Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Tomáš Sloboda: Dohodli sme sa, že sa nebudeme snažiť niekomu sa páčiť

Tomáš Sloboda: Dohodli sme sa, že sa nebudeme snažiť niekomu sa páčiť

19.06.2021 - 10:00 | Martina Slivková

Minulý rok v apríli vydali Le Payaco svoj najlepší album Pohybliví v nehybnom. Nahrávka, ktorá sa "narodila" do čias ticha sa po viac ako roku dočká svojho oficiálneho uvedenia do života. Le Payaco ho pokrstia po takmer ročnej koncertnej pauze 24. júna na Sundecku v Bratislave. Tomáš Sloboda rozpráva o tom, čo mu album dal, aj o dani, ktorú si vyžiadala pandémia.


Vráťme sa o rok a pol späť, kedy ste mali nahratý nový album, ktorý čakal na deň vydania 16. apríl 2020. Vtedy už bolo jasné, že veci okolo koronavírusu naberajú na obrátkach a pravdepodobne nebude možné odohrať turné k albumu. Uvažovali ste vtedy nad preložením dátumu vydania na lepšie časy?

Nie. Album bol hotový vo februári a videli sme, že situácia začína byť kritická. Mali sme pocit, že by to mohlo skôr ľuďom dobre padnúť. Chceli sme urobiť niečo pre zlepšenie celkovej atmosféry, aby fanúšikovia od nás dostali signál, že sa ide ďalej aj napriek ťažkej a nepredvídateľnej situácii. Chceli sme ich potešiť a vniesť aspoň medzi nich trošku lepšej nálady. 

Myslím, že presne takýto účinok album Pohybliví v nehybnom aj mal. V časoch neistoty, možno aj strachu, bolo fantastické, že vyšiel krásny album. Zároveň mi bolo ľuto, že je to nahrávka, ktorá by si zaslúžila veľkú pozornosť, ktorú ťažko môže mať, keď nemá živé publikum. 


To áno. Bol sme vtedy v úzkej komunikácii aj s Ďurom Podmanickým a navzájom sme sa hecovali a posmeľovali. Okrem Barmanov vyšiel album aj Katarzii, Fallgrapp, Queer Jane a mnohým iným a všetky tie albumy sú tak skvelé, že by si zaslúžili okamžitú pozornosť živého publika.


Dostavila sa podpora od ľudí? Cítili ste ju možno aj v predaji nosičov? 


Áno, bolo to veľmi citeľné. Dostávali sme množstvo pozitívnych reakcií od fanúšikov, priateľov, ale aj novinárov a hudobných redaktorov z rádií. Celý ten čas sme takto žili s našou novou hudbou a rýchlo sme si uvedomili, že je to iné ako kedykoľvek predtým. Veľmi nám to pomohlo, cítili sme veľkú podporu, kritiky boli veľmi priaznivé a pomohlo nám to prekonať dosť zásadne celú krízu. Album nám pripomenul, aby sme nezabudli na to, čo máme najradšej a jednoducho si treba iba počkať na to, kým sa znova bude môcť hrať, hoci nikto netušil, dokedy dištanc potrvá. Dnes je to omnoho lepšie, avšak ani zďaleka ideálne. 

Je to trochu šialené. 


Je.

Ste tá šťastná kapela, ktorej sa darí byť súčasťou alternatívnej scény aj oslovovať masovejšie publikum. Dostavila sa aj podpora zo strany rádií?


Áno, samozrejme. Ale tá podpora tam bola vždy. Teraz s ešte väčšou dávkou solidarity, čo bolo veľmi milé až priateľské gesto. V našej bubline sme boli na jednej lodi, cítili, čo sa deje v spoločnosti, čo to robí s muzikantami, s kultúrou, s našimi životmi. 

Aké sú momentálne nálady medzi hudobníkmi? 


Každý si musel poradiť sám a najsť niečo, čo by ho držalo v akej-takej psychickej rovnováhe. Čo je prirodzené, pretože sme ľudia, ktorí tvoria. Tvorba je základnou potrebou našich životov. Každý niečo robil a nemuselo pritom ísť o skladanie muziky. Mnohí máme deti a rodiny, tak sme aspoň trávili s nimi omnoho viac času. Učím napríklad Jožka Lipu, bubeníka so Saténových rúk, hrať na gitare od januára. Predtým vôbec nehral a už mu to ide super. Obaja sa z toho veľmi tešíme.

Bez potreby páčiť sa mladým a s odhodlaním tvorivo sa posunúť  

Keď ste tvorili album Pohybliví v nehybnom, dávali ste si mantinely, čo by ste chceli dosiahnuť? 


Snahu získať si napríklad mladšie publikum nejakými trendovými prvkami, len preto, aby sme sa zapáčili, sme ako prvé zmietli zo stola. Vždy nám išlo o to, aby sme slobodne umelecky rástli. Neopakovať sa a od každého predošlého albumu sa posunúť ďalej a objaviť nové, ešte neprebádané vyjadrovacie prostriedky a možnosti.  Každý máme za sebou nejaké nové muzikantské skúsenosti. Robil som hudbu do seriálu a dosť ma to ovplyvnilo. Učil som sa doma hrať na klávesoch, aranžovať okrem iných aj orchestrálnu hudbu a zrazu som pesničky skladal pri klavíri a nie na gitare. 

Vraj je to ale po rokoch album, ktorý ste svorne pripravovali všetci pospolu. 


Všetci traja sme si pripravili demáče doma. Potom sme išli na chalupu a tam sme zistili, na čo sme dozreli. Pravdou je, že to mohol byť aj celkom iný album. Baví nás experimentovať. Mohlo to byť totálne šialené a uletené. Ale dopadlo to nakoniec takto (smiech). 

A to znie super, teda znie to ako inšpirácia do nového albumu…


Ťažko povedať, možné je všetko. Táto covid situácia sa zachovala svinsky v tom, že mi vzala hrozne veľa energie. Každodenný stereotyp ubíja a vyčerpáva. Museli sme zmeniť myslenie a prestať normálne žiť. To je dosť vážna vec. Museli sme vyvinúť trojnásobok energie pre obyčajný úsmev. Museli sme, inokedy máme na výber niekoľko možností ako stráviť deň. 

Keď ľudia zostanú visieť bez odpovedí na otázky, bez vízie na najbližšiu budúcnosť, čo sa môže udiať, aké to bude mať následky, na dobrej nálade to určite nepridá. Bez možnosti plánovať, normálne žiť a normálne fungovať sme otupeli a nadšenie spolu s chuťou niečo vytvoriť veľmi rýchlo vyprchalo. Podobne ako mnohým, ktorí sa živia iba hudbou, mi do spevu moc nebolo. Ale stále som niečo skladal, písal, akurát vznikali iba inštrumentálky. Uvidíme, kedy budeme mať čas, kedy bude priaznivá situácia a dostaví sa chuť ísť spolu na chalupu a niečo nové pripraviť.


Obdobie prázdnoty a čakania

Dostal si sa k nejakej skvelej hudbe, ktorá ťa za posledný rok extra potešila?


Priznám sa, že som sa občas nevedel vôbec z hudby tešiť. Hudbu počúvam veľmi často, pozorne a veľmi si to viem užiť. Veľmi rád si zháňam platne, ktoré som ešte nepočul, a zámerne nemám napočúvaných niektorých interpretov a dopracujem sa k nim neskôr. Tak som sa spoznal kapelu Talking Heads a tí mi začiatkom roka veľmi dobre sadli. Ale nebolo to také intenzívne, lebo som sa nemal s kým o to podeliť, a to ma potom až tak nebaví. Celé to bolo také... No rozhodne zaujímavé...

Bol to ťažký rok pre hudbu, kultúru a ľudí v nej. Aj preto o tom hovoríme, aby bolo jasné, že dopad pandémie na ľudí pracujúcich v kultúre je obrovský. Profesie v umení a kultúre pritom nepatria k záujmovým činnostiam. Hudobníci potrebujú mať zázemie. 


Sranda je, že ľudia si myslia, že keď si album stiahli na Spotify, že nás finančne podporili. Ale je to od každého, kto tak urobil, veľmi sympatické.

Aký je život muzikanta bez publika? Čo si robil ten rok?


Teraz dokončujeme album Doroty Nvotovej. Ako producenta ma oslovila minulý rok v máji. Aj vďaka pandémii sa ťahalo nahrávanie dlhšie a ešte stále nie sme s albumom celkom hotoví. Ale na druhej strane, nemali sme sa kam ponáhľať a bude to veľmi citeľné. Bude skvelý. Mal by vyjsť v septembri. Táto spolupráca ma veľmi obohatila a priniesla skutočnú radosť. Doma som si robil demonahrávky, keď som mal pocit, že už vybuchnem. Bolo to také obdobie, keď obrovskú rolu zohráva rodina, a tam sa ukázalo, že sme úplne naporiadku. 

Neprečítal som ani jednu knihu, nemal som na to chuť. A nemal som chuť ani pozerať seriály. Človek si uvedomuje, že dni unikajú a nič z nich nemá. Všetko, čo máme radi, nám bolo vzaté. Boli sme zvyknutí spontánne sa rozhodovať, sadnúť do auta a odviezť sa na víkend o dva štáty ďalej a robiť si výlety. Toto nás dosť vytrápilo. Bolo to také prázdne a hluché obdobie.  

S Dorotou Nvotovou nahrávate na pásy, prečo ste sa rozhodli pre tento druh nahrávania?


Dorota má v kapele výnimočných muzikantov. To je základ. Aby sme dokázali nahrať pesničky čo najautentickejšie a aby z toho mal poslucháč ozajstný hudobný zážitok, pristúpili sme k tomuto spôsobu nahrávania. V tej chvíli hrajú všetci naraz, takže už sa to nedá potom dodatočne opravovať. Je tam nahraté to, čo sa v tej chvíli udialo. Z každej skladby nahráme dve-tri verzie a potom vyberieme tú najvydarenejšiu. Neviem Dorotu zaradiť žánrovo, ona je Dorota, takže budú mať ľudia doma Dorotu so živou kapelou. Zvukovo aj obsahovo je to perfektné.


Za svitu mesiaca v splne to bude čarovné  

Album Pohybliví v nehybnom silno zarezonoval, čo dokazuje aj Cena novinárov na Radio_Head Awards a v susednom Česku ocenenie Anděl v kategórii Slovenský album roka. Čo pre vás tieto ceny znamenajú?


Dúfam, že to nebude znamenať to, že sme skončili (smiech). Keď dostane kapela nejakú cenu, tak je to najvyšší čas, aby odišla - tu máte cenu, môžete ísť (smiech). Obzvlášť asi v tejto situácii to bolo veľmi príjemné. To, že sme dostali cenu od hudobných kritikov, ktorí majú napočúvané obrovské kvantum súčasnej hudby, je dôvod na radosť. Je to signál od ľudí, ktorí sa v hudbe orientujú, širším masám, ktoré o nás možno ani netušili, že existujeme. Mohlo by to urobiť dosť veľkú službu. My len chceme veľa hrať. Keď nespievam dlhší čas, hneď to cítim. Potešilo nás to a veľmi si to vážime, je to fajn. 

Keď sa konečne prísny režim v krajine trochu uvoľnil, mali ste hrať koncert v Rači. Ten sa však napokon kvôli počasiu preložil. Teraz sa zase začali ohlasovať podujatia a živá kultúra sa pomaličky, opatrne rozbieha. Ako vnímaš tento proces? 


Je to zatiaľ také opatrné. Sám som zvedavý, čo sa udeje, lebo som ešte nebol na žiadnej akcii. Vôbec neviem, ako to zafunguje. Neviem, ako sa budú ľudia správať. Teším sa strašne, ale zároveň sú to trošku aj nervy. 

Čítala som tvoje vyjadrenie, že keď sa skončí nahrávanie albumu, jeho vývoj prirodzene pokračuje na koncertoch, kde dostáva nový rozmer. Kedy ste naposledy hrali koncert naživo pred publikom? 


Minulý rok v lete. Na prelome augusta a septembra sme odohrali pár koncertov po sebe. 

Ako ľudia reagovali na nový album?


Bolo to občas ako na jazzovom koncerte. To mi pripomenulo naše začiatky. Kedysi sme na koncertoch veľa improvizovali. Mali sme zložené pesničky, ale vždy sme v nich našli priestor na improvizáciu. Hrali sme sa s dynamikou a ako kapela sme fungovali ako jedna bunka. Nové skladby ponúkajú aj tieto možnosti. Vieme to zahrať veľmi verne, tak ako je to na albume. A všimol som si, že ľudia v strede pesničky tlieskajú alebo pokrikujú. To je fajn. Mám pocit, akoby sme boli oveľa zrelší ako pred dvomi rokmi. 

Ohromne sa teším na váš koncert, lebo to chceš zažiť.


No, len teraz budem mať asi trému, lebo je to po dlhej dobe. Vo štvrtok budúci týždeň hráme v Bratislave pred domácim publikom. 

Ako vznikla myšlienka krstu, ktorý sa uskutoční 24. júna na Sundecku v Bratislave za svitu mesiaca? Je pravda, že to bolo rýchle rozhodnutie? 


Je to narýchlo, lebo už sa to nedalo vydržať. Bude to na Svätojánsku noc, tak to bude celkom čarovné. Máme hrať v lete nejaké festivaly, ale chceme tie pesničky konečne zahrať doma. Potrebujeme sa odraziť a ísť ďalej. Chceme teraz čo najviac hrať a hrať, aby sme mohli znovu tvoriť. 

Vstupenky:  


Autorka: Martina Slivková
Foto: Bolek Boška


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti