Producent Vlado Ďurajka je síce jediným stálym členom Autumnist, od konceptu "one man band" má však tento vyše dvadsať rokov fungujúci projekt ďaleko. Vďaka komunite spriatelených producentov a muzikantov je novinka Anatomy of Shadows opäť výsledkom kolektívneho kreatívneho procesu, ktorý v sebe kombinuje žánrovú rôznorodosť, dôraz na atmosféru a inovatívny prístup k produkcii. Vlado Ďurajka tu vystupuje ako manažér, dirigent, ktorý dáva jednotlivé kúsky puzzle do jedného celku.
Náš rozhovor zrel podobne ako jeho hudba. Relatívne dlho a s viacerými procesnými prestávkami, na obsahu sa to však odráža v tom najlepšom – napokon, podobne ako víno, ktoré má v procese tvorby Autumnist taktiež svoje pevné miesto.
V rozhovore s Vladom Ďurajkom sa okrem procesu tvorby nového albumu dočítate, prečo museli niektorí členovia počas nahrávania opustiť štúdio, ako sa s nimi pracovalo, ako vníma súčasnú politickú situáciu a ako vplýva naňho ako hudobníka, ale aj to, ako sa mu pozdáva nový album The Cure či prečo musel album dokončovať po ležiačky.
Zdroj: Marcel Huljak
Keď som si pozeral diskografiu Autumnist, prekvapilo ma, že každý radový album vyšiel v inom ročnom období. Až tento má precízny jesenný timing, ktorý by sa od projektu s týmto názvom dal očakávať. Máš k jeseni špeciálny vzťah?
Tento rok sa jeseň vydarila veľmi pekne, aspoň čo sa týka krajinomaľby. Áno, je to moje najobľúbenejšie ročné obdobie, ale tak, ako sa pomaly, či skôr prirýchlo, blížim k jeseni života, začínam oceňovať aj jar. Teda to, čo z nej zostalo, tie dva-tri dni medzi zimou a letom. Ale vážne, nikdy som vydanie albumov špeciálne neplánoval na nejakú ročnú dobu. Vždy to bolo tak, že som potreboval prísť do momentu, keď som si povedal, že už stačí a album je v publikovatelnej forme. Inak by som bol schopný sa v tom babrať ďalšie mesiace či roky. Ostatný album musel vyjsť kvôli edičnému plánu vydavateľstva v septembri, uvažoval som teda, či si ho pre radosť nevydať presne na moje narodeniny, ale napokon sa kvôli okolnostiam hodil každý deň naviac. Vyšiel teda koncom septembra.
Aký pocit potrebuješ mať z nahrávky, aby si si povedal, že toto je final a už sa v tom ďalej nebudeš vŕtať?
Je to úplne intuitívne, nedá sa to špecifikovať. Tie tracky vznikajú trochu samovývojom, často sa treba zo slepých vetiev vracať naspäť, nekompromisne mazať, aj keď je niekedy ťažké zbaviť sa partov, ktorým som venoval x hodín. Keď mám pocit že sa blížim do finále, snažím sa odosobniť, zabudnúť na jednotlivé stopy, samply a fragmenty, ktoré už mám vypálené v mozgu a počúvať track nejako inak, napríklad na extrémne nízkej hlasitosti, v hluku ulice na speakeri z mobilu, po konzumácii určitého objemu červeného vína a podobne. Hotovo je vtedy, keď si pri tracku samovoľne tancujem, alebo robím iné komické pohyby.
Pri počúvaní Anatomy of Shadows mi na rozum prichádza pomerne dosť referencií, čo vždy hodnotím pozitívne - predovšetkým ide o Britániu a bristolský zvuk, v tlačovke spomínaš aj 60. a 70. roky. Čo však v albume až tak nepočujem, sú súčasné trendy. Je to úmyselné?
Súčasné trendy by som skôr prenechal súčasným producentom, zrejme budem stále robiť hudbu, ktorá je nejakým spôsobom ukotvená v rokoch, ktoré ma hudobne najviac formovali. Snažím sa samozrejme počúvať veľa súčasnej hudby, stále vychádzajú skvelé nové veci, a samozrejme dúfam, že album neznie nejak staro. Úplne ideálny stav aj pri hudbe, ktorú počúvam, je, keď neviem odhadnúť dobu vzniku.
Čo sa týka 60's a 70's, tam ma zaujíma najmä špina zvuku. Keď počúvaš tie psychedelické kapely, často nájdeš až absurdné momenty, napríklad pri práci so stereom. Keď je napríklad basa úplne odseparovaná na okraji a podobné srandičky. Takisto väčšinou strašne nepresne a podivne ozvučené bicie, ktoré prestrihaním a urovnaním úplne zmenia charakter. Často z celého albumu alebo celej diskografie kapely zostane napríklad jeden perkusívny zvuk alebo kratučký motív, ktorý má v sebe určitú mágiu, vytrhnutý z kontextu ideálne tak, aby sa nedal v mojej kompozícii spoznať, prípadne napokon ani vo final tracku nezostane, aj keď to bol pôvodne jeho základný stavebný kameň.
Ako vo všeobecnosti nazeráš na onú trendovosť v hudbe? One man shows, hyperpop, rap na vrchole, rozplývanie hraníc medzi mainstreamom a undergroundom, žánrové mashupy, ktoré by nám pred dvadsiatimi rokmi prišli nepredstaviteľné, všeobecný ústup rocku. Zabiehajú tvoje myšlienky týmto smerom?
Trendy veľmi nestíham sledovať, keďže všetko sa mení zo dňa na deň. Ako vo všetkom, vývoj je zrýchľujúca sa špirála. Koľko trval napríklad grunge – myslím, že pomerne dlho, potom móda 80's – to už som aj zabudol, ako sa to oficiálne volalo (Tiga a podobné projekty)... Vtedy by som veľa elektronických zvukov, ktoré sú na Anatomy of Shadows, nepoužil už z princípu, rovnako ako by som sa štítil použiť wobble bass v zlatej ére dubstepu.
Vždy som mal rád akékoľvek fusion, čím bizarnejšie, tým lepšie. Práve mi hrá album, ktorý nahrali The Orb a Lee Scratch Perry, aj keď to nie sú až tak vzdialené svety. Myslím, že žánre sa rovnako, možno aj odvážnejšie, mixovali v minulosti. Napríklad Dub War, môj obľúbený mix reggae, punku a metalu. A hranicu medzi mainstreamom a undergroundom myslím už dávno zotreli napríklad The Cure s Disintegration (Number 3 in the UK, Number 12 in the US). K rapu ti toho veľa nepoviem, v začiatkoch Abuse a Autumnist, keď s nami koncertne aj na abumoch scratchoval Hlavolam, mal som v hip-hope celkom slušný prehľad. Teraz aktívne sledujem len Run the Jewels a Roots Manuva.
Keď spomínaš The Cure – počul si ich nový album? Čo naň hovoríš?
Ja som mimoriadne spokojný, už od prvého singlu ma to bavilo, je tam určitá esencia z Disintegration, ale s novými prekvapivými momentami. Napríklad dub-ové echá na klavíri v "Alone", môj najobľúbenejší moment na albume. To, že kapela príde po toľkých rokoch s jedným z najlepších albumov z celej svojej diskografie, je fascinujúce. A s každým počúvaním je lepší a lepší. Rád by som niečoho podobného dočkal aj pri Depeche Mode, ale tu som skôr skeptický. Ešte ma teší, že na albume nie je žiadny ich klasický "veselý" singlík, takže netreba nič skipovať.
Recenzia: Nový album The Cure: Soundtrack ku koncu strateného sveta
Zdroj: Marcel Huljak
V marci si spolu s naším šéfredaktorom Patrikom odovzdával novinársku cenu Album roka na Radio_Head Awards. Sleduješ súčasnú slovenskú (nezávislú/alternatívnu) scénu? Ako by si ju zhodnotil, prípadne kto sú aktuálne tvoji obľúbenci?
Tu by som samozrejme mohol vymenovať celý katalóg labelu Deadred Records, na ktorom vychádza aj Autumnist, ale neurobím to, aj keď napríklad Stroon urobil super album a Nina Kohout má tiež na debute veľké veci. Spotify mi vôbec neláduje slovenskú hudbu, ale v aute mi Rádio_FM (Boh mu dopraj dlhý život) robí aký-taký prehľad. Aktuálne sa mi páči, čo urobil Jonatán (J. Pastirčák alias Isama Zing, pozn. red.) s Erikou Rein, Good Moodove edity prevarených slovenských hitov ma vždy príjemne prekvapia, pri L Plusovom remixe Gleba vždy pridávam hlasitosť – navzdory tomu, že drum&bass už nepočúvam vôbec a Gleb ma skôr irituje (smiech). A samého ma prekvapilo, ako veľmi ma bavia Betónové bozky od Walter Schnitzelson.
Najlepší domáci (pre mňa je domácou stále aj česká scéna) koncert tento rok bol pre mňa Manon Meurt. Posledné roky som mal tú česť hlasovať v porote Elektronickej hudby pre Radio_Head Awards, pri počúvaní longlistu (robím to pomerne poctivo) občas dosť trpím a môj výber sa myslím ešte nikdy nedostal do ďalšieho kola, aj keď išlo napríklad o Alapastel, ambient svetovej úrovne.
Anatomy of Shadows je aj na pomery Autumnist temnou záležitosťou. Aké osobné a spoločenské aspekty ťa viedli k vytvoreniu tohto pochmúrnejšieho sveta?
Mám naopak pocit, že Anatomy of Shadows má zo všetkých albumov Autumnist najsilnejšiu a pomerne dobrú energiu smerom von. Samozrejme, nájdu sa momenty, kedy je nálada dosť na hrane, napríklad, keď Crystal Blues nahrávala vokály do Bring You Fade, musela si dávať pauzy a chodila von zo štúdia tú temnotu predýchať. Ale pravda je, že vo fáze nahrávania spevu znel track ešte zlovestnejšie, neskôr som ho trochu presvetlil. Na druhej strane napríklad Softie má v sebe až liečivú a upokojujúcu silu.
Predchádzajúce albumy boli často možno až príliš introvertné a izolované, akoby úmyselne odpojené od reálneho sveta alebo okolností vzniku. Pri Anatomy of Shadows to bolo trochu inak, začal som na ňom zvoľna robiť ešte pred covidom, počas covidu som neurobil takmer nič, iba som pozoroval ako svet blbne, vojna na Ukrajine ma úplne paralyzovala a nebol som schopný nájsť dôvod, prečo vôbec robiť hudbu. Neskôr, keď už všetkého začalo byť akosi priveľa, prišla úplne prekvapivo motivácia navzdory všetkému – alebo práve preto – album dokončiť.
Ako u teba vyzerá proces tvorby? Niekomu stačí jediný podnet, zatvorí sa a za hodinu má hotové demo, ktoré sa potom už len dolaďuje. Niekto naopak začne, o pol roka čosi pridá, potom zas, až kým z toho na konci nie je niečo celkom iné, ako na začiatku.
Ja pracujem extrémne nesystematicky, v priebehu hodiny dokážem pracovať aj na troch-štyroch trackoch. A niekedy mám pri tracku pauzu pokojne aj niekoľko mesiacov. Snažím sa ale myslieť už od začiatku komplexne na zamýšľaný album ako celok, ako by mal asi znieť, ako sa budú jednotlivé tracky dopĺňať. Nie je to zrejme najefektívnejšia metóda, čo sa ukazuje aj na niekoľkoročných pauzách medzi našimi albumami. S pribúdajúcim vekom pozorujem, že aj môj attention span klesá, nedokážem už robiť hudbu viac ako dve-tri hodiny vkuse. Pamätám si aj na celonočné sedenia, ale to bolo už veľmi dávno.
To, že z pôvodnej predstavy je napokon niečo úplne iné, je u mňa pravidlom. Ale spätne pozorujem, že najsilnejšie momenty vznikli veľmi rýchlo a často prišli akoby odniekiaľ, a ja som ich iba zapísal. Toto som často čítal v rozhovoroch a považoval som to za patetický blábol, ale vyskytli sa veru aj takéto momenty.
V tlačovej správe k albumu sa objavila aj informácia, že Anatomy of Shadows je najpolitickejší album Autumnist vôbec. Opäť zovšeobecním: Ako sa ti v tejto dusivej atmosfére, náznakovo páchnucej po totalite a normalizácii, funguje a existuje ako umelcovi?
Trochu som na túto otázku odpovedal už v predchádzajúcej odpovedi. To, čo sa deje teraz, je odporné. Ja som dospieval v osemdesiatych rokoch, takže mám určité skúsenosti s podobným stavom spoločnosti, ale momentálne mám pocit, že sme pocitovo až niekde vo filme Obchod na korze. Na mňa to však úplne prekvapivo pôsobí dosť motivačne, umenie je zrejme posledné útočisko. Mám pocit, akoby som to nemal takto len ja, vzhľadom na pretlak dobrej hudby, ktorá teraz na Slovensku vychádza.
Nielen medzi svojimi rovesníkmi vnímam trend rezignácie a úteku do zahraničia – automaticky sa núka susedné, menej turbulentné a politicky stabilnejšie Česko. Zvažoval si niečo také? Je v tomto bode Slovensko samotné v niečom pre Autumnist kľúčové?
Ja žijem kúsok od Moravy a Poľska, jazdím veľa na bicykli a keď môžem, vždy si odskočím za hranice. Je to určitá terapia. V deväťdesiatych rokoch som žil niekoľko mesiacov v Nórsku a Anglicku, a nikdy potom (vlastne ani predtým) som sa už na Slovensku necítil úplne komfortne. Úprimne povedané, vždy som mal pocit, že úplne nepatrím ani na túto planétu (smiech). Ale seriózne, čo sa s tým dá robiť? Odísť veľmi nie je kam, globálne to nevyzerá úplne najlepšie. Treba sa obklopovať ľuďmi, ktorí za to stoja a úplne nerezignovať. V Červenom trpaslíkovi sú citáty, ktoré sa hodia na každú životnú situáciu, sem sa hodí tento: "Even the word hopeless has hope in it."
Zdroj: artwork - Vlado Ďurajka
Pri téme nového albumu nemožno opomenúť fakt, že časť post-produkcie albumu si kvôli operácii chrbtice robil poležiačky, a k pultu sa preto dostal napríklad aj Paľo Hubinák. Vidíš nejaký rozdiel medzi tvojim a Paľovým prístupom?
Áno, v závere som mixoval album poležiačky na laptope s kalibrovanými slúchadlami. Ja ale mixujem rád na slúchadlách bežne, takže až taký veľký technický rozdiel oproti práci za stolom to nebol. Skôr pocitovo sa mi zdalo, akoby som bol v mixe viac ponorený, tým, že som bol ďalej od synťákov, dvoch obrazoviek a nedalo sa tak jednoducho odbiehať od práce na kávičku. Paľa som poprosil, aby sfinalizoval dva tracky, ktoré by som už nestihol dokončiť, alebo by som im nevedel dať toľko času, koľko by potrebovali. On bol ale v celom procese produkcie dosť zainteresovaný takže to preňho neboli úplne neznáme veci.
Paľo väčšinou počuje, keď mi niečo neladí, a koriguje ma. Občas to neladí (alebo ladí hranične) úmyselne, vtedy pripomienky zvážim, či už som naozaj neprestrelil. My sa poznáme už hrozne dlho a máme aj nejaké spoločné hudobné vzory, dva alebo tri. Mám pocit, že Paľo si produkciu skôr užíva a ja pri tom väčšinou trpím. Možno aj preto, že nie som hudobník, takže to často dosť bolí, kým všetko nejako poukladám tak, aby som dosiahol pocit a energiu, ktoré má track vyjadriť.
Spoluautorom viacerých skladieb je Richard Imrich z Nylon Union. Môžeš nám priblížiť, ako vyzerá vaša spolupráca? V čom je jeho prístup k pesničkám iný ako tvoj?
Rišo je mimoriadne harmonicky obdarený, takže dokáže dodať úplne novú a prekvapivú vrstvu do tracku. V praxi to tentokrát prebiehalo tak, že dostal inštrumentálnu skicu a urobil kompletne vokálne harmónie, ktorým som ja spätne prispôsobil aranžmány. V niektorých prípadoch som mu dodal nejaké naivné vokálne skice, ktorým dodal hlavu, pätu a texty. Všetko aj orientačne naspieval, aby sme následne hľadali, komu dáme vokály vo finále naspievať. S Gabom (Gabriel Kain) to prebieha opäť trochu inak, napríklad pri Hole in the Rain som iba zvukom obaľoval kompletne napísané vokálne party.
Album je melancholický, ale nechýba mu energia. Bicie sú občas nahraté tak, že mám pocit, akoby som počúval breakbeatový track (napr. skladba The Other Coltrane). Ako si našiel rovnováhu medzi týmito dvoma aspektmi v procese komponovania?
Je to asi najostrejší album Autumnist, na čom má zásluhu aj Gaex (Tomáš Karásek z Gargle & Expel - mastering). Tentokrát sa celý album mastroval procesom stem masteringu, takže Gaex mal viac možností práce s finálnym zvukom. Dal trochu viac dôrazu na beaty, za čo som mu vďačný. Rytmika na albume je pomerne komplexný mix loop manglingu, programovania a živých bicích, spätne by som mal aj problém dekódovať, čo je vlastne ako produkované. V jednom tracku sú napríklad živé bicie, ktoré sa pôvodne nahrávali pre úplne inú skladbu (smiech).
Zdroj: Marcel Huljak
Keď sa pozerám na zoznam vokalistov, resp. hostí na albume, príde mi, akoby Autumnist nebol kapelou, ale komunitou, ktorú okrem spolupráce s tebou spája aj vydavateľstvo Deadred. Ako tento projekt po pätnástich rokoch od prvého albumu Autumnist vnímaš ty? Je to kapela alebo kolektív sústredený okolo jedného muzikanta podobne, ako napríklad Trent Reznor a Nine Inch Nails?
Skôr než k NIN (čo je zrejme Reznor a "otroci", aj keď Atticus Ross sa teraz javí ako dôležitý partner) by som to možno organizačne prirovnal k UNKLE, kde je zrejme James Lavelle "art directorom" celého projektu, ale prínos hostí je markantný (aspoň ja mám ten pocit), rovnako ako pri Autumnist. Čím viac hostí a spoluautorov, tým lepší album Autumnist, myslím si. Mojou úlohou je celé to nejak ukočírovať, aby to držalo tvar.
Ako sa spolupracovalo s jednotlivými hosťami? Zhodnotíš prosím svoje dojmy?
O Richardovi a Gabovi a spôsobe spolupráce s nimi som už hovoril, rovnako Paľo Hubinák sa osvedčil, či už ako nový člen živej zostavy alebo v procese komponovania albumu, vyriešil niekoľko problematických miest a používa zase úplne iné postupy ako Richard a Gabriel. Mates Homola nahral veľa bicích samostatne, čo ma teší, lebo ja všeobecne veľmi nerád pracujem inde ako v svojom domácom štúdiu. Takisto nahral a režíroval vokály do Storm Away s Matúšom Oravcom a podľa toho, čo zostalo v stopách nahraté okrem vokálov panovala pri nahrávaní dobrá nálada. Ja som bol pri nahrávaní basy s Martinom Turzíkom, bez jeho tlaku (Deadred Records) by možno album doteraz nebol hotový. Dychy nahrávali Peter Kohout a Ján Sklenár, s Petrom vždy trochu viac improvizujem, nahráme intuitívne viac materiálu a mňa potom baví prehrabávať sa tým a hľadať prekvapivé momenty.
Crystal Blues je Gabrielova londýnska kamoška, s ktorou majú spoločne projekty, priniesla silné až gospelové momenty. Nina Kohout – tu som išiel pri produkcii až na hranu a snažil som sa, aby znela ináč ako na svojom sólovom albume, keďže jej debut Gentle Autopsy vyšiel tesne po Autumnist. A je to pre mňa úplný luxus, že okrem sólových partov naspievala vo viacerých trackoch aj backing vokály.
Ktoré skladby ty osobne považuješ za najsilnejšie / najvýraznejšie? Bude okrem Hole in the Rain ešte niektorá skladba predstavená ako singel s vizuálom?
Osobne mám momentálne asi najradšej dvojicu Table Mountain a Softie, možno aj kvôli kontrastu medzi nimi. Ďalší samostatný singel zrejme nebude, ale postupne zhromažďujem remixy, ktoré by mali vyjsť ako dve remixové EP začiatkom budúceho roka, vyzerá to tak že jedno EP bude viac popovo/klubové (v najlepšom zmysle slova), druhé bude trochu ostrejšie.
Autumnist sa v minulosti objavil na prestížnych nielen showcaseových hudobných prehliadkach v zahraničí. Aké sú vaše koncertné plány a vízie s novým albumom?
Momentálne čakám, ako dopadne moja rekonvalescencia. Často sa na koncertoch nechám uniesť tým, ako skvele tá kapela väčšinou hrá, takže robím veľa komických a intenzívnych pohybov a môj chrbát sa toho teraz trochu obáva. Tým, že živá kapela Autumnist "nabobtnala" až do nejakých siedmych ľudí na pódiu (z ktorých štyria majú aj svoje vlastne koncertné projekty), je to organizačný oriešok, ktorý budeme musieť v blízkej dobe vyriešiť. Bohužiaľ, tento rok nebude žiadny koncert a určite nebude žiadny krst, na ktorom by sme polievali alebo posýpali vinyl nejakými blbosťami. Aj keď taký absint by vlastne farebne ladil.
Autor: Matej Kráľ
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
