Taliansky klavirista Roberto Cacciapaglia sa už tento štvrtok 3. júla predstaví v budove Slovenského rozhlasu. Pri tejto príležitosti vám prinášame rozhovor, v ktorom sa umelec rozrozprával o tom ako vníma hudbu, ale aj o tom, že zvuk má preňho mystické schopnosti.
Vstupenky:
Kedy ste začali hrať na klavíri a čo bolo impulzom, ktorý vás priviedol k tomu, aby ste spravili túto vášeň prácou?
Vďaka mojej mame som sa hudbe začal venovať už vo veku štyroch rokov. Na začiatku to bolo skutočne náročné, pretože môj klavír bol hneď vedľa okna, a zatiaľ čo ja som cvičil arpeggiá a stupnice, videl som kamarátov ako hrajú futbal na ulici. Keď som rástol, klavír som postupne začal opúšťať a to, čo ma primälo sa k nemu vrátiť, bol rock - konkrétne, keď sme sa stretávali po pivnicicach a hrali na škatuliach od dixanu (značka pracieho prášku, pozn. red.) a na gitarách. Do módy vtedy prichádzali klávesy a syntetizátory a ten, kto cvičil na klavíri, mal v tomto smere výhodu. Odjakživa sa v mojej profesionálnej kariére snažím napredovať a pokračovať po oboch týchto cestách integrujúc všetky spomenuté skúsenosti.
Čo pociťuje hudobník, keď hrá? Ovplyvňuje použitie elektornických nástrojov spôsob prežívania a intenzitu emócií stimulovaných hudbou?
Elektornický zvukový svet, ten konštruuješ, projektuješ ho ako architekt, kým do toho akustického, kam zahŕňam aj vokálny prejav, zas vstupuje matéria, dotyk a nádych: je to transformácia energie prostredníctvom tela. V rocku pôsobí elektronika lepšie, lebo - na rozdiel od Beria či Stockhausena - Brian Eno, Kraftwerk, Tangerine Dream použili elektornické nástroje takým istým spôsobom, ako používali akustické nástroje zachovávajúc rovnaké tonálne módy.
Akú pozíciu má súčasná talianska hudba v medzinárodnom kontexte?
Taliansko je rodiskom Monteverdiho, Verdiho a Pucciniho. Odjakživa bolo vzťažným bodom pre celú západnú vážnu hudbu. Dnes vnímame súčasnú vážnu hudbu ako menšinovú, úzkoprofilovú, no nie vždy tomu bolo tak, nie vždy mala tento status. V časoch Verdiho si aj analfabeti na ulicicach pospevovali najznámejšie operné árie. Vážna hudba sa vždy obracala k širokému publiku a práve zmeny posledných rokov prebiehajúce paralelne s veľkým nástupom popu a rocku ju ľuďom postupne odcudzili.
Ktorí hudobníci vás najviac ovplyvnili?
Určite to boli velikáni vážnej hudby, od Bacha po Handela, od Mozarta po Beethovena a poslední veľkí talianski operní autori - Verdi a Puccini. Tiež sakrálna hudba bola pre mňa vždy veľkým zdrojom inšpirácie. Hral som v Jeruzaleme na festivale v Tel Avive, kde som bol zavolaný, aby som popri operách Monteverdiho a Palestrinu predstavil aj taliansku sakrálnu hubdu. Zároveň ma však vždy nadchýnali "martýri rocku", ktorým som venoval aj jedno moje CD - Angelus Rock. Od Jimiho Hendrixa po Elvisa, od Jima Morrisona po Janis Joplin. Hudba všetkých týchto osobností bola autentická, lebo plne zodpovedala ich životom. Nie náhodou mnohí z nich zomreli veľmi mladí.
Ktoré žánre si rád vypočujete a ktorého umelca či skupinu konkrétne?
Bachovu a Handelovu klasickosť a všetkú sakrálnu hudbu, ktorá vždy bola mojím zdrojom inšpirácie. Ale nielen: aj rock v podaní Pink Floyd a Jimiho Hendrixa, a brazílsku hudbu od umelca menom Joao Gilberto. Aj v tomto prípade sa snažím byť otvorený a poňať celých 360°, neexistuje žiaden "menší" hudobný žáner. V rámci každého žánru ale sú "väčší" a "menší" hudobníci.
Mala nejaká príhoda či stretnutie vo vašej kariére výnimočný význam?
Povedzme, že to bola príhoda - stretnutie. Keď som robil výskum týkajúci sa moci a schopností zvuku, navštívil som príbytky niekoľkých velikánov hudby - Beethovenov dom vo Viedni, Mozartov dom v Salzburgu, Pucciniho dom v Torre Lago a mnohé ďalšie, pretože ma zaujímalo, čo zostalo na miestach, kde sa zrodili toľké majstrovské diela. Počas tohto putovania som bol tiež v Londýne, kde vo svojom anglickom sídle žil Handel. Handel ma zaujíma, pretože počas jeho koncertov plakal celý Londýn. A z pohľadu moci zvuku sa mi zdá, že ide o výnimočnú vec. Navštívil som ten veľmi pekný dom, ktorý je teraz múzeom v jednej krásnej londýnskej štvrti za Bond Street. Bol som vtedy ponorený do toho historického obdobia medzi klavičembalmi, kníhtlačami a dobovými partitúrami z 18. storočia v Anglicku, keď po skončení prehliadky v miestnosti, kde sa predávajú knihy, CD a suveníry som sa zrazu ocitol pred fotografiami, plagátmi a CD Jimiho Hendrixa. Bol som tak prekvapený, že som sa na to išiel spýtať a slečna predavačka mi nonšalantne, celkom "british", povedala, že Jimi Hendrix v tom dome žil 3 roky predtým než sa stal múzeom bez toho, aby vedel, že to bol Handelov dom. Táto zdanlivo náhodná okolnosť ma veľmi zasiahla: Londýn je obrovský, sú tam milióny domov, zdalo sa mi, že dvaja pre dejiny hudby tak významní hudobníci, ktorí žili v tom istom dome v rozpätí 250 rokov, to si zaslúžilo skladbu, tak som napísal skladbu s názvom "Handel Hendrix House" - H.H.H. - čo znamená dom Handela a Hendrixa.
O mystike v hudbe
Počúvajúc vašu hudbu a čítajúc, čo sa o vás napísalo, vzniká dojem, že zvuk má pre vás aj mystické schopnosti. Môžete k tomu niečo povedať?
Hudba je pre mňa prostriedkom v najvyššom zmysle, diaľnicou pre transformáciu emócie zvuku na kontakt s dušou, s inými bytosťami a Duchovnom. Mám filozofiu, na základe ktorej koncipujem hudbu ako prostriedok a nie ako cieľ. Pokiaľ hovoríme o štýloch, môžem povedať, že sa pracuje s vonkajším a vnútorným priestorom, čiže s koncentráciou a šírením, ktoré pracujú spolu. Ak porovnáme úpenlivú hudbu z kostolíka z roku 1000, bude veľmi podobná tej reprodukovanej dnes v tom istom kostolíku stratenom v horách. Práve preto, že zvuk/hudba, ktorý sa zameriava na vnútro, na dušu, sa nemení. Je veľmi blízko esencie. Ak sa naopak zvuk usmerňuje na vonkajšok, na spoločenstvo, je to odlišné. Hudba sa mení prispôsobujúc sa epoche a módam, presne tak ako oblečenie a centrá spoločenského života. Preto, ak porovnáme Glenna Millera z klubov zo '40 rokov s dnešnou diskotékou, aj keď vo vzťahu ku kostolíku prešlo omnoho menej rokov, je tam omnoho väčší rozdiel. Práve preto, že zvuk, ktorý je mierený na vnútro sa nemení, kým ten mierený na spoločenstvo sa prezlieka a nasadzuje si to, čo ja volám "Masky Zvuku".
Existujú rozdiely medzi komponovaním hudby pre film a hudby, ktorá nemá sprevádzať obraz?
Mnohé. Aj keď veľa závisí od slobody, ktorú vám režisér dá v momente stretnutia. Písať hudbu pre soundtrack je každopádne iné, lebo prostredníctvom hudby musíš zvýrazniť myšlienku filmu, pocity postáv a odkaz, ktorý chce režisér odovzdať cez svoje dielo.
Kde hľadáte inšpiráciu pre vaše skladby?
Už keď som bol malý, mama ma upozornila na to, že počas dňa sú dva momenty, kedy sa všetko v prírode zastaví: vtáky, stromy, more, vietor... Je to ako keby sa planéta stala nehybnou. A tieto momenty nastávajú krátko po západe a tesne pred východom slnka: trvajú 40-45 minút. Je to, akoby pri východe planéta začínala veľký nádych, ktorý trvá celý deň, následne je tu ten moment zastavenia a potom dlhý výdych trvajhúci celú noc, až kým znovu nevyjde slnko. A toto sa veľmi podobá na náš spôsob dýchania. Keď sa na to sústredíte, aj my, keď sa nadýchneme, nevydychujeme hneď, ale vždy je tam isté pozastavenie, ktoré chvíľku trvá, moment pauzy. A všetko toto hovorím preto, lebo v týchto momentoch som vždy bol veľmi senzibilný. A práve v týchto chvíľach som napísal mnoho skladieb a dosiahol na to, čo nazývam skutočnými darmi prírody.
Už mnoho rokov sa venujete štúdiu zvuku a jeho moci. Stretli ste sa počas štúdia s rozdielmi v koncepciách hudby a zvuku v rôznych kultúrach? Z tohto aspektu, do akej miery je hudba univerzálnym jazykom?
Hudba je univerzálnym jazykom práve preto, že spomedzi všetkých umení udáva najmenej indikácií. Na rozdiel od poézie alebo maľby tu nie sú slová, čo treba čítať či obrazy, na ktoré treba pozerať. Každý má absolútnu voľnosť v počúvaní a v tom, že hudbu naplní tým, čím chce, tým, čo mu najlepšie zodpovedá. V rôznych kultúrach je hudba, samozrejme, ovplyvnená tradíciami, ale zostáva napriek tomu výnimočným styčným bodom. Prednedávnom som bol v Emirátoch na koncerte, kde sa spájal môj ansábel s Dubai Philharmonic Orchestra a s niektorými hudobníkmi a perkusionistami z oáz typickými pre arabskú tradíciu. A napriek rozdielnym tradíciám a jazykovej bariére - oni nehovorili anglicky a taliansky už vôbec nie, ja nehovorím arabsky - to bolo úžasné stretnutie. Práve preto, lebo hudba búra akékoľvek hranice. Umenie spája vždy v najvyššom, krásnom zmysle.
Aký je rodziel medzi interpretáciou vlastných skladieb a skadieb napísaných inými autormi?
Veľká časť vážnej hudby je "hraná". Rozdiel je v tom, že v momente, keď interpretuješ skladbu, šikovnosť interpreta spočíva v schopnosti vystúpať k emóciám a stavu skladateľa v čase, keď skladbu písal, stať sa mostom a sprostredkovať ich poslucháčovi. Naopak, interpretovať vlastné kompozície je iné, lebo je jasné, aké sú posolstvá, ktoré chceš odovzdať, a aká harmónia, ktorú chceš dosiahnuť spolu s poslucháčom. Už niekoľko rokov pozorujem u mladých túžbu komponovať a hrať svoje skladby v prvej osobe. Klavír sa stal tým, čím istého času bola gitara. A práve, aby som podporil a stimuloval tieto ich túžby, otvoril som Educational Music Academy: veľmi sa teším z tejto iniciatívy. Chcem týmto mladým šikovným umelcom dať autonómiu, aby mohli čeliť spoločnosti a tomu svetu, čo je vonku. Je správne posilňovať vedomie mladých generácií.
Keďže na Slovensku hráte prvýkrát, čo očakávate od koncertu 3. júla v auditóriu Slovenského rozhlasu v Bratislave?
Som veľmi rád, že prídem hrať na Slovensko. Mimochodom to, čo by sa mohlo zdať ako zaujímavá zhoda okolností je, že už dlhé roky spolupracujem so slovenskou violončelistkou Silviou Longaureovou, ktorá je práve z Bratislavy. S týmto koncertom sa spájajú moje veľké očakávania, som si istý, že to bude výnimočné stretnutie a zážitok.
Vstupenky na podujatie je možné zakúpiť v sieti Predpredaj.sk.
Rozhovor a fotografie pre Hudba.sk poskytol Matej Šálek, PR manažér koncertu Roberta Cacciapaglia v Bratislave.
