Album slovenskej ethno-jazzovej kapely SOLE nazvaný Elos patrí medzi najlepšie domáce debuty tohto roka. Vyšiel 1. marca a nájdete na ňom desať tradičných piesní rôznych národov upravených do originálnych aranžmánov.
Kapelu SOLE tvoria pianista Ľudovít Kotlár, akordeonista Filip Urda, kontrabasista Ľubomír Gašpar a na bicích hrá Juraj Raši. Viac o tom, ako album vznikal, sa dočítate v rozhovore so speváčkou skupiny Júliou Kozákovou.
Zdroj: archív skupiny
Ako vyzerá tvoj život v týchto dňoch?
Momentálne je to u mňa pomerne členité, pretože jednak máme s existujúcimi projektmi koncertnú činnosť a to chce hudobnú aj produkčnú prípravu, ale súčasne je to tak, že pracujem na svojich nových veciach. Práve mám skúškové obdobie, takže tieto dni žijem najmä tým. Teraz končím druhý ročník jazzového spevu na JAMU v Brne a v rámci toho štúdia sa zameriavam na rozvoj toho, aby som pracovala na autorskej muzike. Veľmi ma baví rozvíjať a podporovať práve môj autorský hudobný jazyk. To je hlavný cieľ môjho štúdia a veľmi ma v tom podporuje práve pedagogička môjho hlavného odboru Géraldine Schnyder. Je to výborná učiteľka, pôvodom zo Švajčiarska, žijúca v Brne.
Tvoja spevácka a koncertná kariéra je už teraz dosť bohatá. Prečo si sa rozhodla vzdelávať sa v hudbe ďalej?
Toto sa ma pýtajú viacerí (smiech). Asi aj preto, že som obdobnú školu neštudovala. Po gymnáziu som akademické vzdelanie získala v etnomuzikológii a antropológii, takže mi to chýbalo. Jednak som mala pocit, že mi niečo ušlo, a zároveň je to pre mňa nielen priestor pre to byť dobrá interpretka, pretože to je to, čo sa mi v tejto chvíli darí, ale tiež viac tvoriť a pristupovať k hudbe komplexnejšie. Písať muziku, aranžmány, texty a mať pod kontrolou obsah. To, čo robíme v kapele teraz, je, že prevezmeme skladbu, bavíme sa o spracovaní, hľadáme v nej význam a spájame sa s ňou v súčasnosti – keďže to vzniklo v minulosti. No a toto je práve iný princíp.
Ako vznikol názov kapely SOLE?
Na to neviem odpovedať (smiech). Je to pekné, krátke, zapamätateľné slovo. Po taliansky je to síce slnko, ale my sa k tomu nevzťahujeme. Najprv sme ako kapela chceli hrať iný žáner, tanečnejší a volali sme sa ACALARI ensemble. Ale k tejto hudbe nám to nakoniec nepasovalo.
Názov albumu Elos je zase zrkadlovo napísaný názov kapely, a tento koncept albumu hovorí o tom, že tie piesne z rôznych časov nás zrkadlia, majú univerzálne témy o hlbokom sklamaní, láske, snoch, humore. Sú nadčasové a ľudské a sú prítomné aj v našich životoch, hoci ich žijeme tu a teraz. Sú to témy, ktoré nás ako ľudí spájajú nadčasovo, nadpriestorovo.
Čo vás dalo dokopy a kedy kapela vznikla?
Niekedy v roku 2020, a to pomerne prirodzene. Vo voľnom čase sme sa stretávali s Ľudovítom Kotlárom, klávesistom a Ľubomírom Gašparom, kontrabasistom a len sme si tak neformálne muzicírovali. Potom z toho vznikla prvá skladba, ktorú sme sa rozhodli nahrať. Ľubomír dostal šancu nahrať to v novovzniknutom štúdiu kamarátov, kam počas covidu veľmi nikto nechodil a nahrali sme tam nádhernú poľskú tradičnú pieseň Dwa Serduszka, ktorá odznela aj v oscarovom filme Studená vojna. Pretextovali sme ju s Barborou Bagárovou a pozvali sme si tam ako hosťa aj trubkára Juraja Bartoša a sláčikový Spectrum quartet. To bol prvý počin, kde sa narodilo SOLE.
Následne prišla koncertná ponuka, a tak sme rozširovali repertoár. Nosila som pesničky z rôznych krajín a ku každej z nich sa mi viaže nejaký človek, ktorý ma niečo naučil, nejaká cesta, alebo nejaký zážitok. Dostali sa ku mne prirodzene, nie cieleným vyhľadávaním. Samotné spracovanie skladieb, ktoré znejú inak než v origináli, u nás funguje tak, že niekto z chalanov ich zapíše do nôt a v rámci kapely sa to ešte prehodnocuje a mení. Muzikanti sú väčšinou jazzoví a taký je aj zvuk albumu. Nechceli sme to tak, že odznie pesnička a následne sa nekonečne sóluje, ale skôr sme chceli, aby duch danej skladby zostával prítomný.
Album otvára pieseň Vi Ska Dansa Med Sara, zároveň ste ju vybrali aj ako singel. Čím ťa oslovila?
Je to švédska tradičná pieseň a v kapele sme sa zhodli, že pri tejto skladbe sa nám najviac podarilo to, čo som spomínala. Že pri aranžmánoch sme najviac rozpracovali a spracovali pôvodnú esenciu tejto skladby, pričom sme sa hrali s emóciou a farebnosťou a pristupovali sme k tomu ako ku kompozícii a k celku. Ale aby to dýchalo a zároveň bolo spolu. Vzniklo to tak, že sme boli na sústredení a podpísala sa pod tým zrejme táto kolektívna práca.
Výber piesne sa viaže k obdobiu môjho pobytu v Londýne, kde som bola na rezidencii s inými zahraničnými študentmi. Vždy niekto naučil tých ďalších pieseň zo svojej krajiny. Túto ma naučila Moa zo Švédska. Veľmi na oslovil chytľavý a melodický refrén a text je rozprávkovo atmosférický, je to o tanci so Sárou a k tejto skladbe nakrúcame aj videoklip. Zasadili sme si ju do obrazu škandinávskej matky prírody.
Vnútorným spojivom piesní na albume je to, že v tebe osobne zarezonovali. Môžeme si ich jednotlivo podrobnejšie rozobrať?
Začala by som možno dvomi bulharskými piesňami Devoiko Mari Hubava a Ergen Deda. Pred JAMU som študovala na SOAS University v Londýne, toto štúdium však bolo kvôli pandémii dosť prerušené. Fyzicky som tam bola vlastne iba prvý rok, druhý rok vôbec a tretí len tak striedavo. No počas začiatkov bola predstava opustenia domova na tri roky, alebo na neurčito, v tom veľkom meste veľmi náročná. Pre mňa vzťahy, komunita a priatelia veľa znamenajú a nebolo to pre mňa jednoduché.
A zrazu sa mi stalo, že som večer išla po školskej chodbe a z jedných dverí sa ozýval šialene krásny zborový spev. Vošla som dnu a spievalo tam asi tridsať ľudí pieseň Ergen Deda. Bola to skúška London Bulgarian Choir, ktorý vedie Dessi Stefanova, tvorili ho nielen Bulhari, ale aj ďalší ľudia z celého sveta a bol to ekvivalent slávneho zboru The Mystery of The Bulgarian Voices*, ktorý takto spracovával tradičné bulharské piesne do mrazivých harmónií vo štvorhlase. (* Slávny bulharský ženský spevácky zbor je najnovším potvrdeným menom Pohoda Festivalu 2024, pozn. red.)
Bola som nadšená z toho, že som odrazu našla niečo, kde chcem byť. Dessi som to teda povedala, no odmietla ma, že neprijímajú ľudí a sú v procese. Tak som sa opýtala, či tam môžem len chodiť. Na to povedala OK, a už ma neposlala preč. Dokonca som s nimi potom odspievala dva koncerty. Ale nakoľko prišla pandémia, musela som odcestovať domov. Obe piesne teda boli súčasťou tohto repertoáru a bol dôležitou súčasťou mojej odluky od domova v londýnskom svete.
Na albume sú aj piesne v dvoch flamencových štýloch. Koreň je opäť raz v Londýne. V rámci štúdia som si mohla vybrať akýkoľvek štýl či nástroj od akéhokoľvek učiteľa na svete. Hradila to škola online alebo osobne a ja som to využila a začala sa učiť flamencový spev. Zdalo sa mi to energiou veľmi blízke rómskej hudbe, ktorej sa venujem dlhodobo. Je tam síce spoločná história, ale ten hudobný princíp je niečo, čomu vôbec nerozumiem a tie hudobné cykly a štýly sú oveľa komplexnejšie. Online som sa stretávala s učiteľkou Silviou Reinou zo Sevilly a minulé leto som tam aj prvýkrát na mesiac za ňou išla. Zatiaľ to len tak ovoniavam, flamenco je štýl života, to sa nedá úplne zladiť s niečím ďalším. Obe piesne – Quisiera Yo Renegar a Te Voy A Contar Un Cuento – ma naučila ona.
Je tu tiež krásna slovenská balada A nad mlynom, tú poznám roky. Od detstva som vyrastala vo folklórnom súbore a poznám ju z nejakej nahrávky detského folklórneho súboru, ktorý som počúvala ako malá a je moja obľúbená. Je tu samozrejme aj rómska pieseň, to je hudba, ktorej sa intenzívne venujem od trinástich rokov. Úplne inú verziu tejto skladby hrávame s projektom Manuša a tu sme urobili aranžmán na také sedemosminové metrum, že sme to dali do takého groovu. V úvode piesne Ke somas me zaznie tradičný rómsky čardášový štýl, ktorý udáva hlavne kontrabas a akordeón, no práve ten groove tam vnáša kúsok jazzového sveta.
Inštrumentálna skladba Girasole, tú nám napísal Marek Pastírik, tá jediná nie je tradičná. Poslednou, ktorú som ešte nespomenula, je argentínska pieseň Alfonsina Y El Mar, je to svetoznáma samba, pôvodne ju spievala Mercedes Sosa a je to o Alfonsine, ktorá sa rozhodla splynúť s morom, ale v podstate je to o jednej poetke, ktorá si vzala život v mori. Text aj melódia sú úchvatné.
Kto každý sa na albume ešte podieľal?
Na albume sa podieľali aj dvaja ľudia nehudobným spôsobom a to Eva Tonhauserová, ktorá napísala báseň Elos, z ktorej každá strofa prislúcha k jednej piesni. Sú tam svojím spôsobom zreflektované ústredné témy skladieb, vďaka čomu vie poslucháč nacítiť, o čom tá ktorá pieseň hovorí. Eva takto pomohla priblížiť ústredné témy. A ešte Jakub Mikula, ktorý robil grafiku albumu – každej skladbe spravil grafický vizuál a vychádzal tiež z nejakých prvkov či farebností, ktoré danej kultúre prislúchajú. Nahrávali sme s Milanom Cimfem v SONO records pri Prahe a mixoval to Ľuboš Brtáň.
Kde vás môžeme najbližšie vidieť naživo?
7. júna na jazzovom festivale v Rimavskej Sobote a 14. augusta v Banskej Bystrici ale verím, že ich bude pribúdať. Veľmi by som chcela tiež zorganizovať koncert v Brne, keďže sme tu ešte nehrali.
Prečítajte si tiež: Júlia Kozáková po úspechu albumu Manuša: Najpodstatnejšie je pre mňa nestratiť prvotný vzťah s muzikou
CD SOLE – Elos si môžete objednať na oficiálnom webe skupiny www.sole.band, digitálnu verziu môžete počúvať na všetkých streamovacích službách. SOLE môžete sledovať na sociálnych sieťach Facebook a Instagram.
PS: Kapela SOLE má aktuálne na konte aj spoluprácu s Richardom Autnerom. Nahrali spolu vlastnú verziu ľudovej piesne Prší dážď. Júlia Kozáková okrem toho s inou zostavou hudobníkov tvorí kapelu O Gadže Bašaven, ktorej januárové EP Baros Hitos taktiež stojí za pozornosť.
Autor: Michal Húska
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
