Skupina Fallgrapp sa vrátila s novým albumom po piatich rokoch. Za pol dekády stihol človek zažiť pandémiu vírusu, ktorý bol pre milióny smrtiaci; euroázijský agresor napadol nášho východného suseda a ani interné záležitosti malebnej krajiny pod Tatrami nemajú na žltých ľaliách ustlané. Túto celkovú ľudskú skúsenosť kapela okolo hudobníka a producenta Jureša Líšku zaobalila do nahrávky Anthropos.
Za trinásť rokov mojej redaktorskej skúsenosti sa mi nepodarilo stretnúť s lídrom skupiny Fallgrapp, pričom sa, samozrejme, evidujeme v hudobnom priemysle už nejaký ten piatok. Možno bola najpríhodnejšia doba rozprávať sa, keď indie-elektronická úderka prišla s antropocentrickým konceptom. Na ploche desiatich skladieb rozoberá človeka zvonku aj zvnútra, pričom vyvoláva emócie na škále od dojatia cez dystopický strach až po krehkú nádej.
Jureša Líšku som sa chcel spýtať, ako vlastne vníma človeka v roku 2025. S tým súvisel aj nástup generácie Z a jej postoj k posolstvám skupiny. Od človeka, ktorý je hrdým Slovákom miestami nosiacim kroj, som chcel tiež vedieť, aká vyhrotená situácia musí doma nastať, aby sa nakoniec predsa vydal do sveta.
Je svet na tom až tak zle, že si musel začať spievať už aj ty, čo si väčšinu času ticho?
(smiech) Ja dúfam, že nie. Na novom albume je síce pesnička, alebo dve, kde používam svoj spev sólovo, ale nie je to prvýkrát, čo na albume Fallgrapp znie môj hlas. Už na druhom albume (V hmle, 2017) som používal svoj spev v rôznych efektoch a sprievodných vokáloch. Aj počas tretieho albumu sa to dialo. Pri tomto štvrtom nastala trošku nová situácia, niektoré veci, ktoré som mal rozrobené, som totiž chcel vydať ako akýsi svoj sólový album. Počas korony som robil veľmi veľa hudby a vzniklo veľa demonahrávok. Chcel som skúsiť aj niečo sólové, jednoduché, easy. Niečo, kde by som trošku spieval, niečo rozprával. No rokmi som si to celé nakoniec utriedil a vyjasnil, že by mi to nedávalo zmysel, aby som sa odčleňoval od Fallgrapp. Musel by som si urobiť nový pseudonym alebo niečo také, zbytočne začínať od nuly.
Mal si tieto veci hotové celé?
Mal som niektoré melodické linky, motívy a aj niektoré témy. Napríklad, keď Rusko napadlo Ukrajinu, vznikli k tomu dve veľmi silné piesne. Všetko bolo v kope, vedel som, o čom tieto piesne musia byť. No texty sa písali trochu dlhšie. Tým, že ten album vznikal skoro až päť rokov, témy sa nazbierali. Vždy som vybral to, čo najviac rezonovalo v ľuďoch a v nás, lebo keď päť rokov neustále tvoríš, máš zrazu široký diapazón demáčov. Potom si z toho musíš vyberať. Sú to široké témy, ktoré sa udiali počas tvojho života a rôzne hudobné vplyvy.
Podľa mňa je konceptuálnosť vašej tvorby najviac evidentná práve na albume Anthropos. Keď ste sa rozhodli, že to bude počin Fallgrappu, bolo zámerom urobiť ho v jednej téme z rôznych aspektov alebo ste to takto "polepili" dodatočne?
Mal som v hlave koncept. No niektoré veci sú výsledkom rozhodnutí z posledných mesiacov počas tvorby toho albumu. Napríklad názov albumu sa u mňa udeje vždy na poslednú chvíľu. Pôvodne som si myslel, že sa bude volať Dúha. Po spoločnom brainstormingu sa začali vynárať všetky ďalšie kontexty, takže sme to nakoniec upravili.
Dal som nafotiť cover v Brne v Kostole blahoslavenej Márie Restituty. Budovu robil vynikajúci architekt Marek Jan Štěpán. Navrhol strechu, ktorá sa volá Nebo. Po jej obvode sú sklá rôznych farieb a keď tam svieti slnko, rozprestiera na celú strechu farby dúhy. Čiže, keď sa pozeráš na strop, vidíš celé spektrum dúhy, a zároveň ten strop vyzerá, akoby bol Božím otlačkom. Je to síce ľudské, ale tak obrovské, akoby to bolo Božie. Preto je na albume spomenuté aj sakrálne Ave. Všetko je prepojené niečím, čo nás akoby presahuje, čomu zatiaľ nerozumieme. Preto mi najviac dávala zmysel Dúha či neskôr Nebo. Až keď som posledný mesiac čítal knihu od Yuvala Noaha Harariho, myslím, že to bola Sapiens, dostal som sa k slovu "anthropos", čo znamená človek/ľudský. Úžasné! Tie témy sú široké, napríklad vojna, ale aj vnútorné, ktoré riešiš sám v sebe, vždy je v strede človek.
Zdroj: Gotobrno.cz
Zdroj: Gotobrno.cz
Čiže všeobecne ľudská skúsenosť.
Áno, zrazu ti to všetko dáva zmysel, že je to stále len o nás. Stále o človeku.
Dobre to čítam, keď vnímam v nahrávke inšpiráciu starovekým Gréckom a Rímom? Názov je v gréčtine, pieseň Ave obsahuje aj pochod znejúci ako množstvo rímskych vojakov.
Ani nie. Ten pochod v Ave má odkazovať na demonštrácie, ktoré sa diali. V strede som spravil sakrálnu časť, kde sú akordy typické pre takýto druh hudby, len sme nevedeli, čo s textom. Vedel som, že tam chcem viachlasy. Nora mala vymyslené nejaké texty, ale nakoniec prišla s tým, že pozná pieseň, kde sa spieva o smrti a podobných témach v latinčine. Úplne sa to hodilo aj do konceptu Neba.
Aký je podľa teba súčasný človek?
Neviem to zhodnotiť, pretože dnes práve v tomto okamihu žije každý človek úplne iné storočie. Keď si napríklad v Pakistane, žiješ úplne iný život ako keby si ho teraz žil v Silicon Valley a úplne iný život žijem ja tu v Európe. My nevieme globálne povedať, akí sú ľudia. Vieme popísať niektoré vlastnosti ešte z čias evolúcie. Môžeme žiť v rôznych krajinách, oblastiach a mať úplne rôzne technológie k dispozícii, no niektoré veci naprogramované evolúciou nezmeníme.
A keby si mal odstrániť všetky výdobytky modernej technológie a porovnať súčasného človeka napríklad s antickým, čo by si zistil?
Ja si myslím, že sa až tak nelíšime. Jednoducho len žijeme v inej dobe s inými možnosťami, ale ten náš mozog zamrzol a nedokáže sa tak rýchlo adaptovať na všetko, čo zažívame. Keby si sem teraz dal antického človeka, myslím, že veľmi rýchlo by si zvykol.
Mávate dišputy aj o klišé názvoch?
Samozrejme. Ja som veľakrát v tomto striktný a uvedomujem si, čo môže byť klišé a čo nie. Ale keď ja sa rozhodnem, že okej, toto nie je klišé a niekto príde s tým, že je, dokáže ma to rozhodiť. Stalo sa nám to aj pri skladbe Nebo. Text som napísal ja s Faye. Mal som tam slovo "dúha" a prišla Nora v deň nahrávania s tým, že to nemôžeme použiť. Bol som z toho rozhodený, čo s tým urobiť. Bez kontextu som to poslal viacerým svojim kamarátom, všetkých možných národností a orientácií, a spýtal som sa ich, čo v tom vidia. Zistenie ma až tak neprekvapilo, každý tam vidí svoju tematiku. Niekoho môžu tie slová naviesť na to, čo sa jednoducho spája s dúhou, no prekvapilo ma, že málo ľudí čítalo v tom to, čo som konkrétne chcel. V tejto pesničke sa naozaj rieši vojna.
Veď práve toto je na celej vašej nahrávke super. Každý má inú ľudskú skúsenosť.
Jasné, to je tak vždy. Môžeš napísať akýkoľvek text, ale ľudia si v ňom nájdu svoju tému. Museli sme bojovať s niektorým slovom, ale nakoniec to skvele dopadlo.
Bolo to slovo "fight"? Lebo vnímam, že ty si vlastenec v dobrom zmysle slova, a potom przníš ľubozvučný materinský jazyk anglicizmami. Nesmierne ma to irituje.
(smiech) Vážne? Tam je dôležitý faktor, že keď robím hudbu a texty, veľakrát si nahrám hatlaninu a väčšinou je to kvázi anglická hatlanina. Chcel som dať dôraz aj na rytmus spevu. Je to veľmi dôležité pre to, aby ho ucho zachytilo. Pre slovo "fight" som nevedel a vlastne ani nechcel nájsť slovenský ekvivalent. Potreboval som ho tam nejak implementovať. Zároveň je to jazyk Gen Z.
Teraz použijem anglicizmus ja – nie je to cringe?
Ja som nad tým dlho rozmýšľal, ale dospel som k tomu, že nie. Je tam dokonca ešte aj Faye, ktorá je z Gen Z.
Nebolo práve zahrnutie Faye vypočítavým krokom smerom k Gen Z?
Vôbec nebolo. Faye som spoznal zopár rokov dozadu, keď bola na našom koncerte. Ja som ani nevedel, koľko má rokov. Rozmýšľal som, ktorej zo slovenských speváčok dať naspievať túto pesničku. Chcel som ženský vokál, ktorý je inak posadený, má iný rozsah a štýl, ako používa Nora. Tým, že ma Faye oslovila asi pred dvomi rokmi, aby som si vypočul jej tvorbu, zrazu mi to celé cvaklo. Takto nejako náhodne veľakrát vznikajú spolupráce. Faye má krásne veci, tak sme to vyskúšali spolu.
Na nahrávke sa objavuje aj slovo "neni", čo je tiež od vlastenca tvojho kalibru alebo celkovo od Fallgrappu sklamanie. Pri The Curly Simonovi a Fobia Kidovi si človek povie, že sú Gen Z a raperi, ale ako ste to mohli vy spraviť?
(smiech) A neodpustíš nám to?
Vyrovnáva to pekný obraz "múr len z upletených kvetov".
Prišiel som s tým ja, ale tu sme tiež trošku bojovali, lebo práve to sa Nore zdalo byť klišé. Ja som nevedel, aký tam mám dať prívlastok, práve v tom období som pozeral dokumenty o Berlínskom múre a o tejto časti histórie. Vtedy si hovoríš, že chceš prejsť ten múr, ale z čoho by mal byť, aby si ho prešiel jednoducho? Vynáral sa mi obraz, že ideš po lúke a z upletených
kvetov máš síce vyhradené hranice, ktoré však môžeš kedykoľvek prekročiť.
Žiadna štafeta
Na nahrávke, konkrétne v skladbe Domov I., používaš aj techniku parlando, čo nie je rap, ale hovorené slovo alebo akoby recitovanie. Ja som ťa v minulosti skôr považoval za slovenský ekvivalent nemeckých dídžejov z 90. rokov, ktorí sa vo svojich videoklipoch budovateľsky alebo dramaticky pozerali do diaľky, ale reálne nikto nevedel, aký majú hlas.
Áno. Mňa takíto dídžeji utvárali. Ja som v nich v tých deväťdesiatych a ďalších rokoch videl extrémnu inšpiráciu. Totálne sa mi páčilo, že ten dídžej alebo producent nič nehovorí, len ide a iba sa tak díva.
… A súdi prostredie okolo seba.
Jednoducho si. Doručíš nejaký odkaz alebo hudbu, ktorá je skvelá, ale vlastne ani nemusíš nič povedať.
Nechávaš hudbu hovoriť za seba. Toto si chcel?
Samozrejme. Toto som miloval! Bol som tým až posadnutý. Tí producenti mali vždy zádumčivý pohľad zboku alebo vo videoklipe iba kráčali a nič tam nehovorili.
Čím je potom Anthropos taký špecifický, že sa v ňom výraznejšie ozývaš?
Veď aj ja som sa za tie roky zmenil. V dnešnej dobe chcem aj niečo povedať a myslím si, že je to aj potrebné.
Podľa mňa si sa v tomto do istej miery nezmenil, vždy si bol vokálny vo svojich názoroch. Akurát, keď sa pozrieme na kontrast s albumom, ako Jureš Líška si explicitný, ale ako Fallgrapp ste inotajoví a metaforickí.
Neviem dať explicitne niektoré názory do spevu alebo do textov. Keď chcem povedať názor, poviem ho. Keď ide čisto iba o hudbu, ňou viem vyjadriť všetko, čo chcem a pri tom si zachovať artovú polohu.
Ako sme už spomenuli, na Anthropose spolupracujete s viacerými umelcami, ktorých počúva nastupujúca generácia. Myslíš si, že fanúšikovia Faye, The Curly Simona či Fobia Kida dokážu prijímať posolstvá nahrávky, keď sú zamaskované do metafor?
Nemyslím si, ale neviem to ani posúdiť. Neviem úplne, ako to mladí berú.
Aký má potom zmysel rozoberať takéto témy, keď sa ten význam nedostane ďalej?
S tým asi neurobím nič. Ja hudbu robím tak, ako ju cítim a viem približne, kto nás počúva. Samozrejme, je to širšie spektrum, ale naša hudba sa nedostáva až tak moc k Gen Z. Možno s tým predchádzajúcim albumom, kde bola skladba Keď padal sneh, ku ktorej Simon (The Curly Simon, pozn. red.) napísal takýto text, tam to kliklo. Ale to je podľa mňa len náhoda. Stalo sa to,
ale 90 percent našej tvorby je viac takáto inotajová a necieli na toho -násťročného poslucháča.
Možno som už ďaleko, ale ja v tomto albume vnímam aj podávanie štafety ďalšej generácii. Práve oni budú pracovať s následkami aktuálnej ľudskej skúsenosti. V piesni s Fobia Kidom pracuješ s trapom, ktorý je u Gen Z populárny.
Ale to je predsa úplne artové. Samozrejme, je populárny nielen medzi mladými, ale zrovna tento song Ave môže byť, a myslím si, že aj reálne je, ťažko uchopiteľný pre väčšinu. Nie je to ani rap, ale ani pesnička. Deje sa tam veľa rôznych vecí. A som mega rád, že do toho šiel aj Fobia Kid, on do toho pridal to, čo som potreboval, lebo v krajnom prípade som mal aj verziu, že to naspievam sám. Ešteže sa to nestalo (smiech).
Pritom ono sa na to dá pozerať aj tak, že predstaviteľ/ka Gen Z zachytí, ako ste urobili niečo, na čo sa dá zaskákať v obľúbenom podniku, ale nebudú riešiť hĺbanie sa vo významoch.
Je to haluz, lebo mne veľmi ťažko idú pesničky, na ktoré sa dá skákať. Beriem to tak, že naša hudba je hĺbavejšia a viac na počúvanie, takže nie vždy sa to podarí. Najprv to boli Vlasy, ktoré mali rýchlejší rytmus a fungovalo to. Je zaujímavé, že pri nás fungujú rýchlejšie pesničky, lebo aj Keď padal sneh je taká. Ten človek, ktorý nás počuje prvýkrát a počuje túto pesničku, môže očakávať, že album bude v podobnom štýle. Asi sa to aj deje. Vždy mi išlo o to, aby skladby na albume držali pokope a bol tam rukopis, ale aby boli stále iné, nebaví ma totiž robiť to isté. Asi by som sa zbláznil z toho, keby som mal robiť album, kde je rovnaké tempo. Cítil by som sa skľúčený a obmedzený. Inšpirujú ma rôzne melodiky, tempá a zvuky.
Koncert sa musí vyvíjať
Keď som vás videl hrať na hlavnom pódiu festivalu Grape, na tom koncerte mnohí tancovali. Navyše bolo cítiť aj eufóriu, čo podľa mňa mnohých prekvapilo. Bolo zámerom urobiť tento set pre festival?
Vždy sa snažím playlist prispôsobiť tomu, aký typ akcie ideme hrať. Niektorí umelci ho vedia úplne radikálne zmeniť, ale u nás sa to až tak úplne nedá. Mám vyselektované, ktoré pesničky sme hrali a ktoré z nich fungujú. Dokonca aj v akom poradí. Aj do setlistu tohto Anthropos tour sme zakomponovali niektoré nové pesničky, ale hrali sme aj staré. Mám rád, keď sa koncert vyvíja. Hneď druhá pesnička v koncertnom playliste je Krása, ktorá je na Anthropose posledná. Je to pomalá vec. Mám rád, keď sa to ďalej vyvíja, lebo máme aj tie rýchlejšie pesničky a myslím si, že ako ide ten koncert, ľudia sa "rozbaľujú" a na konci sa už chcú možno viac hýbať alebo si spievať. Preto nám niektoré pesničky fungujú viac na záver setu.
Teraz, keď ste mali iba štyri termíny, mohli ste pre každý urobiť samostatný setlist, nie?
Nie. Všade bol rovnaký setlist v rámci Anthropos tour, aby sa to nemenilo. Mali sme kvôli tomu skúšku, nasadili sme si pesničky, ako pôjdu za sebou, kde budú aké prepojenia… Milujem, keď nezahráš pesnička-potlesk-pesnička-potlesk, ale keď idú bloky. Máme jeden blok, ktorý je cca. štyridsať minút v kuse. Nič sa nerozprávalo, Nora maximálne povedala: "Ahojte, Praha!", nadýchla sa, napila sa vody a spievala. Je to úžasné, lebo tí ľudia nemajú čas reagovať, a potom ťa po tridsiatich alebo štyridsiatich minútach odmenia veľkým potleskom.
Nepýtal si koncept Anthropos samostatné turné v sakrálnom prostredí?
Žeby sa hrali iba pesničky z albumu Anthropos? Hrať celý album by nedávalo až tak zmysel. Skúšali sme niektoré pesničky a niektoré fungujú viac naživo, iné na albume. Preto sme vybrali tie, ktoré by sme vedeli osadiť do setlistu. Lebo ľudia nejdú na koncert len kvôli novému albumu, ale chcú počuť aj veci z predošlých albumov, takže by to bola myslím chyba.
Len som sa nahlas zamyslel, či by konceptu "niečo v nás a niečo, čo nás presahuje", nepomohli priestory, ktoré nás presahujú.
S priestormi je to vždy problém. Kde chceš a kde môžeš hrať, je absolútne problematické. Keby sme ešte mali vymýšľať, že si ideme prenajať špeciálny priestor, ktorý na to nie je určený, kde potrebujeme všetko zabezpečiť, doniesť techniku, boli by sme asi v ťažkom mínuse.
Napríklad hvezdárne, hrady…
V takom prípade treba rozmýšľať aj nad logistikou, ako sa tam ľudia dostanú. Všetko by bolo super, keby sme boli možno v inej krajine a väčšie meno, že by si si toto vedel naozaj dovoliť. Sú umelci, ktorí prídu a nepozerajú sa na peniaze, vedia si urobiť veľkú koncepčnú šou, lebo na to máš aj prostriedky a príde ti veľké množstvo ľudí. Ale tu momentálne bojuješ o každú korunu.
Čiže termíny boli iba štyri, lebo ste nemali peniaze?
Vôbec nie. Štyri termíny boli o tom, že sme, samozrejme, chceli predstaviť album, ale museli sme uvažovať nad tým, kde nám to teraz dáva aj význam, aby sme vedeli pokryť náklady. Dnes je kultúra v takom stave, že nikto ti nevie garantovať nič. Tým, že si nosíme svojich zvukárov, techniku, manažéra, nástroje… To všetko sú veľké náklady. Keď ti príde menej ľudí, nie je to
rentabilné a nevieš sa dohodnúť ani s klubmi na pevnej sume. V určitom bode kariéry už musíš tvrdo ekonomicky rozmýšľať a povedať si, aké budú náklady a koľko musí prísť ľudí. Preto aj menej zastávok. Nie všade sa dá na Slovensku hrať s takýmto nastavením, aké máme my.
Nie je možné, aby bol album pre všetkých
Prečo? Chodíte na festivaly, existujete vyše dekády.
Je to určite sčasti aj našou tvorbou. Ja som sa nikdy nesnažil robiť pesničky primárne pre ľudí. Pre mňa je v prvom rade dôležité, aby sme my boli spokojní s tým, čo vydávame.
Načo to potom vydávať? Takýmto spôsobom ti to môže zostať aj v počítači.
Nie je to len moja práca, ale kolektívu. Pýtal by si sa rovnakú vec Jany Kirschner?
Áno.
V čom by bola iná odpoveď? Robíme hudbu preto, aby sme zo seba niečo dostali. To, že sa to ľudí dotýka, že nás počúvajú, chodia na koncerty, je, samozrejme, pridaná hodnota a nesmierne si ju ceníme. Sú samozrejme aj umelci, pre ktorých je primárna vec robiť hudbu pre ľudí, pre peniaze, pre slávu, pričom vôbec bytostne so svojou hudbou nie sú prepojení. Ale to nie som ja, to nie sme my.
Lenže pre uživenie projektu, v rámci ktorého môžeš zo seba dostávať veci, musíš asi nájsť rovnováhu.
Snažím sa. Možno viem, čo by som mal použiť, aby som urobil hit, ale v prvom rade s tým musím byť uzrozumený ja. Vieš, takéto veci nemusí napríklad riešiť umelec s úplne rovnakým nastavením ako mám ja, v inej, vačšej krajine. Môže to robiť tak, ako chce a spokojne žiť. My tu musíme robiť občas aj kompromisy, aby sme prežili.
Zdroj: artwork - Jozef Sklenka
Často sa stane, že indie projekt sa stane úspešným a je z neho komerčný umelec. Lenže nejde všetkým umelcom o úspech v brandži a vlastne dostať sa tam, kde sú tí komerční?
Úprimne ti poviem, že som sa ako malý chlapec videl, že budem hrať pred veľa ľuďmi svoju hudbu. Čim si starší, tým začínaš inak vnímať a hodnotiť svoje sny. Pri tomto albume som popravde nemal v sebe takú túžbu, že chcem, aby to počúval každý. Už si uvedomujem, že to ani nie je možné. Museli by sme v dnešnej dobe robiť veci úplne inak, aby sme oslovili mladých. Sme starší – tebe už rozum nedovolí robiť niektoré veci, napríklad, tiktokové videjká. Samozrejme, snažili sme sa k tomu priblížiť, pretože máme social media manažérku, ktorá je Gen Z, čiže v rámci nášho komfortu sme sa do niečoho vedeli trochu dokopať, ale je to stále pre nás nie úplne prirodzená poloha.
Prečítajte si recenziu albumu Anthropos od Mateja Žofčína
Myslíš si, že situácia s umením je kritická iba na Slovensku?
Toto neviem odhadnúť. Neviem, aké sú pomery v iných krajinách. Vidím rôzne krajiny a ich programy; čo dokážu podporovať; ako sú umelecky popredu, ale to, aký majú stav vo vláde, neviem popísať. Viem popísať iba to, čo sa deje tu na Slovensku, a to vôbec nie je dobré.
Známa mi dala také zrnko múdrosti: kríza plodí dobré umenie. Súhlasíš?
Umelci reflektujú to, čo sa deje. Keď majú sťažené podmienky, nemôžu rozprávať príbehy o tom, aké je krásne behať s motýlikmi na lúke, ale budú, samozrejme, reflektovať to, čo sa deje v umení; ako sa správajú politici; aká je nálada v spoločnosti. To vidno napríklad aj v rape. V Českej republike nie sú také podmienky v kultúre ako na Slovensku, ani nie sú tak ovplyvnení tými vecami, čo sa dejú. Raperi tam riešia iné veci tematicky aj žánrovo. U nás je napr. Dušan Vlk, Edúv Syn, Fvck Kvlt, Berlin Manson – všetci títo chalani, ktorí sú právom naštvaní, aj v hudbe aj v textoch, a ovplyvnení trošku aj punkom. Pokiaľ viem, nikde v okolí momentálne takáto výrazná undergroundová scéna nie je. Odráža to podľa mňa situáciu, aká tu je. Keď je to tu zlé, robí sa naštvaná hudba.
Nie je to zvečňovanie zlej nálady v spoločnosti? Kto by sa k tomu chcel vracať, keď sa časy zlepšia?
Je to odtlačok doby. Keď prišli Sex Pistols, Depeche Mode alebo Nirvana, bol to odraz toho, čo sa vtedy riešilo. Podľa mňa je to pre ľudí, ktorí tým teraz žijú, hudba, ktorá ich baví a drží. Nevidím dôvod, prečo by sa k nej nemali vrátiť o dvadsať rokov. Bude to pre nich stále nejaká nostalgia a prenesenie sa do toho, že síce bolo zle, ale bude fungovať aj spomienkový optimizmus. Keby sem prišla Nirvana, čo určite nepríde, išiel by som na koncert, a pritom viem, že to bola doba, keď sa diali iné veci a nebola úžasná. Hudba prežije vždy.
Áno, len k Marte Kubišovej sa len tak zo spomienkového optimizmu asi nevrátiš.
To asi nie (smiech).
Existuje úroveň zúfalstva v tejto krajine, pri ktorej by si sa rozhodol odísť?
Netrúfam si povedať, čo by muselo nastať. Je pravda, že sme to s priateľkou intenzívne riešili a rozmýšľali sme nad rôznymi plánmi, čo by sa udialo, keby prišla vojna a naozaj by tu demokracia dostala na hubu ešte väčším spôsobom ako napríklad v Maďarsku a priblížili by sme sa k "autokratickej demokracii" Ruska. Neviem, čo by muselo nastať, ale muselo by to byť naozaj
niečo radikálne.
Ja nechcem opustiť túto krajinu, lebo stále si myslím, že je tu dostatok ľudí, ktorí s tým vedia bojovať, aj keď sme už zúfalí a vyšťavení z toho, že bojujeme s veternými mlynmi. Ale sme tu jednoducho doma. Treba bojovať do posledného dychu. Netreba opúšťať túto krajinu, pokiaľ to má zmysel. Museli by tu byť naozaj dramaticky porušované demokratické princípy, aby som zvažoval, či tu zostať alebo nie.
Autor: Marek Majzon
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
