Keď som mal svoj prvý panický záchvat, netušil som, čo sa deje. Potom prišli ďalšie a ďalšie, až ma napokon donútili rozmotávať klbko depresie. Zuzana Smatanová hovorí o vlastnej skúsenosti, pričom nás spája, že chceme pomáhať aj ostatným.

Rozprávaním o duševnom zdraví si nerobí reklamu k albumu, v jej pozícii by sa dal propagovať aj bez otvárania sa v nepríjemných témach. Šesťnásobná Zlatá slávica a jedna z najúspešnejších speváčok v novodobej slovenskej populárnej hudbe hovorí, že jej ľudia pravidelne píšu. Teraz už nielen preto, aby autorke hitu Tam, kde sa neumiera vyjadrili sympatie. Oboznamujú ju s vlastnými príbehmi mentálnych problémov, ktoré zažili oni sami alebo ich najbližší.

Aj vďaka takýmto kontaktom s fanúšikmi vznikol Rozprávač, dvojalbum, ktorý medituje nad ťaživými pocitmi a svetlom na konci tunela, ale aj nad dvomi dekádami kariéry. Smatanová pritom nechcela byť slávna. Len sa zrazu našla na konci svojho dvadsiateho roku skladania, písania či koncertovania. A hoci prešla vyhorením s ťažkou depresiou, teraz je silnejšia a slobodnejšia.

Poďme sa Rozprávač! Bolo od začiatku zámerom, že tvoja terajšia nahrávka bude okrem nového materiálu obsahovať aj zhrnutie tvojej kariéry?

V prvom pláne som ani sama nevedela, kedy ho vydám. Akosi to k tomu 20. výročiu smerovalo, ale netušila som, či to nejakým spôsobom zvládnem. Nevedela som, či všetko, čo som mala v hlave k výročiu naplánované, stihnem. Mala som v hlave, že keď je to tá dvadsiatka, mala by som mať výberovku. K tomu som chcela urobiť aj nový album, takže všetko bolo v predstavách a nechala som sa unášať časom. Povedala som si, že uvidím, či to zvládnem; či to stihnem; či sa mi život upraví, aby to bolo priaznivé pre moje písanie.

Mala si v predstavách megalomanské oslavy?

Neplánovala som nič megalomanské a dokonca som ani výročný koncert nechcela. Ja osobne som na tom nebazírovala, prišiel s tým môj manažér v štýle: „Ty si zaslúžiš urobiť bodku za tými dvadsiatimi rokmi. A ideme ďalej. Mala si veľa duetov a úspešných spoluprác, urobme to.“ Chvíľu ma na to naozaj prehováral. Ja som si povedala, že urobím album a pokračujem ďalej, ale on veľmi chcel koncert. Povedala som: „Tak dobre.“ Aj vďaka tomu to výročie nabralo na veľkoleposti.

Fascinovala ma existencia tohto výročného koncertu, pretože viem, že si nikdy nechcela byť súčasťou šoubiznisu. Chcela si len hrať a byť, ale teraz vlastne robíš všetko, čo si nechcela. Ako sa na to spätne pozeráš?

Je to čudné, lebo ako tínedžer, resp. dievča, som nemala nikdy ambíciu stať sa známou alebo populárnou. Dnes, keď sa spýtaš mladého človeka, chce byť z večera na ráno populárny, známy, influencer a neviem, čo všetko. Mňa sa to netýkalo. Ja som bola introvert, ktorý si rád písal pesničky, rád si kreslil... Taký do seba utiahnutý umelec. Keď prišla tá súťaž (Coca Cola Popstars, ktorú Zuzana Smatanová v roku 2003 vyhrala, pozn. red.), trochu ma to podnietilo v zmysle: „Veď máš nejaké pesničky a je tam tá Misha, ona to tam celé rozbila, vyhrala to a má svoj album. Skúsim to, veď čo za to dám.“ A tak som tam nakoniec šla.

Nakoniec som z toho bola celá prekvapená a vyľakaná. Veľa kamier, fotografi, novinári... Zrazu obrovské publikum. Povedala som si, že toto ja nechcem. Zľakla som sa, lebo na mňa ako introverta toho bolo dosť. Chcela som jednoducho odohrať a ísť domov, a mať svoj pokojný život.

Musel to byť šok.

Bol. Naozaj som netúžila byť stredobodom pozornosti v reflektoroch. Všetci sa na mňa pozerali. Odmietla som to, ale napriek tomu ma vyhlásili za víťazku a rozbehol sa ten kolotoč. Tým, že som zodpovedný a cieľavedomý človek, rodičia ma tak vychovali, keď som si raz dala nejaký cieľ a dostala som príležitosť, šancu mať vlastný album, tak som si povedala, že to urobím. Cieľavedomo som chodila do štúdia. Cieľavedomo som sa pripravovala na koncerty... Naučila som sa prikladať tehličku k tehličke a zrazu som si vybudovala taký svoj malý hrad, ktorý začal fungovať. Je to však tak, že ak by to nezarezonovalo medzi mnou a publikom, nesedím tu. Spojili nás pesničky. Nemôžem povedať, že som si vystavala kariéru na bulvári, politických kampaniach alebo reklamách. Nič také. Svoje súkromie som si vždy strážila, išla som si vyslovene len tou cestou pesničiek a koncertov. Tých dvadsať rokov to medzi mnou a publikom funguje. Čo viac? Môžem si to len vážiť.

Ako si si teda predstavovala svoju kariéru?

Ja som si predstavovala, že cesta speváka začína v garážach, pokračuje v malých kluboch a postupne sa vypracuje na ďalšie skúsenosti s publikom a pódiom. Zažije nejaké malé pády, lokálny úspech... Pomaličky.

Lenže ja som bola zrazu hodená do vody šoubiznisu. Išla som hrať do ranného vysielania, tu máš a hraj! Nemala som žiadne skúsenosti. Nevedela som, čo je technika spevu. Mala som 18 rokov a bola som vyplašená zo života. Zrazu sa tvár, že niečo dokážeš. Pre mňa to bolo veľmi ťažké sa na to naladiť.

Nikdy som si nemyslela, že budem populárna. Ja si pokojne zahrám na mestských slávnostiach o dvanástej na pódiu, zatlieska mi hŕstka ľudí a môžem ísť spokojne domov. To by mi stačilo. Myslela som si, že takto budem začínať. Ak sa z toho malo niečo vyvinúť, tak by sa vyvinulo. Mne sa otvorili naozaj veľké vráta do sveta šoubiznisu. Vždy hovorím, že som tam jednou nohou, lebo nie som celebrita, človek, ktorý tam patrí, čo sa týka súkromia a bulváru.

TIP: Prečítajte si recenziu dvojalbumu Rozprávač od Mirky Rabčanovej 

Ako sa dá udržiavať úspešnú kariéru 20 rokov bez toho, aby si robila bulváru ústupky? Je to dobre nastavená stratégia alebo ty si takýto človek?

Ja som takýto človek! Nepovažovala som za prirodzené niekomu hovoriť o svojom súkromí. Nemám v sebe, aby som vykladala niekomu o tom, s kým žijem, nežijem alebo či niečo plánujem. To sú veci, ktoré sa týkajú môjho súkromia. Ja si uvedomujem aj to, že v mnohých prípadoch ma začal bulvár dokonca ignorovať kvôli tomu, že som pre neho nudná. Ja som to brala tak, že toto je moja cesta, takto to je. Ak sa niekde nejaké veci vyskytli, boli náhodou. Tá prvá vec, ktorá ma vždy nejakým spôsobom definovala a posúvala mi kariéru, boli moje úspešné pesničky. Potom tu boli ešte aj ceny. Išlo to zvláštne ruka v ruke.

Toto je ten paradox. Mnohí by chceli, aby za nich hovorila prioritne hudba, ale náhle sa „im stane bulvár“, idú teda s prúdom. Tebe, keď „sa stal bulvár“, riešilo sa, že si vykradla texty a podobné. Hovorila si o tom aj Filipovi Jánošíkovi Lehotskému v podcaste Zoznam:sa. Napriek tomu si to nebrala zle.

Bolo mi to jedno, lebo viem, že sú aj horšie veci na svete (smiech). A viem, že každá jedná skúsenosť, hoci aj negatívna, robí zo mňa človeka, ktorým som dnes. Je super uvedomiť si, že keby som nezažila toto, vyformuje ma to niekam inam a nie som ten vyrovnaný človek, ktorý som teraz. Takže ma to nijako nezasiahlo.

Lenže keď ako umelec dávaš do svojej tvorby seba a niekto ti dá nekonštruktívnu kritiku, nie je to útok aj na Zuzanu Smatanovú – človeka?

Každý má právo na názor. Mňa sa to nemá ako dotknúť, lebo viem, ako sa veci stali. Niekoľkokrát som to vysvetlila. Veci, ktoré mi boli vyčítané, že som niečo využila a podobne... Ja som mala vtedy 16 rokov a kariéra bola až od osemnástich rokov. Nemohla som vedieť, čo sa stane. Tam, kde sa neumiera, som napísala v šestnástich. To bola pesnička „v šuplíku“. Navyše, ja som tú kariéru odmietla, nešla som za tým cielene. Je to úplne smiešne.

Dobre, že spomínaš Tam, kde sa neumiera. Ako vnímaš túto skladbu teraz? Väčšina umelcov neznáša svoj prelomový hit.

Nechcem popierať nič, čo som kedy urobila. Aj Daj ruku do mojej ruky či Nekráčaj predo mnou. Tieto ľahké popevkové pesničky som písala ako dievča. Toto je moja dievčenská tvorba. Nechcem popierať nič, čo som kedy napísala, lebo vtedy to bolo pre mňa také obdobie. Môžem sa len usmievať a byť hrdá.

S touto piesňou rezonovalo viacero vekových kategórií nielen tvoji vtedajší rovesníci. Bolo to preto, že si to tak „detinsky“ napísala alebo preto, že si staršia duša?

Som staršia duša. Som hĺbavý introvert, ktorý si veľa vecí prežíva vo vnútri. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že sa rada ponáram do seba. Idem do hĺbky. Mám rada sofistikované metafory, ktoré sú však na prvé počúvanie jasné. Myslím si, že to mám v sebe už dávno. Asi to bola taká tá ľahkosť bytia aj v tých začiatkoch. Nemusela som nič. Bola som v škole, a potom si sadla na posteľ a brnkala si to, čo sa mi páčilo a čo mi bolo príjemné. Mala som svoje vzory – emancipované ženské pesničkárky, ktoré vedeli vyjadriť svoje emócie.

Prečo si sa rozhodla vyjadrovať svoje temné emócie v Rozprávačovi ornitologickým spôsobom? Zaujíma ma hlavne ten zvrat. Ľudia pripodobňujú depresiu temnému vlkovi, besovi... Prečo krkavec?

(Smiech.) To je zas metafora. Mám veľmi rada vrany, havrany a krkavcov. Pre mňa je to magické, krásne a extrémne múdre zviera. Vždy som túžila chovať doma krkavca. Vedela som, že je to náročné. Havrany a krkavce sú magické. Niekto ich má za poslov zla alebo temna. Chcela som využiť tú symboliku. Ja som mala pocit, že okolo mňa lieta niečo čierne a sadlo mi to na hlavu. Išla som za touto predstavou. Ozvala som sa človeku, ktorý vlastní krkavce. Povedala som mu, že musíme predstavu, ktorá mi ďobe do hlavy už toľko rokov, nejak urobiť. Povedal, že jeho krkavec nevie ustáť na hlave, ale naučí ho to.

Prečo si si ho nekúpila? Nezarábaš dobre (smiech)?

(Smiech.) Hovorím, je extrémne náročné sa o niečo také starať. Moja mama by to zase schytala. Už má doma psa, nevedela by sa ešte starať o krkavca, preboha.

Po čom vlastne túži hudobník s úspešnou dvadsaťročnou kariérou?

Priznám sa, že nemám už veľmi ambície. Je to možno zvláštne, ale netúžim po niečom, a teraz si vymyslím, ako uspieť v zahraničí, alebo mať duet s tamtým či iným. Alebo vypredať O2 Arénu. Nemám ambície.

Je to zlé alebo oslobodzujúce?

Je to veľmi oslobodzujúce. Neženiem sa za ničím. Prijímam tú prítomnosť, okamih alebo niečo, čo sa aktuálne deje a keď zrazu príde ponuka, poviem si: „jéj!“ Nasmeruje ma inam. Ďalšia opäť inde. Ja si asi už môžem vyberať, a tak si surfujem medzi vlnami. Raz tam a chvíľu tam.

Robím si malé ciele. Napríklad napísať nový album, pesničku, ilustrovať knižku... to sú také moje malé ciele. Po čom túži človek s dvadsaťročnou kariérou? Asi po tomto. Ja si len prajem, aby ma nikdy neopustila múza, lebo ja sa cítim ako obzvlášť tvorivý človek. Nech už je to ilustrácia, písanie pesničiek alebo produkcia, ktorá ma už druhým albumom baví. A takýmto spôsobom sa hrať.

Keď hovoríš o hre, čakal som, že Rozprávač bude eklektickejší. Je tam Gravitácia a Kvetena ako dva úplné výstrely niekde inde, ale inak, akoby bol album rozdelený na temnotu a svetlo.

Je to tým, že December som písala v roku 2020. Potom prišla ponuka na hudbu k filmu, čiže Tajomstvo, čo je zas niečo iné. Chcem sa hrať. Nechcem byť v jednej atmosfére. Nechcela som, aby bol ťažký, ovplyvnený mojou skúsenosťou (depresiou, pozn. red.). To som veľmi nechcela. Akonáhle sa mi po depresii otvorila hlava a darilo sa mi skladať, mala som znova pocit, že hurá, žijem a tešila som sa z rôznych vecí. Zapla som si nahrávanie a spravila som Kvetenu. Zostala tak, ako je. Je to demo priamo z domu. Napadol mi beat a semafór, tak vznikla Gravitácia. Wow, tak sa idem hrať. Nemala som ambíciu z toho robiť príbehový koncept. Tým, že moja skúsenosť bola v rokoch 2019 a 2020, chcela som na to odkázať. Je to veľká súčasť môjho života a chcela som to vložiť do viacerých pesničiek, ale neurobiť to ako ťaživý celok.

Nebolo by to posolstvo tvojej skúsenosti oveľa presvedčivejšie a zážitok silnejší, keby si poslucháča priamo utopila v depresii?

To som nechcela, lebo ja už som sa cítila zdravá. Chcela som, aby ľudia, ktorí sa tým aktuálne trápia, cítili aj svetlo. Nie to ťaživé, že áno, tu končí život, ja som sa z toho dostala a vy už sa trápte. Pre mňa bolo podstatné nechať tam tú nádej a hru zo života. Keď si to vypočuje niekto možno v ťažkej depresii a zrazu príde Gravitácia, možno ho to trošku vytrhne. Je to na každom, ako to cíti. Takto som to cítila ja.

Neoberá sprievodné vysvetľovanie tvojej skúsenosti v médiách poslucháča o možnosť interpretovať si jednotlivé skladby?

To bolo mojím zámerom. Dlhovala som ľuďom vysvetlenie, prečo som isté obdobie hrala menej koncertov. Najbližší fanúšikovia určite zachytili, že sa so mnou možno niečo deje. Chcela som im o tom povedať cez pesničky, ale aj na rovinu, ako to je. Sľub, že prežijem bola asi prvá pesnička, ktorú som pre tento album napísala. Sľúbila som si, že budem šíriť osvetu, že sa z toho dá dostať. Bolo by pre mňa čudné, keby som vydala album a nepovedala to.

Prečo si sa rozhodla komunikovať mentálne zdravie?

Lebo pomáha vedieť minimálne to, že sa dá prežiť. Toľko ľudí končí svoje životy, lebo netušia, že sa z toho dá dostať. Takmer na dennej báze mi píšu ľudia, ktorí mi hovoria buď o sebe, svojich rodinných príslušníkoch alebo kamarátoch, čo skončili svoj život, lebo mali rovnaké trápenie ako ja. Nepovedali to a zrazu ich nebolo.

Bola som na hrane, bola som na tom tak zle, že som sama sebe hovorila, že sa už musím dať hospitalizovať, lebo to sama nezvládnem. Pýtala som sa: ako sa z toho dostanem? Čo mi pomôže? Prvé, čo mi napadlo, bolo, že musím osloviť odborníkov. Potrebovala som ľuďom povedať, že ja som sa z toho dostala takto. Skúste urobiť to, čo som urobila ja. Skúste ísť za odborníkom, terapie, možno lieky, nie je to nevyhnutné, ale možno aj lieky. Skúšajte to! Môžem byť pre vás svetlým príkladom, že ja som sa z toho vyhrabala a bola som na tom fakt zle.

Tiež som si zažil niečo podobné ako ty a tiež sa vo svojich kruhoch snažím šíriť túto osvetu. Prečo to podľa teba robíme? Je to preto, že to bolo pre nás ťažké a chceme to ostatným uľahčiť?

Vrátim sa do toho času, keď mi bolo chvíľu dobre. Prekvapilo ma, že mi vie byť aspoň dve sekundy dobre. V tej chvíli som si hovorila, že to pôjde, len to chce veľmi veľa času a ja si na to počkám. Bojovala som každý deň. Skrsla mi myšlienka: „Ono to ide! Wow! Ja to musím tým ľuďom povedať!“ Ak pomôžem aspoň jednému človeku a osloví odborníkov, bolo to presne vďaka tejto myšlienke.

Ako reaguješ na tých, ktorí si myslia, že ide iba o marketing k albumu?

Nerozumiem tomu.

Neuráža ťa to?

Keď niekto napíše, že chcem byť zaujímavá alebo si chcem na tom stavať nejaký imidž (smiech) ...

Ešte by si sa mohla začať maľovať v štýle emo...

Mohla. V prvom rade mi je ho ľúto, ale zároveň mu aj gratulujem, že vôbec netuší, o čom to je. Nechám ho tak. Nech si to myslí. Moje vyjadrenie padlo. Ako som napísala, mohla som si to nechať úplne pre seba. Ľudsky mi to nedalo. Nerobím to už pre seba. Ja som vyliečená a ľudsky ma to nesmierne posilnilo. Mohla by som to už nechať tak. Robím to z obyčajnej ľudskej túžby pomôcť. Mám hlas a priestor, môžem tak povedať ľuďom otvorene, že sa dá zachrániť životy a veľa životov. Prečo to neurobiť? Moja misia sa týmto albumom skončila. Keď budem písať ďalší album, bude o...

... Nákupoch...

A o slniečku.

Vyhorenie si zažila pri masívnej práci na dvojalbume Echo, koncertnej šnúre k nemu a iných sprievodných aktivitách. Dokonca si dostávala signály zo svojho okolia, že toto je normálne, a preto netreba byť ostražitý.

Áno. Mala som pocit, že je to bežné pri ľuďoch v mojom okolí.

Máš pocit, že je hudobný priemysel na Slovensku dokonalým podhubím pre vyhorenie?

Nie. Každý tlačí na seba, ako sám chce. Nemáme firmy a vydavateľstvá, ktoré by nás tlačili do výkonov, pretože u nás sa nezarába predajom albumov atď. To nie je ten istý hudobný priemysel ako vo svete, že manažment tlačí umelca a producentov do výkonov. Nie. Je to o nás, interpretoch. Poznám ich X, ktorí sú úspešní a ani nepoznajú vyhorenie. Nezažila by som ho ani ja, keby som nechcela robiť desať vecí naraz.

Nikto ti nehovoril, aby si spomalila?

Nie. Jasné, prišli hlasy, aby som si oddýchla. Asi som si mala nabiť „držku“. Rútila som sa ako zrýchlený rýchlik do steny.

Dobre, tak ja znova len pripomeniem: nikdy si nič z tohto nechcela. Kde si potom nabrala tú rýchlosť, čo sa stalo?

Po čase vo mne nastal perfekcionizmus. Veľa vecí však začína v detstve. Ako dieťa som možno mala pocit, že potrebujem dokázať otcovi alebo obom rodičom, že som rovnocenná bratovi. On bol akoby rýchlejší a ja som mala svoje tempo. Preto som mala pocit, že potrebujem niekomu niečo dokazovať. Keď nie niekomu, tak sebe. Zaslúžiť si veci.

Myslím si, že svoju zásluhu majú aj ocenenia. Bola som šesťkrát Zlatý slávik a mala som v hlave také nastavenie, že musím dokázať, že si to ocenenie zaslúžim. Stupňovali sa nároky. Vysnívala som si, že budem mať každý druhý rok album, a išlo to. Keď nebol album, prišlo zo strany kapely, že by sme mohli hrať nejaké nové pesničky. Ja ako zodpovedný človek som povedala okej.

Ako snežná guľa. Roztočil sa extrémny kolotoč, keď sme hrali 250 koncertov za jeden rok. Bolo to šialené.

Ale zarobila si na krkavca.

(Smiech.) S každým jedným úspechom som však cítila, že musím byť lepšia a lepšia. Nemusím. Dnes už to viem.

Tvrdíš, že už nerobíš veci, ktoré musíš, ale ktoré chceš.  A potom urobíš skladbu Musím poliať kvety. Čomu mám veriť?

(Smiech.) Poviem ti presne, ako to vzniklo. Je to najväčšie klišé. Išla som okolo kvetinárstva. Spomenula som si, že keď prídem domov, musím poliať kvety. Mám fikus alebo čo to je, ale spomenula som si naň. Potom som si povedala, že si to musím zapamätať, lebo je to „haluz“ do pesničky. Následne som to zmetaforizovala do toho, že sa musíme postarať o tie naše vnútorné kvety, ktoré v sebe máme. Som jediná, kto sa o seba postará.

Mal som jedenásť rokov, keď som počul tvoju tvorbu prvýkrát. Myslíš si, že tvoja tvorba dokáže osloviť aj terajších mladých poslucháčov?

Snáď áno a deje sa to. Ale verím, že tých svojich skalných som nesklamala a ak áno, nemôžem vyhovieť každému. Nedá sa to. Chcem vyhovieť sebe. Chcem byť voľná vo svojej tvorbe. Preto som raz Gravitácia, raz Kvetena a raz Sľub, že prežijem. Neškatuľkujem sa, že toto asi nebudem úplne ja. Som to ja, lebo som to napísala. Baví ma hrať sa s tým a v rámci produkcie mám už druhýkrát to kormidlo v rukách ja. Ja určujem smer. Verím, že novou tvorbou oslovím aj nových poslucháčov.

Čiže je možné, že sa budeš hrať aj v rapových a hip-hopových vodách, keď je to teraz vďaka digitálnym formátom také populárne?

V prvom rade musím povedať, že som pesničkárka. Ja od pesničky, ktorá má melódiu a výpoveď, radikálne neuhnem. (Smiech.) Zas, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Som za úlet a hru. Keď mám uspokojiť svoju dušu, som pesničkár na Rozprávačovi.

Akých bude ďalších 20 rokov Zuzany Smatanovej?

Budem sa hrať. Neviem, kam ma vietor zaveje. Ako veľmi budem inšpirovaná vecami, ktoré sa okolo mňa dejú. Jedno viem, každým albumom uzatváram jedno obdobie. Ani si neviem predstaviť, čo ma čaká teraz.

Autor: Marek Majzon