Už celé polstoročie delí súčasnosť od jednej dôležitej etapy slovenskej populárnej hudby. Mnohí si ju dnes idealizujú bez toho, aby poznali pozadie, no isté čaro sa jej uprieť nedá. Muzikantov, aktívnych v druhej polovici 60. rokov, bolo veľa, iba hŕstke sa však podarilo zapísať do viacgeneračného či celoslovenského povedomia tak ako Mariánovi Vargovi.
Šokujúce prerody
Scéna ako taká by utrpela ohromnú škodu, keby Marián zotrval v oblasti vážnej hudby, ako bol jeho pôvodný zámer. Trendy, príznačné pre toto odvetvie v 60. rokoch, ho nepriťahovali a ani štúdium na konzervatóriu zrejme nebolo šťastnou voľbou. Prišiel prvý, až drastický prerod - od vážnej hudby k pop music. Mal rád kapely z Anglicka, očarila ho ich melodika či schopnosť napísať pútavú hudobnú výpoveď v troch minútach. Okolo roku 1967 sa zoznámil s Pavlom Hammelom, ktorý v tom čase viedol obstojné Prúdy, no až príchodom Vargu ako hráča na klávesové nástroje sa z kapely stalo niečo unikátne (v zostave bol i Fedor Frešo).
Potvrdzuje to i debutový zárez Zvoňte, zvonky, ktorý po peripetiách uzrel svetlo sveta v roku 1969 a obsahuje prevažne rozhlasové nahrávky z čias tzv. pražskej jari a okupácie. Vargovi je pripisovaných osem piesní z legendárneho tuctu a spolu s Hammelom zložil aj sugestívnu baladu S rukami vo vreckách. Práve v nej zažiaril úžasný textársky talent Rudolfa Skukáleka, podieľajúceho sa aj na titulnom kuse či gramatickom cvičení Poď so mnou. Medzihra v ňom sa stala základom Vargovho prístupu - klávesy uhrančivo melodickým štýlom spievajú, a zároveň poukazujú na prstoklad a ekvilibristiku interpreta, poučeného vážnou hudbou.
Preto nebolo žiadnym prekvapením, že po vytriezvení zo socializmu s ľudskou tvárou spriadal Marián iné plány. Prišiel prerod č. 2, tentoraz menej radikálny, ale o to zásadnejší - z pop music do sveta art-rocku. Údajne ešte predtým, než videl hrať Keitha Emmersona a The Nice, vysníval si robiť s Hammond organom "zvláštne" veci. Hammel nakrátko vypadol z hry, basový gitarista Frešo zostal s ním a do novej zostavy pribudol bubeník Dušan Hájek a gitarista Pavel Váně. Spoločne nahrali "pokusný" singel Hommage à J.S. Bach / Ulica plná plášťov do dažďa, onedlho nasledovaný debutom Collegium Musicum (1970).
V art rocku až po uši
Na oboch nosičoch sa kapela predstavila so sľubnou víziou, zatiaľ len v decentnej forme. Marián sa vážnou hudbou necháva inšpirovať len voľne, oveľa viac ho to ťahá k rozvíjaniu známych motívov po svojom (napr. Concerto in D). Pôsobí to ako improvizácia, ale dôsledne usporiadané melódie svedčia o dôkladnej príprave. Staronový gitarista Rasťo Vacho (Strange Theme) hrá pôsobivo, no ešte dôležitejšia je rytmika, bezchybne ladiaca s nevyspytateľným Vargom. Hájek si so súpravou pohráva v nepravidelne zložených taktoch a Frešova úderná technika, tvoriaca kovovo silný zvuk je nezameniteľná. Psychedelickou reminiscenciou na 60. roky je If You Want To Fall, kde sa Fedor osvedčil aj ako schopne akcentujúci spevák.
Isté chybičky sa predsa len našli a Varga sa rozhodol mať na speváckom a gitarovom poste tých najlepších na Slovensku. Kapela angažovala dvoch "prúdistov", osvedčeného Hammela a 18-ročného mladíka Fera Grigláka. Aj vďaka nim znie dvojalbum Konvergencie (1971) nadčasovo a sviežo, s jemným citom pre negýčovú pesničkovosť. Prejavuje sa to v titule Piesne z kolovrátku, v ktorom Hammel zúročuje už vtedy bohaté skúsenosti s civilným spevom a Griglák má možnosť predviesť pavučinovo citlivý štýl s kĺžucim feelingom. Výbornú prácu odviedol textár Kamil Peteraj, zodpovedný i za "zimné" PF 1972. Tu sa však kapela rozhodla excelovať takmer výlučne sama, iba s malou pomocou detského speváckeho zboru.
V porovnaní s minulým počinom sú inštrumentalisti suverénnejší, sebaistejší, ambicióznejší a zohranejší. Nikto z nich sa nepovažuje za virtuóza, sú však rockovo hraví a vynaliezaví. Ako inak si vysvetliť svojráznu úpravu N. R. Korsakova Suita po tisíc a jednej noci? Priaznivci vážnej hudby zdúpneli (konzervatoristi nemali Vargu v láske), rockeri zaplesali (slávne Ešteeee!), pretože lepšie adaptácie okrem Gattch tu nerobil asi nikto. Za diletantskú je niektorými považovaná škrípajúca Eufónia, kde Varga skúšal z Hammondu dostať prvé a posledné, ale i ona je svedkom obdobia, ktoré sa už so všetkými charakteristickými črtami nezopakuje.
Vrchol slovenského pesničkárstva?
Potvrdila to aj zostava, ktorá spolu dlho nevydržala. Griglák vdýchol život fenomenálnej Fermate, takže príležitosť znovu dostal Rasťo Vacho a megatalent Radim Hladík (Blue Effect). Varga zrejme dostal chuť rozvíjať formulku, načrtnutú „kolovrátkom“ a skončilo to platňou Zelená pošta (1972). Peteraj ukázal cit pre starostlivo vyberané verše a jemne vybrúsené rýmy, ovplyvnené letom. Výnimkou je klenot Smutná ranná električka z pera Miroslava Váleka či Filanove Páví ples a Cesty bláznov. Prvá z nich sa napriek pesimistickej nálade stala neoficiálnou hymnou československého bigbítu a podiel na tom má nielen "medzinárodná" účasť, ale i geniálne Hladíkovo sólo a Vargove ťažké varhany, tzv. vargany.
Muzikantom sa podarilo docieliť úchvatný prienik medzi pesničkárskou formou (Jirka Černý, zbožňujúci krátke útvary, ju v tom čase velebil) a lahôdkovými inštrumentálnymi výkonmi. Titulná skladba skrýva znôšku silných nápadov, Cesty bláznov majú revolučne zakopávajúci rytmus a zvláštna Krajina bielych dievčat je jednou z najodvážnejších Hammelových piesní. Páví ples, Domáca úloha a Nechtiac dýchajú krásou vážnej hudby, očaria i lyricky folklórne kusy Z ďatelín a Slnečnice. Album zapadol do svetového rockového diania, možno preto ho v zahraničí zaradili medzi najlepšie z komunistických krajín. V našom kontexte ide o naveky svieže, invenčnými nápadmi tryskajúce dielo a žiariaci monument Vargovej geniality.
Vo veku 25 rokov mal Varga na konte najzásadnejšie tituly. Naozaj oslnivá bilancia, tá však priniesla aj bremeno obvinení z prešľapovania alebo nekonečného porovnávania s ďalšími platňami. Umelec si v mladosti skrátka nasadil latku príliš vysoko. Ako dieťa sa zaujímal o vážnu hudbu (slovenskí a maďarskí skladatelia), čo je v tom veku dosť neobvyklé, na platniach Zvoňte, zvonky a Zelená pošta sa akoby vrátil k tvorbe (ne)obyčajných pesničiek. A niekde medzi tým si našiel priestor na "vážnu hudbu pre bigbíťákov", stelesnenú debutom a doskou Konvergencie. O kvalite týchto nahrávok svedčí zaradenie troch z nich do prvej desiatky rebríčka 100 najlepších slovenských albumov denníka Nový Čas z roku 2007, na ktorého zostavení sa podieľalo 25 hudobníkov, vydavateľov a publicistov.
Je ťažké nehovoriť o ranej fáze Mariána Vargu v superlatívoch. Je plná inšpiratívnych nápadov s množstvom vplyvov, ktoré sa zlievajú do úchvatného celku. Je jedno, či Varga čerpal z folklóru, rocku, vážnej hudby alebo jazzu, stále dokázal vytvoriť melodicky podmanivé motívy s takmer virtuózne podkutými základmi. Marián si v ničom nekládol bariéry, hral a komponoval s odvážne otvorenou hlavou. Výsledkom je nadčasová hudba, ktorej sila pramení z tvrdohlavosti, nezlomnosti, geniality a slobodnej povahy jej tvorcu.
Ďalšie diely seriálu o tvorbe Mariána Vargu:
Všestranný Marián Varga vytvoril nesmrteľné perly najmä počas normalizácie
Vargove roky 1981 - 1993: Experimenty, pochmúrnosť a rozlúčka s piesňami
Záverečná kapitola Mariána Vargu: Návraty, bilancie a večný oddych
Text: Marek Danko
Foto: TASR - Oliver Ondráš
Súvisiaci interpreti: Marián Varga
