Jana Kirschner: Zabudni na to, či to bude alebo nebude hit, sral to pes

Jana Kirschner, 2024Zdroj: Ondřej Pýcha

"Zabudni na to, či to bude alebo nebude hit, sral to pes. Musíš ísť v prvom rade po myšlienke a emócii," hovorí Jana Kirschner o svojom prístupe k tvorbe pesničiek. Napriek tomu, keď ju oslovia napríklad tvorcovia filmu, práve ona je zárukou úspešnej skladby. "Je to pre mňa vždy výzva," priznáva.

Stretli sme sa v bratislavskej Pradiarni presne v deň vydania nového albumu skupiny Para, na ktorom sa Jana Kirschner podieľala ako spoluautorka a producentka. Svoj vlastný, dlho očakávaný album Obyčajnosti vydá a pokrstí už zajtra (20.3.). Reč bola o oboch nahrávkach, o hudobnej mágii pri vzniku pesničiek v štúdiu Eddieho Stevensa, o experimentovaní s rapom a písaní textov v slovenčine alebo o hľadaní balansu medzi angažovanosťou a "hudbou, ktorá nerieši".

Rozprávali sme sa aj o tom, prečo to pri tvorbe rádiových singlov netreba so snahou o hit prehnať, čo je pre ňu najdôležitejšie pri "kuchtení" albumov, či má ambície koncertovať aj v zahraničí, či si vie predstaviť, že by sa vrátila žiť na Slovensko, a aký má vzťah s Róisín Murphy. Veľa tém, na ktorých prelúskanie si treba rezervovať necelú pol hodinku, ale sľubujem, že neoľutujete!

Jana Kirschner, nahrávanie albumu Obyčajnosti Zdroj: Braňo Špaček

Po desatich rokoch vydávaš nový album. Je už dlhší čas nahratý, pripravený na vydanie, už si vydala niekoľko singlov, absolvovala si rozhovory, pripravuješ s kapelou turné… Máš rada toto obdobie? Ako sa cítiš takto tesne pred vydaním albumu?

Je pravda, že to nie je album, ktorý by som donahrávala pred mesiacom či dvoma, my sme to mali hotové už pred rokom. Takže už tými pesničkami dosť dlho žijeme a ja som medzitým začala robiť aj na nejakých iných veciach. Ale samozrejme, pre mňa je najťažší ten posledný krok, a to je samotné vydanie albumu. Takže už niekoľko týždňov žijem intenzívne obdobie očakávania, kedy sa zobúdzaš s tým, že máš v sebe neustále takú jemnú nervozitu.

Uvedomujem si totiž, že za tých desať rokov sa v hudobnom svete veľa zmenilo, čo sa týka šírenia a predaja hudby. A aj samotného počúvania. Dnes nie je samozrejmosťou, že ľudia venujú pozornosť počúvaniu produkcie, ktorá je pomalšia a vyžaduje nielen viac času, ale možno aj správny okamžik v ich životoch. Nerobím hudbu, ktorú si vypočuješ popri vysávaní alebo nejakej inej činnosti, je to hudba, ktorá chce naozaj čas a plnú pozornosť. Je to taký protiklad preprodukovanej súčasnej hudby, ktorá je v podstate veľmi jednoduchá. A toto je niečo extrémne farebné, organické, pestré, niečo, na čo treba nádych a výdych.

Ja si myslím, že ten kontrast k súčasnej populárnej hudbe je tvoja výhoda, lebo je to pre ľudí vzácne. A tvoji fanúšikovia si na to už zvykli a je to presne to, čo očakávajú. Takže sa vôbec nemusíš obávať, ako to prijmú.

Ja neviem, nemám v sebe tú istotu a nepovažujem to za samozrejmosť. Napríklad aj dnes som sa zobudila o tretej v noci práve s takýmito myšlienkami a pochybnosťami. Vždy potom asi hodinu premýšľam a nemôžem spať. Rozmýšľam nad tým, ako urobiť ten koncert, ako má vyzerať pódium, ako to má znieť, ako budú vyzerať svetlá a čo chcem, aby z toho išlo. A som naozaj presvedčená, že ľuďom treba postupne ten projekt predstaviť, takisto, ako sme to robili s Morušami. Aby mali pocit, že to nie je niečo úplne neznáme. Myslím si, že čím viac informácií alebo čím väčší príbeh fanúšikom dáš, či viac im tú ruku podáš, tým viac dokážu prijať aj hudbu, ktorá na prvý pohľad nie je úplne jednoduchá. Veľmi mi záleží na tom, aby to bolo hlavne v živom prevedení naozaj niečo silné, čo ľudí zasiahne. To je to najdôležitejšie.

To určite, nestačí hudbu len nahrať a vydať, v dnešnej dobe treba robiť veľa vecí, aby ju poslucháči prijali a aby sa k nim hlavne dostala. Pre mňa taký najväčší rozdiel oproti Morušiam, a v podstate aj Krajine rovine, je v tom, že robíš videoklipy. Čo sa stalo, začalo ťa to baviť? Alebo si si uvedomila, že je to taká nutnosť, lebo dnes je hudba vnímaná, resp. konzumovaná veľmi vizuálne?

Práveže to prišlo úplne prirodzene, boli to obrazy, ktoré som mala v hlave, už keď tie pesničky vznikali. Mala som to tak aj predtým, častokrát si predstavujem veci, ktoré potom nikdy nevzniknú, ale ja mám tú obrazovosť v hlave už keď to píšem. Som rada, že teraz sa tie dva videoklipy podarilo zrealizovať. Ale neviem, či bude klip ku každej pesničke, je to hrozne drahé.

Klip k pesničke Delia nás nevyzerá draho, má takú DIY estetiku. A páči sa mi, že ten Londýn je v ňom úplne iný, než ho väčšina ľudí pozná, neturistický.

Londýn je veľmi fotogenický, kdekoľvek si. Je to mesto, ktoré je veľmi pestré vo svojich zákutiach. Hlavne západný Londýn plný kontrastov, na jednej strane sú tam krásne budovy na Notting Hill, čo ľudia poznajú z filmov, a o pár ulíc ďalej sú štvrte, kde v 70. a 80. rokoch prebiehalo policajné násilie a diali sa tam protesty. Tieto protiklady sú tam stále a je to veľmi zaujímavé. Bolo by to určite aj na viac klipov.

O presýtenosti superlatívami a túžbe po obyčajných veciach

Poďme k názvu albumu. Prečo Obyčajnosti?

Ja som pôvodne, keď som začala pripravovať tento album, mala v hlave, že bude mať podtitul Denník cestovateľa. Ale potom sa mi to zdalo príliš knižné. Pri vymýšľaní názvu ich padlo naozaj veľa. Eddie (Stevens, partner speváčky a hudobný producent) stále prichádzal so všelijakými prírodopisnými názvami ako Mimo vychodených trás, Niekde v kroví nemožného, Moľa hovorí, A tak spievala lesná zem, Hrdza: Mach, Niektoré huby sú jedlé len raz alebo O pozoruhodných úspechoch dážďoviek. On má stále niečo s tou zemou. (smiech) Asi hľadal slovenskú verziu anglického slova underground.

Pre mňa je tento album akoby zbierkou vecí, ktoré sú síce obyčajné, ale iba tvoje. Ako keby si išiel na výlet do lesa a priniesol si z neho veci, ktoré si cestou našiel. Vo mne obyčajnosť v poslednom období veľmi rezonuje práve kvôli tomu, že cítim presýtenosť superlatívami, všetko je neuveriteľné, fantastické, unikátne. Ja v podstate túžim po úplne obyčajných veciach, či je to v rodine, v osobnom živote, ale v podstate aj v tom hudobnom živote. To ma skutočne napĺňa. Kvalita je pre mňa oveľa dôležitejšia. Na všetkých úrovniach.

Pred naším rozhovorom som okrem singlov mal možnosť vypočuť si aj pár ďalších ešte nevydaných skladieb, no hlavne ma dostali krátke videá natočené na mobil počas nahrávania, ktoré si mi poslala. Pri ich pozeraní som sa usmieval od ucha k uchu, tá práca v štúdiu je podľa mňa naozaj čokoľvek len nie obyčajná.

Vieš čo, to bolo celé veľmi pekné, stretnúť muzikantov a ľudí vôbec, pretože v tom období sa ešte moc nechodilo von.

To bolo ešte v pandemickom období? Vyzerá to tam ako nejaký brutálny kreatívny bunker. Mohli by ste aj z toho zostrihať videoklip.

Je to Edovo londýnske štúdio v jednom zo železničných mostov pod stanicou Putney Bridge. Najprv to točili iba chalani na telefóny, no potom tam za nami prišiel aj Špako (Braňo Špaček, pozn. autora), ktorý tam už točil na lepšiu kameru. Chceme z toho pripraviť taký väčší materiál, možno aj film, keď to spojíme s turné.

To mi presne napadlo, že keby sa z toho spravil film, tak veľa hudobníkov a ľudí, ktorí "žerú" hudbu, by sa v tom vyžívalo. V jednom z tých videí bol bubeník rozložený s bicími na dlhej úzkej chodbe so starými obrázkami na stenách hneď vedľa vchodových dverí a zrazu tam zazvonil nejaký kuriér so zásielkou… To bol vtipný moment, ale zaujalo ma to experimentovanie so zvukom a priestorom. Je jasné, že bicie znejú inak, keď sa nahrávajú v takej chodbe, no bežný poslucháč si ani neuvedomí, čo je za tým zvukom. Mne to pripadalo ako úplná mágia, čo ste tam robili.

Je to čarovné v tom, že my sme potom už v postprodukcii s tými nahrávkami veľa nerobili. Išlo nám hlavne o to, aby sme zachytili tú pôvodnú radosť z tvorby priamo v štúdiu, väčšina zvukov a nápadov, ako tie skladby nahrať, vznikla priamo tam. Každý na niečo hral, každý niečo vymyslel. Dnes sa veľa vecí robí tak, že sa strihá, edituje, komprimuje, upravuje… Ja som s tým spočiatku tiež mala problém, lebo niekedy som si vravela, že mohla by som znieť lepšie, krajšie… A Edo mi stále hovoril: "Nechaj to tak, nevadí to, že je tam nejaká nedokonalosť v hlase. Ty si tiež len človek, ty máš takisto svoje slabšie momenty… Nechaj to tak, každý sa s tým stotožní."

A je to veľmi ťažké, pretože vieš, na jednej strane som robila počas toho roku produkciu nového albumu Pary, kedy som editovala s Laskym spevy a hľadali sme to najlepšie, čiže úplne iný prístup. Do toho som robila svoje produkcie, ktoré boli viac popové, ako bola skladba Lovestory, kde som to tiež šperkovala, aby to znelo čo najdokonalejšie. No a potom robíš niečo, čo je úplne organické a naturálne. No je to takto autentické a má to veľkú atmosféru.

Keď spomínaš tú nedokonalosť, hneď mi napadol prvý singel Struny, čo je tematicky taký návrat do tvojho detstva. No mňa si s touto pesničkou vrátila do môjho vlastného detstva ešte skôr, než si vôbec zaspievala prvý verš. Konkrétne zvukom kopáku, ktorý má v sebe takú zvláštnu rezonanciu, že to vždy tak jemne zapraská/zachrapčí. Tá nedokonalosť mi okamžite pripomenula, ako som kedysi na veľmi zlých reprákoch objavoval hip-hop. Keď sme ako decká počúvali rapové nahrávky zo skopírovaných kaziet na všelijakých lacných "hi-fi" vežiach a chrastítkových slúchadlách, tak presne takto to znelo. A v skutočnosti to tak ani nemalo znieť, ale asi veľa ľudí, ktorí u nás vyrastali v 90. rokoch, ten zvuk pozná…

Áno, presne si to vystihol, toto bol ten zámer. Ja som v Strunách chcela spojiť dva rôzne svety, ktoré ma hudobne formovali. Na jednej strane bol folklór, ktorý som prežívala ako dieťa, keď som spievala ľudové pesničky, čo bolo v tej dobe v Martine úplne prirodzené, folklór bol všade okolo mňa. No na druhej strane v tých 90. rokoch prišla MTV a aj pre mňa bol tento sound absolútne ikonický. Presne, ako si vravel, lebo sme to počúvali na tých rozbitých bedniach…

Ktoré nevedeli zahrať nižšie frekvencie, tak to z nich len tak chrčalo. A zrazu to počujem v roku 2024 a hovorím si, že "to čo je, toto som 25 rokov nepočul, to vážne takto spravili?". Ja som bol z toho nadšený a dookola som si púšťal ten začiatok skladby.

To sú presne tie momenty, ktoré má Eddie v hlave úžasne vymyslené. Aj keď je veľa vecí, ktoré by som možno urobila inak, lebo aj ja už som si ako producentka prešla nejakým vývojom, stále je pre mňa dôležité pochopiť jeho zámer. A aj mu nechať ten priestor, pretože aj pri skladbe Struny, keď som mu hovorila, že to je spojenie týchto dvoch svetov, tak do toho zapracoval detaily, na ktoré by som ja producentsky ani nepomyslela. To je tá obrovská rozhľadenosť v hudbe, že dokáže siahnuť po hociktorej krabičke a hociktorom žánri a vytiahnuť z nich niečo, čo chceš, a spojiť to.

Je to vidieť aj v tých videách z nahrávania – keď som videl, čo všetko mal Eddie poukladané na strunách piana, aby docielil nejaký zvuk, ktorý chcel.

Preto som ti to aj posielala, lebo podľa mňa veľa ľudí si ani neuvedomí, čo všetko je za tým. A možno tie detaily a zvláštnosti často pri počúvaní ani nevnímajú, ale podľa mňa je zároveň aj veľa muzikantov, ktorých zaujíma hudba a ktorí sa potešia z takýchto videí, pretože tiež sami hľadajú a skúšajú, experimentujú s hudbou. Aj mňa na tom baví to, že to nie jednoznačne popová vec, ale ľudia to riešia a ten sound oboch singlov mnohých prekvapil.

O rape a intuitívnom písaní slovenských textov

My sme sa o tvojom vzťahu k hip-hopu už trochu bavili v rozhovore k Morušiam. Síce len tak veľmi okrajovo, ale pochopil som z toho, že ty si aj tancovala hip-hop. A potom si stretla Jožka Šeba a on z teba urobil folk-popovú speváčku a bolo po hip-hopovej Jane Kirschner. No v posledných rokoch si sa celkom prejavila aj v tomto smere, napríklad pri spolupráci s českým raperom a producentom Ideom. Ako táto spolupráca prebiehala?

Väčšina našich sessions s Ideom prebiehala v noci, pretože vždy, keď som išla do Prahy, mala som koncert, kde som poobede musela ísť na zvukovku a vystúpenie skončilo okolo desiatej večer. Na druhý deň som zase mala prácu v štúdiu alebo niečo iné, a potom som už odlietala preč, alebo som išla koncertovať niekde inde. Čiže v podstate na to absolútne neboli podmienky a aj keď som sa s ním ráno pred koncertom plná energie dohodla, že dáme spoločnú session, tak som mu to počas dňa vždy chcela zrušiť, lebo som si myslela, že po koncerte už nebudem vládať nič.

No bolo to presne naopak, po koncerte som nabitá energiou na tie sessions išla a bývali veľmi spontánne. Nahrávali sme v noci, veľa sme kecali a keď prišli nápady, bolo to hotové za pár minút. Ešte stále však máme nejaké veci, ktoré nevyšli. Mám jednu skvelú vec, ktorá vtedy vznikla, a Idea ma stále o ňu prosí, aby sme ju dokončili, už tretí rok. Tam som tiež na prvú nahrala fantastickú slohu aj s refrénom a potom som sa zľakla, lebo tá sloha je taká polo-rapová a refrén spievaný. Medzitým vyšiel jeden z tých trackov, ktoré sme spolu robili, kde už som sa pokúšala o nejaký rap, a vtedy mi napísal Vec a trochu akože…

Že ty nerapuj!

(smiech) Akože úplne tak to nepovedal, ale mali sme o tom priateľskú polemiku. Potom som si hovorila, že možno sa zbytočne snažím do niečoho "navŕtať", že možno tam ani nepatrím a rap nie je moja scéna. Ja som ale ani netúžila byť jej súčasťou, baví ma hrať sa so slovami, hľadať a posúvať. V hip-hope milujem práve veci, ktoré majú poéziu, bavia ma raperi, ktorí idú v tej poetike, a zároveň sú totálne muzikálni a otvorení. To je aj to, o čo som sa pri spolupráci s Ideom sama snažila. Takže som si uvedomila, že rapovanie možno nie je môj svet, ale stále ma to baví a snažím sa pracovať s hľadaním nejakých prienikov. Aj som si vďaka tomu potvrdila, že slovenčina je dobrý hudobný jazyk a dá sa s ňou veľa robiť. Nie ju úplne nasilu ohýbať, ale vie byť celkom vlnitá a mäkká, a už pre mňa vôbec nie je taká kostrbatá, ako sa mi zdala pred tými 25 rokmi, keď som začala písať svoje prvé veci.

Vypísala si sa.

Áno. A musím k tej spolupráci ešte povedať, že milujem spojenie češtiny a slovenčiny. Mám pocit, že keď do toho Ideovho českého lenivého rapu zrazu príde tá rozjasnená slovenčina, tak to spolu krásne funguje.

Z pesničiek, ktoré sa ku mne z nového albumu zatiaľ dostali, nie je okrem Strún ani jedna podobná rapu. Ale vo videách zo štúdia bola jedna taká vec…

Áno, mám tam jednu skladbu Rýmy, ktorú sme vlastne už aj hrávali v lete na festivaloch. Tam je refrén s hip-hopovým frázovaním: "písala som rýmy, iba keď som žila nimi, dnes počúvam, ako iní vravia načo sú mi rýmy, načo sú mi rýmy…"

Preto sa mi zdala povedomá, hrala si ju na Pohode. A v tom texte vlastne spomínaš aj tú poéziu.

"Písala som básne, vždy keď mi to bolo vlastné, dnes sa mi zdá nie je jasné, načo sú nám ľuďom básne."

Vrátim sa ale ešte k tým mojim textárskym začiatkom. Keď som v roku 1996-97 začínala robiť moje prvé skladby, všetci mi vraveli, že "slovenčina má zákony, pevné rytmické zákony, ktoré nesmieme meniť" a bla bla. Mali sme tu vzory ako Kamil Peteraj, Ján Štrasser alebo Daniel Hevier, ktorí u nás písali texty pre väčšinu popovej hudby. A ja som prišla do toho sveta a začala som dostávať texty, ktoré som mala naspievať, no hoci sa mi dostali do rúk veci od dobrých textárov, tak som sa s tým nevedela stotožniť. Preto som vlastne začala sama písať, mala som pocit, že to nie sú texty pre mňa. Andrej Šeban mi vtedy povedal "musíš písať sama", a tak som sa chytila tej šance. Zároveň som ale hneď na začiatku nevedela písať skvelé slovenské texty, hľadala som, skúšala, až sa to prelomilo.

Dnes už si myslím, že so slovenčinou dokážem celkom obratne narábať. Aj pri spolupráci na albume Pary som milovala, keď mi Matúš doniesol náčrt nejakého textu, a ja som si neskoro večer s ním sadla a v priebehu desiatich minút sme to vyškrtali a hneď nám prišli nové nápady, v ktorých už automaticky a intuitívne idem po tom, čo v tej slovenčine dobre znie. Samozrejme, aj význam je dôležitý, ale to, či to dobre znie a či to ten spevák dobre zaspieva, či mu to sadne do úst, je pre výslednú pesničku najdôležitejšia vec. A frázovanie samozrejme.

Tie striktné pravidlá možno dodnes odrádzajú mladých ľudí od písania v slovenčine, no mám pocit, že už je to voľnejšie. Napríklad taký najviac očividný "tolerovaný hriech" je naťahovanie krátkych slabík, čo je v angličtine úplne bežné, preto sa v nej umelcom píšu hudobné texty ľahšie. No už sa to deje aj v slovenčine. Ja som si napríklad dlho zvykal na pesničku Piesok od Katarzie, kde naťahuje skoro každú slabiku na konci verša. Ako to vnímaš ty? Vadí ti to alebo si hovoríš, že "jáj, keď som bola mladá, toto som strašne riešila, a pritom teraz je to úplne v pohode…"

Niekedy áno, ale pri Katarzii mi to nevadí. Dokonca s tým štýlom svojho prejavu, s ktorým začala pred niekoľkými rokmi, bola aj pre mňa veľkou inšpiráciou, pretože priniesla do slovenčiny, slovenského textárstva a celkovo hudby, čerstvý vzduch. Podobne ma baví aj The Curly Simon. No je to individuálne, niektorí to niekedy preháňajú. Ale môj názor nie je dôležitý, dôležité je, že to šľape.

O potrebe angažovanosti a hľadaní cesty k porozumeniu

Posledný rozhovor na Hudba.sk s tebou robil kolega ešte v roku 2016 a hovorila si tam okrem iného aj o tom, že "okrem lásky je veľa tém, o ktorých je potrebné diskutovať" a že "pesničkári v každej dobe hodnotili dianie a teraz žijeme v časoch, kedy by sa mohli zopakovať 60. roky, kedy umelci v textoch výrazne reflektovali politickú situáciu". Zaujalo ma, že už vtedy si mala takýto pocit, lebo z dnešného pohľadu rok 2016 vyzerá ako úplná pohodička oproti tomu, čo sa dialo a deje v posledných rokoch na Slovensku a vo svete.

Tak to máš úplnú pravdu, v dnešnej dobe už je toho tak strašne veľa, že…

Že možno už o tom radšej ani nechceš spievať.

Presne. Potrebuješ si s hudbou nachvíľu aj vydýchnuť. To je aj prípad tej novej Pary, kde sme k vydaniu albumu vybrali ako aktuálny singel pesničku Čas, čo je skladba, ktorá si tak žije vo svojom svete. Povedali sme si s Matúšom, že dajme von pesničku, ktorá nerieši, nech je to len radosť z hudby a ľudia nemusia stále z každej strany počúvať o vážnych témach dneška, aj keď si myslím, že je stále potrebné písať angažované silné songy.

A čo sa týka mňa, vraj by som mala hovoriť, že pesnička Delia nás je o tom, čo teraz žijeme, o aktuálnej situácii. No tá pesnička vznikla dávnejšie, asi pred dvoma rokmi a v skutočnosti je reflexiou už dlhšie priebiehajúceho javu, delenia a rozkolu, ktorý v spoločnosti cítim už veľmi dlhý čas, a to nielen na Slovensku. Tá trhlina je tak veľká práve preto, že nevznikla včera ani predvčerom. Aj rozdelenie ľudí v rodinách cítim veľmi intenzívne už niekoľko rokov. Takže tá pesnička nebola ovplyvnená konkrétnou udalosťou, ja som to už dlho takto cítila a v jeden večer som si sadla a nejak to zo mňa vyplávalo.

Začala som si hrať ten pattern na gitare, potom som k tomu dohrala nejaké piano. Inšpiroval ma album Innervisions od Stevieho Wondera, čo je úplne meditatívny, nádherný album. Preto Delia nás je skladba, ktorá je aj folková, aj trošku soulová, aj jazzová a celkom iná ako tie doteraz. A či je ten text o dnešnej dobe – samozrejme, výstižnejšie to ani nemohlo byť.

Myslím, že by bola aktuálna už aj v tom roku 2016. Vo veľkej miere to podľa mňa spôsobili sociálne siete, ktoré fungujú tak, že každý na nich môže mať svoju vlastnú "realitu", čím vznikajú a prehlbujú sa priepasti medzi ľuďmi. Spomínala si, že vo vašej rodine sú veľké, napriek tomu – a aj napriek tomu, že nežiješ na Slovensku – si sa v posledných rokoch angažovala. Napríklad si dvakrát vystúpila v Gregorovciach, na podujatí, ktoré sa koná na výročie plánovanej svadby Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka.

U nás doma je naozaj veľmi ťažké rozprávať sa o dianí v spoločnosti a v politike, každý má svoj názor a každý volí inak. A v istom okamihu si človek uvedomí, že "kričať" na celú rodinu, že nemajú pravdu, a snažiť sa pretlačiť svoj názor, keď ich životná situácia a postoje sú úplne iné ako tie moje, nemá zmysel. Pretože tým stratíš aj to, čo máš na tých ľuďoch rád.

A čo sa týka môjho momentálneho rozpoloženia v rámci politickej situácie… Je to pre mňa veľmi ťažké tým, že žijem vonku, pretože častokrát mám pocit, že nemôžem byť pri veciach, ktoré sa dejú, nemôžem byť vždy prítomná tam, kde by som chcela byť. Veľa vecí aj vnímam len sprostredkovane cez iných ľudí, či už cez médiá alebo sociálne siete, a častokrát sa cítim bezmocná. Verím však, že aj umenie a hudba môžu prispieť k zmene k lepšiemu. Tým, ako dokážu ľudí spojiť a motivovať k pozitívnym veciam. Nemôžeme byť všetci politici.

Produkovať album Pary bola pre mňa veľká škola

Už si dnes párkrát spomenula spoluprácu na novom albume Pary. Povedz mi teda, ako to celé vlastne vzniklo, že si sa stala jeho spoluproducentkou aj spoluautorkou? Už na predošlom albume Pary ste spolu mali skladbu Našou krajinou, to bola vaša prvá spolupráca?

My sme ešte spolu kedysi robili pesničku Prví poslední. A potom som sa vždy nejako dostala k ďalšej spolupráci s nimi, raz za čas som im naspievala nejaký vokál v pesničke Ako veľmi a tak. No druhá taká väčšia autorská spolupráca bola práve Našou krajinou, to sme vymysleli na chalupe. Doteraz si pamätám silu toho okamihu, keď sme to začali robiť, vymýšľali sme slová a postupne dopĺňali tie obrazy… "Lokálni hrdinovia, symboly viery", to bol pre mňa absolútny obraz tej časti južného Slovenska, kde sme chodili na tú chalupu. Je to pri Krupine, kde vtedy veľká časť ľudí volila radikálne, Kotlebovcov. No ja som tam cítila teplo tej zeme a tá pesnička má podľa mňa v sebe totálne autentický obraz našej krajiny.

Para je pre mňa jedna z mála bratislavských kapiel, ktorá – aj keď má teraz člena, ktorý je primátorom Bratislavy – tak je akoby v takom silnejšom spojení aj so zvyškom Slovenska. Jasné, že aj iné bratislavské kapely chodia na turné po celej krajine, ale Para sa aj svojou tvorbou snaží a aj dokáže vystihnúť Slovensko, nielen tú svoju realitu života v hlavnom meste.

Ja si myslím, že to vychádza aj z toho, že Matúš na tej chalupe pri Krupine býval od detstva, často sa tam vracal a je naozaj spojený s tým regiónom. Vie, že Slovensko nie je len život v Bratislave. Sme si v tomto podobní, ja som z Martina, kde som vyrastala, trvalé bydlisko mám v Banskej Štiavnici, samozrejme žila som aj v Bratislave, ale tiež Slovensko vnímam z takej inej perspektívy. A ja som naozaj vďačná za to, že som vyrastala v Martine. Je to stále aj v tých mojich songoch, aj videoklip Struny sme nakrúcali v Martine.

Už si trochu naznačila, že tvoja spoluautorsko-producentská spolupráca s Parou je niečo iné ako práca na tvojom vlastnom albume. Ako to teda funguje? Robila si na všetkých skladbách albumu Pre všetko okolo nás?

Nie úplne na všetkých, ale ono je to už dlhodobo tak, že Matúš mi posiela svoje nápady, niekedy aj predtým, než ich predstaví kapele. A potom spolu riešime, či to budeme ďalej rozvíjať a niečo s tým robiť alebo nie. Alebo niekedy mi pošle text, napríklad pesnička Jeden deň v Kyjive vznikla tak, že Matúš bol pracovne navštíviť primátora Kyjiva Vitalija Klička a rovno cestou odtiaľ dal na papier iba nejaké myšlienky a poslal mi to.

Boli to také veľmi útržkovité obrazy, ako to on cítil a videl. Ja som si to otvorila a našla som v tom texte asi dve alebo tri dobré vety. Takže som zakrúžkovala nejaké časti, ktoré stáli za to, a napísala som mu k tomu, že má to potenciál, tieto tri vety sú super, týmto smerom by sme sa mohli vydať… K tým jeho trom riadkom som potom napísala desať ďalších, o ktorých som si myslela, že by mohli fungovať. On potom zas vyškrtal nejaké moje a dopísal nejaké ďalšie, a takto sme si to párkrát otočili a zrazu sme mali hotový text. Potom mi napadla melódia, on k tomu pridal refrén a bolo to. Celý ten náš spoločný proces bol skvelý. A tento song nám naozaj vyšiel.

Mne sa tam veľmi páči ten silný obraz toho, že vidíš otca ako nesie na chrbte dieťa, ktoré ma na nohách sandále a jedna mu spadne na zem, že to sú také tie obyčajné veci, ktoré aj tí ľudia v Kyjive stále prežívajú. Že v podstate napriek tomu, že je tam vojna a je to strašné, tak ten bežný život človeka a rodín s deťmi tam nejakým spôsobom ide ďalej. Pre mňa osobne je táto pesnička jednou z najsilnejších na albume.

S týmto albumom sa zároveň Para vrátila do mainstreamových rádií. Prvý singel To okolo nás, ktorý v podstate vyšiel dávno predtým, než album dostal svoj finálny tvar, sa stal vôbec najhranejšou skladbou roka 2021. Na to sa ťažko nadväzuje ďalšími singlami.

Tá skladba nám vyšla. Vtedy sme si tak povedali, že asi nám to ide, a urobili sme druhý singel, Pre tých, čo ostali. A to je tiež výborná skladba, no trochu sme ju podľa mňa preprodukovali a preleštili. Lebo tak veľmi sme chceli, aby to bolo ešte lepšie ako To okolo nás… Ale ona už bola bola dobrá na začiatku a niekedy, keď sa príliš snažíš niečo vylepšovať a vyšperkovávať, tak to je ako keď prešľaháš šľahačku, že zrazu sa ti to zrazí (smiech). Produkovať kapelu bola pre mňa veľká škola.

Pre mňa je pesnička Pre tých, čo ostali zapamätateľná a silná textom, ale nezostala mi úplne v hlave hudobne. Je to pieseň na viac vypočutí.

Pre mňa demo tej pesničky bolo lepšie ako ten výsledok. Samozrejme nie technicky ale emočne, prepojením textu s hudbou, to demo malo v sebe obrovskú silu. Ale my sme už podvedome chceli aj úspech. A v hudbe sa niekedy stane taká vec, že keď ideš pre potlesk, tak môžeš stratiť to podstatné. Nemôžeš ísť po úspechu, musíš ísť v prvom rade po myšlienke a emócii. Zabudni na to, či to bude alebo nebude hit, sral to pes. Sústreď sa na to, aby zostala tá myšlienka. No my sme to toľko strihali a skracovali a pridávali, a tu sme vymysleli nový part, tam nové gitarové sólo… A zrazu: všetko fantastické, ale nezafungovalo to.

A nebol problém, čo sa týka (ne)úspechu tej pesničky v rádiách, že jej možno trochu uškodilo to, že prvý singel To okolo nás tak brutálne dlho fungoval? V podstate mainstreamové rádiá podľa mňa na dosť dlhú dobu, minimálne rok, nič ďalšie od Pary nepotrebovali.

To je dobrý point, to bol aj môj názor. Ja som volala Matúšovi, že počuj, možno by sme nemali dávať von singel. Bola som skôr za to, aby sa ešte chvíľu počkalo, pretože som mala presne tento istý pocit, že to načasovanie nemusí byť najšťastnejšie. Ale oni to chceli dať von, čo chápem. A ja som zase ten typ, čo donekonečna zvažuje. Preto vydávam album po desiatich rokoch. Matúš je oveľa priamejší v tom, že "Je to hotové? Poďme na to, dajme to von!".

Budeš s Parou aj na niektorom z bratislavských krstov?

Nie, ja mám v tie isté dni koncerty môjho turné. Nejak sa nám to stretlo a myslím, že nielen my, ale aj Korben Dallas a Billy Barman sú na turné v tom čase. Takže sa to nepodarí. Je to škoda, pretože ja si koncerty s nimi fakt užívam. Mám to strašne rada, lebo koncerty s Parou sú úplne iné ako môj koncert, je tam taká až rodinná atmosféra, a tí fanúšikovia, to je radosť hrať.

O rádiových hitoch a nekompromisnosti v tvorbe albumov

Od vydania Moruší si mala aj ty pár rádiových hitov, ale už je to také pravidlo, že to nie sú tvoje albumové single, ale rôzne skladby do filmov alebo seriálov, ktoré v tých rádiách vždy fungujú. Už si spomínala, že je to iný proces tvorby, vravela si mi o tom, že napísať rádiový hit vlastne nie je ťažké. Je to teda oproti tvorbe albumov iné hlavne v tom, že pri takejto zákazke musíš uvažovať v tých intenciách, aby to bol hit?

Áno, ja sa ich vždy spýtam, aká je ich predstava, či chcú, aby to bol rádiový hit. Pokiaľ ide o nejaký film, stačí mi pozrieť si krátku ukážku, scénu, atmosféru alebo nejaký slogan, o čom to je, ako to vyzerá… Nepotrebujem si to ani pozrieť celé alebo čítať scenár. To je ako s tými vetami od Matúša, stačí malá inšpirácia a začnú sa rodiť nápady. Pri pesničke k filmu netreba písať texty opisne, úplne stačia obrázky, metafory. Podľa mňa to je ešte viac a je to často o to silnejšie, pretože poslucháč alebo divák si do toho dokáže doplniť veci, ktoré nie sú primárne určené iba pre ten film, ale nájde si v tom človek aj niečo svoje.

To je pravda, že texty potom fungujú aj mimo toho kontextu, v ktorom vznikli. Napríklad Láska neumiera je podľa mňa pesnička, ktorá nemusela byť v seriáli Slovania. Ak to poviem natvrdo, tak na seriál si o desať rokov nikto nespomenie, ale Láska neumiera bude stále aktuálny song.

Nechcem však vyznieť arogantne, že dokážem napísať hit, nemyslím si, že je to úplne najjednoduchšia vec. Pretože aj keď vieš, aké sú tie ingrediencie a tá formulka, keď to začneš spracovávať, a môžeš to mať aj všetko správne namiešané, tak ti z toho vyjde niečo, čo síce môže navonok vyzerať, že by to mohlo fungovať, a nezafunguje to. Niekedy to totiž nie je iba o tom finálnom výsledku, ale je to, presne ako sme sa bavili, aj o tom načasovaní, o tej chémii, ktorá vznikne, možno o tom príbehu, či sa ľudia s tým vedia v tej danej chvíli stotožniť. V tomto je možno tvorba pre filmy vďačnejšia, že aj ten film pomôže skladbe, aby sa dostala medzi ľudí.

Inak, niektoré veci v hudbe fungujú priam zázračne, niekedy aj zdanlivo bezvyznamné veci či situácie. Je to fakt mágia. Myslím, že niektoré veci sa dajú naplánovať, ale niektoré človek naozaj nevie a je to aj o tých "správne naklonených hviezdach". Ale baví ma to, je to pre mňa vždy výzva. Keď mi niekto povie, že musíš napísať rádiový hit, tak ja to milujem. Trénujem sa na to, že či to ešte viem. (smiech)

A máš to tak, že keď robíš album, tak sa na to snažíš zabudnúť? Vyzerá to tak, niektoré pesničky majú aj cez sedem minút.

Keď robím album, tak sa snažím mať v tvorbe absolútnu slobodu. A špeciálne s týmto albumom som povedala Eddiemu, že nechcem, aby sme mali akékoľvek obmedzenia. Nechcela som žiadne limity, napríklad aj v tej dĺžke skladieb. Niektoré intrá by som dnes možno skrátila, niečo urobila inak. Ale je to už treba pustiť.

Sú tam niektoré skladby, na ktorých Eddie s kapelou robili aj bezo mňa, keď som musela odísť a byť mamou. Ráno som brala deti do školy, Eddie išiel rovno do štúdia. Prišla som tam dajme tomu o trištvrte na desať, dali sme si kávu a začali sme nahrávať. Všetko sme nastavili, vymysleli, dohodli.

Lenže dcéra končila školu už o 15:15, takže o trištvrte na tri som musela zase sadnúť na bicykel zas popri rieke bicyklovať naspäť. Niekedy to bolo o život. Takto som počas nahrávania albumu pendlovala hore-dole a čo sa udialo v štúdiu, kým som tam nebola, som nemala vždy vo svojich rukách. Ale možno je to aj dobre.

Alebo sa napríklad stalo, že ja som im dala pesničku Chcela by som, ktorá som myslela, že bude mať dve slohy, no nechala som ich v štúdiu len s jednou nahratou slohou. A keď som prišla, pesnička bola hotová a Eddie povedal, že "vieš čo, mne sa to také krátke páči..." Tak teda aj mne. (smiech)

Tá je veru prekvapivo krátka, pri nej som si práve povedal, že by mohla byť dlhšia.

Ale na koncerte už je dlhšia.

To verím. Počas tých desať rokov od Moruše vždy, keď som išiel na koncert, tak si mala rôzne zostavy a aj tie pesničky ste vždy hrali inak. Takže predpokladám, že ani tieto nové pesničky nebudete vždy hrávať tak, ako boli pôvodne vymyslené a nahraté. Teraz máš zase inú zostavu hudobníkov, pustil som si kapelu MadMadMad, v ktorej hrajú tvoji anglickí spoluhráči.

Je to francúzsko-anglická kapela a momentálne hrajú aj ako doprovodná skupina Róisín Murphy. V MadMadMad hrajú také punk disco, výbušné, šialené, rýchle, skvelé… Sú to fantastickí muzikanti.

Ich tvorba je niečo úplne iné, než hrajú s tebou na albume. Je obdivuhodné, že sa dokázali prepnúť na úplne iný žáner.

Oni sú všetci multiinštrumentalisti, hrajú na mnohé nástroje. Veľmi si to užívali, úplne zbožňovali to, že cez tú hudbu môžu ísť do iného sveta. A ja na nich mám hrozne rada jednak to, že fungujú ako jednotka, sú naozaj zohratá kapela, a zároveň sú to úžasne otvorení ľudia, hudobne aj ľudsky. A pre mňa to práve preto tak dobre funguje.

Na turné budú okrem nich aj ďalší hudobníci a veľmi sa teším na to spojenie. Máme tam dvoch Malinovcov zo skupiny Druhá tráva, Ľuboš Malina, ktorý je jeden z najlepších bendžistov v Európe, ale hrá ešte asi na ďalších desať nástrojov, a Pepa Malina, výborný huslista. Takže ďaľší multižánroví umelci.

Ale na albume nie sú husle, však?

Nie, ale to nevadí. (smiech) Potom je tam Kateřina Elznicová z kapely Manon Meurt, ktorú sme zobrali, lebo sme chceli babu, gitaristku, multiinštrumentalistku. Venuje sa aj štúdiu starých nástrojov, hrá na všelijaké píštaly, fujary a ďalšie nástroje, ktorých názvy som ani v živote nepočula. A bude s nami aj Val, ktorá má vlastnú drum&bassovú kapelu (speváčka Valentína Vlková z kapely Meowlau x Val, pozn. autora). A dohromady čo s týmito všetkými ľuďmi vznikne… Podľa mňa jedine hudba. Bude zaujímavé aj náročné to spojiť, no nebude to nič radikálne, na čo sa musíš nejako duševne pripraviť. Sú to "iba" pesničky, krásne, farebné, letí si to, vykračuje si to a pozýva ťa to na tú prechádzku tým "obyčajným" lesom. Niekedy aj mimo vychodených trás. Radosť.

Ako to logisticky funguje, keď skúša takáto pestrá, medzinárodná zostava?

Spoločná skúška ešte nebola, Angličania a Francúzi skúšajú v Londýne, Malinovci skúšajú svoje party doma v Náchode, kde bývajú. A ja s babami sme mali spolu vokálové a gitarové skúšky. Málokto vie, že Val hrá aj na gitaru, na ukulele, na basu, už vo Voice hrala na gitare pesničku od Ariany Grande. Ja si myslím, že ona toho ešte prinesie veľa.

The Voice ma vyfackal, hľadala som hĺbku v televíznej zábave

Dobre, že spomínaš The Voice Česko Slovensko, lebo musím povedať, že sa mi veľmi páči, ako si ďalej pracovala s tými talentmi, ktoré si tam stretla. Napríklad o Val som ani nevedel, že ste sa spoznali tam, ale viem, že Peter Juhás a Teri Čikoš boli v tvojom tíme a naozaj si im pomohla aj potom s ich tvorbou a kariérou. To je vzácne, väčšina porotcov / koučov sa na to vykašle, robia s nimi v tej šou, dostanú zaplatené a potom koniec, nepoznám ťa… No ty si s tými ľuďmi ďalej fungovala a mám pocit, že si z toho aj pre nich aj pre seba naozaj vyťažila maximum. Aj keď, úprimne, spočiatku som nevedel, čo si o tom mám myslieť, že si tam vôbec išla, prekvapilo ma to.

Priznám sa, že ja som bola vo veľmi zvláštnom rozpoložení, keď to celé skončilo, lebo som si počas tej skúsenosti uvedomila, že ten Voice vôbec nie je o hudbe. Ja som do toho išla primárne s tým, aby som sa jednak niečo naučila, jednak objavila nejakých nových ľudí, s ktorými potom môžem ďalej robiť alebo im inak pomôcť. A je pravda, že kasting bol urobený dobre, bolo tam kvantum talentovaných ľudí. Lenže vieš, v hudbe je to tak, že nestačí iba, aby si mal talent reprodukovať cudzie hity. Musíš mať niečo viac, musíš byť ambiciózny, mať chuť niečo tvoriť, niečo hľadať, povedať sám za seba, mať ako umelec a človek nejaký svoj odkaz, myšlienku.

Takže aj toto som sa počas tej šou snažila tým mladým ľuďom dať a na záver som bola rozčarovaná, lebo som pochopila, že tam to nie je o hudbe v takomto hlbšom zmysle. Ale povedala som si, že to je jedno, že mňa to neodradí. Povedala som Juhásovi, nech maká ďalej a pomohla mu naštartovať to tak, že sme zaplatili výrobu prvého singla aj videa a veľmi sa teším, že stále tvorí, lebo on má podľa mňa jeden z najkrajších mužských hlasov, aké sa tu objavili, len ešte musí možno dozrieť. Potom je tu Valentína, ktorá si rýchlo našla tú svoju cestu a išla si za svojím. A Teri Čikoš som napísala song a takisto sme aj zaplatili nahrávku. Podľa mňa to bol silný ročník, v mojom tíme bol aj Šimon Švidraň, ktorý si veľmi rýchlo sám zadefinoval vlastný sound a našiel cestu.

On je úžasný, pre mňa je Darkness Positive jedna z najlepších koncertných kapiel na Slovensku.

Šimon je extrémne talentovaný a ja som mu hneď hovorila, že ty tu ani nemusíš byť, ty si už všetko vyhral, choď robiť hudbu. On to naozaj nepotreboval. Takže aj cez všetko negatívne, myslím najmä tú negatívnu publicitu, ktorá ma skoro položila, to nakoniec hodnotím tak, že to bola fantastická škola a prinieslo mi to do života veľmi veľa nových ľudí. A som za to vďačná, pretože ma to aj trošku vyfackalo… Nie, že trošku, dosť ma to vyfackalo. Ale asi som si to zaslúžila. Išla som robiť televíznu zábavu a hľadala som v nej hĺbku. Nakoniec len hráš nejakú hru. Mala som pocit, že som podpísala takú zmluvu s diablom, že ideš rozhodovať o tom, akí talentovaní sú druhí ľudia. A kto ti dal tú moc o tom rozhodovať? Myslím, že to má obrovské medzery, ale ľudia na to kukajú.

Ale napriek tomu to do seba pekne zapadlo, že tí, ktorým si tam vedela pomôcť, si naozaj pomohla, a našli ste sa v tom, čo si aj spomínala, že nie je to len o tom talente. Ja som vždy mal pocit, už od prvej SuperStar, že všetci tam vedia spievať, ale nie každý má aj nejaký svoj osobitý vkus. A že ten vkus je pre mňa možno rovnako dôležitý ako technická stránka spevu. Trebárs niekto môže úžasne spievať, ale keď spieva veci, ktoré ma nebavia, resp. ktoré nič zaujímavé a iné na tú scénu neprinášajú, tak ten talent sám o sebe nestačí. V talentových šou sa dokonca často ani nedozvieme, aký majú tí súťažiaci vlastne vkus na hudbu, lebo si vyberajú len z vopred daných možností, prevažne otrepaných hitov. A potom to vidieť aj na tej vlastnej tvorbe, ako sú v nej stratení.

Presne tak. Napríklad Anička, Annamária d’Almeida, ktorá ten Voice vlastne vyhrala… Je to geniálna speváčka, ale nemá pesničky. Preto im všetkým stále hovorím – píšte si, zapisujte si všetko, čo vám napadne. Keď som spoznala Richarda Müllera, on si stále niečo písal – vždy mal nejaké popísané vreckovky a papieriky, ktoré nosil po vreckách. Aj text Nočnej optiky napísal na nejakom žúre na takúto vreckovku. A dal to mne a mala som to niekde vo vrecku, a potom mi volal, že "prosím ťa, máš tie moje papierové vreckovky?", a ja že prečo, a on, že "mal som tam napísaný text". Pamätám si, že som mu to doniesla do rádia Twist a bol to text Nočnej optiky. Podobne som potom aj ja zvykla uprostred noci na žúroch utekať a hľadať tiché miesto, kde si môžem nahrať nejaký nápad do mobilu. Takže ja všetkým vravím, píšte si a nahrávajte. Tá vnutorná debata, ten kontakt s vašimi myšlienkami, to je základ tvorby.

Láska k Slovensku vs. obyčajný život

Mám aj jednu "divácku otázku". Pýtal som sa mojej "bubliny" na Facebooku, čo by ľudí o tebe zaujímalo, a padla tam taká dobrá otázka, že či si vieš predstaviť, že by si sa vrátila na Slovensko a žila tu?

Poviem to tak, ako to cítim. Ja som strašne vďačná za to, že sa nikdy neprelomilo to puto medzi mnou a touto krajinou, pretože sem chodím naozaj veľmi často. Takže ja sa necítim tak, že som niekde úplne na konci sveta odrezaná. Nakoniec, nie je to až tak ďaleko. A možno aj tým, že žijem v zahraničí, tak pociťujem veľmi silné puto k slovenčine, cez tú tvorbu.

Niekedy ma ale mrzí, že nemôžem byť v istých situáciách na istých miestach, mrzí ma, že mi unikajú drobnosti zo životov mojich blízkych, mojich priateľov, ktorí prežívajú veľa vecí bezo mňa a chcela by som pri tých momentoch byť. Či je to narodenie ich detí alebo životné jubileá, môjho brata, jeho detí, mojej rodiny, častokrát pri tých udalostiach nemôžem byť.

Na druhej strane som veľmi vďačná za to, že moje deti, a v podstate aj ja, môžeme žiť úplne obyčajný život. Že sa na mňa nikto nedíva, že ma nikto nesúdi. Že nikto nehodnotí, ako vychovávam svoje deti, ako sa obliekam, ako žijem… Tá šanca žiť takýto život ma zachránila. Dlhé roky som žila v totálnej bubline, nechodila som von, do obchodov, na poštu. Bola som iba Jana Kirschner.

Čiže v podstate ti na živote v zahraničí vyhovuje hlavne to, že si tam ako keby neznámy človek.

Presne tak. Raz za čas ma niekto spozná a je to veľmi milé, lebo Slovákov naozaj môžeš stretnúť aj v odľahlých kútoch Anglicka a Škótska… Už sa mi stalo, že v dedine, kde bolo 150 ľudí, žila pani, ktorá bola z východu. A piekla koláče v miestnej kaviarni, bolo to veľmi pekné. No ešte keď sa vrátim k tej otázke – momentálne je to pre mňa veľmi ťažká predstava, pri všetkom, čo sa deje…

Áno, skôr viac ľudí uvažuje nad odchodom ako nad návratom, teraz je taká doba.

Ale myslím si, že ja nie som ten človek, ktorý si vie predstaviť, že odíde naveky, spáli mosty a zavrie všetky dvere. Ja som otvorená, nechávam to plynúť.

Svoje asi robí aj to, že máš rodinu s Eddiem, ktorý má brutálnu kariéru tam, kde ste. On by asi nevedel úplne fungovať na Slovensku.

Vieš čo, myslím si, že by vedel, dokonca on ma chvíľu presviedčal, aby sme išli bývať do Košíc. On máva takéto svoje momenty, potom mal, že poďme žiť do Brna. On hľadá, stále hľadá, "v tých Košiciach sa to deje, tam sú tí ľudia, poďme tam!"… A teraz mi povedal veľkú novinku, ale povedal mi, že to nemám nikomu hovoriť, tak to oznámim Hudba.sk (smiech). Povedal mi, že sa ide vážne venovať štúdiu slovenčiny. Takže to ma dojalo celkom.

To je pekné, držím mu palce! A tým mi vlastne úplne nahrávaš na druhú časť tej diváckej otázky, že či tvoje deti vedia po slovensky, či sa dohovoria bez problémov.

Staršia dcéra Matilda sa dohovorí, a tá mladšia, Yola, tým, že boli opatrenia proti covidu, tak sme sa pár rokov nemohli tak často stretávať s rodinou, takže slovenčina je v jej prípade trošku horšia. Ale musím povedať, že keď sme tu a keď sa denne rozpráva s ľuďmi po slovensky, hlavne v lete, tak už jej to ide veľmi pekne. A veľmi pekne to znie. Nemá problém s výslovnosťou, skôr s gramatikou. A to jedna aj druhá.

Slovenské skloňovanie je masaker.

Presne, myslím si, že to je pre nich veľmi ťažké a na tom budem musieť trošku zapracovať. Chcela by som, aby tú slovenčinu mali už len kvôli tomu, že je to niečo, čo v tom svojom prostredí majú iba ony. Hovorím im, že bude dobre, keď budete mať niekedy taký tajný jazyk, že sa môžete ako sestry dohodnúť bez toho, aby tomu niekto rozumel.

Pri tomto som si spomenul na myšlienku, ktorú zvykne hovoriť Mišo Kaščák, že je veľa slávnych svetových kapiel, ktoré môžeme obdivovať, ale tie naše slovenské, to máme len my, vlastne nám môžu závidieť. Milujem tento pozitívny prístup, aj keď je to trošku také, že je to asi viac výhoda pre fanúšikov ako pre tie kapely. Ty to máš vlastne ako, zvykneš koncertovať aj Anglicku? Máš tam niečo, čo by sa dalo nazvať hudobnou kariérou, alebo sa to tam proste len "kuchtí" a potom prídeš a stačí ti to Slovensko a Česko?

Presne si to povedal. Ja som tam už dlho a aj som nad tým rozmýšľala, ale možno skôr cez ten songwriting, nad tým stále uvažujem, že by som tu písala skladby pre iných umelcov. Asi by sa mi už nechcelo ísť do niečoho takého, že pustiť sa do speváckej kariéry v UK, pretože je tam obrovská konkurencia, veľmi veľa dobrých speváčok, a hlavne si to vyžaduje veľa času. Možno je to už spôsobené aj vekom, že už mám aj trošku inak nastavené priority ako predtým. Tie ambície, ktoré vo mne boli v tom roku 2005, keď som prvýkrát prišla do Británie... Dnes tu už ten hlad nie je, netúžim po tom, aby som bola slávna. Pre mňa je skôr hnacím motorom stále cez hudbu spoznávať nových zaujímavých ľudí a venovať sa tvorbe a hudbe.

A nemáš ani takú ambíciu, že by si svoju slovenskú tvorbu prezentovala zahraničnému publiku? Či myslíš si, že by to nefungovalo?

Keď bude taká príležitosť, tak veľmi rada. Ja si myslím – a vidím to aj na tých hudobníkoch z MadMadMad, keď sme nahrávali – že ten svet sa naozaj veľmi otvoril a ľudia kultúru z iných krajín vnímajú a objavujú čoraz viac. Keď sme vydali Moruše, tak Eddieho veľmi dobrý priateľ, ktorý robil svetlá pre Róisín Murphy, bol v nejakej galérii vo východnom Londýne a keď tam vošiel, tak tam hrala Moruša Čierna. A hneď písal Eddiemu, že "tvoja žena tu spieva, hrajú tu v galérii celý jej album". To ma veľmi potešilo a dojalo. Podľa mňa ľudia si to nájdu. Keď urobíme naozaj dobrú hudbu, ktorá je inšpiratívna a krásna, tak sa s tým vie niekto stotožniť aj bez toho, aby rozumel tomu jazyku. Vidím to aj na koncertoch. Už sme hrali napríklad v Bruseli, prišli tam Francúzi, Belgičania, Angličania... Im je jedno, v akom je to jazyku.

Je to tak. Mám kamaráta Švéda, kedysi hrával v hardcore / punkových kapelách. Keď bol u nás, veľmi ho zaujímala slovenská hudba, tak mu teraz robím každý rok playlisty slovenskej a českej hudby a dávam mu tam všetko možné bez ohľadu na žáner. A minule mi písal, že "Spotify roundup mi vypľul, že To okolo nás bola moja najhranejšia pesnička za celý rok 2023". On proste tú skladbu miluje. Neviem, či si aj prekladal text, alebo je naozaj hudba tak univerzálny jazyk, že ho to tak zasiahlo aj bez toho, aby rozumel, o čom tam s Parou spievate.

Wow, to je fantastické! A je to možno aj na zamyslenie… Že či by fungovalo, keby sme urobili napríklad anglický text…

Aj Vašo Patejdl to robil v osemdesiatych rokoch… Perfumes of Girls!

To by sa ale muselo preložiť veľmi dobre. No poviem ti, že ako žijem v tej Británii a počúvam slovenských interpretov, ktorí spievajú po anglicky, tak už majú veľmi dobrú výslovnosť. Napríklad včera sme počúvali ADONXS-a, on býval štyri roky na našej ulici v Londýne.

Poznala si ho skôr než bol v SuperStar?

Ja som ho občas vídala na tej našej ulici a hovorila som si, že aký štýlový týpek. Potom som raz počula, že hovorí po slovensky. No a zrazu bol ten štýlový týpek v SuperStar a ja som nevedela, len som mala pocit, že ho odniekiaľ poznám… Asi pred rokom sme si začali písať, lebo sme uvažovali nad tým, že by sme spolu niečo urobili a on, že "inak, ja si ťa pamätám ešte z Chiswicku" (štvrť v západnom Londýne, pozn. autora) a vtedy mi to kliklo, že "Prosím? To si bol ty ten štýlový týpek, ja neverím!". Takže úplne vtipné, že my sme boli v Londýne susedia a len sme tak po sebe pokukávali. A musím povedať, že jeho skladba Game, to je naozaj veľmi dobrý songwriting, výborná vec. To keď počujem, tak si hovorím, že vieme to robiť aj tu na Slovensku, nie je to tak, že to nevieme.

Jana Kirschner, 2024 Zdroj: Ondřej Pýcha

Nie je ľahké byť matkou a zároveň umelkyňou

Divácka otázka odo mňa: Si kamoška s Róisín Murphy?

(smiech) OK, hmm… Nepovedala by som, že sme úplne kamošky, ale tým, že máme na seba napojené Google kalendáre a vždy vidíme, čo jedna a druhá robí, a tým, že jej musical director je môj muž, tak sme veľmi prepojené. Vnímam aj veľké podobnosti v rámci našich príbehov. Nepovedala by som, že sme podobné charaktery z tej ľudskej stránky, ale v mnohom jej ako matka a umelkyňa rozumiem. Práve preto, že si takisto prešla nejakým vývojom tej kariéry, že mala obrovskú slávu s Moloko, a teraz už naozaj niekoľko rokov vychováva deti a zároveň tvrdo pracuje na svojej kariére.

Nie sme také priateľky, že by sme spolu chodili na kávu, ale keď sa stretneme, tak mám pocit, že sa máme rady, že sa rešpektujeme. A niekedy ma veľmi poteší, keď mi Róisín niečo okomentuje alebo olajkuje. Alebo že keď sa stretneme, tak mi napríklad povie, že videla môj klip s tým Ideom a že sa jej páčilo, ako to znie a že to bolo cool. To ma tak poteší, lebo je to žena, ktorú mám naozaj veľmi rada a mám rada aj jej tvorbu. A veľmi ju uznávam za to, ako to všetko zvláda, že má ako umelkyňa svoj ksicht a svoju víziu, ktorú dokáže zrealizovať. Nie je to ľahké byť matkou a zároveň umelkyňou a autorkou, a udržať si vyše 30 rokov pozíciu v šoubiznise. Tie príbehy sú v mnohom podobné.

Reportáž: Róisín Murphy v Prahe dávala odvážne lekcie popu pre pokročilých

V lete si mala tlačovú besedu na Pohode, kde si okrem tvojho nového albumu spomenula aj česko-slovenský projekt, ktorý mal pracovný názov Rozhovory. Čo to je, resp. čo to bude? A prečo česko-slovenský?

Možno to ani nebude, ale je to taký môj sen. Prvotná myšlienka vzišla z toho, že som niekoľkokrát spievala s Danom Bártom, ktorého mám veľmi rada a veľmi si ho vážim. Spievali sme spolu První noc v novém byte, ktorú som pôvodne naspievala s Nohavicom. A odvtedy mám takú ideu, že by som s Danom veľmi chcela niečo urobiť, niečo ako bol album Raising Sand od Roberta Planta a Alison Krauss. Takže pôvodne sme to mali byť len my dvaja a pesničky, ktoré sú venované vzťahom. No potom som si povedala, že možno by to bola škoda, keby to bol iba jeden muž a jedna žena. Že možno si niečo môžu povedať aj dve ženy napríklad. Ale ten koncept sa stále mení. A na môj zoznam pribúdajú noví ľudia ako Fvck_Kvlt alebo Vojtik, pretože to, čo robia, nielen vo mne naozaj rezonuje.

A prečo česko-slovenský… Ja som si pri nedávnom rozhovore s človekom, ktorý bol dosť významný v českom Universale, vypočula, že "vieš čo, zabudni na to, slovenčina už v Čechách nikoho nezaujíma". To ma teda dojalo a myslím si, že to nie je pravda. Ten istý človek mi zároveň povedal aj vetu "Milá Jano, už není čas na hrdinství". A ja si myslím, a s každým jedným albumom, s ktorým vstúpim do neznáma a vykročím do toho prázdneho priestoru, cítim, že vždy je čas na hrdinstvo. Aj keď to nie vždy beriem úplne hrdinsky a vnútorne prežívam muky s každým jedným riskom a novým albumom, ale vždy sa mi to vráti. A vidím, že to má zmysel aj pre ľudí, pre fanúšikov. Myslím si, že by bola škoda, keby slovenčina v Česku zmizla, keby sa tam slovenským umelcom zavreli brány. A hlavne, ako som už hovorila, veľmi ma bavia prepojenia slovenčiny a češtiny.

Práve na tomto mieste som na jeseň robil rozhovor s Jurajom Benetinom z Korben Dallas a Anetou Langerovou. Ich spolupráca krásne funguje, presne aj pre spojenie slovenčiny a češtiny.

Ja tie ich veci milujem. Anetina poloha v duetách s Jurajom je absolútne krásna.

Tak keď bude album Rozhovory, tak Aneta by mohla byť tá žena, s ktorou si niečo povieš.

Presne tak. Ja si myslím, že aj je o čom v jej prípade. Ale vieš, u mňa je to veľmi nevyspytateľné. Veľa ľudí mi hovorí, že už by nechceli čakať sedem alebo osem rokov na môj ďalší album a aj ja cítim, že po tomto albume už taká dlhá pauza nebude.

Album Obyčajnosti môžete počúvať od 20. marca na všetkých streamovacích službách.

Jana Kirschner – Obyčajnosti Tour

3. 4. (16:00 a 20:00) – Banská Bystrica, Záhrada CNK – vstupenky na 16:00
4. 4. (20:00) – Lučenec, Synagóga
5. 4. (20:00) – Košice, Tabačka – posledné vstupenky
6. 4. (20:00) – Žilina, Nová Synagóga – vypredané
7. 4. (20:00) – Praha, Lucerna Music Bar
9. 4. (20:00) – Brno, Fléda
11. 4. (20:00) – Bratislava, Stará Tržnica – vypredané
12. 4. (20:00) – Bratislava, Stará Tržnica – vstupenky