Hoci sa spevák Martin Harich minulý týždeň pripravoval na ústne maturity, našiel si v nabitom programe čas a celý deň odpovedal novinárom na otázky o svojom novom albume s názvom Nech. V rozhovore pre Hudba.sk hovoril aj o odhodlaní používať v piesňach slovenčinu, či o tom, ako sa vysporadúva s neprajnými reakciami po zviditeľnení v SuperStar.
Teraz už na maturitu, ale keby si sa ma spýtala pred dvoma týždňami... Vždy som sa modlil, aby to nevyšlo v ten istý mesiac, ani v ten istý rok, ako vydám dosku, ale samozrejme vyšlo. No v konečnom dôsledku ak zmaturujem, budem môcť povedať, že som to všetko zvládol so cťou, a potom príde leto plné koncertov a tie sú pre mňa oddych.
Aké je to mať v sedemnástich na konte dva štúdiové albumy?
Fajn. Je to taký splnený sen. Ja si asi stále žijem ten môj príbeh snov (názov debutového albumu pozn.red.), aj keď je to možno už neaktuálne, ale v podstate sa dá povedať, že som šťastný človek, pretože robím to, čo ma baví. Mám skvelú rodinu, ktorá stojí za mnou, obrovský fanklub, ktorý mám strašne rád a ktorý podporuje moju muziku. Na zlé veci s tým spojené, ktorých je tiež dosť veľa, som si už vytvoril škrupinku a všetko to beriem tak, ako to je a môžem povedať, že som spokojný. Aj s tým, že môj druhý album vyšiel po roku práce v Prahe a konečne sme sa dočkali toho, že ho posielame medzi ľudí a im sa to páči a cítia energiu, ktorú sme doň dali.
Je pre teba dôležité, že si si oba albumy viac-menej napísal sám?
Veľmi. Vlastne sa považujem viac za autora ako za speváka. Popmusic je strašne zvláštna vec. Človek môže byť jeden deň na vrchole a na druhý deň úplne na spodku, je to fakt nepredvídateľné. Takže ak mi náhodou dakedy prasknú nervy a už ma nebude baviť tento šialený a rýchly život, možno by som sa chcel venovať písaniu pesničiek. Keď sa človek pozrie okolo, je strašne veľa vecí, o ktorých by sa dalo písať. A mám kopu nápadov, bavilo by ma to. Okrem toho mnoho slovenských interpretov spieva po anglicky, čo mi príde trochu škoda, veď máme veľa šikovných kapiel a celkovo hudobníkov. Chcel by som sa obklopiť nejakými mladými ľuďmi a bojovať za slovenčinu, pretože ma trochu mrzí ten stav, aký je tu teraz.
Prečo sa považuješ viac za autora skladieb ako za speváka?
Lebo spev je vlastne iba nejaký prostriedok, ktorým zo seba vyjadrujem pocity a emócie. Napísať pesničku, to je vec, ktorá sa mi ťažko opisuje, ale je to akoby niečo medzi nebom a zemou. Niekedy sa stane, že pol roka nenapíšem nič, niekedy sadnem za klavír a napíšem dve piesne za deň. Je to fakt strašne záhadné a takéto veci ma bavia. Prichádzať na to, čím je to vlastne ovplyvnené. Zistil som, že vždy, keď píšem pesničku, som v nejakom emocionálnom stave, niečo sa musí stať a človek na to potrebuje trochu pokoj a byť aspoň na chvíľku doma. Je to hrozne zaujímavý proces, o tom by som ti vedel dlho rozprávať. Neviem, či poznám väčšieho fanatika do hudby, ako som ja.
Pripúšťaš teda, že by si vedel napísať pieseň aj pre niekoho iného?
Pokojne. Už teraz robím také malé veci. Ešte to nie sú nejaké šialené mená, ale pomaličky sa mi ozývajú ľudia. Ešte by som o tom možno nehovoril, keďže to nie je vo finálnej podobe, ale snažím sa tomu venovať. Písanie pesničiek je jedna z vecí, ktorej robením sa človek stále zdokonaľuje a je to aj o tom, akú muziku momentálne počúvam. Väčšinou moje piesne neponúkam sám, ale keď za mnou niekto príde. Vtedy sa tomu veľmi ochotne venujem. Keď zmaturujem, tak už to bude úplne naplno.
Interpret najprv musí získať uznanie
Tvoj nový album sa volá Nech. Čo ti toto slovo evokuje a čo by malo evokovať fanúšikom?
Vo mne evokuje názov anjelskej pesničky, ktorá sa na ňom nachádza a je úplne iná. V podstate každá tá skladba je úplne iná. Skladba Nech hovorí o tom, že nová doska je fakt odvážna. A to preto, aby si v nej každý niečo našiel. Ja keď počúvam muziku, som najradšej, keď sa v nej nájdem. Myslím si, že dnes je taká šialená doba, kedy sa ľudia ani nemajú poriadne komu vyrozprávať a potrebujú takéto veci, že ich hudba pochopí. A o to som sa snažil aj mojimi skladbami. Nie je to žiaden typický mainstream, žiadne „tuc tuc“. Samozrejme, skúšali sme všetko, nahrali sme dve demá v angličtine, ale necítil som to tak. Som Slovák a nemáme sa za čo hanbiť, čo sa týka nášho jazyka, preto je to celé v slovenčine. Na albume sú prvky zo všetkého možného, od blues až po moderný rock typu Muse a je z toho cítiť, že počúvam úplne všetko. Keď ideme s chalanmi v dodávke, hocikedy si pustíme aj dychovku, veď v každej hudbe sa dá nájsť niečo zaujímavé. Za posledný rok sa vo mne zmenilo to, že som sa naučil hudbu nerozdeľovať na dobrú a zlú, ale beriem ju ako nejaký jazyk. Každý interpret sa tým nejako vyjadrí a je len na ľuďoch, ako to pochopia.
Vzhľadom na slovo odvážne – odvážil si sa teda urobiť niečo tak, ako pri prvom albume nie?
Určite. Skoro všetko je tu iné ako pri prvom albume. Základný rozdiel, keď sa tak na to pozriem, je ten, že prvý album sme nahrávali mesiac a pol a tento nový album skoro rok. Ďalší rozdiel bol ten, že som bol teraz pri každej jednej činnosti, ktorá sa robila, od narodenia piesne až po vydanie na CD. Od toho, ako som ju skladal doma na klavíri až po producentské práce, ako ju nahrávali chalani z kapely. Pri všetkom som bol a to sa pri prvej doske nedialo, všetko ma to obišlo. Čo je celkom škoda, lebo keď som vyšiel z tej súťaže (Česko-Slovenská Superstar pozn.red.), tak nikto nemohol vedieť, že by som do toho procesu mohol tiež niečo povedať a že ma to fakt baví. Ale je to úplne normálne, všetci si tým musia prejsť. Najprv musí interpret získať uznanie, napríklad aj od producenta.
Jednou z piesní na albume je aj Čakám, čo sa stane. Čakal si netrpezlivo na to, čo sa stane po vydaní, aké budú reakcie?
Ešte je podľa mňa dosť skoro o tom hovoriť, ale čakal som, že sa stane to, čoho som sa dočkal. Za ten rok, keď si pozrieš, koľko ľudí na albume pracovalo a koľko z nich tam ešte ani nie je napísaných, ja som fakt rád, že zadosťučinenie sme dostali hneď, ako sme vydali singel. Klip šiel v TV Óčko priamo z novinky na jednotku... A potom si čítať tie komentáre ľudí, ktorí písali presne to, čo som chcel a tiež, že sa v tom našli, to som fakt rád. Aj samotný klip som montoval a snažil sa ho usmerniť na takú cestu, aby ho každý, kto si ho pozrie, pochopil inak. A to sa presne aj stalo a som veľmi rád.
Ako vnímaš kritiku? Či už pozitívnu alebo negatívnu.
Super. Pokiaľ je kritika k veci a nie typu „čo zase urobil tento šikmooký Číňan“, tak milujem kritiku. Fakt sa teším na recenzie, pretože z takých vecí sa dá strašne veľa naučiť. Aj keď osobne sa najviac učím z toho, ako sa vraví, čo sám poseriem, a to sa týka aj nového albumu. Je vonku len krátko a už teraz viem, čomu sa budem vyvarovať na ďalšom CD-čku. No na tú kritiku sa teším, lebo ako som hovoril o zadosťučinení, tak album sme robili samozrejme pre našich fanúšikov, ale aj pre ľudí, ktorí možno nevedia, kto je to Martin Harich a neboli v živote na našom koncerte. Fanúšikovia to väčšinou podporia, no ja som zvedavý na tú nezainteresovanú časť publika a najmä na takých tých chlapov, čo počúvajú tvrdú muziku a budú to hodnotiť. Som pripravený vziať si niektoré veci z toho k srdcu. Ďalšia vec sú závistlivci, na ktorých mám vytvorenú tú spomínanú škrupinku. Niekedy ma to veľmi hnevalo, ale je to tak, že na každého fanúšika je jeden človek, ktorý bude na to nadávať, lebo je tej hudby strašne veľa a každý má právo vybrať si, čo bude počúvať.
Zdá sa, že bývalí účastníci Superstar trpia tými neprajnými reakciami pravidelne...
To už je riziko súťaže. Bohužiaľ, už je to len na tvrdej práci a chce to len čas vymaniť sa z toho. Čo si budeme hovoriť, veľa iných ciest ako tá súťaž nie je. Už nestačí byť šikovný, musí byť okolo teba niekto, kto za to zabojuje spolu s tebou. Vidím to aj na nás, koľko tomu venujeme energie a niekedy máme pocit, že to nemá absolútne žiadny výsledok a niekedy to celé padne. To sú zvláštne veci, ale nerobili by sme to, keby nás to nebavilo.
Stíhaš si naplno užívať to, čo sa okolo teba deje? Koncerty, nahrávanie, klipy, cestovanie...
Užívať si to stíham vždy, pretože ono je rozdiel si to užívať a „užívať“. Niektorí muzikanti si to fakt užívajú, idú si taký riadny rokenrol so všetkým, čo k tomu patrí. Ja si však myslím, že musia byť nejaké pravidlá a máme to tak aj v kapele. Rokenrol je super, ale všetko s mierou. Užívam si to tak, že ma baví cestovanie, spoznávanie sa s novými ľuďmi. Vždy, keď niekam ideme, stane sa niečo iné a všade je to úplne rozličné. To je jedna z vecí, ktoré ma na tom začali baviť a o ktorých som sníval vtedy, keď som chytil do ruky prvýkrát gitaru a povedal som si, že toto by som chcel robiť.
Ešte na margo tej disciplíny. Nedávno som si čítala jeden chat, v ktorom si sa vyjadril, že ženu by si v kapele nezniesol...
Nikdy v živote! (smiech) Nehovorím, že nie baba v muzike, veď aj ja mám na CD-čku vokalistku Lauru Belicovú, ale do kapely? Mám takých kamarátov, čo to riskli a vieš ako to chodí, najprv s bubeníkom, potom s basákom, s gitaristom, nakoniec so spevákom a potom sa rozpadne kapela. Nevravím, možno sa to niekedy stane, ale zatiaľ mi príde ako najvhodnejšie riešenie, že sme len samí chalani.
Hudbe chcem venovať svoj život
Stal si sa tvárou módnej značky na Slovensku. Určite aj toto je jedna z foriem mediálnej propagácie, nemyslíš však, že spájanie hudobníkov s takouto reklamou už vlastne nemá nič spoločné s muzikou?
Táto marketingová spolupráca s hudbou určite nič nemá, ale je to podľa mňa o tom, že som začal moderovať v Óčku a som tým pádom viac na televíznej obrazovke. Čo je síce super, ale moderovanie stále beriem len ako hobby a nepovažujem sa za moderátora. Možno sa to zmení, pánbožko má najväčšiu srandu, keď môže zasahovať do našich plánov na Zemi, ale zatiaľ plánujem robiť muziku na 99,5% a ten zvyšok je moderovanie. Je to taká príjemná zmena, keď tam idem, je to o tom, že som v kontakte s ľuďmi a toto je asi dôvod, prečo sa celá tá spolupráca s New Yorkerom podarila.
Mal by podľa teba spevák využiť všetky spôsoby na to, aby sa spopularizoval?
Podľa mňa je super, keď je interpreta vidieť a vidia aj tí ľudia, že má niekto oňho záujem z marketingovej stránky a zase firma vidí, že je záujem naopak z verejnej stránky. Toto keď funguje, tak to môže dať dokopy niečo fakt zaujímavé. Podľa mňa je však individuálne, ako sa kto k čomu postaví. Pokiaľ nejaký interpret alebo celebrita považuje za potrebné chodiť na párty a tancovať na stoloch v podprsenke, tak fajn, ale to nie je moja cesta. Tak isto neviem, či sa vôbec radím do takýchto celebritných vecí. Vždy z párty utekám ako prvý, odfotím sa a bežím domov. A ináč je to tam strašná nuda, aj keď to v telke vyzerá úplne inak.
To znamená, že skôr preferuješ ísť tou ťažšou cestou a makať na sebe...
Neviem, či na sebe až tak makám, to plánujem najmä po maturite, ale snažím sa, aby to bolo lepšie. Možno niekedy som aj viac tvrdý na svoju kapelu, chcem, aby to šlapalo. Naše koncerty sú o energii, ja som totiž nespravil tú vec, čo robí väčšina superstaristov, že zdvihne telefón a zavolá profi muzikantom, poďte so mnou hrať. Ja som vytiahol mladých a šikovných chalanov a to je úplne iný pocit. Trochu sme sa zapotili v skúšobni, kým sme to dali dokopy, ale ide z nich niečo nenormálne. Je to rozdiel, keď ideš na koncert interpreta, ktorý to síce technicky zahrá výborne, ale energia je mínus 20. A ja si myslím, že moja hudba potrebuje energiu a dávam ju do nej aj na koncerte a dávajú ju do nej aj chalani za mnou. To je možno jeden z faktorov, prečo ľudia chodia na naše koncerty a som rád, že na ne chodia a a tú energiu cítia. Ďalšia vec sú vzťahy v kapele, v nich musí fungovať všetko tak, ako vo vzťahu so ženou.
Čo je najväčšia méta v tvojej hudobnej kariére?
Najväčšia méta je asi vydržať. Mám cieľ, ktorý by som chcel dosiahnuť. To, že som chcel robiť muziku sa mi splnilo, tak už len vydržať. Lebo človek nikdy nevie, kam ho to zavedie a momentálne som tu a hovorím všetkým o tom, ako by som chcel strašne robiť slovenskú hudbu a spolupracovať s novými slovenskými ľuďmi. Lebo čo budeme robiť, keď odídu starí hudobníci do dôchodku? Čo budeme počúvať? Veľmi mi na tom záleží, lebo by som tomu chcel pokojne venovať aj život. Venovať sa hudbe na Slovensku a v Čechách, rozdávať energiu, radosť a hudbu, to by ma bavilo. Keby takto skončil môj život a budem to robiť celý čas, tak budem spokojný. No a popritom si možno niekedy v štyridsiatke nájdem aj nejakú ženu a tak (smiech).
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Universal Music
Súvisiaci interpreti: Martin Harich
