Kým fanúšikovia hudby majú aktuálne na zreteli horizont letných mesiacov, ktoré prinesú pestrý výber festivalov aj menších kultúrnych podujatí, hudobníci sa už teraz pripravujú na jesennú sezónu. Tá bude výnimočná aj pre Katku Knechtovú, ktorá avizuje turné Svety. A hoci ju príprava piatich špeciálnych koncertov naplno zamestnáva, premýšľa aj nad novým albumom a my už vieme, ako by mal znieť.

S Katkou Knechtovou sme sa stretli, celkom príznačne, pri káve. Slovo "kavej" bude totiž v najbližších týždňoch či mesiacoch možno to prvé, čo vás v súvislosti s Prešovčankou napadne. Pred pár dňami zverejnila titulnú skladbu Život nás má rád k filmu Kavej, na ktorú už ona, ako jej autorka, podľa vlastných slov nemá po intenzívnych mesiacoch jej príprav chuť. S o to väčším nadšením sa však púšťa do ďalších projektov. Veľkou výzvou, ktorá pred ňou stojí, má názov Svety.

Rozprávanie o koncepte koncertného turné, aké sme na Slovensku ešte asi nemali, ale aj o filmovej novinke Život nás má rád sa uberalo aj inam. Speváčka si zaspomínala na koncerty, ktoré na ňu minulý rok najviac zapôsobili, ale aj na cestu, ktorá viedla k českému publiku cez zábavy, na aké si určite veľmi dobre pamätá aj Igor Timko. Nevyhli sme sa ani stále aktuálnej téme – medvede.

Katka, začnime najčerstvejšou novinkou. Máš nový singel s pozitívnym názvom Život nás má rád. Máš to aj ty teraz tak? Má ťa život rád?

Myslím si, že ma má rád, lebo vždy príde nejaká inšpirácia, stále som mala šťastie aj na veľmi dobrých ľudí v mojom živote a sú tam aj také situácie, že máš šťastie v nešťastí, a vtedy si tak povieš, že ten život ma má rád. To bolo aj cieľom tej pesničky. Keď prechádzame nejakými zlými obdobiami – lebo však život je sínusoida – tak je stále dôvod sa usmiať a povedať, že ten život má zmysel, lebo aj nepriaznivé veci, ktoré sa nám stávajú, nás v konečnom dôsledku niečo naučia, alebo nás niekam posunú.

Je to pesnička k filmu Kavej. Ako vznikla táto spolupráca?

V podstate ma oslovila produkcia, že sa natáča film Kavej, čo som vedela, lebo obsadili východ na celkom dlhú dobu. Som veľmi poctená, že môžem byť v tom kolektíve východniarov. Ako "ortodoxná Prešovčanka", ako si hovorím, som sa toho, samozrejme, chytila. Akurát som túžila ten film najprv vidieť, lebo som sa trošku bála, či to nebude na štýl toho typu komédie – robíme si srandu zo západu alebo z východu, to som nechcela.

Videla som ale ten film ešte nezostrihaný a musím povedať, že som bola hneď rozhodnutá, že do toho idem, lebo je to naozaj veľmi vtipné, je tam aj inteligentný humor, má to aj peknú myšlienku, čiže som sa rozhodla prakticky hneď. No a potom prišla tá výzva, že ako to uchopiť, lebo som tam naozaj chcela dostať ten smiech cez slzy. Aj do textu, aj do hudby. V podstate som nad tým dva mesiace len tak uvažovala, a potom to jedného dňa nejak prišlo počas Vianoc.

Pravý opak bol Vlado Krausz, lebo ja som veľmi chcela, aby on napísal text, vedela som, že on to tam dá. A on povedal, že nechce film vidieť, lebo ho to bude veľmi ovplyvňovať. Čiže sme sa veľa rozprávali s režisérom, potom sme mali aj my dvaja nejaký rozhovor a poslal mi niekoľko návrhov, z ktorých som si to vyskladala, aby to bolo úderné, sedelo to do úst aj s hudbou. Lebo ďalšia vec, ktorú som si uvedomila, keď som začala robiť tanečnejšie veci, že spievať tam hocičo v slovenčine nemusí vždy dopadnúť dobre, lebo sa to tvári, akoby to boli oddelené svety. Text musí byť naozaj dobrý a musí mať ten vibe a flow, jednoducho, aby to netrhalo uši. Myslím, že to dopadlo fantasticky, akurát, že ja ako autorka si to už v rádiu asi nepustím, pretože sme nad tým strávili naozaj veľa času. 

Videoklip má jeden prekvapivý moment. Účinkujú v ňom herečky Janka Kovalčiková a Anka Jakab Rakovská, ktoré si spolu s tebou aj zaspievali. Koho to bol nápad? Lebo je výborný.

Bol to môj nápad. Poviem to tak, že neboli veľmi vďačné. Nie úplne ich to potešilo, ale dali sa na to. Pre mňa sú to multifunkčné ženy. Sú to herečky, jedna z nich je ešte aj matka, obidve sú tanečnice, tak som si povedala, že ako herečky budú aj spievať, pretože to vedia. Ale prišli do štúdia, hlavne Janka s takou malou dušičkou, a povedala: "Kaťa, radšej by som stála holá niekde na pódiu, ako spievala." Doslova taký stres z toho mala. Ale nakoniec to podľa mňa vypálilo veľmi dobre. Pesnička sa urobila v podstate v dvoch verziách. Jedna je skrátená rádiová, kde dievčatá nespievajú, a druhá s videoklipom, ktorá je dlhšia, kde som chcela, nejaký fragment z filmu, aby to pre diváka bolo pestré.

Po vydaní zatiaľ posledného albumu Svety (recenzia) si zverejnila už niekoľko samostatných singlov. Rozmýšľaš už nad novým albumom?

Veľmi často a veľmi intenzívne. A musím povedať, že materiál naň mám. Pracovala som časozberne, tie pesničky sa nahrávali aj v čase covidu, aj po covide. A ja mám pocit, že som sa teraz posunula niekam inam, a že moja nálada je robiť niečo iné. Čiže tie pesničky asi nechám tak a premýšľam, že spravím nejaký rockový album.

Plánuješ znova osloviť zahraničného producenta?

Vieš, že ani nie? Keď sa bavíme o rockovom albume, skôr by som možno zalovila v našich vodách a hrala to tak kapelovo s tým, že sme spolu, hráme sa s tým zvukom a robíme to kolektívne tak, ako sa to niekedy, veľmi, veľmi dávno robilo. Ešte v praveku.

Až cítim tú nostalgiu za tými časmi.

Áno, lebo dnes, keď sedím s producentom, hovorí, že je to skôr výnimočné a už si ani nepamätá, kedy bola nejaká kapela nahrávať spolu v štúdiu. Väčšinou je to producent, ktorý to celé robí a je skôr výnimočné, že sa na tom zúčastňuje aj samotný autor, alebo spevák. Speváčka príde, alebo prípadne ani nepríde, však si to môže nahrať aj doma. Je to taká zvláštna doba. Ale teraz to nechávam tak, koncentrujem sa hlavne na turné, ktoré chystáme v novembri. Keď niečomu venuješ intenzívne čas a veľmi ti na tom záleží, tak je ťažko sedieť na dvoch stoličkách.

Naše koncertné sály nemajú tie možnosti, ktoré potrebujeme

My už sa rozprávame o nových pesničkách, ale ty sa plánuješ vrátiť k tým starším. Album Svety má štyri roky, a teraz pripravuješ rovnomenné turné.

V období albumu Svety som sa pohrávala s myšlienkou ísť na špeciálne koncerty, ktoré by boli postavené na štvorručnej hre na klavíri s tým, aby bola hudba opäť prearanžovaná takým spôsobom, aby mala až filmový charakter. Lebo tie moje piesne sú také, len ja som úplne nevedela, ako to uchopiť. Potrebovala som tie roky skúseností, turné Prežijú len milenci a aj Puto, kde bola tá produkcia veľká, čiže naozaj ma to uistilo v tom, že na tom môžem pracovať a nejakým spôsobom to vymyslieť.

Pesničky sa začali urobiť už minulý rok. A aby to nebol štandardný koncert, ako sú ľudia zvyknutí, tak sme chceli urobiť aj veľmi zaujímavý scénický dizajn. Takže sme spolu s dizajnérom navrhli scénu, ktorá má evokovať iný svet. Chcem, aby človek, ktorý príde na ten koncert, zrazu zabudol na to, čo je vonku a bol iba tam. Lebo ten hudobný vnem a vizuálny vnem bude pre neho takým odpojením sa, že možno v daný moment objaví aj nejaký svoj úplne iný vnútorný svet,.

Kulisy a všetky ostatné veci sa teraz aktuálne vyrábajú v Londýne, aby potom mohli prísť. Naozaj sa nejedná o štandardné koncerty. Preto je ich len päť, lebo tie naše koncertné sály na Slovensku nemajú možnosti, ktoré potrebujeme. My si to potom zopakujeme, ale chceme vidieť, ako to na ľudí bude pôsobiť. Je to naozaj celkom drahý a výnimočný projekt.

Zverejnila si videopozvánku k turné a tá jasne ukázala, že to bude aj vizuálna šou.

Áno, ale musím o tom hovoriť, lebo keď povieš, že ideš na turné, ľudia si štandardne predstavia, že zahráme pesničky, ako ich poznajú. A ja k tomu stále pristupujem a učím tých ľudí, že koncertné turné má byť o niečom inom. Má tam byť nejaká pridaná hodnota. Malo by tam byť niečo zaujímavé. Na tom si dávam záležať, lebo aj ja chcem mať z toho dobrý pocit. Vieš, chcem mať pocit, že aj ja tvorím niečo nové. Preto je dôležité to aj takým spôsobom odkomunikovať. Aj preto som rada, že sa o tom môžeme dnes rozprávať, lebo tým pádom tých ľudí môžem nejakým spôsobom motivovať ísť aj na takýto typ koncertu.

Zažila si ako návštevníčka taký koncert, kde si si povedala – niečo takéto by som chcela urobiť aj ja u nás?

Sú dva také koncerty, ktoré som minulý rok navštívila a mali na mňa ten wow efekt. Po hudobnej stránke, nezľakni sa, to bol Rammstein. Tam sa mi páčilo úplne všetko. Síce ma tam skoro upálili ako čarodejnicu, lebo sme boli v Maďarsku a bolo asi 40°C a oni ešte do toho šľahali tie svoje plamene, fakt som mala pocit, že zhorím. Ale bola to fantastická šou, výborný zvuk, vymyslené od A po Z.

A čo sa týka ešte vizuálnej stránky koncertu, tak to bola Björk. Hudobne som myslela, že sa zbláznim, to už bolo na mňa veľa, lebo som z toho, čo hrala, poznala akurát jednu pesničku. Ale vizuálna stránka toho koncertu bola fascinujúca. Samozrejme, aj muzikanti a tak ďalej, ale najmä teda ten vizuál, tie huby a celý ten kozmos, ktorý tam ona vytvorila, to bolo úžasné.

Ja som to tipovala na Coldplay.

Coldplay milujem, je to jedna z mojich najobľúbenejších kapiel, ale musím sa priznať, že ten koncert nie. Jednak sa mi úplne nepáčil zvuk, ani to, ako Chris Martin spieval, nebolo úplne ono. A ďalšia vec, že ​​tá šou ma svojím spôsobom nudila. Keď strieľajú konfety, to už prosto neprekvapí. No ľudia sa tešia, majú z toho pozitívny zážitok a ja to z pozície štandardného diváka chápem.

Myslíš si, že toto je budúcnosť konceptov na Slovensku? Budú viac zamerané na vizuálne vnemy?

Ja si myslím, že je to takto všade vo svete, ale je to veľmi nákladné a musíš sa prehrýzť cez neuveriteľné kvantum ľudí, ktorí ti povedia, že toto sa nedá. Človek musí mať naozaj pevné lakte a aj napriek negatívnym postojom si povedať, že to urobí. Chcem, aby ľudia videli niečo iné aj od nás, od slovenských umelcov. V Českej republike sa do koncertných vizuálov a videí investujú obrovské peniaze. Uvidíme, kedy to tak bude u nás, ale hovorím, je to otázka ochoty.

Ja som napríklad hľadala človeka, ktorý by to nejak uchopil a skúsil to pretaviť na to pódium v ​​podobe nejakej scény a vyhodila som neskutočné množstvo peňazí len na to, že tie nápady boli zlé, alebo že niekto niečo vymyslel, ale vzápätí zistil, že sa to nedá zrealizovať. Čiže tak trošku učíš tých ľudí nad tým rozmýšľať. A my sa učíme takisto, samozrejme, popri nich.

Pesničky dostanú pri tejto príležitosti nové aranžmány. V čom sa budú líšiť od albumových verzií?

Budú iné v tom, že sú viac zamerané na atmosféru. Ako keby si počúvala zrazu filmovú hudbu. Čiže vyslovene ťa to má vtiahnuť. Chcem to urobiť tak, že polovica koncertu bude práve takáto, atmosférická, s myšlienkou prenesenia do iného sveta. A potom tam chcem, samozrejme, mať aj ten model, že teraz si zaspievame. Aby sa všetky tie zmysly ľudí na koncerte prebudili.

Máš niekoho, kto ti s tým pomáha?

Áno, pomáha mi s tým Adam Kuruc a Randy a robíme to spolu, prakticky.

Zaznejú nové aranžmány exkluzívne iba na týchto koncertoch alebo s nimi máš aj ďalšie plány?

Zatiaľ nie. Uvidíme, čo sa stane. Ja by som napríklad bola veľmi rada, keby to videl niekto, kto by to posunul napríklad na nejaké festivaly pod stany, lebo myslím si, že by to bolo cool. Bolo by to fakt pekné. Ale uvidíme, aký to bude mať na ľudí efekt.

Chcem byť viac na Slovensku

Často koncertuješ v Čechách. Chcela by si priniesť Svety aj tam?

Veľmi by som chcela. Chceli sme začať na Slovensku a potom ísť do Česka. Rozhodne. Ale naozaj si to chceme najprv vyskúšať a zahrať to hlavne doma. Ja som po minulom roku pocítila, že chcem byť viac na Slovensku, lebo sme hrali minulý rok prevažne v Čechách, kde bol o to veľký záujem, ale už mi chýbali tí moji slovenskí fanúšikovia. Takže chcem začať najprv tu.

Ako vnímaš svoju cestu k českému publiku?

Ja si na to veľmi dobre pamätám a stále mám v sebe tú nostalgiu toho, kde sa v nás brala taká energia. Hrali nám single, najprv Za tebou a potom úplne bláznivo vystrelila Spomaľ a my sme hrali naozaj úplne všade. V obchodných centrách aj v malých dedinkách na zábavách, ktoré vtedy ešte v Čechách boli. Aby Slováci vedeli, čo to je, fungovalo to tak, že prišla nejaká zábavová kapela, ktorá hrala revival a potom sa objavil hlavný hosť, ktorý zahral hodinku a pre tých ľudí potom pokračovala zábava vo forme diskotéky. To boli super akcie, akoby návrat v čase, my sme to nechápali, lebo u nás to nebolo nikdy. A tam sa to vypredávalo. To si ešte určite všetko pamätá aj Igor Timko.

Tým, že Spomaľ tam zarezonovala, tak už potom veci išli ľahšie. Ale, čo je zaujímavé, a platilo to vtedy a platí to aj dnes, že je tam nejaká chémia, niečo, čo tých ľudí v Čechách na tej hudbe baví. Hoci je nejaký interpret na Slovensku populárny a ľudia ho majú radi, to neznamená, že to bude fungovať aj v Česku, a to isté platí aj naopak. Sú tam neskutočne počúvané kapely, ale akonáhle prídu na Slovensko, Slovákov to nebaví. Čiže mám šťastie, že oni to chcú, že ich to baví, a že sa im tie pesničky páčia.  

A ešte bolo úplne skvelé, že moje pesničky hrali rádiá. Českí interpreti majú sami dosť problém dostať niečo do rádia. Tam je tiež ten systém veľmi skostnatený. U nás je to oproti Čechám úplne fantastické. Aj keď mám pocit, že Spomaľ a Muoj Bože sú tam moje väzenské gule na nohe, že už nič iné nezahrajú. Ale existujú aj lokálne rádiá, ktoré hrajú aj iné veci. A ja som vždy fascinovaná, keď prídem, že ľudia poznajú aj tie moje novšie, modernejšie pesničky, napríklad taká FEA tam funguje. Tým pádom sa tá energia ešte znásobí.

Aké je k tebe české publikum?

Chodím tam veľmi rada. Oni sú veľmi vďační. Ale myslím si, že to tak majú aj Česi, keď prídu na Slovensko. Ale musím povedať, že mám pocit, že aj usporiadatelia si to viac vážia. Veľakrát je to nejakým spôsobom profesionálnejšie. Ale, ako sa hovorí, možno je to tým, že doma nie si prorokom, ťažko povedať. Česť výnimkám, samozrejme aj tu sú niektorí usporiadatelia, ktorí si dajú záležať a všetky podmienky sú splnené, aj prístup je slušný, s rešpektom. Ale tam je to, mám pocit, úplný štandard. Takže sa v tomto prípade máme čo učiť.

Máš pred sebou leto plné koncertov. Ešte pred sezónou si stihla absolvovať Barborskú cestu. Je toto forma relaxu, ktorá ťa nabíja energiou, alebo prečo si sa na toto dala?

Vieš, že aj ja si kladiem túto otázku? Lebo vždy, keď idem na takýto typ dovolenky, tak si potom hovorím, čo to robím. Ja nie som turista, vôbec. Som normálne krčmový povaľač. Ja si neužívam úplne tú cestu, to je pre mňa trápenie. Prejdeš sto kilometrov, Slovensko je navyše kopcovité, čiže som sa poriadne zapotila. Ale ten pocit, keď to potom skončí. Vieš, keď si večer sadneš a dáš si dobré jedlo, sedíš s tou partiou, rozprávate sa. Je to nádherný pocit.

A hlavne tým získaš veľmi veľa pozitívnej energie. Do hlavy, do duše. Z toho diskomfortu, ktorý zažívaš, lebo potom sa tešíš z takých úplne obyčajných vecí, že si dáš večer halušky s bryndzou, teplú sprchu, prezlečieš sa do niečoho suchého. To je šialená dopamínová injekcia. A potom ten pobyt v prírode. Ďalší benefit je ten, že slovenské mestá poznám hlavne z pódií na námestiach. A tam nie je veľmi čas, chuť ani energia ísť sa ešte pozrieť po pamiatkach. Takže teraz som mala čas objavovať tie krásy Slovenska.

Oficiálne trvá Barborská cesta deväť dní. Ako vyzerala tá tvoja?

Neprešla som ju celú, lebo som na to nemala čas. Takže sme niektoré úseky skrátili, ale prešli sme tých 100 kilometrov. Inak to má omnoho viac. A ľudia to dávajú. Dokonca dôchodcovia. Klobúk dole, lebo ja som mala čo robiť. Bol to pre mňa veľký zážitok. Aj ľudia, aj tá naša história, o ktorej som sa, samozrejme, niečo učila v škole, ale zažiť to v kontexte, že to vidíš a niekto ti to naozaj vysvetlí, je iné. Drevené kostolíky, lúky, príroda...

Žiadne medvede?

Všade nám hovorili – toto je medvedia zóna, všade sú. Boli sme taká partia – ľudia z Nemecka, kamaráti z Dánska, všetci s píšťalkami, vedeli o tom a báli sa. Ale ja sa nečudujem, mala som tiež veľký rešpekt. Keď som videla niektoré tie lúky, to už len čakáš, odkiaľ vybehne. Nemali sme to šťastie. Bavili sme sa o tom, že by sme ich chceli vidieť, ale vlastne aj nechceli.

A možno je to skôr šťastie a ja ti teraz môžem zaželať, aby ti tie Svety dopadli presne tak, ako si želáš.

Nech mi dopadnú svetovo. Definitívne chcem všetkých pozvať na turné Svety. Veľmi sa na to teším, lebo to bude opäť niečo úplne iné a verím, že to nejakým spôsobom bude inšpiratívne aj pre iných. Lebo taký typ koncertu u nás nie je úplne štandardný. Neviem, či vôbec taký bol, nechcem niekomu kriviť.

Tina chystá veľký koncert, na ktorý jej tiež vyrábajú pódium v Londýne.

Takže možno budeme prvé lastovičky. Ale ona má, samozrejme, svojich poslucháčov a ja svojich. Ale presne týmto ľuďom držím palce, aj Tine, samozrejme, nech jej to vyjde. A jej to určite vyjde.

Autorka: Miroslava Rabčanová