poďme od politiky naspäť k hudbe a vášmu turné. Po tvojom boku na ňom vystúpi aj Mirka Miškechová, s ktorou ste pred pár týždňami poslali do sveta singel Aj ty to tak cítiš.
Práve kvôli skladbe Aj ty to tak cítiš nám napadlo, že by Mirka mohla byť hostkou na unplugged turné a ona bola tomu otvorená tiež. Na koncertoch bude supľovať jednotlivé speváčky, s ktorými sme mali spolupráce a zahrá aj niekoľko svojich vecí. Bude to také príjemné spestrenie.
My zahráme asi pätnásť pesničiek, od prvého unplugged tour máme už dvadsať ďalších skladieb, takže je z čoho vyberať. Uvidíme, aký bude výsledok, keď všetko dobre dopadne, vyjde po turné aj DVD Unplugged in Reduta ako pokračovanie toho prvého (Unplugged Live in Spišské Divadlo z roku 2016, pozn. red.), no s inými trackmi. Teším sa, že sa nám ten setlist podarilo vyskladať celkom pestro a že sme sa mohli elegantne vyhnúť predkapelám. V poslednej dobe nás nebaví mať na turné predkapely.
Prečo?
Po skúsenostiach z minulých rokov nám to prišlo, že to je vlastne úplná otrava. Mladé kapely neprinesú fanúšikov, väčšinou majú prehnané nároky a hlavne sa musí koncert úplne inak zabezpečiť po technickej stránke. Často sa potom stávalo, že miesto toho, aby sme boli pred koncertom v pohode, riešili sme nejaké technické veci. A po koncerte sa tí mladíci zas ožrali a bol s nimi len "vopruz". Nehovorím, že my sme svätí a že sme boli iní, ale robíme si turné raz za rok, tak si to chceme spolu s našimi fanúšikmi naozaj užiť. Na festivaloch a mestských akciách sa musíte stále prispôsobovať programu, máte 45 až 60 minút a vždy pred vami a po vás niekto je. Na turné si teda naozaj užívame, že máme priestor a môžeme si zahrať tých pesničiek koľko chceme. Teraz plánujeme hrať zhruba dve a pol hodiny. Myslím, že sa to ľuďom bude páčiť.
Čo sa hostí týka, tým sa nebránime. Keď si na koncert zoberiete speváčku alebo človeka, ktorý príde s vlastnou gitarou, vôbec tam nevznikajú komplikácie a je to aj oživenie. S nami tentoraz pôjde na tour aj klavirista Marek Masarik a perkusista Martin Pisko. Marek už dlhšiu dobu pracuje v našom tíme ako zvukár a z môjho pohľadu je z nás najlepší muzikant, tak by bol hriech nedať mu šancu aj hrať (smiech).
S týmto sa inak stretávam dosť často, že v rádiách alebo v nahrávacích štúdiách je kopec vynikajúcich muzikantov, ktorí nemali to šťastie alebo tú svoju tvorbu takú, aby dokázali udržať svoj projekt a prežiť z neho. My to šťastie máme, môžeme stáť na pódiu, môžeme baviť ľudí a môžeme z našej hudby ako tak žiť. To je obrovské šťastie! Vnímam, koľko je tu kvalitnejších spevákov alebo gitaristov, viem porovnať aj sám seba, aký som spevák alebo gitarista oproti niektorým fakt študovaným a im sa presadiť napriek tomu nedarí. My, naopak, stále vieme niečím prekvapiť, dokážeme spraviť pesničku, ktorá nejako zarezonuje a vieme ľudí zabaviť. Za to treba byť vďačný.
Čím si váš úspech vysvetľuješ?
Myslím, že je to súhra okolností. Najväčší podiel na tom má skutočnosť, že sme s Ubom a Pištom ako traja zakladajúci členovia vydržali spolu a nikdy sme nemali vážny konflikt, kvôli ktorému by sme sa rozpadli. Vieme sa dohodnúť a máme jasne zadelené úlohy, kto sa čomu venuje a kto má čo na starosti. A všetci ďalší členovia a manažér, ktorí prišli neskôr, zapadli do kolektívu a pochopili, aká je ich úloha. Veľkou devízou je zároveň tá šou a energia, ktorú vieme vytvoriť na pódiu a vieme ju predať ľuďom a máme aj dosť charakteristický zvuk a vokálny prejav.
Ďalším faktorom nášho úspechu je, že viem stále písať chytľavé skladby a reagovať nimi na rôzne udalosti a témy. To je to, čo ma baví najviac, písať pesničky a celý ten proces okolo. Veľa ľudí dnes fičí skôr na sláve, tá je dosť návyková, vidím to na mladých interpretoch, tí často vôbec neriešia, či to, čo robia, má nejakú výpovednú hodnotu, zaujíma ich, aby mali čísla, aby boli lajky. Je to asi dobou, ktorá to celé zmenila. Aj my sme tým už trochu ovplyvnení, tiež si hovoríme "Tento klip má toľko pozretí, tento klip toľko" a na základe toho zostavujeme setlisty koncertov. Pozrieme si, ako vyzerá prvá tridsiatka najhranejších skladieb na YouTube alebo Spotify, čo ľudia majú najradšej a na 80 percent im to dáme. A nesťažujeme sa, väčšinou to totiž korešponduje s tým, čo sa páči aj nám a čo chceme hrať tiež.
Ako samostatný interpret cítim úplnú slobodu
Teraz si odskočme k tvojej sólovej tvorbe. Čím sa podľa teba líši od tej kapelovej? Mám pocit, že sám za seba si trošku väčší romantik.
To si vystihla celkom presne. S kapelou hráme väčšinou energické skladby, ktoré sú vhodné na párty, festival či hody. No tým, že skladám veľa rôznych piesní a medzi nimi aj melancholické či romantické, ktoré v repertoári skupiny nemajú veľmi priestor, tak tento pretlak prirodzene vyústil v sólový projekt. V rámci neho budem prinášať skôr skladby romantické, pomalšie, temnejšie, smutnejšie aj spokojné, nakoniec, moja prezývka Spoko s tým celkom slušne korešponduje (smiech). Určite to nebude hudba na nejakú bujarú party, skôr si ich fanúšikovia budú môcť pustiť doma, v aute, vychillujú sa alebo si ich dajú len tak na sluchátka počas chôdze.
Čo na to chalani z kapely?
Riešili sme to spolu posledných pár rokov, tie pesničky som im púšťal a došli sme k tomu, že sa do repertoáru kapely nehodia, a že by bola škoda, keby som ich nevydal a ľudia by ich nemali možnosť počuť. Vlastne ani neviem, akú bude mať môj projekt budúcnosť, len cítim, že nastal čas dať tie skladby medzi ľudí a teší ma, že obe (okrem Aj ty to tak cítiš aj pieseň Plamene, pozn. red.) zatiaľ celkom slušne zarezonovali.
Je to úplne iná prezentácia mojej osoby, no časom som si uvedomil, že predsa môžem spievať pesničky aj v inej polohe. Spočiatku som o tom nebol úplne presvedčený a trochu sa mi nechcelo vyjsť z mojej komfortnej zóny, ktorú mám v kapele, no potom prišiel zásadný zlom. Producent Amak Golden, ktorý hral, nahrával a produkoval v Amerike s kapelou Sunshine a pracuje so zahraničnými a zvučnými menami ma v Prahe počas nahrávania spevu českej skupine Fast Food Orchestra naviedol, aby som svoj part spieval o oktávu nižšie a vytvoril tak kontrast Fidovmu vyššie položenému spevu.
Po nahrávaní sme si sadli, pustil som mu zopár demosnímok a on bol nadšený a presvedčil ma, aby som sa začal viac venovať pomalým skladbám a že ma vidí ako slovenského Leonarda Cohena či Sergeho Gainsbourga. Hovoril mi, že by som mal viac pracovať s tým mojím hlbokým hlasom, že taký dar nemá veľa umelcov... Amak ma celkom presvedčil, no stále som nebol úplne rozhodnutý. Až producent Martin Migaš, bývalý bubeník IMT Smile a Pehy, mi pomohol vybrať skladby z demosnímok a uistil ma, že to naozaj má zmysel, že sa mi to vážne hodí a mám popri Smole a Hruškách robiť aj sólový projekt.
Mal pravdu, vážne sa ti to hodí.
Ďakujem, minimálne v tých komentároch pod videami a na sieťach sa veľakrát objavuje slovo zimomriavky. To je pre mňa najväčšia odmena. Bál som sa, či to ľuďom nepríde už moc sladké, takže mám radosť, že reagujú takto. A dôležité pre mňa v tejto chvíli je, že ako samostatný interpret cítim úplnú slobodu. Zažil som minulý rok aj pár koncertov, kde som bol úplne sám, a ten pocit bol povznášajúci. Je to pre mňa zrazu niečo úplne nové, iný pohľad na to, ako môže umelec fungovať. Hral som v Prahe a cítil som sa zrazu ako taký Nohavica alebo Tomáš Klus (smiech). Prišiel som na to, že aj ja som vlastne pesničkár.
Aká hudba ťa inšpiruje?
Kedysi som od rána do večera počúval death metal (smiech), punk, ska, drum&bass, aj keď som to trochu vyvažoval s Depeche Mode a Leonardom Cohenom. Dnes nemám zvyčajne náladu na nejaké ukričané veci, podľa chuti si vypočujem skôr nejaké reggae, chillout alebo pesničkárov. Punk je super, keď si ho môžete zahrať s kapelou, keď sa môžete vyvrieskať a možno sa popri tom aj opiť, no nepotrebujem to už často.
Keď tvorím, som zas rád sám a keď som sám, viac ma baví písať vychillované pesničky. Samozrejme, inak tvorím, keď je hmla, keď je pod mrakom a som zaspatý a keď som "naspeedovaný" po behu a idem si úplne iné BPM. Závisí to teda aj od nálady. Počúvam aj veľa rapu, mám rád Post Malone-a, jeho vibe a prejav, System of a Down sú moja dlhoročná srdcovka, takisto Red Hot Chili Peppers a milujem Billyho Corgana z The Smashing Pumpkins, on je jeden z mojich veľkých vzorov. Smashing Pumpkins síce fungujú na skoro metalových základoch, kde sú vykričané spevy, ale majú aj melancholické skladby. A teraz som si púšťal Billyho sólový album a tam hrá len na španielke, dokonca to občas prechádza do country, niečo ako môj obľúbenec Johnny Cash.
Aké sú vaše ďalšie plány? Čo bude po turné? Chystáte so Smola a Hrušky aj nový album?
Vyzerá to, že do konca roka vyjde po troch rokoch nový album. V zásade nám treba už len štyri pesničky. Chceme ho spraviť ako kompiláciu česko-slovenských skladieb, ktorých máme osem, plus tam dáme pesničky, ktoré vyšli od albumu Čiernobiely a ľudia ich už majú možnosť počuť na streamoch, tých je asi šesť. A v pláne je ešte pár, ktoré sú rozpracované a máme pocit, že sa tam hodia. Niektoré už dokonca skúšame. Čo sa koncertov týka, na jeseň zrejme pôjdeme česko-slovenskú šnúru s kapelou Totální nasazení, s ktorou budeme mať aj spoločnú pesničku. Malo by to byť desať koncertov, štyri na Slovensku, šesť v Čechách.
A čo bude v rámci sólového projektu? Už si síce avizoval, že to nechávaš voľne plynúť, no asi máš aj v tomto smere nejaké vízie...
V rámci sólovky mám už nahraté ďalšie tri pesničky, k dvom už sú hotové aj klipy, tie budem priebežne zverejňovať. Teraz je prioritou promo k skladbe Aj ty to tak cítiš, rátam, že ďalší song budú poslucháči počuť v apríli. Možno vyjde v tomto roku aj EP. Zároveň pracujem na skladbe pre českú nadáciu Za lepší nádech. Tá by mala mať premiéru pred exhibičným benefičným stretnutím českých basketbalových reprezentantiek proti českým basketbalovým legendám a umelcom, ktorí hrali basket, medzi ktorými sú Ivan Trojan, Vojta Dyk či aktuálna basketbalová hviezda NBA Tomáš Satoranský. Na túto možnosť a spoluprácu sa veľmi teším. A teraz sa teším sa hlavne na naše akustické turné.
Akustické turné Smola a Hrušky:
20. 2. - Spišská Nová Ves, Reduta - koncertná sála
29. 2. - Púchov, Queens pub
6. 3. - Nitra, Music a cafe
7. 3. - Vrútky, RC Mlyn
Vstupenky:
Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: Andrej Pizem
Súvisiaci interpreti: Smola a Hrušky
