Matěj Ruppert je frontmanom a spevákom jednej z najúspešnejších českých kapiel Monkey Business. Legenda českého funku je na scéne už viac ako 25 rokov, čo vlani oslávila nielen novým albumom Když múzy mlčí (2024), ale hlavne koncertmi, na ktorých oslava štvrťstoročnice pokračuje aj tento rok.

Album Když múzy mlčí je prvou nahrávkou v bohatej diskografii skupiny, ktorá je naspievaná komplet v češtine. Rovnako ako debut Why Be in When You Could Be Out spred 25 rokov, aj novinka je nominovaná na cenu Anděl v kategórii Album roka.

V rámci turné k úspešnej platni sa Monkey Business už budúci týždeň zastavia aj v Bratislave – v sobotu 29. marca zahrajú v Majestic Music Clube. Pozvánkou na šou jednej z najlepších koncertných kapiel široko-ďaleko je aj náš rozhovor s Matějom Ruppertom.

Monkey Business oslavuje 25 rokov na scéne. Ako by si zhodnotil toto štvrťstoročie?

Krásne. Množstvo úžasných zážitkov, koncertov a myslím, že aj množstvo fantastických pesničiek a, bez pátosu, aj fantastických priateľstiev. Ja si totiž myslím, že jedna z kľúčových vecí, prečo sme tak dlho spolu, je to, že sme v kapele naozajstní kamaráti a že máme tú kapelu radi. To, čo robíme, nás baví a máme radi našu tvorbu. A samozrejme ďalšou veľmi dôležitou vecou je podpora pomerne veľkej fanúšikovskej základne, bez ktorej by sa to robiť nedalo, alebo by sme to museli robiť inak. Takže fanúšikom patrí obrovská vďaka za to, že to môžeme robiť takto dlho. 

To, že nás to spolu stále veľmi baví, je úžasný pocit. Aj po tých 25 rokoch si spolu po koncerte sadneme, popíjame pivko a je nám spolu dobre. Pritom zdanlivo by sme po tak dlhej dobe mali mať všetko predebatované 6000-krát, ale aj tak je to zakaždým niečím nové a veľmi príjemné. Aj teraz cez víkend sme zase "zatvárali" klub s Pavlom Mrázkom (basgitarista kapely).  

Vrátim sa na začiatok. V jednom rozhovore kapelník Roman Holý spomínal na vaše prvé stretnutie, keď ťa na základe odporúčania pozval na skúšku a v podstate hneď, ako si začal spievať, mal jasno v tom, že si pre Monkey Business ten pravý. Vnímal si to rovnako?  

Zoznámil nás Pavel Mrázek, s ktorým som sa spoznal asi rok-dva predtým, keď sme spolu brigádovali na jednom natáčaní. On ma zavolal na konkurz do kapely. Roman bol už vtedy nesmierne slávny producent a skladateľ v kapele J.A.R., navyše ja som ho mal veľmi rád aj ako moderátora Kinoboxu, čo bol vtedy veľmi úspešný program o filmoch. Takže sa mi samozrejme trochu rozklepali kolená, ale Pavel mi povedal, že Roman je úžasný a priateľský človek, aby som sa uvoľnil. 

Keď začali hrať, tak spustili pekne od podlahy strašne dobrý funk a mne sa to veľmi páčilo. Prvú minútu, možno dve, som vôbec nespieval a len sa to snažil celé navnímať. Hneď som si uvedomil, že to je presne to, čo chcem robiť. Akurát som sám nevedel, ako na to. Odrazu som začal len tak improvizovať, skúsil zopár fistúl, potom som zase spieval pevným hlasom. Asi za ďalšie dve-tri minúty vypadol aparát, všetko prestalo hrať a Roman povedal: "Sakra, to si dal strašne dobre." Pokúšal sa znovu nahodiť aparát, čo sa mu žiaľ nepodarilo, tak len dodal: "No nič, berieme ťa."

Celé sa to udialo hrozne rýchlo a po skúške sme si hneď išli sadnúť niekam na pivko, aby sme sa trochu viac spoznali. O nejaké dva alebo tri dni neskôr už som bol u Romana doma a jedna z prvých vecí, ktorú sme spravili bola skladba My Friends. Pôvodne znela ako klasická popová pesnička, nakoniec sme ju zrýchlili a celú prekopali, ale to je na iné rozprávanie.

Človek si v momente, keď sa mu mení život, vôbec neuvedomuje, že sa to deje. To si uvedomíš až spätne po rokoch, ako veľmi bolo to stretnutie dôležité, osudové a fatálne. Proste byť v správny okamih na správnom mieste. Vďaka tomu, že som spoznal Romana a chalanov z kapely, môžem robiť to, čo ma v živote baví najviac, a zároveň sa tým v podstate slušne živiť. Toto by som prial každému, to je veľké životné šťastie. 

Mám obľúbené arabské príslovie, ktoré som si jemne upravil, že človeka robí štastného dobrá práca. Dobrá práca nie je byť vysokopostaveným manažérom, zarábať milióny eur, ale robiť niečo, čo ťa príšerne nebaví a byť z toho len v strese. Alebo mať úžasnú prácu, niekde na čerstvom vzduchu, ale sotva uživiť rodinu. To tiež nie je úplne ideálne. Takže ten správny pomer je dôležitý a ja som mal to štastie, že sa mi to podarilo trafiť.

Hneď po vzniku ste získali ocenenie Anděl ako Kapela a Objav roka a za tých 25 rokov ich pribudol úctyhodný počet vo všetkých zásadných kategóriách. Tento rok ste opäť nominovaní na Kapelu a Album roka. Z čoho pramení tá dlhotrvajúca konzistentná kvalita vašej tvorby?   

Je to hlavne Romanova zásluha. Mňa na ňom fascinuje, že to trvá nielen tých 25 rokov, ale určite aspoň ešte ďalších 15, keď skladal pre J.A.R. alebo Bossanovu či Dr. Max, a stále mu ten prameň nevysychá. Hneď klopem na drevo, pretože mu to prajem. 

On je nesmierne výkonný, pracovitý, húževnatý a pedantný, čo je dobre, pretože potom aj z nás žmýka to najlepšie. Neuspokojí sa s dobrým, všetko musí byť najlepšie. A takto sa podľa mňa hudba má robiť. Takže hlavným faktorom je určite Roman a dúfam, že nám ostatným sa darí jeho krásne pesničky obohatiť našimi emóciami, spevom a ostatnými nástrojmi. Chémia medzi nami veľmi dobre funguje a ďalšou silnou stránkou kapely sú živé vystúpenia. My sme totiž v prvom rade koncertná kapela a myslím si, že v Čechách a ani na Slovensku, čo sa týka hrania naživo, nemáme konkurenciu.

Ospravedlňujem sa, že som tak neskromný, ale som presvedčený o tom, že naživo sme jedna z najlepšie hrajúcich kapiel celkovo, a to aj v porovnaní so zahraničím. A zároveň tá hudba a texty sú objektívne dobré. Všetky spomínané faktory z nás robia kapelu, ktorá je zaujímavá pre ľudí a tí vedia, že keď si kúpia lístok a prídu na koncert, dostanú to, čo očakávajú. Môžu zabudnúť na starosti všedných dní a úplne sa nechať pohltiť a povláčiť po parkete našou energiou, ktorej máme na rozdávanie. To je podľa mňa podstatné.

Teraz je doba prísunu obrovského množstva informácií a pre nás je veľkým zodosťučinením, že aj po tých 25 rokoch, ktoré teraz oslavujeme, sme znova nominovaní na ceny Anděl v dvoch úžasných kategóriách ako Album a Kapela roka. Dúfam, že aspoň jedna, ideálne obe nominácie, sa podarí premeniť na cenu. To by bol krásny darček k oslavám štvrťstoročia na scéne.

Nový album sa volá Když múzy mlčí a je to váš prvý album, ktorý je celý naspievaný v češtine. Prečo ste sa rozhodli pre túto zmenu? 

Prachy, prachy, prachy (smiech). Tých dôvodov je viac. Samozrejme, jedným z nich je aj ten, že sme si povedali, že nám to pomôže nabrať ďalších fanúšikov do našej rodiny, ktorí nás doteraz tak nepoznali, lebo angličtina ich odrádzala. Hlavný dôvod je však ten, že sme radšej, keď budú nielen naši fanúšikovia viac rozumieť tomu, o čom spievame. A nielen oni, ale aj my sami. Už sme niekoľkokrát zistili, že si veľmi nepamätáme, o čom sú niektoré pesničky, ktoré sme urobili povedzme pred dvadsiatimi rokmi. 

Pravdou je, že aj pre mňa je pri spievaní zaujímavé, ako zrazu perfektne rozumiem každému slovu v texte. Vlastne ma tá čeština začala strašne baviť. Určite ten text musí byť dobrý. Naštastie sa nám to na novej doske podarilo perfektne a išlo to neuveriteľne ľahko. Autorom textov je Pavel Mrázek, ktorý otextoval aj väčšinu predchádzajúceho albumu Freedom On Sale, ktorý bol ešte v angličtine.

V minulosti sme s češtinou pár pokusov mali, ale vždy to stroskotalo na tom, že tie texty pre nás napísal niekto z externého prostredia. My máme v kapele vlastný humor a pohľad na svet, proste taká ta interná bublinka. Oslovili sme napríklad Ota Klempířa alebo Dana Bártu (obaja J.A.R.), ktorí samozrejme prišli s vynikajúcimi textami, ale keď sme to vyskúšali v štúdiu, tak to nebolo ono. Medzitým sme nahrali s Romanom Holým album Neruda (2010), ktorý je tiež celý v češtine. Tam nám texty robili tiež ľudia "zvonku", napríklad Pavel Vrba, opäť Oto Klempíř a Dan Bárta, ale to bol v podstate úplne nový projekt, nepopísaný list papiera, kde to dávalo zmysel.  

Stále sme mali pocit, že čeština je pre Monkey Business zakliata, ale asi sme len neboli všetci vnútorne presvedčení, že je to to pravé. Neviem, do akej miery to bol žart alebo to Roman myslel vážne (ale asi to myslel dosť vážne), keď povedal, že nasledujúci album bude v češtine alebo nebude vôbec. A toto rozhodlo (smiech).

Angličtina bola pre nás do istej miery aj akousi barličkou, keďže rytmicky sa do funku hodí oveľa viac a mimochodom aj ja som sa za ňu často skrýval. Dnes mi pri jednom rozhovore napadlo, či môj hlas v češtine nie som definitívne ja. V angličtine môj spev mohol pripomínať občas Mikea Pattona, občas Princea a podobne, ale teraz mám pocit, že to zoriginálnelo a sme to naozaj my.

Jeden z prvých singlov z nového albumu je skladba Homo Sovietikus, ktorú s vami naspieval Lou Fanánek Hagen, frontman punkovej kapely Tři Sestry. Ako došlo k tejto spolupráci?

Roman sa s Fanánkom pozná od prelomu 80. a 90. rokov. Jedno obdobie boli veľmi dobrými kamarátmi a Fanánka máme všetci hrozne radi. Síce sú Tři Sestry úplne iná muzika, ale to je úplne jedno. Ja som ho poznal aj ako vynikajúceho textára, ktorý písal množstvo muzikálov a bol mi vždy sympatický, pretože je nesmierne bystrý, vtipný, zábavný, a zároveň neuveriteľne priateľský človek.

Veľmi som si ho obľúbil a už dlho sme uvažovali nad tým, že by sme s ním mohli niečo urobiť. Aj preto, že to spojenie je tak trochu zvláštne a tým pádom zaujímavé. Definitívne nám to došlo, keď sme sa rozhodli urobiť český album, pretože dovtedy to bol trochu problém, ako to skĺbiť s angličtinou. 

Mňa ešte dojala jedna vec. Keď mu Roman volal, tak Fanánek okamžite súhlasil, že s nami urobí čokoľvek. Pavel Mrázek mal hotový text, ale Fanánek mal samozrejme možnosť si napísať svoj. Povedal, aby sme mu poslali to, čo máme. Za päť minút volal naspäť s tým, že ten text je špičkový, úplne mu hovorí z duše a sám chcel podobnú tému spracovať. Jediné, čo zmenil, bolo, že si prehodil dve slová, aby sa mu to lepšie spievalo, a to je celé. Takže začínajúci textár Pavel Mrázek napísal text pre jedného z najlepších a najvyťaženejších textárov u nás a on bol nadšený. A to je fantastické. 

Okrem českých hostí máte na albumoch aj spolupráce s množstvom zahraničných umelcov. Ktorá bola pre teba taká najväčšia srdcovka?

Pre mňa sú to jednoznačne dvaja ľudia. Ashley Slater z kapely Freak Power. Keby mi niekdo v roku 1996, keď im vyšiel druhý album (More of Everything for Everybody), na ktorý som si s kamošom týždeň šetril peniaze a potom sme išli niekam k moru a vypekali si ho na pláži, že s týmto človekom budem jedného dňa robiť muziku, bude s nami vystupovať na koncertoch a stanú sa z nás kamaráti, tak by som ho považoval za blázna. Minulý rok dokonca prišiel spolu so synom ku mne na chalupu a boli sme tam štyri dni.  

Ďalšie také meno je Glenn Hughes. Opäť ohromný človek a totálna legenda. Spevák Deep Purple, basgitarista Black Sabbath, naozaj súčasť tej najväčšej svetovej rock'n'rollovej histórie. Doteraz je náš kamarát a zrovna dnes komentoval moje instagramové video, ktoré som dal z koncertu. Kedykoľvek mu zavolám alebo napíšem, tak ma osloví "Hi brother" a vždy, keď hrá niekde v okolí, tak mi napíše, aby sme sa stretli, pokecali a úprimne sa zaujíma o to, čo máme nové a na čom pracujeme. 

Tých spoluprác bolo samozrejme viac. Napríklad Hiram Bullock, bohužiaľ už zosnulý geniálny gitarista, ktorý hrával so Stingom a jeho sólo v Stigovej verzii skladby Little Wing je úplne nadpozemské. Dennis Chambers, jeden z najlepších bubeníkov súčasnosti, ktorý s nami nahrával a o pol roka neskôr dostal ponuku od Carlosa Santanu, a hral s ním asi 15 rokov. David Sanborn, jeden z najlepších saxofonistov, tiež bohužiaľ nedávno zomrel alebo gitarista Mike Stern, proste samé neuveriteľné mená. 

O kapelníka Romana Holého sa delíte s kapelou J.A.R. a spoločne ste na albume Eskalace dobra nahrali skladbu Žárlíme na Romana. Ako to vlastne medzi vami funguje? 

Ja si myslím, že možno na začiatku nás niektorí členovia J.A.R. brali ako akúsi konkurenciu a nevedeli, ako to teraz vlastne bude, čo je pochopiteľné. Ale napríklad Michael Viktořík (frontman J.A.R.) ma hneď privítal do rodiny a pozval na rozhovor do rádia, v ktorom vtedy pracoval a za ktorý som dokonca dostal honorár (smiech). 

Pravdou je, že s niektorými členmi to bolo trošku ťažšie, povedzme s Danom Bártom sme si museli k sebe chvíľu hľadať cestu. Súvisí to aj s povahou človeka. Ja som taký veľmi priateľský a otvorený a Dan je oveľa zadumanejší a introvertný. Som nesmierne rád, že sa z nás nakoniec stali priatelia. Samozrejme, nemôžem hovoriť za neho, či nemal v minulosti pocit, že ho chcem odniekiaľ vystrnadiť. Bol to proste človek, ktorý si držal odstup, ale rozhodne nebol nepriateľský. Dnes sú z nás členovia jedného klanu, vrátane Dary Rolins, ktorá bola aj s Danom v ďalšom Romanovom projekte Sexy Dancers. Takže si myslím, že už medzi nami žiadna rivalita nie je a zo strany Monkey Business ani nikdy nebola, pretože sme na to nemali dôvod.

Ty si sa zúčastnil ako porotca súťaže SuperStar. Ako by si zhodnotil túto skúsenosť? 

Mňa veľmi bavil celý ten program a vždy ma niečím fascinoval. Občas sa tam našli naozaj zaujímaví ľudia a som hrozne rád, že som mohol byť pritom, keď sme našli jednu z najtalentovanejších speváčok celkovo, čo sa v tejto súťaži objavili, a to Terezu Maškovú. Som naozaj presvedčený, že je fantastickou speváčkou a dúfam, že jej tá súťaž pomohla. Vyzerá to tak, že hej a snáď sa jej darí a bude dariť aj naďalej. 

Celkovo to bola pre mňa úžasná skúsenosť. S Benom Christovaom a Katkou Knechtovou som sa poznal dobre už predtým, ale s Paľom Haberom len okrajovo. Zoznámil nás Roman, keď sme uvažovali o tom, že album Neruda natočíme u neho v štúdiu. Keď sme sa spoznali počas súťaže bližšie, zistil som, že je to naozaj fascinujúci a dobrý chlapík. Rád na tie časy spomínam.  

Máš nejaké obľúbené slovenské kapely, ktoré by si odporučil doma v Čechách a naopak české kapely, ktoré by si odporučil u nás?

Živé Kvety. Tí sú veľmi zaujímaví. Roman ma na nich upozornil a vždy ma bavili. Ďalej mi prídu veľmi dobrí Korben Dallas a potom samozrejme tie legendárne. Vždy som mal rád Mira Žbirku a kopec vecí od Petra Nagya, hlavne tých starších. Mám hrozne rád aj staré skladby od Roba Grigorova a také tie osemdesiatkové veci. Myslím si, že v tej dobe ste boli dosť ďaleko pred nami, čo sa populárnej hudby týka. To je bez debaty.

V Čechách to mám podobne, z novej hudby si človek naozaj musí vyberať a skôr si idem klasiky ako Pražský výběr, Abraxas alebo trebárs Vladimíra Mišíka. 

Nahral si aj duet so slovenskou kapelou Polemic v skladbe Štramák. Ako ste sa k sebe dostali? 

Ja už som s nimi nejaké vokály tak trochu nahrával predtým, ale Štramák už je plnohodnotnou spoločnou piesňou. Pravdupovediac, úplne najzásadnejšie na tom je to, že Polemic je najobľúbenejšia kapela mojej manželky. Takže keď som doma túto spoluprácu naznačil, tak bolo rozhodnuté, že to pôjdem urobiť, aj keby to malo byť hrozné, čo samozrejme nebolo (smiech). 

Tam sa nedalo vzdorovať, ale my sa už poznáme niekoľko rokov a sme si sympatickí. Oni majú radi nás, my máme radi ich a dovolím si povedať, že tiež sme kamoši. Po nakrúcaní ma vzali na úžasnú vinársku žúrku do Svätého Jura. Potom ma samozrejme museli odniesť na hotel, pretože sám by som nedošiel.

Počas pandémie si takmer denne zabával nielen mňa vtipnými videami v rôznych jazykoch a myslím, že to malo veľmi dobré ohlasy. Neuvažoval si nad vlastným zábavným programom? 

Mal som jeden nápad, ale asi mesiac po tom, čo mi to napadlo, som zistil, že rovnaký formát už je aj v Saturday Night Live. Fiktívny taliansky moderátor, ktorý si pozýva rôznych hostí a lámanou angličtinou sa ich pýta úplne nezmysly. Je to tak strašne vtipné, že som sa rozhodol radšej do toho neísť. Teoreticky by sa dala spraviť verzia s nemeckým moderátorom, ale už mi to príde prevarené.

Hlavne to vôbec nie je sranda robiť niečo také dlhodobo. Nakrútil som vtedy 57 dielov počas 57 dní a po určitej dobe vyčerpáš ten "osvedčený kufrík zábavy". Potom sa treba začať naozaj poriadne obracať. Časom už som toho začal mať fakt dosť, lebo síce si povieš, že sú to len krátke videá, ale je naozaj náročné dať to celé dokopy.

Každopádne to však pre mňa bola výborná terapia. Začal som to robiť hneď po tom prvotnom šoku, keď sme zo dňa na deň zostali zavretí doma, pretože prišla choroba, ktorá naozaj zabíjala ľudí, a tam končí sranda. Keď je človek zvyknutý každý týždeň vystupovať pred davom ľudí, zrazu som si uvedomil, že vôbec nie je jasné, čo bude ďalej. Ja som mal naštastie nejaké úspory, takže som sa nebál o to, čo budeme s rodinou jesť, ale mnoho mojích kolegov tento problém malo.

Povedal som si, že zostanem s ľuďmi v kontakte prostredníctvom sociálnych sietí a naozaj ma milo prekvapilo, že to padlo na úrodnú pôdu. Kopec ľudí mi začalo písať, ako sa tešia na ďalšie videá a že sú skvelé. Toto ma hrialo pri srdci, že som možno naozaj niekomu pomohol dostať sa cez to temné obdobie, ktoré sme všetci prežívali.     

Aktuálne ste na turné na podporu nového albumu. Kde vás môžeme vidieť na Slovensku? 

28. marca hráme v Banskej Bystrici a hlavne 29. marca v klube MMC v Bratislave a veľmi sa na to tešíme. Slovenské koncerty máme strašne radi a tieto sa budú niesť v duchu osláv 25. výročia kapely. 

Máš nejaký odkaz pre slovenských fanúšikov? 

Ja by som chcel apelovať na to, že určite je na Slovensku kopec ľudí, ktorý koncert Monkey Business nikdy nevideli. Využite týchto osláv a poďte to skúsiť, pretože my sme naozaj hrozne dobrá a zábavná kapela. A nikdy neviete, čo bude zajtra. Príďte na koncert Monkey Business, stojí to za to.

Vstupenky na koncert v Bratislave: Predpredaj.sk

Autor: Tomáš Danišovič