K jazzu sa dostal ako poslucháč už v ranom veku. V tom čase to bolo niečo celkom nové a pre Petra Lipu sa stala černošská hudba inšpiráciou na celý život. Hovorí, že hviezdne maniere nepozná, a tak si ich nemôže dovoliť. O svoju radosť z hudby sa delí aj s návštevníkmi Bratislavských jazzových dní a vraví, že hudba je jeho elixír. Peter Lipa dnes oslavuje 75. narodeniny.
Najúžasnejší je rytmus. Potom melódie, harmónie a celkový zvuk. V 50. rokoch to bolo na starosvetské európske pomery úplná revolúcia, nový zvuk, ale aj nová hudba a rytmus. To bolo najzaujímavejšie. Potom tí úžasní speváci. Boli to ľudia z mäsa a kostí. Netušili sme, ako to celé funguje, ale fanaticky sme to celé milovali. Naraz to začalo hrať inak ako všetko, čo bolo predtým. A malo to nádych západu, Ameriky. To bola vtedy veľká móda a zároveň dobrodružstvo.
Ktorý hudobník vás najviac ovplyvnil alebo inšpiroval?
Človek sa vyvíja vo svojom vkuse, chápaní hudby. Vyvíja sa aj v tom, čo hľadá v hudbe. V začiatkoch som bol zvedavý a počúval som všetko, k čomu som sa dostal, rock'n'roll, novinky, Top 20. Dnes už vyhľadávam niečo iné. Postupom času som menil svoje priority. Ak mám spomínať spevákov, tak určite to bol Louis Armstrong, ale aj Elvis Presley sa mi páčil. A Bill Haley a Little Richard. A mnohí ďalší. Potom prišlo niečo, čo by som označil za strelu do stredu terča - Ray Charles. A po ňom ďalší speváci. Tak som sa učil, ako sa dá robiť hudba. A učím sa stále aj dnes. Objavil som napríklad jedného spievajúceho bubeníka a ten je jednoducho génius.
Podarilo sa vám stáť na veľkom pódiu s viacerými hviezdami jazzu. Máte nejaký sen, ktorý by ste chceli, aby sa vám splnil? A vôbec pritom nemusí byť reálny.
Mojím snom je ísť do New Orleans a nahrať tam s tamojšími hudobníkmi platňu. Byť s nimi v štúdiu aspoň týždeň a rozprávať sa s nimi a vyprodukovať tam nejaké dobré nahrávky. To by bolo pekné, keby sa to podarilo.
A prečo si to nesplníte? Neznie to ako nemožný sen.
Nie je to také jednoduché. Treba mať pripravený materiál. Vyžaduje sa veľmi profesionálny prístup, vybrať si muzikantov. Stojí to veľa peňazí a veľa času a neviem, či dnes ešte mám toľko psychických a fyzických síl, aby som tam išiel a celé som to urobil. Preto si tento sen neplním, ale zostáva to v polohe sna a to je tiež dobré.
V čom spočíva to čaro mesta jazzu, ktoré vás láka?
Bol som v New Orleans niekoľkokrát. Sú tam podľa mňa najlepší muzikanti, tí, ktorí tam žijú alebo tam vyrástli. To je to čaro. Keby som mal producenta, ktorý by to zobral pod svoje krídla, tak by som do toho rád išiel. Medzičasom som zmenil dosť veľa aj vo svojom spievaní. Musel by som sa vrátiť k anglickému repertoáru a napísať pesničky, vymyslieť a naštudovať ich a potom tam prísť už len s hotovým produktom. Pozvať do štúdia muzikantov a s nimi to dokončiť.
Bobby McFerrin, koncert v kasíne aj prchavosť emotívnych momentov
Máte na konte veľké množstvo spoluprác. Existuje nejaká, ktorú máte vo svojom srdci zapamätanú, že je špeciálna?
Určite duet s Bobbym McFerrinom je niečo mimoriadne. To sa upieklo v roku 1986 na Bratislavských jazzových dňoch, keď ma pozval na scénu, aby som si s ním zaspieval. Tak takéto niečo sa v živote neprihodí len tak hocikomu a mne už vôbec nie. To bolo veľké šťastie a zhoda všetkých náhod. Tak sa udialo niečo, na čo nikdy nezabudnem.
Bolo to pre vás prekvapenie?
Veľké prekvapenie. Skončil jeho koncert, diváci stáli a tlieskali. Bol to posledný koncert večera, tak som sa chcel rozlúčiť s tým, že ďalší deň pokračujeme. Keďže ľudia chceli prídavok, tak sa ma spýtal, či si nechcem zaspievať.
Mali ste trému?
Veľkú. Jasné. To sa nedá nemať. Keď som mu povedal, že áno, tak som ešte nič necítil, prečo nevyužiť takú príležitosť, ale keď k tomu prišlo, tak som sa trochu roztriasol.
Video z vystúpenia (čas od 31:10):
Pamätáte si na svoj najlepší koncert, keď ste si povedali, že to bolo fantastické splynutie hudby, publika a všetkých ďalších okolností?
Tieto momenty sú veľmi prchavé. Je množstvo vyborných koncertov, ale tieto pocity neprichádzajú často. Toto sú chvíľkové záležitosti. To znamená, že niekedy to je len jedna, dve pesničky alebo chvíľa nejakého sóla. Vtedy príde ten pocit dokonalej súhry, eufória, husia koža a všetky tie emócie a ten zvyšok je normálny. Mám takých koncertov veľa a tých momentov je veľa a som rád, že to zažívam, lebo mám okolo seba dobrých muzikantov, ktorí to so mnou chcú dobre zahrať a ktorým sa to tiež páči.
Je dôležité aj miesto, kde sa koncert odohráva?
Teraz som hral na PetJazze v Petržalke a bolo to veľmi príjemné. Alebo minule sme hrali v kasíne (smiech). Vôbec tam nebolo publikum, ktoré by to zaujímalo. Oni viac miňali peniaze, ale my sme si tak dobre zahrali, že som odchádzal spokojnejší ako keby som hral v nejakej veľkej sále. To je normálny muzikantský život. Hráme, aby sa ten pocit k nám dostavil, a keď sa to podarí, tak to trvá chvíľku.
Čím by sa mal hudobník obrniť, ak by chcel preraziť na hudobnej scéne?
Keďže túto otázku dostávam často, tak som analyzoval slovo preraziť. Preraziť znamená, keď človek hrá hudbu, ktorú má rád, a dokáže ňou uživiť seba a svoju rodinu. Tak vtedy prerazil. Nemusí byť slávny, ale prerazil, lebo robí niečo, čo má rád. Nemusí robiť celý deň taxikára a večer hrať, ale živí sa hudbou a robí hudbu podľa svojich predstáv.
Hudobná oslava s Nohavicom aj Janou Kirschner
Oslavujete okrúhle narodeniny. Pri tejto príležitosti sa organizuje koncertná oslava Peter Lipa 75. Kde vznikla myšlienka usporiadať koncert s množstvom hostí, ktorý sa bude konať 27. septembra?
Nebola to moja iniciatíva. Mne sa do takého niečoho nechcelo samému. Ale prišla za mnou Janka Vachová, ktorá robila takýto koncert Mariánovi Vargovi aj Dežovi Ursinymu. Povedal som, dobre, poďme do toho. Takže som zvedavý, ako to celé dopadne.
Jedným z vašich zásadných spolupracovníkov je aj Milan Lasica, myslíte, že by sme sa mohli dočkať ešte vašej spolupráce?
Som o tom presvedčený. Nerád zatváram dvere. Akurát nedávno sme boli spolu a vravel som, že som v príprave albumu a že by som bol rád, ak by mi poskytol nejaký text. Bude tam jedna pieseň s jeho textom, ktorú napísal Peter Breiner. Ale prijal by som ešte minimálne jednu.
Čo sa týka pripravovaného albumu, máte nejaké dané termíny, kedy by ste ho chceli zverejniť? Môžete mi o albume povedať viac?
Určite ešte v tomto roku. Budú to dve CD, ale samostatné. Rozhodol som sa, že načriem do histórie slovenskej populárnej hudby a nahrám jedno CD, kde budú úplne staré slovenské pesničky zo 40., 50. rokov, ktoré som počúval ako dieťa. Rozhodol som sa, že tú hudbu oživím, že urobím také coververzie na jednom CD a na druhom budú moje dnešné veci.
Máte v repertoári hneď niekoľko kúskov, ktoré ľudia milujú a očakávajú ich od vás na koncertoch a vy ste prajný hudobník, lebo im tie najväčšie hity aj zahráte. Ako sa človek dokáže s hitom vysporiadať, aby ho mal stále rád, aby bolo príjemné ho spievať?
Objektívne povedané, človek musí mať rád svoje hity. Lebo spevák sa identifikuje cez svoje pesničky. V podstate všetci chceme ďalší hit. Bol by som najradšej, keby sa mi ďalší podaril. Ale len preto, že tie staré sú už známe, nemôžem sa od nich dištancovať. Naopak, všetky hrám, ale nechcem byť ich otrokom. Nemám veľmi rád, ak sme ešte ani nezačali hrať a už niekto kričí Štyri kone vrané. Už sa mi to stalo. Hneď sme ju prvú zahrali, tak som sa pýtal, máme teraz ďalej hrať alebo už máme ísť domov? (smiech) Aj to sa stáva, ale väčšinou hrávame tie veci na konci vystúpenia.
Je úžasné vás takto počuť, pretože z vás ide stále obrovská energia. Čo pre vás hudba znamená?
V mojom veku ma hudba drží pri živote. To je môj najväčší elixír. Kvôli tomu žijem a myslím na to od rána do večera. Zdravie a hudba sa stali mojimi najväčšími barlami a tie ma držia. Najradšej by som sa zavrel so všetkými do štúdia a aspoň mesiac nevytiahol odtiaľ päty a každý deň by som nahrával od rána do večera. Lenže to nie je také jednoduché. Nemám vlastné štúdio, muzikanti potrebujú žiť, majú svoje rodiny a tak ďalej. Život je trochu komplikovaný, ale ja si nesťažujem, hudba mi robí radosť.
Autorka: Marína Valentovičová
Foto: Dano Veselský
Súvisiaci interpreti: Peter Lipa
