Slovenská speváčka, skladateľka a producentka Nina Kohout toho na hudobnej scéne už pred dvadsiatkou stihla pomerne dosť. V roku 2016 si s izraelskou skupinou Lola Marsh zaspievala na hlavnom pódiu Pohody, o tri roky neskôr ako pätnásťročná vystúpila s kapelou Autumnist na najväčšom európskom showcaseovom festivale Eurosonic. Po debutovom autorskom singli Blue Sunray (2020) a EP Pandemonium (2022) vo štvrtok 24. októbra vydala svoj prvý dlhohrajúci album.
Volá sa Gentle Autopsy a dnes 21-ročná Nina Kohout na ňom zúročila všetko, čo sa naučila nielen počas svojej doterajšej hudobnej cesty, ale aj v rámci štúdií hudobnej technológie vo Veľkej Británii. Album totiž sama nielen napísala, ale z veľkej časti aj nahrala, produkovala a mixovala. V súčasnosti žije v Brightone, kde aj pravidelne vystupuje, na Slovensko a najmä svoje prajné domáce publikum však nedá dopustiť. Naposledy sme ju mohli vidieť v sobotu na Bratislavských jazzových dňoch.
Väčšina rozhovoru vznikla 6. septembra pri šachovom stolíku na námestí pred Starou tržnicou v Bratislave. K prepisu boli pridané písomné odpovede na otázky, ktoré som Nine zaslal tento týždeň.
V rozhovore s Ninou Kohout sa dozviete:
- kto najviac ovplyvnil finálnu podobu albumu Gentle Autopsy a kto jej vždy pripomína, aby nezabúdala na živé nástroje
- či jej vadí, keď sa poukazuje na jej mladý vek a či bola kvôli nemu podceňovaná
- prečo je väčšina jej textov v angličtine
- v čom je pre ňu vystupovanie v Británii iné ako na Slovensku a aký najvýraznejší koncert tam odohrala
- či je možné získať si pozornosť zahraničných médií aj bez veľkého rozpočtu na PR
- k akému uvedomeniu prišla na SOZA Songwriting Campe a ktorá skladba z albumu tam vznikla
- prečo zdieľa momenty zo svojho vzťahu a aké sú reakcie fanúšikov
- či sa v škole cítila ako outsider a prečo s najlepšími priateľmi nerieši hudbu
- v čom je jej súčasný život v Brightone iný od prvých rokov Londýne
Asi pred pol rokom som takto sedel na rozhovore s Janou Kirschner. Tiež mala pri našom stretnutí pár týždňov pred vydaním albumu a povedala mi, že to pre ňu nie je psychicky ľahké obdobie. Že pesničky mala hotové už takmer rok, ale s blížiacim sa dátumom vydania rástla nervozita a obavy z toho, ako bude album poslucháčmi prijatý. Ako sa pred vydaním svojho prvého veľkého albumu cítiš ty?
Určite som v inej situácii ako Jana, nemám na sebe taký tlak a toľko očí ako ona, keď vydávala Obyčajnosti po desiatich rokoch obrovskému množstvu ľudí plných očakávaní. Pravdupovediac som sa na nad tým ešte ani poriadne nestihla zamýšľať, lebo ja som reálne odovzdala master asi pred štyrmi dňami. Vôbec nie som taká frajerka ako Jana, že mám album hotový rok dopredu. Ja som ho naozaj dokončila 30. augusta, teda deň pred deadlinom.
Ale mala som posledné dni viacero rozhovorov, pri ktorých som si opakovane uvedomila, že som vlastne vo veľkom očakávaní, ako bude album na ľudí pôsobiť. Tým duplom, že som bola v procese tvorby tak dlho, no najmä tak hlboko zahrabaná, väčšinou sama so sebou, tým, že za Gentle Autopsy stojím prioritne ja. Síce mám počas obdobia tvorby pár (doslova) verných uší, ktorému skladby v rôznych bodoch finalizovania púšťam, no okrem tých nebol v procese zakomponovaný takmer nikto iný, hudobník alebo producent, ktorý by mi povedal, že "Nina, toto je kravina!" alebo "fú, toto už je za čiarou". Takže bude to pre mňa jednoznačne moment prekvapenia a určite cítim istú nervozitu. Myslím, že album je celkom odvážny. No zatiaľ som počula len veľmi dobré ohlasy, a to od novinárov, ktorým som album rozposlala, tak asi dobre.
Ja som tiež z toho albumu nadšený a hlavne je až neuveriteľné, že si niečo takto originálne a vyzreté vytvorila v 20-21 rokoch. Máš to aj v Británii tak, že sú ľudia prekvapení, keď ťa spoznajú cez hudbu a zistia, aká si mladá?
Áno, toto vnímam ako dosť univerzálnu vec, tak ako doma, aj v Anglicku sa dosť pohybujem v kruhoch starších ako je môj vlastný vek. A pre tých štyridsiatnikov je predstava 21 rokov už ďaleká minulosť…
To už je minulý život!
Zvyknú mi hovoriť, že "ja som v 21 rokoch brigádoval v pizzérii" a iné spomienky podobného rázu. Takže určite áno, deje sa mi to aj tam a bývajú z môjho veku celkom prekvapení.
Máš pocit, že sa tvoj vek – resp. možno aj všeobecne, keď sa objaví nejaký mladý talent v akejkoľvek oblasti, nielen v umení – príliš "rieši"? Lichotí ti to alebo je to už skôr nepríjemné, keďže ty to už asi zažívaš dlhšie?
Myslím si, že dáva zmysel, prečo zostávajú ľudia z mladého talentu milo prekvapení. Mňa samu dokáže veľmi potešiť, keď stretnem nejakého mladého človeka z akejkoľvek oblasti, ktorý to ma v hlave upratané, presne vie, kam smeruje a čo chce povedať. Je to super. Nevadí mi to, užívam si to, kým to je! (smiech)
Nestretla si sa s tým, že by ťa niekto kvôli tvojmu veku podceňoval alebo nebral dosť vážne?
To sa mi už dlhšie nestalo, ale za čias Blue Sunray, môjho debutového singla, si určite pamätám také chvíle. A ešte viac to, ako ma to vedelo iritovať. Teraz ľudom už na to priestor nedám.
Zdroj: Jamie-Lee Culver
Pred písaním v slovenčine mám obrovský rešpekt
Album si nazvala Gentle Autopsy, v preklade "Nežná pitva". Je to výstižný názov, vzhľadom na osobnejšie texty. Myslíš, že by si sa v hudbe vedela takto "obnažovať" aj v slovenčine?
Pri tomto albume vnímam, že som sa prvýkrát skutočne zameriavala aj na texty – nie pri všetkých skladbách, ale pri väčšine. Na EP Pandemonium bol pre mňa text naozaj veľmi dôležitý len v skladbe Love Above, pri ktorej som ako jedinej napísala najprv slová, až potom hudbu. Vtedy vnímam, že zasadzujem dôležitosť textu na v podstate totožnú úroveň ako dôležitosť hudby, čo je pre mňa veľké.
A tu to tak bolo tiež, na albume je niekoľko takých skladieb, pri ktorých bola pre mňa práca na texte zásadná. Veľa som prepisovala, menila, ohýbala, čo som nikdy predtým nerobila. Predtým bolo textom piesne to, čo som k hudbe "vypľula" ako prvé. Na tomto albume je taká napríklad skladba Little Butterfly, možno tým, že vznikla ako prvá, kde je v úvode vymyslená pasáž textu. Nič také, o čom tam spievam, sa mi predtým nestalo, no povedala som si, že to tak nechám a že to cielene premením v zaklínadlo. Akonáhle som sa snažila do prvých riadkov piesne vložiť niečo reálne, skladba strácala jej zvláštnu atmosféru, a to som odmietala obetovať.
No späť k tvojej otázke: pokiaľ ide o skladby, ktorých témy sú mi fakt extrémne blízke, zatiaľ si neviem predstaviť, že by som to dokázala nejakým spôsobom "zakonzervovať", vyjadriť po slovensky. Mám pred tým obrovský rešpekt. No myslím, že sa to raz zmení a dovtedy to nejdem siliť.
Ani si neskúšala písať texty v slovenčine?
Nie, vôbec. Iba pieseň Prebúdzanka z EP, ale to je taká básnička.
Áno, milá vec, ale nie je to osobná skladba.
Nie. A pri novom albume ma to k slovenčine neťahalo už vôbec. Asi si tým udržujem istú časť svojho sebavedomia ako performer. Napriek tomu, že spievam o najzraniteľnejších veciach vôbec, viem sa ľuďom stále pozrieť úplne vyrovnane do očí, práve podľa mňa aj tým, že si medzi nami udržujem pomyselné rúško ochrany v podobe anglického jazyka.
Ale zase keď koncertuješ veľa v zahraničí, tak tam ti práveže v angličtine všetko rozumejú. Mohla by si byť tajomná diva so slovenským textom, ktorému by nikto nerozumel a dostali by len tú emóciu. Niekedy to funguje ešte lepšie, než keď človek vníma text.
Vystupovať pred Britmi je pre mňa iné, ako keď koncertujem doma. Tu na Slovensku mám iné vzťahy, je tu iná mentalita, inak súdiaci a premýšľajúci ľudia, iné predstavy a zároveň aj väčšia intimita. V Británii podľa mňa ľudia, ktorí chodia na koncerty, počujú každý týždeň naživo možno päť kapiel, a nemám tam pocit, že by moje vystúpenie vedelo "obsadiť" takú časť ich mysle, ako keď hrám pre publikum na Slovensku. Taktiež doma mám samozrejme aj väčšie meno a ľudia by to potenciálne vedeli viac riešiť ako napríklad v Anglicku.
Možno len potrebuješ mať vonku ten album, aby si sa aj v UK "zapísala". Keď niekto ide raz na koncert, je to ešte len ten pomyselný prvý dotyk, ale keď si tú tvorbu pustí doma a obsiahne celý ten "message", je to iné. Keď máš vonku kvalitný album, môže to zmeniť atmosféru a vnímavosť ľudí na koncertoch, aj keď verím, že konkurencia v Británii a na Slovensku je neporovnateľná. Máš tam vlastne nejakého svojho zahraničného agenta, prípadne PR agentúru?
Nie. Všetko od písania grantov cez bookovanie koncertov, produkciu, mixing, songwriting, všetko, na čo si spomenieš, robím ja. Zatiaľ. No už teraz začínam cítiť, že naozaj stačilo. Už mi začínajú aj iné väčšie projekty a musím sa nevyhnutne naučiť distribuovať robotu. Prvýkrát som si to vyskúšala pri bookovaní turné k novému albumu, s ktorým mi pomáhala polovička a bolo to veľmi príjemné.
A pokiaľ ide o to dostať sa viac do povedomia v anglických vodách, je to žiaľ z veľkej časti privilégium tých, ktorí si vedia zaplatiť obrovskú PR kampaň, ktorá ťa vie dostať kľudne aj na obálku NME. Pri jednom singli z nového albumu som skúšala spoluprácu s takou malou PR firmou v Brightone, no s tak obmedzeným budgetom to žiaľ nemalo výsledky, aké by som si predstavovala. Zároveň samozrejme vôbec nepochybujem o tom, že je aj hudba, ktorá je tak silná, že sa dostane k obrovskému množstvu uší svojou genialitou. No "push" v podobe PR kampane vie veľmi pekne pomôcť.
Asi to tam nefunguje úplne tak, ako u nás, že ktokoľvek nám do Hudba.sk pošle nejakú svoju novinku, tak si ju vypočujem a ak to spĺňa aspoň nejakú základnú latku kvality a vie k tomu poslať tlačovú správu, tak to podporíme. Ale zase oni tam v UK majú stotisíc kapiel, takže by to takto ani fungovať nemohlo.
Jasné, ja to úplne chápem, prečo to tak je. Ale keď som napríklad sama posielala zahraničným médiám EP Pandemonium – teraz pri albume vôbec neviem, či na to budem mať kapacitu – tak sa mi niečo podarilo. Odpísali mi vtedy z časopisu Electronic Sound, že chcú o EP spraviť článok. To bola pre mňa celkom veľká vec, lebo Electronic Sound je dobrý, tlačený časák, ktorý sa predáva vo WHSmith (veľká britská sieť predajní s tlačou, knihami a písacími potrebami, pozn. red.), a to sa mi podarilo vyslovene len na základe toho, že som poslala email a im sa obsah páčil. Takže môže sa to stať, že hudba v konkrétnom médiu zarezonuje a rozhodnú sa o nej napísať, ale v širšom merítku to asi žiaľ bez peňazí nejde.
Minimálne je ale dobré mať prehľad o médiách, kde to ide aj bez peňazí a vieš, že tvoja hudba by pre nich mohla byť zaujímavá. Dobrý príklad je KEXP, tam keď niečo pošleš, napríklad Kevinovi Coleovi, tak je to práve o tom osobnom vkuse.
Áno, v KEXP boli Moonlight aj Little Butterfly predstavené ako Song of the Day. Pri Kevinovi viem, že sa mu veľmi páči, čo robím, a jemu môžem napísať už vyslovene kamarátsky, lebo sme sa už aj osobne stretli na Eurosonicu. Pamätám si, že mi potom písal, že "Nina, ja mám pocit, že ťa poznám už roky". Veľmi sme si sadli, tak ako naživo, tak aj cez písmenká a veľmi ma teší, že mu sedí aj to, čo robím.
To je tiež jeden spôsob, ako sa dostať do povedomia – chodiť na tie showcaseové festivaly a sieťovať sa s podobne naladenými ľuďmi z hudobného biznisu.
Áno, to má vždy zmysel. Ale na to tiež človek nemá nekonečne veľa príležitostí, energie a času. Ale áno, určite to funguje.
Štúdio som mala k dispozícii 24 hodín denne. Bola by škoda nevyužiť to
My sme sa vlastne tiež od toho Eurosonicu osobne nevideli, tak by som ti chcel aj takto osobne poďakovať, že si minulý rok prijala výzvu urobiť rozhovor so Zolou Jesus.
Ja tebe ďakujem za ponuku! Pamätám si, že moje myšlienkové pochody najprv dosť spochybňovali, či do toho ísť alebo nie, či to zvládnem. No bolo to super, zaujímavá skúsenosť.
Dnes ráno som si ho znova čítal a rozprávali ste sa aj o tom, že Zola v začiatkoch chcela všetko robiť sama, celú tvorbu a produkciu, a nechcela do toho procesu veľmi púšťať iných ľudí. Ty to máš teraz tiež tak, ešte si si aj sama nahrala väčšinu nástrojov, myslím, že v jednej pesničke si nahrala všetko okrem bicích…
Aj bicie! Pozor, iba klarinet som nenahrala, lebo tatina (hudobník Peter Kohout, pozn. red.) by som nechcela preháňať len kvôli tomu do Brightonu.
Prečo si to vlastne takto poňala? Chcela si pri tom albume využiť a uplatniť všetko, čo si sa naučila v rámci štúdia hudby a produkcie?
Čo sa týka nahrávania, tak to bolo úplne pragmatické rozhodnutie – chcela som ušetriť peniaze. (smiech) Ale zároveň ma to aj baví a verím, že i posúva ako hudobníčku. V škole máme štúdio otvorené 24 hodín denne, aj cez víkendy, tak sme tam jednoducho začali s mojou polovičkou a s vínkom chodiť po večeroch nahrávať, bez tlaku, s možnosťou v podstate neobmedzeného času na omyly a opätovné pokusy. Okrem nahrávania albumu to bol pre nás aj krásny spoločný čas, rande. A tak som si povedala, že nahrám väčšinu albumu sama. Lebo kedy, keď nie teraz, s takouto možnosťou.
Mňa produkcia hudby strašne baví, ťažko povedať, či nie je pre mňa náhodou fascinujúcejšia ako samotné štádium skladania. Milujem obe. A keď už som mala album sebou nahratý, prišlo mi prirodzené ho aj zmixovať. Po toľkých strávených hodinách s piesňami, ktoré som napísala, nahrala a produkovala, mi prišlo zvláštne zrazu predať album na mix niekomu inému, čo nehovorím, že je správne premýšľanie. Ja som v tomto hrozná, som veľmi ťažko uspokojiteľná a veľmi ma odrádzalo, koľko extra času a energie by ma stálo vysvetľovanie mojej presnej predstavy niekomu inému.
Zároveň však súhlasím so Zolou a veľmi sa stotožňujem s tým, že najlepšie nahrávky vznikli v skupine alebo v spolupráci niekoľkých geniálnych ľudí. A keď nájdem tých ľudí, pri ktorých budem cítiť, že presne ich skill a prístup projekt potrebuje, s radosťou s nimi začnem robiť. No to sa mi zatiaľ nepodarilo.
Už si si ale takúto tvorivú spoluprácu vyskúšala na prvom songwriting kempe, čo robila SOZA minulý rok.
Áno, to bolo super!
Dokonca jednu skladbu, ktorú ste tam vytvorili, budeš mať aj na albume. S kým si na nej spolupracovala, ako to prebiehalo? A je to teda taká "jednodňová" pesnička?
Je to skladba Caged a nie je to dokonca ani jednodňová skladba, skôr jednohodinová. Boli sme v ten deň v tíme, ktorý pozostával z Faye (talentovaná mladá slovenská popová speváčka, pozn. red.), rakúskeho producenta Bena Attica, a mňa. Obaja sú super ľudia so super cítením pre hudbu. Pointa songwriting kempu samozrejme je, že máš v danom zložení, každý deň s inými ľuďmi, spraviť jednu skladbu – celú ju napísať, sprodukovať, nahrať a pracovne zmixovať.
Na začiatku dňa som navrhla, aby bolo našim cieľom dňa spraviť pieseň Laure (Faye), vzhľadom na to, že mne sa v predchádzajúcich dňoch už podarilo nejaké skladby pre seba sfinalizovať. A tak sa aj stalo – celý deň sme pracovali na novej skladbe Faye, ktorá je mimochodom podľa mňa super, a do momentu, kedy sme museli ísť odprezentovať náš celodňový počin, nám zostávalo ešte asi 40 minút. Tak sme sa hecli a napísali, nahrali a sprodukovali skladbu Caged za necelú hodinu. V podstate presne tak, ako bola napísaná, zostala aj na albume, dokonca som použila aj nejaké vokály nahraté na liptovskej chate, pretože v štúdiu som mesiace na to nedokázala dosiahnuť dravosť, ktorú bolo cítiť z pôvodného dema.
Takže toto bola naozaj super skúsenosť a veľmi ma to bavilo. Práve tým, že som podľa mňa nepredpokladala, že skladbu použijem, kreativita mala voľný priestor na slobodný tok bez akýchkoľvek očakávaní či vnútornej cenzúry. Možno aj práve preto je text piesne asi najsurovejším z celého albumu.
Je to zaujímavé, že celý deň spolu na niečom robíte a potom zrazu príde úplne iný nápad a za chvíľku to "vybuchne".
Áno, bolo to aj pre mňa veľmi fascinujúce, lebo skladba vznikla naozaj za pár minút. Myslím, že veľmi pomohlo, že sme sa po celom dni veľmi navnímali a okrem toho samozrejme išlo o spoločnosť veľmi šikovných ľudí. Taktiež tým, že Chris (Ben Attic) zastával vyslovene rolu producenta, bolo pre mňa super zmenou, že som mohla byť len v pozícii songwriterky, spolu s Laurou. A takto, keď máš troch ľudí, kde každý vie, čo má robiť, tak sa to všetko deje omnoho rýchlejšie, ako keď si človek všetko robí sám.
Bol v procese vzniku albumu ešte niekto ďalší, kto ti naozaj sadol, že sa ti s ním alebo s ňou veľmi dobre robilo?
Áno, s Miškom Šelepom. On mi nahral basu do skladby Flavoured & Eaten. Veľmi sa mi na ňom páčila jeho zodpovednosť, pretože pri akejkoľvek spolupráci vždy v kútiku duše dúfam, že budú pracovať s rovnakým nasadením ako ja. Čo samozrejme chápem, že to tak nie vždy môže byť, lebo predsa len sa jedná o môj projekt a každý má priority nastavené inak, čo je v poriadku. No tým duplom ma teší práve takýto pohotový prístup, ako mal Michal: na prvý šup som zostala totálne očarená z jeho basovej linky, a po jednej mojej úprave bolo hotovo. Pieseň Flavoured & Eaten dostala zrazu život. Okrem Miška sa mi samozrejme celkom dobre robilo aj s mojím otcom (smiech). Ale nie, akože naozaj!
To som si už aj na koncertoch všimol, že máš takýto humor smerom k tatinovi. Ako to berie, v pohode?
Ale jasné, úplne. On už si zvykol, že som šibnutá. Ale vieš čo, je to pre mňa veľmi príjemné ísť v Trenčíne do štúdia k Matúšovi Homolovi a tam s tatinom po večeroch brainstormovať pri nahrávaní. Je to taký náš bonding čas a on mi potom vždy na druhý deň hovorí, že "dobre nám bolo v tom štúdiu", a ja to tiež tak vnímam a užívam si to. On samozrejme tiež veľmi skladby, v ktorých je, pozdvihol.
Prekvapilo ma ale, že je ho na albume počuť relatívne málo. Naživo som ťa videl vystupovať väčšinou s ním, a to hrá skoro v každej skladbe, no na albume si ho pustila "až" do jednej pesničky…
Nie, viac! Počkaj, vo Flavoured & Eaten je barytón saxofón aj bas klarinet…
Aha, klarinet je aj v poslednej.
Áno, Traveller, tam má to sólo, to bolo krásne. A myslíš, že to je všetko?
Neviem, ja som to povedal s nadsádzkou, že jedna, neštudoval som úplne tie credits. Tak dve?
Asi áno, podľa mňa dve skladby. Ten chudák! A inak on mi to aj vždy hovorí, že Ninka, nezabudni používať aj živé nástroje… Jáj, ešte v Rhythm of Sirens je! To je taká tá dramatická skladba, v ktorej je schovaný zbor bas klarinetov. Takže hrá v troch skladbách, to nie je až také zlé.
Je tam podľa mňa dosť živých nástrojov, len si skoro všetko nahrala sama.
Pravda, aj glockenspiel! (smiech)
No a ako to teda vyzerá naživo? Na jeseň máš koncerty s novými pesničkami, ale single si hrávala už aj skôr. V akej zostave predstavíš album?
Toto turné odohráme opäť vo dvojici, s tým, že ja som si nedávno kúpila vocal processor, s ktorým sa chcem trošku na stagei pohrať. Zároveň vnímam ako podstatné sa tým nenechať príliš pohltiť, aby efektová manipulácia nebola na úkor môjho speváckeho výkonu alebo odovzdávaniu sa publiku, ktoré samo o sebe vyžaduje dosť veľa energie. Plus bude súčasťou koncertov vôbec prvýkrát projekcia, ktorú dala dokopy veľmi šikovná pražská grafička Natálie Portíková za pomoci Jakuba Žanonyho v rámci mojej trojdňovej rezidencie v Paláci Akropolis v Prahe. Boli to super kreatívne dni, počas ktorých sme dali dokopy vizuál ku každej skladbe. Práve projekciu vnímam ako takého pomyselného tretieho člena kapely, lebo si myslím, že vizuály vedia byť veľmi efektné a pôsobivé.
Ale potom v lete, keď budú festivaly, sa k nám s najväčšou pravdepodobnosťou pripojí tretí člen kapely. Zatiaľ sa snažím počas koncertov čo najviac multitaskovať, ako vždy, a tatino zase hrá na klarinet alebo barytón saxofón aj v skladbách, v ktorých originálne na albume nie je.
Ale nechytil sa basgitary alebo nejakého iného nástroja.
Nie, ale už mi to niekoľkokrát navrhoval! No zatiaľ sa mi to nepýtalo, respektíve mi prišla dôležitejšia prítomnosť dychového nástroja, ktorý v skladbách pekne funguje naživo.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Najnovšie máš za sebou aj vystúpenie na Bratislavských jazzových dňoch. Tam už to bolo naozaj veľké pódium a plná sála. Nebála si sa "jazzovej polície"? :) Žánrovo robíš niečo úplne iné, než sú ľudia na tomto podujatí zvyknutí, no mám pocit, že si mala pekné prijatie.
Mala som určite veľký rešpekt, tak ako som mala v lete rešpekt pred koncertom na festivale vážnej hudby Viva Musica!. Je to vždy pre mňa zaujímavé pozorovať, ako táto moja dosť špecifická hudba vplýva na ľudí, ktorí sú zvyknutí na niečo úplne iné. No mám pocit, že tak ako na Vive, tak aj na Džezákoch je relatívne náročné publikum, ktoré hudbu počúva s veľkým sústredením a očakávaním komplexnejších kompozícií, čo si myslím, že mi hrá do karát. My sme si koncert veľmi užili, pred toľkými ľuďmi som sa cítila dobre a z pódia sa mi nechcelo odísť. Tak snáď sa to páčilo aj jazzovej polícii. (smiech)
Spomínala si, že na budúci rok by si chcela vystupovať aj s tretím hudobníkom. Už teraz na tých džezákoch by to malo väčší drive s bubeníkom.
Áno, potenciálne malo, no vystúpiť na tomto festivale vo dvojici, teda tak, ako sme zvyknutí, a tak, ako sme odjakživa vystupovali, mi prišlo jednoducho správne. A práve tým, že publikum bolo také pozorné, usadené pohodlne na stoličkách, si myslím, že tam bicie nechýbali. Na letných festivaloch to je iné.
Zostala si tam aj na koncerty, ktoré boli po tvojom? Mne sa veľmi páčila Bia Ferreira aj GoGo Penguin, bol to naozaj skvelý večer s troma úplne odlišnými projektmi.
Jasné. Biu som stihla len kúsok, vzhľadom na to, že som sa ocitla v po-koncertnom milom chaose, no jej živelnosť sa na mňa preniesla za pár minút. Pri GoGo Penguin som si dovolila konečne vydýchnuť a len sa kochať muzikálnosťou troch pánov na stagei. Tiež som silno vnímala rôznorodosť večera a veľmi sa mi rátalo, že Džezáky takto pekne trénujú slovenské publikum.
Počas uvedenia skladby Rhythm of Sirens si spomenula skutočnú udalosť, ktorá ju inšpirovala. Chcela, alebo mohla, by si o tom prezradiť viac?
Jasné. Na pódiu tento zážitok zväčša avizujem ako "strašidelný pondelok" a tam priblíženie udalosti zväčša aj končí, no skutočne išlo o jeden večer, kedy sme s polovičkou z preplneného londýnskeho metra bežali do zvuku sirén v hromadnej evakuácii. Otváracia veta skladby to opisuje úplne presne – "Masses running to the rhythm of sirens". Zrazu začneš utekať aj ty, zoberie ťa dav a ty netušíš, čo sa deje, či ti skutočne hrozí nebezpečenstvo a kam sa máš ísť schovať, aby si ochránil človeka, ktorého miluješ úplne najviac na svete. Nakoniec chvalabohu nešlo o nič fatálne, no ten strach so mnou zostal niekoľko dní, počas ktorých práve vznikla skladba Rhythm of Sirens.
V septembri vyšiel nový album Autumnist, na ktorom ťa tiež môžeme počuť v niekoľkých skladbách. Najviac v piesni Softie, ktorá je zároveň jednou z mojich najobľúbenejších na albume. Autormi skladby sú Vlado Ďurajka a Richard Imrich, ale mám pocit, že sa úplne trafili do toho, čo ti sedí, hudobne aj textovo. Ako ju vnímaš ty?
Softie, tak ako aj zvyšok albumu, prešla rukami a talentom skupiny úžasných songwriterov a samozrejme Vladovou hlavou zvuku a ja sa len teším, že som mohla albumu požičať môj hlas. Napriek tomu, že sa na nový Autumnist album čakalo dlhšie, myslím si, že naozaj stojí za to, skladby spolu super fungujú a prítomnosť toľkých zaujímavých hlasov na jednom albume je pre mňa veľmi osviežujúca.
Klasika, hororová elektronika aj pop
Už si spomenula koncert na Viva Musica! festivale, kde si mala zostavu rozšírenú o sláčikové kvinteto, a vlastne aj na Eurosonicu 2023 či na Pohode si už predtým vystúpila s podobným ansámblom. Nelákalo ťa pracovať s takýmto klasickejším zvukom aj na albume?
Na Viva Musica! ako festivale klasickej hudby ma vyslovene požiadali o zaranžovanie mojich skladieb do sláčikového šatu, z čoho som sa tešila, pretože zasadiť moju hudbu do iného kontextu, než v akom zvyčajne existuje, je pre mňa vždy veľmi fascinujúce. Je pravda, že na mojom albume sláčikové nástroje väčšinou nie sú (okrem huslí v Little Butterfly, pozn. red.), pretože sa mi to pri nových skladbách jednoducho nežiadalo. No aranžmány, ktoré Miško Pagáč, okrem iného aj hráč prvých huslí, napísal pre Vivu, ma absolútne očarili a myslím si, že si zaslúžia žiť aj samy o sebe, tak ešte popremýšľam nad ich oficiálnych zverejnením.
Mala si už aj v Británii nejaké koncertné bookingy, kde sa tvoja hudba objavila v pre teba novom a úplne inom kontexte?
Jediné, čo mi napadá ako pre mňa zatiaľ najsilnejší koncertný zážitok v Brightone, bolo predskakovanie Gazelle Twin. Elizabeth, ktorá stojí na čele projektu je absolútne dychberúca hudobná osobnosť, v prvom rade filmová skladateľka, ktorá sa prioritne venuje tvorbe soundtrackov do hororov. Minulý rok vydala v rámci svojho osobného projektu Gazelle Twin nový album Black Dog, ktorý sa venuje všadeprítomnosti duchov a "nevysporiadaným účtom" s inými svetmi. Už aj tak dosť temná hudobná zložka bola zimomriavkovo podporená špičkovými interaktívnymi vizuálmi a celý koncert, tak ako aj môj, sa odohrával v nádhernej divadeľnej sále Attenborough Centre for the Creative Arts. Vzhľadom na to, že sa jednalo o tak veľký koncert, prileteli do Brightonu aj rodičia a s tatinom som večer odohrala. Bol to neuveriteľne špeciálny večer a nič podobné, v takej komplexite, ako bola show Gazelle Twin, som ešte nezažila.
Vrátil by som sa ešte raz k tomu songwriting kempu, lebo toto je na tebe podľa mňa zaujímavé, ako sa pohybuješ medzi rôznymi hudobnými svetmi a žánrami. Keď som si pozrel ten zoznam účastníkov na kempe, tak to boli väčšinou skôr popovejšie orientované mená. Ty ako dievča, ktoré odmalička vyrastalo hlavne na alternatívnej hudbe, ako si sa tam cítila?
Ako ryba vo vode! Ale nie, to zas moc nie. (smiech) Musím priznať, že som bola najprv trochu skeptická. Nie preto, že by som pohŕdala ľuďmi, ktorí robia pop, to vôbec nie. Skôr som nevedela, ako a či nájdem svoje miesto v kruhoch ľudí, pre ktorých bol ten pop naozaj hlavnou doménou a nad hudbou premýšľali práve očami a ušami tohoto žánru. Okrem iného, konceptom songwriting kempov je v prvom rade vyprodukovať čo najviac hitov a do tejto reality som si seba úplne nevedela zasadiť.
No napriek tomu, že som o hudbe takto nikdy predtým nepremýšľala, bolo mi tam strašne dobre a veľmi mi to otvorilo oči, okrem iného práve aj v rámci "popového remesla". Veľmi celkovému zážitku pomohlo aj to, že naozaj všetci zúčastnení boli super ľudia, s ktorými mi bolo jednoducho dobre. Napríklad taký Martin Harich! Chalan, ktorého registrujem roky dozadu zo SuperStar, a naživo aký milý týpek! Taktiež so spomínanou Faye sme sa stretli prvýkrát a pekne sme si sadli... A samozrejme baby, Timea, Tami Kramárová, s ktorými som sa ako s dobrými kamoškami veľmi rada opäť videla. Okrem iného sme si v tomto krásnom liptovskom prostredí boli všetci stopercentne rovní, existujúci výhradne za účelom robiť hudbu, a to bolo krásne.
Keď si si to tam sama takto zažila, ako vlastne vnímaš to "popové remeslo"? Nie je jednoduché napísať dobrý popový song.
Presne to som si uvedomila, lebo každý deň vzniklo povedzme dvanásť decentných popových skladieb, ale možno iba dve z celého songwriting kempu v mojom ponímaní vyčnievali. Len pri tých dvoch som si naozaj povedala, že "aha, toto je veľmi múdro spravené, a preto to tak dobre funguje". Je to veľké remeslo. Takže musím priznať, že tento kemp ma priviedol k zamysleniu sa a trošku aj prehodnoteniu môjho vzťahu k popovej hudbe, o ktorú som nikdy až tak nejavila záujem.
No vlastne, keď sa nad tým tak zamýšľam, mala som aj predtým niekoľko obľúbencov a obľúbenkyne, ktoré hraničili s pomyselným svetom alternatívy a popu, ako napríklad novozélandská speváčka a producentka Kimbra či Caroline Polachek, ktoré si obe opakovane krotia pop a využívajú vo svoj prospech. Samozrejme Davida Bowieho taktiež vnímam ako niekoho, kto dokázal aj v "popovej polohe" zaujať a prekvapiť, a to si veľmi vážim. A to som spomenula len zopár mien. Silných popových skladieb, ktoré vznikli práve aj vďaka spolupráci umelcov, ktorých esencie sa navzájom dopĺňali a následne zdvíhali, je mnoho. Takto podľa mňa vzniklo veľa skutočne magických vecí.
Poďme od magických vecí k šedej normálnosti. Viem si predstaviť, že teraz máš celkom hektické obdobie, kedy si nepamätáš, čo bolo minulý týždeň – ale máš aj nejakú svoju rutinu? Ako vyzerá tvoj deň, keď nevydávaš album?
Ježišmarja, na časy, kedy som nevydávala album, si nepamätám! (smiech). Ale rutinu mám, lebo žijem v domácnosti s človekom, ktorý pracuje od 9 do 5, to znamená, že keď jej začína pracovná doba, aj ja sa vtedy väčšinou presúvam do môjho provizórneho domáceho štúdia a robím. Samozrejme, niekedy sú mojou náplňou práce maily, ktoré veľakrát zaberú aj pol dňa. Mám za sebou šialené mesiace a leto, počas ktorého som robila v podstate vkuse, či cez pracovné, alebo víkendové dni. V auguste to boli napríklad dva týždne plné aktívnej práce na jednom novom projekte. Takže moja rutina spočíva v tom, že naozaj robím aktívne skoro celý deň, všetko, čo si vieš predstaviť okolo hudby.
Takže nemáš problém so sebadisciplínou. Možno aj vďaka tomu, že vstávaš s osobou, ktorá má tú klasickú 9 to 5 prácu.
Áno, je to super, lebo mňa to potom motivuje, inak by som sa možno len pomaly vydriapala z postele… Aj keď ja zase rada robím, no je to príjemné začínať deň spolu. Zároveň sa aj snažím, ak sa mi dá, cez víkendy nerobiť. Ale nie vždy sa mi to bohužial darí, sú obdobia, ako napríklad teraz, kedy musím oželieť aj víkendy.
A ty vlastne ešte stále aj študuješ... (Nina si zhlboka povzdychla)
Bola si v Londýne na The BRIT School a teraz si v Brightone na výške?
Áno, v Londýne som zmaturovala a teraz som na University of Sussex, kde mám pred sebou posledný, tretí ročník bakalárskeho štúdia.
Berieš ho teda ako posledný a ďalej nebudeš pokračovať?
Vieš čo, veľa ľudí pokračuje v štúdiu aj na titul Master (magister), ale tým, že hudobnú technológiu študujem už piaty rok, tak niežeby som si myslela, že sa už nemám čo učiť a kam posúvať, to vôbec nie, ale neviem, či mi to finančne a časovo momentálne stojí za to. Posledné roky sa mi to začalo s hudbou pekne rozbiehať a čím ďalej tým viac je pre mňa náročné balansovať štúdium s kariérou. Zároveň si myslím, že keď sa práve kariére darí, treba jej, ak sa dá, dať priestor na rozvoj. Určite som však otvorená tomu, že by som sa v budúcnosti k štúdiu ešte vrátila, ale momentálne sa teším na časy, kedy sa budem môcť po ukončení bakalárskeho štúdia naplno venovať práci.
Za tým, že s fanúšikmi zdieľam momenty zo vzťahu, nie je žiadna agenda
Väčšina ľudí asi nepočúvala od detstva Nicka Cavea alebo Bowieho, ktorého cover aj hrávaš na koncertoch. Mám pocit, že to v tvojej hudbe dosť cítiť. Mala si pri tvorbe albumu nejaký vzor? Nemyslím, že by si niečo vedome chcela napodobniť, ale či vieš vypichnúť nejaké možno podvedomé inšpirácie, ktoré v tom spätne aj ty sama cítiš?
Girl Loves Me od Bowieho je jediný cover, ktorý si "nechávame" a hrávame ho spolu s mojimi skladbami, lebo je to pre mňa noazaj geniálna vec. A čo sa týka otázky, povedala by som, že vedomé inšpirácie tam naozaj neboli, ja som počas tvorby albumu počúvala minimálne množstvo hudby, čo vlastne robím ale aj tak. Jediné meno, ktoré mi napadlo, je práve spomínaná Kimbra, ktorú som objavila približne pred začiatkom procesu tvorby Gentle Autopsy a napriek tomu, že si nemyslím, že album má v sebe veľa popu, mohlo ma v kľude ovplyvniť to, ako práve Kimbra s popom kreatívne a svojsky narába.
Skôr som sa pri tvorbe hudby vedome inšpirovala textami skladieb, samozrejme v prípade, že text vznikol ako prvý. Napríklad Rhythm of Sirens je pre mňa veľmi silná v tom, že zvukovo zobrazuje teror, ktorý je zachytený v slovách. Celou skladbou sa nesie obrovská zvuková siréna, presne taká, aká sa niesla priestorom počas večera, o ktorom v piesni rozprávam.
Ako to bolo pri najnovšom singli Pebble Dance? K nemu si len pár dní pred vydaním albumu zverejnila veľmi osobný klip.
Pebble Dance je bez pochýb jedna z mojich najobľúbenejších skladieb na albume a pri nej to bolo zase presne naopak. Hudba existovala už dlhšie, z textu som mala iba bridge, ak to tak môžem nazývať - break the clock, remake the history, move the time, exchange the newborns, switch the ages, write the story, fourteen years ago… Na základe toho som vedela, o čom to bude, vedela som, že sa bude týkať veľmi intímnej témy, a práve preto mi práca na texte trvala úplne najdlhšie. Každý deň na dovolenke som pri ňom strávila niekoľko minút, či už zúfalých alebo takých, že som sa úplne a bez hanby dojala. Jej "pracovný názov" bol Disney, lebo hudobne mi prišla skladba veľmi rozprávková, napriek boľavým častiam v texte.
Práve kvôli zvukovej majestátnosti som chcela skladbe obrazovo oponovať tým najobyčajnejším videoklipom vôbec – natočeným mojou rukou, snímajúc nič viac a nič menej ako náš život. S výsledkom som veľmi spokojná, je to to najintímnejšie, čo som kedy s ľuďmi zazdieľala.
Páči sa mi, že texty na albume sú také obrazné, nie úplne priame, ale zároveň sa z nich dá vycítiť, o čom sú a čo ťa napríklad v tomto svete vyrušovalo, keď si ich napísala. Podobne aj v klipe Pebble Dance zase veľmi jemne a nenásilne "predstavuješ" svoju polovičku. Myslím, že ľudia, ktorí ťa sledujú dlhšie, už vedia – minimálne od fotografie a statusu, ktorý si napísala po vražde na Zámockej, potom si mala aj vystúpenie v Teplárni na Pohode. Neskrývaš, že si vo vzťahu so ženou, no ani na to prehnane neupozorňuješ, je to také prirodzené. Tak by to aj malo byť, ale asi to na Slovensku nie je také jednoduché ako v UK…
Pre mňa je zvláštne už len to, že na túto tému prišlo zatiaľ v každom rozhovore, ktorý som tieto dni na Slovensku robila. Je to pre mňa veľmi zaujímavé, najmä v kontraste po príchode z tak otvorenej krajiny, ako je Anglicko. No zároveň tomu samozrejme rozumiem. Byť v tejto téme otvorená je pre mňa prirodzené, zároveň absolútne nechcem z toho robiť senzáciu, pretože to senzácia nie je. Taktiež nechcem, aby ma to definovalo, pretože je xy vecí, ktoré ma ako umelkyňu definujú oveľa presnejšie a výpravnejšie. No zároveň ani nemám v pláne nezdieľať krásne či iné momenty môjho života len z toho dôvodu, že by to mohlo byť niekomu nekomfortné.
Rozumiem, nie si výstredná, ale zároveň nechceš – a nemáš prečo – svoju inakosť pred verejnosťou skrývať. To je podľa mňa veľmi dôležité, lebo na Slovensku si asi mnoho ľudí myslí, že všetci homosexuáli sú polonahí exhibicionisti.
Výstredná naozaj nie som. Napriek tomu, že to počas mojich dní vôbec vedome nevnímam, začínam skrz moju skúsenosť chápať, že "normalizácia" takýchto vzťahov v slovenskom kontexte je absolútne zásadná a dôležitá. Veľmi silno to vnímam práve aj po týchto posledných dňoch, kedy sa ma zrazu ľudia pýtajú na niečo, čo je pre mňa úplne prirodzené a impulzívne. To, čo zverejňujem z môjho súkromia online, nie je nič viac a nič menej ako môj svet, jednoducho útržky zo života s človekom, ktorého milujem. Nie je za tým žiadna vedomá alebo cielená agenda, výpočty, ani snaha zaujať. Jednoducho zdieľam so svetom úplne obyčajné momenty, tak ako aj milióny iných používateľov sociálnych sietí, napríklad ako s mojou partnerkou Mimi maľujeme stenu. A možno práve tým, že ľuďom náš vzťah ukazujem tak "obyčajne", z môjho pomyselného online publika cítim veľkú lásku a prajnosť. So škaredým komentom som sa zatiaľ nestretla.
Potenciálne to ale môže byť aj tým, že moja hudba priťahuje ľudí, ktorým nestúpa tlak zo šťastia niekoho iného a svetom kráčajú s otvorenou mysľou. Zároveň možno z tých mojich príspevkov aj cítiť, že ich obsahom je naozaj len čistá láska. Kto vie. V každom prípade si túto moju láskavú komunitku veľmi vážim.
Zvykneš o Mimi hovoriť aj v súvislosti s tým, že keď robíš hudbu, tak ona je veľakrát pri tom. Ale ona nie je hudobníčka, však? No je s tebou v tom štúdiu, prežíva to s tebou, pýtaš sa jej na názor.
Áno, nemá vôbec hudobné pozadie, no napriek tomu ovplyvnila môj nový album viac ako akýkoľvek hudobník či producent. To, že mi ona reflektuje pocity, ktoré vychádzajú iba z emočného cítenia, mi veľmi pomáha pri rôznych rozhodovaniach pri tvorbe skladby. No už z nej pomaly začína byť profesionálka, sem tam mi už aj povie, že "tu je nejaká frekvencia, ktorá moc rezonuje". Vedúca. (smiech) Napríklad vo fáze mixovania veľmi silno reaguje na pomery a vie mi povedať, že "teraz, keď si dala sláky hlasnejšie, niečo sa mi tam emočne stratilo".
Veľmi často, beťárka, upozorní na niečo, pri čom mám ja sama pochybnosť. Bez toho, aby som jej to povedala, to normálne hneď "vyčuchá" a povie mi, že toto nie. Už sa robilo aj také, že som od masteringového inžiniera musela pýtať skladbu na premixovanie, pretože Mimi upozornila na niečo, čo som si ja nevšimla. Zároveň by som samozrejme nemenila nič, s čím nesúhlasím alebo s čím nie som stotožnená. Ale musím povedať, že ona má to hudobné cítenie naozaj brutálne.
Takže bude v credits albumu ako "emotional producer"?
Neprezrádzaj, bude!
Už keď sme pri téme vzťahov… Spomenul som si, ako sme sa prvýkrát stretli na Eurosonicu 2019, spievala si tam vtedy s Autumnist a mala si iba 15 rokov. A pre mňa bolo úplne surreálne, keď si počas cesty z Groningenu, čo v tých autobusoch pripomínalo školský výlet, vravela, že potom ideš rovno na lyžovačku zo strednej školy. Ty si bola už vtedy niekde inde a nevedel som si ťa úplne predstaviť v kolektíve neusporiadaných tínedžerov. Nebola si medzi rovesníkmi outsiderkou?
Mala som šťastie, že som vždy mala veľmi dobrú partiu. Odkedy si pamätám, som bola súčasťou asi sedemčlennej kamarátskej skupiny, v ktorej sme si všetci veľmi rozumeli. Bolo nám spolu tak dobre, že som si aj ja dovolila odkryť šialenejšie a odľahčenejšie časti seba. Zároveň som v nich mala, a stále mám, veľkú dôveru a pochopenie som našla aj vo vážnejších témach.
Odkedy som bola v tejto partii, nikdy som sa necítila ako outsider. Ale napríklad v škôlke si pamätám, že som bola úplne iná ako ostatné deti. Mala som tak výraznú osobnosť, že som nevedela, ako ju potlačiť, aby som sa tam dokázala naladiť na vlnu štvorročných detí. Všetci sa tam hrali s nejakými hračkami a ja som nechápala, koľká bije. (smiech) Ale od základnej školy už to bolo dobré. Podľa mňa stačí, keď máš čo i len dvoch dobrých kamošov a vtedy sa necítiš sám.
Boli v tej stredoškolskej partii aj nejakí ďalší umelci? Máte aj v tomto smere niečo spoločné?
Všetci sú veľmi umelecky cítiaci a stále sme veľmi dobrí kamaráti. Hudbe konrétne sa venuje okrem mňa aj Matúš Oravec z Charms Kids.
On bol tvoj spolužiak? Matúš je úžasný, má skvelý hlas aj angličtinu.
Áno, on je práve z tejto mojej kamarátskej partie. A myslím, že jeho prvé vystúpenie bolo so mnou na mojom koncerte, spievali sme spolu Into My Arms, v duete. Vtedy ešte vôbec nevystupoval a nerobil hudbu, ale mňa jeho hlas tak očaril, že som ho pozvala k sebe na stage. A teraz sa veľmi teším, že už je úplne inde, robí krásnu hudbu a darí sa mu. Ale inak sme nikdy ani s ním veľmi neriešili hudbu a nebavili sa o nej, nebola to v partii veľká téma. Len keď sme sa dohadovali napríklad na stretnutí, tak som niekedy povedala, že "dnes nemôžem, mám koncert". Niekedy samozrejme tieto moje "decká" aj na koncert prišli, boli mojimi prvými fanúšikmi.
Takže keď ta potom videli s Lola Marsh na hlavnom pódiu Pohody, pripadalo im to úplne normálne.
Áno, moc sme to neriešili. (smiech) Nebolo to skrátka súčasťou naších debát, a to sa mi na tom práve veľmi páčilo, lebo som pri nich vedela úplne vypnúť, oddýchnuť si. A mám to tak aj doteraz, keď som s kamošmi, snažím sa o hudbe moc nerozprávať, radšej volíme osobnejšie témy. Jasné, že si dávame aj pragmatický "update", no nestaviam si svoju osobnosť medzi mojimi najbližšími ľuďmi na tom, že som hudobníčka.
Nepotrebujem preraziť, skôr už myslím na materstvo
Ešte pred koncom strednej školy si zo Slovenska odišla študovať do zahraničia. To muselo byť asi dosť ťažké práve aj z hľadiska kamarátskych vzťahov. Neviem, či máš aj ty tú skúsenosť, že nájsť si priateľov medzi Britmi nie je úplne najľahšie.
Bolo to náročné, keď som do UK prišla, ale ťažko sa mi to súdi, možno to ani nebolo o Britoch ako takých. Podľa mňa je celkovo dosť náročné nájsť si kamarátsky kruh po odchode zo strednej školy, a ešte tým dupľom, keď je človek v cudzej krajine. Neviem presne, ako to je na Slovensku, no v Anglicku je univerzitný život postavený dosť na individualite a ľudia sa nevyhnutne spolu vo voľnom čase nestretávajú... Alebo možno iba ja nie (smiech). Každopádne v škole mám momentálne len jednu naozaj fajn kamošku a viac nepotrebujem, respektíve na viac ani nemám priestor. Vzhľadom na to, že môjho najbližšieho človeka mám v Mimi, moc sa mi ani nežiada prílišná socializácia... Minimálne okrem tej, ktorú musím kvôli hudbe absolvovať. No najlepšie nám je spolu.
Kamarátske vzťahy a ľudská blízkosť sú ale podľa mňa hlavne v období ranej dospelosti oveľa komplikovanejšie a dôležitejšie témy, ako sa môže zdať. Veľmi som to začala vnímať práve príchodom do Londýna ako 17-ročná zraniteľná Nina. Pamätám si jeden konkrétny moment, kedy som sedela v mojej obľúbenej galérii Tate Modern a periférne som zaregistrovala, ako nejaká pani kráča mojím smerom. A ja, osamelá duša, som si bola na zlomok sekundy úplne istá, že kráča za mnou. Normálne, že halucinácie z osamelosti! (smiech) Príchod do UK bol podľa mňa veľký šok pre telo, pochádzam z rodiny, v ktorej je pohladenie, pochválenie a celkovo vzájomná blízkosť a pozornosť veľmi prirodzenou súčasťou dní. Nemať zo dňa na deň žiadny ľudský dotyk bolo veľmi zvláštne. Pani z galérie samozrejme tesne predo mnou odbočila.
Myslel som, že povieš, že takto si spoznala svoju priateľku.
(smiech) Nie, takto sa nepíše náš príbeh. No vtedy som pochopila, že síce sa v Londýne všetci na teba usmievajú, pri každej interakcii sú milí, zaželajú krásny deň… No kľudne vnútri môžu cítiť isté prázdno a osamelosť, najmä v prípade, keď nemajú pri sebe svojho blízkeho človeka v jadre tak obrovského elektrizujúceho mesta. Je to zvláštna krajina s veľmi typickými ľuďmi, ku ktorým som si najprv nevedela nájsť cestu. Až skrz Mimi, ktorá žije v Británii už roky, som neskôr spoznala aj jej britských priateľov, pri ktorých som zistila, že sú vo vnútri naozaj vrúcni, len dostať sa im pod kožu môže dlhšie trvať. No keď ťa pustia dnu, sú to strašne fajn a hlavne vtipní ľudia.
Určite veľmi pomôže, keď tam žiješ s niekým, kto tam už má svoje zázemie. A aj Londýn verzus Brighton je asi pre dievča z Trenčína dosť veľký rozdiel.
Áno, vnímam to už teraz úplne inak. Keď som žila sama v Londýne, cítila som sa tam trochu ako taký vydedenec. Teraz je to úplne iný život, Brighton je komunitné mesto a pravidelne sa nám stáva, že popri sobotňajšej prechádzke centrom zdravíme niekoľkých známych. Okrem toho sú moje dni samozrejme na úplne inej úrovni, konečne sa tu už sa cítim ako právoplatný občan. (smiech)
Brighton človeku zároveň prináša paradoxne ešte väčšiu slobodu ako Londýn a v kombinácii s výrazne menším rozmerom mesta pre mňa predstavuje ideálne miesto na život. A ešte aj to more! Hudobne je tu taktiež stále čo objavovať, v meste je silná experimentálna scéna, okrem samozrejme tej známej gitarovej. Keď som sa začala do tejto scény pomaly infiltrovať, premýšľala som, či je výhodou alebo práve nevýhodou, že moja hudba existuje v akomsi medzipriestore týchto dvoch svetov... Stále som na to úplne neprišla, no volajú ma na koncerty, tak asi v pohode.
Keď im pripomínaš Kate Bush, ako sa niekde písalo, tak to je dobré znamenie.
Áno, je to asi pre nich celkom fresh. Tým, že oni sú veľmi zvyknutí práve na tie indie kapely, myslím, že aj to vie byť pre nich zaujímavé, keď prídem na stage sama a ešte k tomu s hudbou, ktorú v Brightone moc nepočuť.
A ty by si nechcela mať svoju britskú kapelu? Tatino asi nemôže toľko chodiť do UK a keď budeš mať viac veľkých koncertov, tak by aj tam bolo dobré mať nejakých spoluhráčov.
Posledné dva roky vystupujem v UK sama, je to veľmi praktické a celkom ma to aj baví. V prípade väčších koncertov, ako napríklad ten s Gazelle Twin, alebo dva, ktoré má čakajú tento týždeň, sa ku mne pripája tatino, čo býva vždy veľmi špeciálne. Taktiež som začala riešiť potenciálnu spoluprácu s jednou šikovnou bubeníčkou, tak uvidíme, či z toho niečo bude.
Chodievaš v Brightone na koncerty aj ako diváčka?
Áno, veľmi často chodíme, viac ako v Londýne. Tu je všetko na pešo, nemusíš riešiť dopravu, metro, atď. V Brightone len zamkneš byt a cestou prejdeš desiatky super malých aj väčších klubov, kde v každom hrajú za večer aspoň tri kapely. Máme tu už vytipované aj lokálne kapely, ktoré máme veľmi rady.
Zdroj: Tereza Cervenova
Si v kontakte aj s inými slovenskými speváčkami, ktoré žijú v UK? Okrem Jany Kirschner tam bola v rovnakom čase ako ty aj Tamara Kramar a myslím, že aj Dasa, neviem, či ju poznáš.
S Dašou sme si vzájomne fanúšičky, ale ona už nejaký čas žije v Prahe, myslím, no sem-tam spolu komunikujeme. Vždy sa teším, čo nové so svetom zazdieľa. Tamara bola priamo v Brightone a stretávali sme sa veľmi často. Ju už berieme za rodinnú kamošku, v tejto našej trojici nám býva fakt veľmi fajn a keď sme potrebovali napríklad postrážiť mačku alebo s čímkoľvek pomôcť, tak sme volali Tami. No teraz je v New Yorku, tak pevne dúfame, že sa vráti.
Na diaľku som veľmi v kontakte aj s Elou z Tolstoys. Oni sú síce v Berlíne, ale aj s ňou máme veľmi pekný vzťah a pomáhame si, podporujeme sa, píšeme si, keď má niektorá z nás nejaký zaujámavý booking alebo nejaké tipy, pošle druhej. Podľa mňa to je strašne fajn, keď takto fungujú ženské, a iné, kamarátstva na našej hudobnej mikroscéne.
To je super, že sa navzájom prepájate, aj keď ste v rôznych krajinách. Ja mám pocit, keď je teraz toľko mladých slovenských hudobníčok a hudobníkov v zahraničí, tak je to už akoby také bublanie a predzvesť toho, že niekto mladý zo Slovenska skôr či neskôr prerazí vonku. Vlastne sa to už deje, hranie Tolstoys na Glastobury bola obrovská vec. Ty máš nejaký svoj "UK sen", že kde by si chcela hrať alebo kam by si sa so svojou tvorbou chcela dostať?
Vieš čo, ja nad tým takto vôbec nepremýšľam. Splnený sen vnímam vtedy, keď napríklad odovzdám do sveta niečo, na čo som fakt pyšná. Ako tento album. Alebo napríklad splneným snom pre mňa je nedávne oslovenie na hudbu do jedného miniseriálu. Hudbu do filmu som vždy chcela robiť a ani mi nenapadlo, že hneď prvá skúsenosť tohto druhu môže byť v tak profesionálnom a super projekte. Takže to mám teraz veľmi v hlave, robila som na tom v lete a som do toho veľmi ponorená.
Snažím sa nemať veľké ciele, skôr to všetko vnímam cez malé kroky, resp. malé veľké kroky. Začína sa mi konečne črtať predstava, do akej by som v mojom hudobnom fungovaní chcela eventuálne dôjsť – vystupovať s mojou hudbou, teda robiť to, čo je pre mňa tak krásne, a zároveň aj dosť fyzicky náročné, a do toho mať možnosť tvoriť hudbu z pohodlia domova pre nejaké zaujímavé externé projekty. Toto by pre mňa bolo úplne top - ja nepotrebujem preraziť, nikdy som po tom ani netúžila. Ja skôr už premýšľam, kedy budem tehotná. (smiech) Určite je jedným z mojich najväčších snov nájsť balans práve medzi touto intenzívnou cestou hudobníka a spokojným osobným životom.
To si pekne povedala. A dáva to zmysel aj v kontexte toho, že už na debutovom albume máš skladbu Song of an Unborn Mother o vnútornej pripravenosti na materstvo, ktorú cítiš. Životný balans hudobníčky ste preberali aj v rozhovore so Zolou Jesus. Ona celú svoju mladosť od nejakých 19 rokov do pandémie veľmi veľa koncertovala po celom svete. A hovorila, že nesmieš zabudnúť na seba a tú rovnováhu, že treba aj žiť svoj obyčajný život a nebyť stále len umelkyňou.
Určite, ja si ani neviem predstaviť, že by som veľkú časť roka niekam cestovala a koncertovala. Zároveň by som sa nikdy nechcela stať veľkou nedostupnou hviezdou. Ja na tom milujem práve to, že sa môžem skrz hudbu s ľuďmi aj stretnúť a porozprávať. Aj po septembrovom koncerte v SNG som asi dve hodiny strávila s ľuďmi z publika po koncerte, tieto spojenia sú pre mňa veľmi silné.
Skrátka, chcela by som sa v živote venovať hudbe bez toho, aby som sa musela podriaďovať nejakým veľkým kompromisom. Milujem chodiť v sobotu na výlet a nechcela by som tieto vzácne momenty stratiť a tráviť všetky víkendy niekde na cestách. Zároveň milujem aj robiť hudbu, pri ktorej úplne zabúdam na tok času. Pri tomto albume som strávila desiatky hodín so záchvatmi revu až po záchvaty smiechu. Napríklad práve aj pri piesni Song of an Unborn Mother, lebo keď som našla tie balalajky, tak som sa smiala nahlas asi pätnásť minút. Vtedy bola so mnou v byte len mačka a, chudera, vôbec nechápala, čo sa deje. Počas tvorby albumu som zažívala naozaj krásne momenty, kedy som veľmi silno vnútri cítila, že robím presne to, čo robiť mám a dávalo mi to stopercentný zmysel. Čo môže byť viac?
V nejakom rozhovore si povedala, že sa vieš na hudbu aj hnevať. Kedy a prečo sa hneváš na hudbu?
Myslím, že pri tomto albume som sa na ňu vôbec nehnevala. Išlo mi to ľahšie ako pri prvom EP. Tam som veľmi vnímala svoj nenakŕmený perfekcionizmus, teda chcela som, aby to bolo čo najlepšie, no zároveň som dosť narážala na svoje limity. Pri tomto novom albume som sa už cítila vo svete zvuku oveľa viac doma a bolo mi oveľa jasnejšie, kam sa chcem dostať a ako sa tam dostanem. Tým pádom tej frustrácie bolo minimum. Aj keď pravda je, že si väčšinu toho procesu ani nepamätám. To je taká ďalšia vec, že ja vlastne vôbec neviem, kde a kedy som tie pesničky stvorila...
Keď ich potom počúvaš, máš aj také momenty, že si prekvapená z toho, čo si vytvorila a ako si to urobila?
Je tam pár skladieb, možno dve alebo tri, ktoré ešte nemám tak napočúvané, a samú ma prekvapí, že sú celkom fajn. (smiech) A hlavne, v tomto momente môjho života viem, že by som ten album lepšie nespravila. No neprekvapí ma, ak o päť rokov budem pri reflektovaní kritickejšia. A tak to aj má presne byť, je úžasné, že človek sa stále môže hýbať vpred. Zároveň cítim veľkú spokojnosť v tom, že vydávam do sveta niečo, s čím som momentálne absolútne stotožnená uvedomujúc si, že s mojou momentálnou výbavou je toto moje maximum.
Možno keby som mala po boku nejakého brutálneho kolaboranta, tak by to mohlo byť lepšie. Ale s tým, čo teraz viem, s tým, kto som, a s tým, aký bol ten proces pre mňa krásny, magický, prekvapivo radostný a veľmi odľahčený, tak si myslím, že to dosiahlo svoj vrchol. A teraz Gentle Autopsy s radosťou nechám, nech si žije svoj vlastný život, a začnem robiť na nových veciach.
Album Gentle Autopsy vyšiel 24. októbra digitálne, na CD aj v dvoch verziách vinylovej LP platne. Počúvať ho môžete na všetkých streamovacích službách a podporiť kúpou dowloadu či fyzických nosičov cez Bandcamp a stránku vydavateľstva Deadred Records.
Autor: Patrik Marflák
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
