Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Janoska Ensemble: V hudbe nemáme žiadne obmedzenia, tak by to malo byť

Janoska Ensemble: V hudbe nemáme žiadne obmedzenia, tak by to malo byť

21.06.2021 - 12:30 | Andrea Fedorovičová

Štyria slovenskí virtuózi vystúpia v rámci festivalu City Sounds už vo štvrtok 24. júna vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Na dlho očakávanom podujatí zaznie výber z diel J. S. Bacha, L. van Beethovena či Astora Piazzollu, ktorý by tento rok oslávil storočnicu.


Priaznivci zoskupenia sa môžu tešiť aj na osobité prevedenia niekoľkých jazzových štandardov a celkom nové kompozície a chýbať nebude ani špeciálny hosť – jeden z najrešpektovanejších jazzových saxofonistov sveta Tony Lakatos. Spoluprácu, ktorej výsledkom bude exkluzívna svetová premiéra, opisujú Jánoškovci ako "vzrušujúcu dobrodružnú výpravu k hraniciam, kam dosiaľ žiadny hudobník nezašiel". 

V rozhovore pre Hudba.sk, ktorý kvôli presúvaniu dátumu koncertu vznikal v niekoľkých fázach, hovoria nielen o veľkom nadšení zo samotného vystúpenia a ďalších letných koncertov, ale aj o ich obrovskej láske k hudbe, radosti zo spoločného muzicírovania a túžbe viesť mladých talentovaných hudobníkov k uvoľnenej improvizácii.

(Na väčšinu otázok odpovedal František Jánoška, odpovede jeho bratov a spoluhráčov Romana a Ondreja sú označené ich menami.)

Blížiaci sa koncert v rozhlase ste museli kvôli pandémii koronavírusu už dva razy odložiť - prvýkrát minulý rok v septembri, a potom aj v marci tohto roku. Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré a zdá sa, že o pár dní sa podujatie už konečne uskutoční. Aké z toho máte po tak dlhom čase pocity?

František: Sme veľmi nadšení, že môžeme, popri ďalších koncertoch, ktoré nás čakajú, hrať aj doma na Slovensku, že sme našli tento termín a že sa aj dá zrealizovať. Hrať v Bratislave je pre nás niečo veľmi špeciálne. Teší sa aj Tony, všetko už pripravujeme. Keďže sme koncert museli niekoľkokrát odložiť, máme už program vlastne hotový a niekoľkokrát odskúšaný, dolaďujeme už len drobnosti a skladby, ktoré sme sa rozhodli pridať. Odohrávalo sa to vo veľkej miere celé na diaľku, už nejaký čas sme si aktívne vymieňali noty a tesne pred koncertom plánujeme ešte jednu skúšku. Inak sú tie prípravy veľmi improvizované, predsa len, Janoska Style je hlavne o improvizácii a Tony je, rovnako ako my, veľký improvizátor.

V tom ste si teda sadli.

Áno, s Tonym k sebe veľmi pasujeme. Už keď sme sa prvý raz stretli, vedeli sme, že nie je o čom, že sme na jednej vlne. A rozumieme si nielen hudobne, ale aj po ľudskej stránke. Tony je veľmi múdry a láskavý človek, a to z neho vyžaruje aj v hudbe. A aj on tak podobne vníma nás. Je veľmi dôležité, aby muzikanti spolu ladili aj mimo pódia. Keď si spolu sadnete na kávu a dokážete sa hodiny spolu rozprávať, keď je tam tá vzájomná niť, viete, že si budete rozumieť aj v hudbe. S Tonym je to bez debaty tak.

Aké zmeny nastali v dramaturgii koncertu oproti pôvodnému plánu? Na čo sa môžeme vo štvrtok tešiť?

Tešíme sa, pretože to bude s Tonym ešte stále premiéra. Potom s ním chystáme viacero koncertov po svete, aj ich máme už fixne naplánované. Keďže koncert sa mal konať ešte vlani, chceli sme si na ňom pripomenúť okrem iného aj 250. výročie narodenia Ludwiga van Beethovena. Jeho skladby napokon v programe ponecháme, no tento rok má zase storočné výročie narodenia Astor Piazzolla, takže sme sa rozhodli pridať aj zopár jeho diel. Inak sa program nemení. Zahráme aj naše vlastné kompozície a kompozície Tonyho Lakatosa, virtuózne klasické skladby prerobené do Janoska Style a jazzové štandardy ako All the things you are a ďalšie. A hlavne budeme veľa improvizovať.

Ako ste sa vlastne spojili s Tonym?

My sa poznáme už strašne dlho, už naši rodičia sa poznali, no potom Tony odišiel do Nemecka, tak sme sa veľmi nestýkali. Odmalička sme ho však počúvali, je to jeden z našich obľúbených jazzových muzikantov. Potom sme sa asi pred 15 rokmi stretli na jednom festivale v Maďarsku, kde sme vystupovali hneď po sebe, ešte nie ako Janoska Ensemble, a napokon prišiel v roku 2018 na náš koncert na Rheingau Musik Festival. To je jeden veľmi prestížny nemecký festival. Po koncerte sme si boli spolu sadnúť a o všeličom sme sa rozprávali. Vtedy navrhol, že by sme mohli urobiť nejaký spoločný projekt. Tomu sme sa, samozrejme, nebránili, pretože si ho ako muzikanta nesmierne vážime. Je to predsa jeden z najžiadanejších saxofonistov súčasnosti, žijúca legenda.

Ďalším hosťom štvrtkového koncertu bude váš brat Arpád. 

Áno, on s nami príležitostne vystupuje a vždy je, povedal by som, taká čerešnička na torte. Príde na pódium, usmeje sa, zaspieva... Má naozaj krásny hlas. Tým, že my s Romanom, Ondrejom a Juliusom sme čisto inštrumentalisti, tak publikum zakaždým príjemne prekvapí, keď sa k nám zrazu pridá aj Arpád.

Poďme k zásadnej charakteristike vašej tvorby, ktorým je už spomínaná improvizácia. Čo pre vás znamená tento pojem? 

František: Improvizácia je vzájomná vec, je to podobné, ako keď sa stretnú starí priatelia a porozprávajú sa. Keď sa jeden vydá na určitú cestu, my ostatní ho musíme nasledovať, v tom momente to musí byť naozaj vzájomné. Keď jeden zo štyroch, piatich muzikantov nevie, akou cestou sa vybral ten, ktorý hrá práve sólo, výsledok už nie je taký harmonický. 

Roman: Toto je jedna z výhod nášho ansámblu, že my sme už úplne na jednej vlne... Hráme spolu odmalička, takže sme už naozaj na celkom inom leveli. Nemusíme sa už na ničom dohadovať, vieme jeden na druhého reagovať okamžite bez toho, aby sme sa na seba vôbec pozreli. Základ je, že improvizácia nemôže byť dohodnutá, interpret ju musí tvoriť v momente, keď na ňu dostane priestor – vtedy má jedinečnú možnosť ukázať svoju osobnosť. A jej výsledok do veľkej miery závisí od vašich momentálnych pocitov a nálady. V tom je to čaro, práve preto je improvizácia zakaždým iná a jedinečná.

Klasickú hudbu si ľudia spájajú s improvizáciou oveľa menej než jazz. Napriek tomu sa dá improvizovať aj v rámci nej. 

Ondrej: Áno, improvizovať môžete aj v klasickej hudbe. Naším cieľom je trošku ju odľahčiť, vniesť do nej voľnejšiu atmosféru. Navyše, keď sa obzrieme dozadu, je zjavné, že improvizácia ku klasickej hudbe kedysi prirodzene patrila. Bol to štandard barokovej hudby, velikáni ako Liszt, Paganini, Bach aj Beethoven boli obrovskí improvizátori. Prečo to teraz v klasickej hudbe nie je možné? Prečo chceme, aby sa to z nej vytratilo? Je pravda, že to nikto na vysokých školách a konzervatóriách neučí, no podľa mňa je to veľmi, veľmi dôležité... My sa to pokúšame cez náš Janoska Style do klasickej hudby vrátiť. Je našou veľkou túžbou ukázať klasickú hudbu v takom voľnejšom, modernejšom svetle.

František: Samozrejme, v klasickej hudbe platia nejaké pravidlá, to akceptujeme. Aj velikáni si však požičiavali skladby, Liszt od Paganiniho a naopak, a robili si na ne variácie. My tieto skladby prerábame s najväčšou úctou k ich autorom. Sú tam aj miesta, povedal by som päťdesiat na päťdesiat, kde hráme nejaký aranžmán, na ktorom sa dohodneme, ostatné je improvizácia, ktorá vzniká priamo na pódiu. Nikdy nemáme taký istý koncert. Aj tento bratislavský bude úplne originálny.

Prečo sa improvizácia z klasickej hudby vytráca?

Ondrej: Jeden z dôvodov, ktoré mi napadajú, je, že súčasným umelcom sa klasická notácia môže zdať taká dokonalá, že nenájdu v sebe odvahu na to, aby to dielo nejako pozmenili. Na druhej strane, keď si zoberiete, čo je to vlastne notácia... Ja si myslím, že to, čo napísali Liszt alebo Paganini, bola v tom danom momente len jedna z možností. Keby to mali napísať na druhý deň alebo o pár hodín neskôr, určite by niečo zmenili aj oni. Myslím si preto, že na tom, že je človek kreatívny a má odvahu urobiť niečo inak, nie je nič zlé... A to je aj naša vízia – dať do tých diel niečo zo seba a byť kreatívny, nebáť sa ničoho. My v hudbe nemáme žiadne obmedzenia, a tak by to malo byť.

Hudbu nielen hráte, ale aj vyučujete.

František: Áno, vyučujeme improvizáciu aj Janoska Style. Učíme na univerzitách po celom svete a robili sme workshopy na rôznych festivaloch v Európe, Amerike, Japonsku a Číne. Je veľmi zaujímavé sledovať muzikantov, ako sa vedia z jednej sekundy na druhú zrazu zmeniť a ako ich baví s nami v Janoska Style muzicírovať. 

Čo je to vlastne Janoska Style? Nejaká obdoba improvizácie? 

František: Janoska Style je štýl, ktorý vznikol na základe našej vízie v roku 2013. V tom čase sme si povedali, že chceme vytvoriť niečo úplne nové v rámci klasickej hudby. Opreli sme pritom o dve dôležité veci – o klasické vzdelanie, ktoré sme získali u najlepších svetových profesorov a o to, čo sme sa naučili doma od rodičov a starých rodičov, čiže rôzne techniky a schopnosť muzicírovať a improvizovať, ktoré na vysokých školách, žiaľ, nik nevyučuje. Janoska Style zahŕňa náš vlastný jedinečný štýl, zvuk a interpretáciu, vlastné aranžmány a kompozície a symbolizuje aj našu súhru, súdržnosť a štýl obliekania. Odmalička nám boli zároveň veľmi blízke rôzne hudobné žánre – jazz, pop i ľudová hudba – a tie sa snažíme do našej tvorby čo najautentickejšie zakomponovať.

Ako si môžem takú hodinu s vami predstaviť? 

Roman: Na našich hodinách alebo majstrovských kurzoch sa snažíme študentom umožniť, aby pocítili to, čo zažívame my na našich koncertoch. Usilujeme sa zasvätiť ich do nášho Janoska Style a otvoriť im v hudbe nové dvere. Klasickí muzikanti sú väčšinou uzavretí a bez nôt sa v hudbe nevedia pohybovať, ani medzi sebou komunikovať. Snažíme sa teda o to, aby študent spoznal vlastnú hudobnú osobnosť, svoju jedinečnosť a aby sa posnažil vytvoriť na hudobnom nástroji vlastný zvuk či tón. Keď vám zatelefonuje mama, vy okamžite spoznáte jej hlas – a tak by to malo fungovať aj v hudbe. No a, samozrejme, učíme aj improvizáciu a v tomto smere bývame celkom často prekvapení, že študent, ktorý sa ešte nikdy nepokúšal improvizovať, s nami zrazu za krátky čas improvizuje a trúfa si spoznávať v hudbe nové možnosti.

Vážne sa dokážu mladí hudobníci na vašich workshopoch hneď takto uvoľniť?

František: Veľakrát sa nám stalo, že niekto prišiel medzi nás na pódium a zostal úplne zaseknutý. V mnohých prípadoch však dotyčný zakrátko otvoril svoje srdce, myseľ a dušu a ukázal, čo je v ňom a všetci sme zostali úplne začudovaní... Aj samotní účastníci workshopov nám zvyknú hovoriť, že sme im otvorili celkom nové "okná a dvere" (smiech).

Roman: Väčšinou je hudobník strémovaný, pretože sa bojí, aby niečo nepokazil, nie je si sebou istý. Vtedy si treba uvedomiť, že hudba nie je o tom, aby ste sa jej báli, naopak, treba si ju užívať a byť na tom pódiu skrátka len otvorený všetkému, čo príde.

Ondrej: Je pravda, že my sme v tom hudobnom svete vyrastali, pochádzame z hudobníckej rodiny a k muzicírovaniu sme boli odmalička vedení. Chápem, že pre tých, ktorí k hudbe takto prirodzene vedení neboli, je improvizácia niečo nové a majú z nej stres. Práve preto sa venujeme aj masterclass workshopom a snažíme sa náš Janoska Style, tú voľnosť a štýl hudby a interpretácie, ktorý sme vytvorili, posúvať aj mladej generácii. V hudbe je veľmi dôležité zostať otvorený, no rovnako dôležité podľa mňa je na sto percent sa venovať klasickej hudbe a rozumieť jej. My sme si zobrali základy rôznych žánrov na dobrom leveli už z domu, potom sme študovali u rôznych profesorov v Bratislave a vo Viedni a až potom sme sa učili improvizácii. Improvizovať môžete spravidla až vtedy, keď máte dobre zvládnuté základy. Tie sú najdôležitejšie, bez základov žiadny dom nepostojí.

Aké grify na workshopoch používate, aby ste vašich študentov čo najlepšie nasmerovali a pomohli im otvoriť sa?

František: My sme v tom momente, keď robíme workshop a skúšame s niekým mladým, kto sa ešte hľadá, tak trošku aj psychológovia. Ku každému jednému muzikantovi alebo umelcovi musíme pristupovať inak. Máme, našťastie, taký dar, že vieme toho človeka zvyčajne veľmi dobre odhadnúť a vieme mu poskytnúť určité "body", niečo, čo ho nabudí a uvoľní a on zrazu vykročí tým smerom, ktorý by sám hľadal omnoho dlhšie. Niekedy stačí jeden akord alebo stačí niečo povedať, podporiť ho počas hry tak, že ho napríklad nejako inak doprovodíte, či už sám alebo s celým ansámblom. Aj takáto maličkosť niekedy stačí. Niekedy úplne stačí, keď ten dotyčný počuje zrazu skladbu, ktorú dlhodobo trénuje, v nejakom inom prevedení a uvedomí si "Dá sa to aj takto, dá sa to urobiť aj voľnejšie!". Nemusíte ísť tou cestou, ktorou šli pred vami už tisícky muzikantov, môžete skúsiť aj niečo celkom nové, ak to tak cítite. Každý človek má iný odtlačok prsta, každý človek má iný hlas a iné cítenie. 

A takto dokážete okamžite rozpoznať hudobníka. Stačí, že chytí do rúk svoj nástroj a vy hneď viete, či ho chytil do ruky niekto, kto vie hrať. A ak je ten človek osobitý, ak už objavil tú svoju jedinečnosť, identifikujete ho aj so zatvorenými očami, presne viete, že to je on. Keď toto niektorý z našich študentov preukáže, môžem o ňom povedať, že "už je tam, kde má". To, že má človek vlastný hlas, je automaticky dané, každý z nás sa rodí so špecifickým hlasom. Hudobník však musí dať vlastnú identitu i tomu svojmu nástroju. Toto sa mladým umelcom snažíme vysvetliť. Že treba byť jedinečný a prostredníctvom toho nástroja nájsť sám seba, svoju vlastnú cestu a vlastné myšlienky. To je veľmi dôležité. 

Myslím si, že každý umelec chce – opravte ma, ak sa mýlim – vytŕčať z davu, odlišovať sa od iných, prísť s niečím originálnym... Ale má na to každý alebo je to skôr dar?

František: Musí mať, pravdaže, talent. Niekedy však býva ten talent aj skrytý a treba naozaj prísť na to, "v čom som ja iný ako ten druhý". A niekedy stačí len zmeniť hudobný nástroj... (smiech). No naozaj, stáva sa aj to, že si človek vyberie zlý nástroj, lebo naň druhí tlačia. Známy scenár – rodičia sa zhodnú, že ich dcéra alebo syn musí hrať na husle. Ja som mal byť napríklad violončelista. Po prvom roku základnej umeleckej školy, popri ktorej som hrával aj na klavíri, som napokon povedal rodičom, že "Prepáčte, ale chcem hrať radšej na klavír". Tí moji to, našťastie, akceptovali.

Človeku treba nechať slobodnú voľbu. Vidím to aj na našich deťoch, dal som im voľný výber a môj mladší syn Leonidas si vybral violončelo, pričom na violončelo v našej rodine nehrá nikto. On chcel byť skrátka violončelista. A prečo nie? Amadeus zase povedal, že chce hrať na husle aj na klavír, takže hrá zatiaľ na obe. Je dôležité, aby si ten malý muzikant vybral svoj nástroj a ak po pár rokoch príde na to, že sa mu páči viac niečo iné, treba ho v tom podporiť.

Existuje ešte niečo, čo si podľa vás musí hudobník pri hraní pred druhými nevyhnutne uvedomiť?

Roman: Ja napríklad všetko, čo pri hraní na pódiu robím, robím podľa seba. Je to môj názor na hudbu, a vtedy sa nebojím ničoho, ani nemám trému, jednoducho si verím. Keď si človek verí, je si vedomý toho, že nie je čo pokaziť. Treba si len uvedomiť, že sa zo všetkého viete nejako dostať, aj keď nebodaj nastane situácia, že niečo nevychádza v prvej chvíli tak, ako ste pôvodne chceli... 

František: To sa ani nedá nazvať, že "niečo pokazíte", vždy je to len jedna z možností... A v tej chvíli je dôležité, ako vás podporia vaši spoluhráči, či vás dokážu nasledovať a podržať v tom, čo si myslíte, že ste "pokazili". Keď Roman zrazu urobí niečo inak, ja zahrám iný akord tiež a hneď vzniká niečo celkom nové... O tom je súhra spoluhráčov, aj to učíme. Muzicírovanie nie je len o tom, že sa s vážnou tvárou pozeráte do nôt a hráte sami za seba, nie! Keď máte okolo seba ďalších muzikantov, treba, aby ste sa všetci snažili hrať spolu, občas sa na seba pozreli, usmiali sa... Musíte si byť vedomí, že tvoríte tú hudbu ako skupina. To je veľmi dôležité.

Ako to bude s masterclassmi tento rok?

František: Tento rok budeme robiť kurzy vo Viedni v Amadeus International School 5. a 6. júla. Je o ne veľký záujem, prídu medzi nás hudobníci nielen z Rakúska, ale aj z Nemecka, Anglicka a z Paríža. A pred pár dňami sme dostali mail od jednej známej americkej hudobnej univerzity, že videli, že sa chystáme v októbri na turné po Amerike a či by sme k nim neprišli v tom čase urobiť trojdňový kurz o improvizácii klasickej hudby Janoska Style. Tento záujem nás veľmi teší a je pre nás veľmi dôležitý. Dodáva nám istotu, že to, čo robíme, robíme správne. Že sme v niečom, chvalabohu, jedineční.

Hovoríte, že rozlišujete hudbu len na dobrú a zlú, bez ohľadu na to, o aký žáner sa jedná. Určite však máte aj nejakých obľúbencov. Ktorí skladatelia patria medzi vašich najväčších favoritov?

Máme viacerých. Jedným z takých najväčších pre nás je Johann Sebastian Bach, máme strašne radi aj skladateľov opier ako Guiseppe Verdiho, Puccinniho. Aj v popovej hudbe je mnoho super skladateľov a takisto sa nám veľmi páčia hollywoodski komponisti, viacerých aj osobne poznáme a kamarátime sa s nimi, napríklad s takým Lalom Schifrinom, ktorý zložil hudbu k Mission Impossible, a John Williams a Hans Zimmer sú tiež naši veľkí obľúbenci.

K dnešnému dňu ste už po dlho období ticha absolvovali viacero koncertov. Aké boli? A čo vaše ďalšie plány?

Prvý väčší koncert sme mali v Nemecku v meste Kiel, potom sme zavítali do Soči v Rusku, kde sme mali dva koncerty, jeden sme odohrali len my a druhý s tamojším symfonickým orchestrom pod vedením dirigenta Mariinského teátra, asistentom majstra Gergjeva. Hrali sme projekt Janoska Style goes symphonic a všetci boli úplne nadšení. Po každom koncerte sme mali asi štyri prídavky, bola aj standing ovation... A potom sme hrali ešte v Taliansku v meste Trento a v Paríži, tam sme mali krásny koncert v kostole La Madeleine. Z ľudí cítiť, ako veľmi im tá kultúra už chýba. Pociťujeme to kamkoľvek ideme. Myslím, že na Slovensku to bude také isté.

A k ďalším plánom: len do septembra by sme chceli odohrať 52 koncertov, teraz hlavne v Európe a od septembra budeme, ak to situácia umožní, rozlietaní aj v Amerike a Ázii. Každý deň budeme niekde inde. My sme sami o sebe veľmi aktívni a je o nás aj celkom záujem. Viacerí kamaráti z branže už vtipkovali, že sme dobrí blázni. Že oni ešte sedia doma a my už máme na Facebooku vyvesených 60 koncertov po celej Európe (smiech). Ale podporujú nás, nezávidia, tešia sa tomu. My sme veľmi šťastní, že to tak je. Veľmi si to užívame, konečne na cestách...

A čo ak nás na jeseň prekvapí ďalšia vlna korony?

Dúfam, že sa to teraz už nevráti tak agresívne ako počas predchádzajúcich vĺn, už sa ľudia dávajú vo veľkom očkovať. Uvidíme. No aj po prvej vlne sme toho celkom veľa stihli a veľké plány máme aj teraz. Čo sa stane po lete, ešte uvidíme. Zatiaľ chceme stihnúť, čo sa dá, a pohrať po svete. Je to pre nás veľmi dôležité. Myslím, že to je snom každého umelca. A pokiaľ ste svetovo známy, je to podľa mňa tak trochu aj vaše poslanie. Mali by ste hrať všade, kde môžete, doniesť hudbu, kam sa len dá, aby nebol nikto ukrátený. 

Vždy po koncerte na festivale City Sounds ste zvykli s hudobníkom, ktorý s vami na podujatí hosťoval, vycestovať na turné a vydať s ním album. Máte takto už štúdiovku s Birélim Lagrènom aj s Richardom Gallianom. Ako to bude tentokrát s Tonym?

S Tonym budeme po City Sounds hrať najbližšie na zámku Esterházyovcov v Eisenstadte, kde sme kurátormi festivalu Herbstgold. Odohráme tam dva koncerty, na ktorých bude Tony našim hosťom. A potom organizujeme ešte vlastný Janoska Style festival. Ten sa mal konať už tento rok v máji, no kvôli pandémii a lockdownu sme to nestihli, presunuli sme ho na budúci rok. Tam bude Tony tiež, a popri ňom aj operný spevák Piotr Beczala a ďalšie známe osobnosti. A potom s Tonym plánujeme ešte ďalšie koncerty.

Poďme sa teraz pozrieť na vašu najnovšiu tvorbu. Hudobníci počas pandémie nemohli vystupovať, a tak si mnohí krátili čas práve skladaním nových diel. Ako to bolo vo vašom prípade?

Mali sme viac času, takže sme, samozrejme, viac komponovali. Ja sa však musím priznať – som ten typ, ktorý potrebuje nejakú vonkajšiu motiváciu, a tá prichádza väčšinou, keď ma tlačí čas. Keď viem, že mám byť hotový na premiéru, ktorá bude 22. augusta a ešte mám dva mesiace, prichádzajú ku mne najlepšie nápady, vtedy sa mi už totiž naozaj kráti čas... (smiech) Ja som ten typ skladateľa, ktorý skrátka potrebuje cítiť ten tlak. Vtedy pracujem občas aj do rána a prichádzajú ku mne tie najlepšie, najdôležitejšie nápady. Teraz, keď sme žili v neistote, nevedeli sme, kedy bude ďalší koncert, či sa podarí zrealizovať ten a ten projekt, do veľkej miery sme si, popravde, užívali aj ten pokoj. Ale boli sme aj veľmi aktívni, máme hotových viacero nových aranžmánov.

A okrem toho sme dostali aj ďalšiu zaujímavú ponuku – oslovili nás, aby sme sa stali hudobnými vedúcimi muzikálu Der Mann von La Mancha v Štajersku. Museli sme prearanžovať do Janoska Style 15 piesní a teraz nás do konca júla čaká 15 predstavení. To bude tiež zaujímavé a celkom namáhavé. A pred pár týždňami sme dostali email z nášho vydavateľstva, ktoré nám plánuje vydať tretí album, na čo sme sa tiež pripravovali, budeme ho už o pár mesiacov nahrávať. 

Bolo toho dosť veľa, všelijaké projekty, stretnutia s umelcami. 13. júla budeme s Gallianom vo Viedni, kde odohráme zasa trošku iný program. Robíme strašne veľa projektov cez seba, aj orchestrálne projekty, participujeme na festivaloch a čelíme všelijakým požiadavkám. Každý festival, na ktorom budeme vystupovať, má inú tematiku, takže musíme byť flexibilní... Vždy, keď nám organizátori podujatí napíšu alebo zavolajú, aby sme im pripravili vystúpenie na konkrétnu tému, snažíme sa im vyhovieť. Ale komponovanie je naša veľká vášeň, takže si to užívame.

Odráža sa v niektorej z vašich aktuálnych kompozícii aj ten "čas korony"? 

Dostali sme viac návrhov aj na nové skladby k téme koronavírus, vzniklo niekoľko veľmi zaujímavých nápadov. Hudobný direktor švajčiarskeho festivalu Sion Pavel Vernikov nás napríklad poprosil, či by sme na tému súvisiacu s koronavírusom nevedeli pripraviť niečo s orchestrom, nerád by som to ale ešte verejne prezentoval. Myslím totiž, že to zrealizujeme. 

Dá sa povedať, že vám pandémia v nejakom ohľade vyslovene zmenila život? Uvedomili ste si "vďaka" tomuto obdobiu niečo, čo by vám predtým nenapadlo?

My sme zvykli odohrať ročne asi 120 koncertov a brali sme to ako samozrejmú vec. Až pandémia nám ukázala, že to také samozrejmé nie je. Ako sa tomu teraz tešíme, že tie koncerty máme... Treba si to vážiť, tú možnosť prezentovať našu hudbu. Na druhej strane sme si uvedomili aj to, koľko času sme trávili kvôli koncertom bez našich rodín, v tom bolo toto obdobie zasa na niečo dobré. Venovali sme sa naplno našim najbližším a všetko sme si vynahradili. Posledné roky sme trávili viac-menej na cestách, tak sme si to teraz naozaj užívali. A tešíme sa, že nás naše manželky a rodiny podporujú v tom, čo robíme. Je to požehnanie, že aj keď sme často na cestách, tak nám to spolu funguje, že sa naša kariéra dá skĺbiť aj s rodinným životom, to si nesmierne vážime.

Čo by ste si zaželali do ďalších dní?

Aby koronavírus zmizol z tejto planéty a všetci boli zdraví a šťastní. Ja si želám len to, aby sa vrátil život do normálu a mohli sme existovať zasa bez masiek. No ja som v tomto veľmi pozitívne naladený, stále si myslím, že bude už čoskoro všetko v norme... Len fakt dúfam, že všetci zostanú zdraví. To je najdôležitejšie. A to si teraz uvedomili aj mnohí ďalší. Veľa ľudí stratilo svojich blízkych, aj nám odišlo niekoľko známych. To je to najhoršie, čo sa môže jednej rodine stať.

Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: Andreas Bitesnich


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti