Keď je kapela na scéne tak dlho ako Para – budúci rok to už budú tri dekády – je len prirodzené, že fanúšikovská základňa sa premieša a popritom aj rastie. Za ten čas sa však menia aj nálady v spoločnosti, a hoci je skupina stále verná svojim hodnotám, jej poslucháči môžu mať úplne iný postoj. Uvedomuje si to aj brutálna zostava ospevujúca našu krajinu?

Stretol som sa s Laskym, aby som sa s ním porozprával o všetkom okolo nás. O vypredaných koncertoch, ku ktorým museli pridať ďalší (vstupenky), o ženách nielen v hudbe a časť rozhovoru tvorí aj polemika o tom, ako môže liberálna kapela hrať pre fanúšikov s extrémistickými názormi. Pýtal som sa na túto tému preto, lebo Para je kapelou, ktorá dáva vo svojej tvorbe lásku k Slovensku jasne najavo a vlastenectvu dáva vľúdnejšiu tvár.

Keď sa človek pohybuje v zákulisí slovenskej hudobnej scény, je vysoko pravdepodobné, že na frontmana jednej z našich najdlhšie hrajúcich kapiel kde-tu narazí. Vždy je prirodzený, priateľský a ľudský. Prehodí zopár slov a vôbec necítiť autoritu niekoho, kto má za sebou tri dekády "hudobného koníčka". Sám hovorí, že nie je nijakým spôsobom privilegovaný: "Cítim sa presne rovnako ako ktokoľvek iný."

Ako to vyzerá, keď Para robí nový album? Medzi vašimi poslednými LP-čkami prešlo zhodne po šesť rokov, je to šťastné číslo?

Tak nejak to vyšlo. Vtedy bola výmena gitaristov v polovičke. Raz za rok alebo za dva roky chodíme na chalupu, také sústredenie, kde vznikajú nové nápady. Možno už aj doma, ale rozvíjame ich tu. Nahrajú sa prvotné demáče v menšom alebo väčšom počte.

Prvotná vec je, že sa nemusíme nikam náhliť. Či ten album vyjde štyri, päť alebo osem rokov po tom predošlom, je v zásade jedno. Niekedy je pesnička hotová hneď po prvom nahratí dema. To bol príklad skladby To okolo nás. Text, ktorý Matúš spieval do dema, je takmer identický aj na hotovej nahrávke. Inokedy to vie byť prvotná verzia pre pesničku, ktorá má ďalších dvadsať verzií, lebo na ďalšej chalupe sa rozhodlo dať tam inú medzičasť alebo refrén. V nejakom momente si povieme, že to ideme nahrať do štúdia a tam už musí vzniknúť finálna verzia danej pesničky.

To, či skladbu urobíte hneď alebo jej dávate niekoľko verzií, je otázka profesionality alebo vnútorného nastavenia?

Je to otázka šťastia, že niekde zhora sme dostali nápad na pesničku a nie je na nej čo meniť, lebo je tak dobrá, že načo to ďalej riešiť. Len by sa spotvorila. Treba len včas zastaviť ten proces, lebo niekedy sa nám stáva, že máme aj spätne pocit, že sme nejakú pesničku preprodukovali. Áno, poďme vylepšovať, vylepšovať, až kým nedôjdeme k nejakému bodu, že sme to prehnali. Takýto moment treba vedieť trafiť.

Čiže to nie je tak, že vy viete napísať hit z prvej, len to nechcete robiť?

Myslím, že to tak nie je. Veľakrát ti napadne dobrá kombinácia akordov alebo chytľavá veta a vieš, že to tam je, ale niekedy si myslíš, že niečo môže byť hit a nie je to tak. Ľudia vedia vycítiť, keď je niečo nasilu. Nerobíme hudbu pre hity, ale preto, že nás baví medziľudská kombinácia.

Počúvate rádio?

Ja občas áno. V aute. Na cestách ho máme veľakrát vypnuté a sme obklopení tichom. Rádio počúvam, čím ďalej, tým menej. Pre mňa je to zastaralejšia forma, ale stále živá.

Pýtam sa preto, či sa na teba zvykne pri tvorbe albumu niečo nalepiť, čo podvedome prepašuješ na nahrávku.

Určite áno. Vždy je to tak, že to, čo počúvaš alebo staré veci, čo si kedysi počúval, objavíš v pesničke, až keď ju spravíš. Raz sa mi stalo, že som v našej pesničke objavil Depeche Mode. Objavil som to pol roka po vydaní albumu (smiech).

Ja som takto našiel Horkýže Slíže v Bad Karma Boy.

Môže byť. Sú to zákerné veci, lebo stačí, že ideš na pumpu a niečo sa ti tak vryje do ucha, že už to nepustíš. Nejdeš za tým cielene, že ideš napodobniť túto vec, ale príde to mimovoľne.

A nakoniec to nie je vnuknutie zhora, ale od Jolanky na pumpe.

Presne tak.

Ľudia by mali pozorovať a komentovať

Album ste nazvali Pre všetko okolo nás. Čo je teda okolo vás?

Všetky veci, čo sa dejú. Staviame sa do pozície pozorovateľa a komentátora udalostí okolo nás. Je to najzákladnejšia vec. Ľudia by mali stáť a pozorovať, komentovať a možno aj zaujať nejaký postoj k veciam okolo nás.

Ako súvisí s týmto konceptom vizuálna tematika detského ihriska?

Zemeguľa ako odkaz na všetky veci, ktoré sa dejú na svete a trochu návrat do detstva. Je to vlastne kolotoč v tvare zemegule a odkazuje na to, že by sme sa mali od detstva pozerať na svet s otvorenými očami. Vnímať veci okolo seba.

Hovoríš o odstupe a pozorovaní zvonka, ale na albume sa často opakuje láska, priateľstvo, domov, čo mi skôr pripadá, že ste skôr introspektívnejší.

Sú to naše témy, ktorými sa zaoberáme. Hlavne Matúš (Vallo, pozn. red.) na všetkých albumoch. Samozrejme, chceš tieto témy aj prežívať, nielen s odstupom komentovať.

Či už zvonka alebo zvnútra, mám z albumu aj ten dojem, že si robíte takú vlastnú bublinu. Niečo v zmysle "Ja už mám svoj vek, už ma neotravujte s hlúposťami" a venujete sa len prioritám. Je to tak?

Povedzme si otvorene, už všetci v kapele máme nad 40 rokov, takže už chceme mať svoj svätý pokoj. Čo však neznamená, že nemáme pozorovať a prežívať veci tak ako všetci ostatní. Stále je tam ten domov, ktorý zaznie neviemkoľkokrát…

Aj stromy…

Stromy, domy… Matúš má rád niektorý druh slov. Veľakrát sa mu to snažím trochu zmeniť, ale keď ony tak dobre znejú (smiech).

Možno mu treba urobiť blacklist.

Áno. Koruny stromov, domov, ruky, nohy, hlavy… (smiech). Srandujeme, ale to je on. Takýto je, takto sa vyjadruje.

Ale teda naspäť. Je to skutočne tak, že sa chcete zastabilizovať?

Predpokladám, že tam je tento aspekt. Po tridsiatich rokoch kapely už nemáš nejaké ambície, že ešte ideme niekam. Alebo nejaký strašný rokenrol zažívať. Aj keď, samozrejme, my to máme radi, ísť na koncert a odovzdať si energie s ľuďmi. Keď je niečo stabilné, nie je to na škodu.

Keď pozorujete a vyhodnocujete, pričom spomínate na tie priateľstvá, zniete až nostalgicky. Ste smutní?

Nemyslím si. Možno to tak trochu vyplynulo z toho, že sa tie pesničky trochu spomalili. Dávam do tých skladieb trochu melancholický výraz, ale nie je to vec, ktorá mi prvá napadla. Tak to nejak vyšlo. Sú pozitívne pesničky, a potom sú smutne znejúce pesničky.

Zniete ako kapela, ktorá sa ide rozpadnúť.

To sa udeje, až keď umriem na pódiu o 25 rokov (smiech).

Dokážete sa ešte nadchnúť pre nové veci, keď už máte svoj vek?

Jasné! Síce nám to dlhšie trvá, lebo máme svoj vek. Či už ide o technologické vychytávky, že si ich okamžite ideme kúpiť, aj keď náš bubeník Daniel je v tomto veľký freak, on to musí mať vždy najprvší. Avšak nebránime sa tomu. Nezastali sme v roku 1997 a teraz sa nikam nevyvíjame. Vyvíjame sa každým rokom. Ako to bude, či z nás budú zatrpknutí dedkovia a budeme spomínať na staré dobré časy, si povieme tak v šesťdesiatke.

Vie vás ešte niečo prekvapiť?

Ja som si veľakrát myslel, že už som zažil všetko, ale vždy príde nejaká situácia, hlavne dnes v politike, že sa každý deň niečo udeje.

Žijeme veľmi dynamickú dobu.

Možno je to rýchlosťou informácií, ktoré k nám prenikajú. V nejakom roku vybuchla sopka a dozvedel si sa to o rok alebo o dva, keď loď doniesla informáciu. Teraz, keď vidíš, že sopka vybuchuje, už sú telefóny vonku.

Ženy by mali mať piedestál

Na albume sa autorsky a producentsky spolupodieľala aj Jana Kirschner. Povedala, že je to pre ňu veľká škola a aj preto ju to tak baví. Nerozmýšľaš nad tým, že keby si mal pocit akéhosi ustrnutia, skúsil by si si túto úlohu?

Ja som kedysi býval textárom. Bohužiaľ, v istom období prišla veľká autocenzúra, kde som si ani nezapisoval veci, ktoré mi napadli. Ďalšia vec je lenivosť (smiech). Vzhľadom na to, že Matúš je v tomto aktívny, vždy sa to nejak vyvŕbi. Ale áno, sypem si popol na hlavu, vznikla autocenzúra a ja nie a nie vypotiť zo seba nič, akoby Česi povedali, "kloudného" (dostatočne dobrého, preklad).

Dá sa povedať, že vy ste takými hudobnými ambasádormi ženskosti. Každá vaša nahrávka obsahuje niečo, čím ženy vyzdvihujete. Aj teraz v singli Vilma. Je niečo, čo ste o ženách ešte nepovedali?

Snažíme sa. Žena je veľmi podstatný tvor v ľudskej ríši. Je ich dokonca viac. Mali by mať svoj piedestál. Sú veľakrát nedocenené. Ešte stále nemáme medzi pohlaviami vyrovnané veci. Rovnocennosť pohlaví je podľa mňa dobrá téma.

Čiže ste feministi?

Neviem to úplne uchopiť, nenazval by som sa feministom. Skôr zástancovia rovnoprávnosti pohlaví.

Ktoré ženy okrem Jany Kirschner ťa inšpirujú v hudbe?

Janka je skvelý príklad. Mal som rád Shirley Manson z Garbage, to bola moja veľká obľúbenkyňa. Potom Nina Simone, Ella Fitzgerald. Veľké speváčky… Páči sa mi, keď sa vie žena presadiť v mužskom svete, lebo ten hudobnícky svet je primárne mužský.

Prečo nemáte ženskú členku v kapele?

Mali sme… Tak to vyšlo. Nie je to myslené, že by sme nechceli. Máme občas vokalistky. V posledných prípadoch sme nehľadali podľa pohlavia, že by sme išli špeciálne ženské či mužské miesta zaviesť. Bolo by to super.

Singel Vilma je o silných aktívnych ženách. V tejto súvislosti mi napadá jedna: exprezidentka. Bolo ti ľúto, keď si sa dozvedel, že už nebude kandidovať?

Áno, dúfal som, že bude kandidovať, ale čo sa dá robiť. Myslím, že Ivan Korčok bol tiež dobrý kandidát, ale nevydalo.

Odtiene poslucháčov

Para má takmer 30 rokov. Je vysoko pravdepodobné, že do vašej poslucháčskej základne patria aj ľudia, ktorí nie sú stotožnení s vaším svetonázorom. Niekde po tejto malebnej krajine behajú ľudia, ktorí svojimi rozhodnutiami môžu aj tebe škodiť. Ako to vnímaš?

Deje sa to. Mávam dišputy s rôznymi ľuďmi na rôznych koncertoch. My máme napríklad dúhovú vlajku zavesenú na kombe. Veľa ľuďom sa to nepáči a okomentujú to, ale aj napriek tomu idú na koncert. Možno tým, ako pôsobíme, nemusíme hneď tých ľudí zmeniť, ale trebárs môžu nad tým aspoň premýšľať. Našou primárnou úlohou nie je meniť ich myslenie, ale aspoň sa nad tým môžu zamyslieť. Prostredníctvom pesničiek alebo odkazov, ktoré odkazujeme.

Keď sa na to pozrieme spirituálne, umelec robí svoje dielo a dáva tým do neho kúsok svojej duše, na ktoré reaguje zas kúsok duše poslucháča. Čo to potom vypovedá o tebe ako umelcovi, keď ťa počúvajú fašisti či extrémni pravičiari?

Chápem, kam tým mieriš. Našou úlohou nie je posudzovať človeka, že robíme to iba pre teba a teba. Robíme to pre nejaký druh ľudí a keď sa s tým vie jednotlivec stotožniť a ho to zmení k lepšiemu, to je len dobre. Nemôžeme stotisíc ľudí ovplyvniť, že buďte teraz všetci rovnakí. To by ani nebolo dobré. Sú rôzne odtiene názorov našich poslucháčov. To je fajn. Jasné, že by som bol nerád, keby nám tam prišli nejakí náckovia. Možno sú v nejakej malej dedine zadubení akýmsi jedným smerom a keď zrazu počujú kapelu, ktorá sa im páči, môžu si povedať: "nehovoria niečo, vďaka čomu by som mohol zmeniť svoj názor na niečo?"

Vyvolávate istý paradox. Na jednej strane máte vlastenecký album Našou krajinou…

Vlastenectvo nie je zlé.

Nie je, ale to vaše je iné ako to, ktoré sa prezentuje. Keby som bol voličom niektorých z vlastenecky hardcore strán, asi by som mal schizofréniu. Ako to, že spievate o našom krásnom Slovensku, na ktoré som hrdý, a nehajlujete pri tom (smiech)?

Áno a všade by mali byť vlajky. Bez vlajok to nie je ono. Hymna a stožiar musia byť. (úsmev)

Vnímaš verejné vyjadrenie názoru ako riziko?

Že by nám na koncert chodilo menej ľudí? Nie. Robíme to celý čas. Naopak, zvyšujú sa nám počty ľudí. Videli sme v 90. rokoch, keď Vecko hral s Troskami, že ho išli biť fašisti v Skalici. Ťahali ho z pódia. Dialo sa to, ale posledných dvadsať rokov už menej. Priam až v nulovom rangu.

Viete ako kapela, ale aj ty ako človek, vyjsť z bájnej bratislavskej bubliny?

Chodím veľmi veľa so sadenicami kvetín, takže ročne urobím na dodávke približne 80- až 100-tisíc kilometrov. Som viac mimo Bratislavy ako v Bratislave, takže si trúfam povedať, že viem.

Čiže ťa nemôže nikto napadnúť, že nemáš obraz o Slovensku, lebo si Bratislavčan?

Neviem, či Rusovce spadajú do Bratislavy. Žijem v podstate na dedine (smiech). Ale áno, som Bratislavčan a som s tým úplne v pohode. Tak isto si viem predstaviť a viem o živote v iných častiach Slovenska.

TIP: Prečítajte si recenziu Mirky Rabčanovej na album Pre všetko okolo nás

Tu sa dostávam ku skladbe Na ceste. Spievaš v nej, že správy radšej nečítaš. Je to pravda?

Niekedy nie. Viem, že sa nejaká vec udiala, ale niekedy mám pocit, že chcem, aby veci išli mimo mňa. Už som tak znechutený po viacerých veciach, ktoré sa dejú, že mám chuť nečítať správy.

Máš pocit, že ako slovenský umelec máš úplne iný život ako slovenskí neumelci?

Všetci sme pracujúci ľudia a hudbu sme mali v podstate ako koníček. Nám sa deje taká vec, že my keď máme vypredané koncerty, toľko vecí si tam nahádžeme, že nám ledva vyjde na nejaký honorár. Hudba, samozrejme, zarába, ale nie tak, aby sme z nej mali nejaké státisíce. Necítim sa nejak privilegovane. Cítim sa presne rovnako ako ktokoľvek iný, len mám koníček, ktorý je nejakým spôsobom zvýraznený a mám tú možnosť hovoriť, čo si myslím, pred viacerými ľuďmi.

Keď ľudia posielajú umelcov pracovať za pás, ty si ten človek, ktorý má imunitu, lebo už dávno pracuješ.

(Smiech) Áno, na vysokozdvižnom vozíku.

Necítiš ako etablovaný umelec, ktorý je takpovediac súčasťou moderného slovenského "folklóru",  istú nevďačnosť, keď poslucháč-milión nadáva na umelcov?

Pre mňa je to skôr také, že tí ľudia nevedia. Pozri sa, umenie je úplne rovnaká práca ako všetky ostatné. Akýkoľvek hudobník musel cvičiť celé detstvo, napríklad. Herci študovali konzervatórium alebo päť rokov vysokej školy, aby sa stali hercami. A čo všetky tie pomocné profesie? Kulisári musia mať roky skúseností, aby správne nastavili kulisu a nepadlo niečo. To sú práce ako všetky ostatné. Naozaj nerozumiem, kde sa berie táto opovážlivosť, že jedna práca je lepšia ako druhá či horšia.

Nie je to aj tým, že keď človek chce, môže sa rýchlo presadiť cez sociálne siete? Ľudia si potom neuvedomujú, že to chce viac práce.

Áno. Hudba dnes už nesúťaží s inou hudbou. Hudba dnes súťaží o pozornosť na tiktokoch a instagramoch s pani, ktorú oblizuje pes, pečením koláčov a miliardou iných vecí.

Nie je toto dehonestujúce?

Trochu je. Bohužiaľ, takú dobu žijeme. Kedysi si mal len pár záujmov, vymyslím si: futbal, hudba a niečo. Teraz ich máš trilión, ale máš len vymedzený čas pozornosti.

Pretavuje sa tento poznatok do vášho skladania? Že sa snažíte upútať tú pozornosť hneď na začiatku?

My to máme starosvetsky. Pesnička musí byť pesnička. Je úplne jedno, či sa bude páčiť nám alebo aj pár ľuďom navyše. Je to super, keď sa to páči pár ľuďom navyše, ale nenaháňame sa za tým.

Čiže sa dá takýmto prístupom udržiavať hudobný koníček 30 rokov?

Zjavne dá (smiech).

Takže nemusíte vplyvom zmeny doby robiť kompromisy?

Kompromisy robíme len medzi sebou. To sa páči iba jednému, ale niečo iné sa páči viacerým, takže ten jeden sa niekedy musí vzdať.

Ako sa dokážete šiesti dohodnúť?

Demokratické hlasovanie. Niekedy sú také, že právo veta na všeličo. Zatiaľ sme sa vždy dohodli. Boli už hádzania sa o zem a odchádzania, ale v spoločnosti toľkých naozaj rozličných ľudí je to normálna vec.

Aký pevný vzťah máte?

My sa vídame približne 50-krát do roka na koncertoch, na skúškach… Mávame palacinkovú session. Časť sme hrali v Chorvátsku tento rok, tak sme išli na štyri dni. Niekedy si strašne rád, keď sa dva týždne nevidíte (smiech). Keď sa whatsappová skupina dva týždne nepohne. Ale potom si štastný, keď ste mesiac spolu každý deň. Máme spoločnú históriu a dlhodobý koníček. Je to rodinná vec.

Ako sa dokáže kapela s takmer 30-ročnou históriou neustále aktualizovať, aby neznela stále rovnako?

Našťastie sú ľudia okolo nás, prípadne ľudia, s ktorými spolupracujeme, ktorí vedia a vnímajú aktuálne trendy. Nemusíme ísť podľa nových trendov, ale snažíme sa aspoň zvukovo znieť tak, aby to bolo trošku súčasnejšie.

Uvedomujete si v kapele, že na vás vyrástla jedna generácia?

Je to tak. Vďaka naším častým návštevám festivalov ako Pohoda či Grape si človek uvedomí, že tam chodia ľudia, ktorí začali, keď mali 20, a teraz majú 35. A ešte nosia aj svoje deti. To už je tretia generácia, lebo na našich koncertoch vidíš aj päťdesiatnikov. Keď sme začínali, mali 35 a podobne. Sme radi, že sme multigeneračná kapela. Veľmi rád by som si spravil sociologický prieskum a štúdiu nášho publika (smiech). Na koncertoch vidím prvých 10 až 12 radov a vždy si vymýšľam príbehy, ako sa tam tí ľudia asi dostali.

Viete si v kapele zvnútorniť, že už aj vy ste obdobnou súčasťou histórie ako kedysi Modus alebo Team?

V istom čase sa to udeje, že zo začínajúcej kapely sa to preklopí do skúsenejšej. Nechcem znieť namyslene, že legenda. Už si si svoje odohral a nejaký ten počet ľudí ťa pozná a spieva si tvoje pesničky. Keď niekde prídeme, vieme odohrať dobrý koncert. Vnímame to, ale je to zároveň aj zaväzujúce, lebo treba podať nejaký výkon. Niekedy mi, samozrejme, lezie na nervy, keď niekto napíše: "Opäť nesklamali!". A čo sme mali sklamať? Ako? (smiech)

Vieš si predstaviť, že v istom bode svojej existencie budete ako Elán? Nenarážam na charakteristické lúčenie sa… 

Dúfam, že máme okolo seba dostatočný počet kritických ľudí, ktorí nám včas budú vedieť povedať, že čo je veľa, to je málo. A aj my to budeme vedieť včas vyhodnotiť, že teraz je ten čas, že naozaj koniec. Ja osobne si myslím, že na pódiu vydržím, až kým neodpadnem.

Pripúšťaš, že sa niekedy v tomto živote môže Para rozplynúť?

Určite. Naozaj si však nemyslím, že to bude mať iný dôvod než starobu. Keď už to bude trápne. Aj keď to vie byť cool. Napríklad ako Rolling Stones.

Termíny a miesta turné Para – Pre všetko okolo nás Tour

Autor: Marek Majzon