Nahromadené pocity, myšlienky a prežité situácie pretavujú Korben Dallas do svojej hudby. Napriek tomu, že väčšinový autor textov Lukáš Fila pôsobí v novinárskom prostredí, v hudbe sa spoločenským reflexiám skôr vyhýba a necháva ju ako priestor pre vnútorný svet.
Do tohto sveta nám otvára dvere aj v poradí už deviata štúdiovka Korben Dallas – Pohyb!. Aktuálne prebieha jesenná časť turné k tomuto albumu a zostávajú už len posledné dva koncerty, vo štvrtok (28.11.) v KKC Hviezda v Trenčíne a v piatok (29.11.) v Ružomberku.
Si novinár aj šéf vydavateľstva, ale zdá sa, že v hudbe sa vyhýbaš pracovným témam. Vedome rozdeľuješ tieto dva svety?
Áno, je to tak. Nemám rád explicitné komentovanie spoločenskej situácie v textoch. Ak, tak možno len v narážkach. Môžem si dovoliť tento komfort, pretože mám dennú prácu, kde si to "odfajknem". Ale na druhej strane to beriem aj tak, že nech už umenie pomenúva akékoľvek javy, ak je naozajstné a úprimné, prispieva ku komunikácii medzi ľuďmi, k scitlivovaniu a k zvýšenej vnímavosti, čo sa potom prejaví aj pri spoločenských témach. Najkomfortnejšie sa cítim, keď pomenúvam svoju realitu – vnútornú, alebo tú bezprostredne okolo seba. Spoločenské témy nechávam bokom.
Takže teba dostáva do tvorivého pohybu bežný život?
Určite áno. Často sa ľudia pýtajú, či by sme sa chceli a mohli venovať len hudbe. Jasné, že mohli, aj v slovenských podmienkach by to bolo možné. Ale tie naše bežné životy sú veľké plus. Dávajú nám slobodu. Nemusíme sa fixovať na to, koľko ľudí príde na koncert a koľko koncertov odohráme. A bežný život je neustálym zdrojom inšpirácie, aj pretlaku (smiech). Vytvára množstvo vecí, ktoré musia byť nejakým spôsobom ventilované.
Pripadá mi fantastické mať takéto alterego, keď máš prácu a bežný život, ale môžeš si odskočiť na pódium, kde je svet iný. Funguje to takto?
Funguje to rovnako ako každé hobby. Nechcem zhadzovať našu tvorbu, alebo jej vážnosť. Ale je to aj únik do iného sveta, je to aj relax. Nechcem, aby to znelo, že toto je naše rybárčenie, ale aj keby chodilo na naše koncerty päť ľudí ako na začiatku, aj tak by to pre nás malo hodnotu.
To je skvelé počuť.
Sadnúť si do auta a dostať sa do iného sveta je absolútny reset. Všetko, čo sa v piatok zdalo byť v práci ako problém, už v pondelok problémom nie je.
Obdobie zmien zrkadlené v tvorbe
Okrem toho, že koncertujete a máte svoje zamestnania, tak ste veľmi tvoriví. Aspoň posledné roky máte za sebou silné obdobie.
Nič nás netlačí. O peniazoch sa ani nebavme. Ak človek v dnešnej dobe dokáže z hudby niečo zarobiť, tak je to z koncertovania. A je jasné, že keď vydá nový album, tak to môže pomôcť. Ale nemusí vydávať každé dva roky album, aby mohol koncertovať. To by sa dalo aj pri nižšom výstupe.
Ani nemáme label, ktorý by nás do niečoho nútil, lebo si hudbu vydávame sami. Nie je to tak, že by sme museli niečo robiť. Je to tak, že chceme. Mám asi päťdesiat textov v šuflíku a väčšina sa ani neurobí.
Prečo?
Keď je niečo dlhší čas v šuflíku, tak to tam potom aj zostane. Málokedy sa k tomu vraciame. Je fajn, keď hudba odráža moment, keď vzniká. Možno raz vyschnú pramene inšpirácie a budem ešte hľadať tridsať rokov staré zápisky po šuflíkoch, ale snáď nie. Témy našťastie prichádzajú.
Za to asi môže pestrý život, však?
Korben Dallas má teraz trinásť rokov, a je to obdobie, ktoré bolo extrémne nabité udalosťami aj vo svete, aj v našich osobných životoch. Keď sme začínali, tak nikto z nás nemal deti, pracoval som na úplne inom mieste, býval na inom mieste. Keď sa pozriem na to, čo sa mi v živote deje, tak nič sa nepodobá na to spred trinástich rokov, to je pre mňa úplný pravek. A platí to aj pre hudbu.
Jasné, že všetci sme sa hudbe venovali aj pred Korbenom, ale úspech prišiel v relatívne v pokročilom veku, keď sme mali po tridsiatke. Nikto s tým už ani nerátal a ani to nebolo niečo bežné, na čo by sme boli zvyknutí.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Myslím si, že vám ten vek a hranie prospievajú. Vyvíjate sa a zrelosť je vašou výhodou.
Ďakujeme ti, snáď je to tak. Snáď aj väčšina našich fanúšikov to takto má. Priťahujeme ľudí s nejakým typom nastavenia, ktorí od nás nečakajú, že budeme robiť dookola to isté ako AC/DC. To by sa nám ani nechcelo. Neviem, do akej miery je možné odísť sám od seba, lebo je tam iks automatizmov a stereotypov.
Napriek tomu je však váš pohyb citeľný.
Vedome sa snažíme nerobiť dvakrát to isté. Jasné, že je malá šanca, aby sa to podarilo. Ale keď je tam odhodlanie, tak to snáď aspoň niekedy vyjde. Samozrejme, že sa vracajú niektoré textové motívy, témy, aj konkrétne použité nosné slová. Podobné je to aj v hudobnom výraze. Ale určite máme ambíciu, aby to nebolo len recyklovanie niečoho, čo nám ide, čo označíme, že toto sme my, a budeme to robiť dookola. Naopak. Je tam pulzovanie, skúšame sa poprieť, a možnože si potom zas uľaviť tým, že sa vrátime o pol kroka späť.
Máte šťastie v podobe hlasu Juraja Benetina. To je strecha, ktorá funguje.
Aj Juro má vedomú ambíciu s hlasom pracovať rôzne. A tiež to niekomu nesedí, lebo by chcel počuť len ten hlboko položený, clivý a ťahavý hlas, ale na prospech veci aj on má momenty, keď to popiera a ide niekam inam. A možno je to okamih, keď tá prvá rada zaľúbených dievčat je smutná na chvíľku... Toto nie, dajte nám naspäť to druhé. (smiech)
Narážala som napríklad na skladbu Som dosť dobrý?, kde v závere je emotívne vyznanie, ale hudobne to nekorešponduje. Je to emotívny krik.
Nerobíme poéziu, kde by bolo všetko povedané slovom, ale nerobíme ani inštrumentálnu hudbu, kde by všetko povedala hudba. Robíme niečo, čo je spojením týchto dvoch vecí a iba v tom spojení je to kompletné. Nálada textu býva nejaká, ale hudba ho postrčí iným smerom, ktorý je tiež jeho legitímnou interpretáciou. Len inou.
Ale nie je to jediný príklad vo vašej tvorbe.
Aj povedzme skladba Pekne zomrieť. Keď si to niekto len prečíta, tak si povie, že čistá depresia. A hudba niežeby to poprela, ale zrazu tomu dáva iný twist.
Vyjsť z komfortnej zóny
Do akej miery a akým spôsobom do tvorby vstupuje ako producent Tomáš Sloboda? Od albumu Deti rýb je vaším novým elementom.
Milujeme ho.
Ale asi nie je jednoduché zrazu niekoho pustiť k tvorbe.
Nie je to úplne jednoduché. Tým, že máme veľa albumov, tak sme už pracovali s viacerými producentmi. Pracovali sme s Erikom Horákom, Petrom Ostrouchovom, Eddiem Stevensom, Ľubom Petruškom. Máme vyskúšané rôzne varianty a všetky boli fajn, ale s Tomášom si to extrémne sadlo. Môže to súvisieť aj s naším vekom a nastavením. Možno kedysi by sme to zobrali inak ako teraz. Hudobne aj ľudsky priniesol presne to, čo tam malo byť.
V čom je to čaro?
V jeho schopnosti vycítiť, kedy nás má nechať robiť a neudusiť, čo vzniká. Producent musí mať predstavu, kam to celé smeruje. Ale nie je dobré, keď je tá predstava tak pevne daná, že to pridusí v ľuďoch spontánnosť. Tomáš vie geniálne vycítiť, dokedy ešte vieme s pesničkou pohnúť a nemá zmysel sa do toho montovať, a kedy už sme na dne so silami, alebo sa v niečom zbytočne motáme, a treba, aby prišiel a povedal, že bude to takto.
On na našich nahrávkach aj hrá, čo tiež nie je neobvyklé, ale vie, ako sa do toho zapojiť, aby to zrazu nebolo o Tomášovi Slobodovi. Je to senzačná spolupráca a už teraz máme nové plány a bavíme sa s Tomášom o tom, že chceme pokračovať v spolupráci s ním, lebo je to vzácne.
Lukáš, ale ty si na tomto albume vyšiel zo svojej komfortnej zóny.
Áno.
V skladbe Babky spievaš ty a je to celé také iné. Krásne funguje rytmika slova s dynamikou skladby. Ako k tomu došlo? Bolo to tvoje rozhodnutie? Cítil si, že toto je skladba, ktorú by si mal ty spievať?
Celé moje hudobné snaženie je vychádzanie z komfortnej zóny. Veľké vychádzanie z komfortnej zóny sa začalo, keď od nás zrazu odišiel Ľubo Petruška. Bola otázka, či ideme hľadať ďalších hudobníkov, pretože zvuková pestrosť, na ktorú sme boli zvyknutí, bola zrazu preč. Ale uzavreli sme to tak, že ideálne bude zostať traja.
No pribudol kláves, na ktorom stála skladba Teória všetkého. Povedal som si, že oprášim svoje vedomosti z chodenia na klavír spred dvadsiatich ôsmich rokov. Zrazu tam bol klávesový nástroj, na ktorý sa pokúšam hrať. To bolo prvé vystúpenie z komfortnej zóny. Minulý týždeň sme hrali na oslavách Novembra v Prahe. Hral som Teóriu všetkého a moja žena sa mi smeje, že som hral na klavíri na Vaclaváku. Moje zručnosti sú v tomto smere obmedzené, ale odvaha mi nechýba. (smiech)
Ale znie to ako vrchol tvojej klavírnej kariéry a hneď na začiatku.
Absolútne. Úplný začiatok bol, keď nám vychádzal album Deti rýb. Mali sme press day v Prahe v Jazz Docku spojený aj s hraním. Vedeli sme, že príde točiť Česká televízia. Nikdy predtým sme nehrali Teóriu všetkého naživo. Takže som sadol na stage a hral som prvýkrát v živote verejne na nástroji, na ktorý v skutočnosti neviem hrať, ale normálne všetko vyšlo, ľudia zatlieskali. Tak to je taký náš domáci vtip, že čo to je za drzosť, že naozaj nemám boha pri sebe.
Ako ale došlo k tvojmu spevu?
Nikdy som neprichádzal s hudbou alebo s pesničkami. Najlepšie nám sedí, keď Juro prinesie hudbu, vymyslím si tam basu a celé to s Ozom doplníme. Vtedy sa dejú tie veci, ktoré majú ľudia na Korbene radi. Ale ako roky plynú, tak som si začal niečo aj sám pižlikať. A v rámci všetkých tých zmien, ktoré sa diali, tak sa odakceptovalo aj to, že budem mať na albume pesničku.
V štúdiu pri nahrávaní si medzi kamošmi, takže tam to nie je desivé. Nič sa nedeje. Iné to je, keď sa to má prvýkrát stať verejne. Už mi viackrát napadlo na nejakom mieste povedať, že tu to nehrajme, to sa nehodí. Ale väčšinou to v rámci súčasného setu zahráme a nejak to ide. A pre ľudí, ktorí sú tam, je to v rámci jeden a polhodinového setu vítané odpočinutie. Je to niečo iné, a potom sa zase tešíme, že je tam ten pekný Jurov spev a všetko ide tak, ako má ísť. Tak to funguje a je to sranda.
Začínam sa čoraz viac tešiť na ten trenčiansky koncert. Čo môžeme očakávať?
Poriadnu dávku kvalitnej muziky… Také ti mám povedať? (smiech)
Tešíme sa na to. Je to fajn, lebo program si už sadol. Viac než polovica playlistu je tvorená pesničkami z posledných dvoch albumov. A z Pohybu! hráme veľkú časť, čo nie je úplne obvyklé. Na naše potešenie skladby dobre koncertne fungujú. A vieme si ten koncert naozaj užiť. Keďže vieme, že na jar budeme robiť koncertne úplne inú vec, a potom ešte inú vec, tak už to v tejto podobe len párkrát zahráme. Je to niečo, s čím sme prežili naozaj pekný rok.
To by bol pekný záver, ale mám ešte poslednú otázku. Žijeme teraz takú zvláštnu dobu, mám pocit, že sa niekedy aj strácame – v tom, že neplatia pravidlá, aj v beznádeji, niekedy sme smutní, čo sa to vlastne deje. Dokážeš v tejto atmosfére tvoriť?
Veľa veľkých diel vzniká v ťažkých situáciách, nielen spoločenských, ale aj osobných. Kopa albumov vznikla s tým, že práve ma opustila a nahrám celý album o tom, že ma opustila.
Na tom je postavený hudobný svet.
Tak. Myslím si, že je to naopak veľmi obvyklé, že v takejto situácii sa tvorí. Druhá vec je, do akej miery je zdravé si pripúšťať tú verejnú situáciu. Púšťať si ju do hlavy. Samozrejme, treba to robiť. Neuznávam, že niekto sa odsťahuje na lazy a povie, že dejiny a spoločnosť sa ho netýkajú. Myslím si, že to sa nedá a ani to nie je zdravé. Ale zas nie je ani zdravé celý deň sedieť pri Facebooku a horekovať nad tým, ako je všetko hrozné a vystavovať sa negatívnym informáciám. Treba aj v tomto nájsť ten pravý balans.
Súkromný život a podstata bytia nám prinášajú dosť veľkých výziev a trápenia, aby sme si nechali politickou situáciou priťažiť. Poviem pravdu, že z podstaty svojej práce sa tomu, čo sa okolo nás deje, venujem, ale snažím sa nenosiť si to domov. Dejiny už priniesli všeličo, teraz nekončia. A nikomu to nakoniec nepomôže, keď sa tým nechá ubiť.
Zostávajúce koncerty turné Korben Dallas – Pohyb!
Autorka: Martina Slivková
Súvisiaci interpreti: Korben Dallas
