Akokoľvek neuveriteľne to môže znieť, americký pesničkár Sixto Rodriguez, ktorý v utorok zomrel vo veku 81 rokov, patril medzi veľké hviezdy 70. rokov bez toho, aby o tom veľkú časť života vedel on sám.

Na konci 60. rokov ho v zafajčenom detroitskom bare objavili dvaja hudobní producenti fascinovaní jeho silnými melódiami s prorockými veršami. Jeho prvé (a jediné) dva štúdiové albumy Cold Fact (1970) a Coming From Reality (1971) v USA absolútne prepadli, predali sa z nich doslova desiatky kusov. Sklamaný Rodriguez to s hudbou zabalil, obliekol si montérky a ďalej sa živil najrôznejšími manuálnymi prácami.

Čo sa stalo potom, znie fantasticky a neuveriteľne. Pôvodne importovaný náklad nahrávok v Austrálii a na Novom Zélande sa vypredal, vydavateľstvo Blue Goose Music dokonca kúpilo práva na jeho nahrávky, vydalo oba albumy v reedícii a neskôr aj kompiláciu At His Best (1977), ktorá okrem výberu skladieb z oboch albumov obsahovala aj dve dovtedy nevydané piesne.

Tieto aktivity malého austrálskeho vydavateľstva napokon spôsobili, že zatiaľ čo doma v Spojených štátoch po autorovi ikonickej skladby Sugar Man dlhé desaťročia nikto ani neštekol, na opačnej strane zemegule rástla jeho popularita raketovým tempom. V rokoch 1979 a 1981 Rodriguez dokonca v Austrálii odohral dve koncertné šnúry, ešte populárnejší však bol v inej krajine, kde o tom skutočne vôbec netušil.

Karel Kryl Juhoafrickej republiky

Výberovka At His Best sa z Austrálie dostala aj na hudobný trh v Juhoafrickej republiky (ďalej J.A.R.), kde sa stala absolútne ikonickou a bol tam považovaný dokonca za ešte väčšiu hviezdu 70. rokov než jeho súčasník Bob Dylan. Ako ukazuje vynikajúci dokumentárny film Pátranie po Sugar Manovi (Searching for Sugar Man, 2012), reprodukované verzie jeho piesní počúvali na námestiach státisíce ľudí. Rodriguezove skladby sa stali ideologickými hymnami a boli dôležitou súčasťou revolty proti tamojšiemu apartheidu. 

Spolu s pirátskymi kópiami jeho albumu sa v piatej najľudnatejšej africkej krajine šírili o ich autorovi aj vymyslené príbehy a legendy, napríklad taká, že už nie je medzi živými, pretože začiatkom 70. rokoch zomrel počas koncertu, že spáchal samovraždu a podobne. Samotný Rodriguez pritom o svojom úspechu v J.A.R. nevedel až do druhej polovice 90. rokov.

Cesty hudobníka a jeho afrických priaznivcov sa preťali až v roku 1997, kedy jeho dcéra na internete objavila juhoafrickú fanúšikovskú webstránku. Následne hudobník kontaktoval svoj tamojší fanklub a do roka absolvoval v J.A.R. šesť koncertov pre tisícky ľudí. Počas turné vznikol aj prvý dokument o jeho (ne)skutočnom príbehu, príznačne nazvaný Dead Men Don't Tour: Rodriguez in South Africa 1998 (Mŕtvi muži nechodia na turné).

V nasledujúcich rokoch sa postupne dostával do povedomia aj v USA a Británii. Pomohol k tomu oneskorený úspech skladby Sugar Man, ktorú najskôr raper Nas v roku 2001 vysamploval vo svojej skladbe You're Da Man, o rok neskôr ju vo svojom mixe použil známy dídžej David Holmes a v roku 2006 sa objavila vo filme Candy s Heathom Ledgerom.

Na konci nultej dekády tohto storočia mal už za sebou vystúpenia v rôznych krajinách sveta, ten najväčší "boost" pre jeho znovuoživenú hudobnú kariéru však ešte len mal prísť.

Pohoďák celou dušou

K jeho globálnej popularite výraznou mierou prispel švédsky režisér alžírskeho pôvodu Malik Bendjelloul, autor spomínaného dokumentu Pátranie po Sugar Manovi (2012), ktorý bol ocenený Oscarom aj cenou BAFTA. Po jeho vydaní Rodriguez vystúpil v najznámejších amerických talk shows a predstavil sa na festivaloch ako Glastonbury, Sasquatch či Montreux Jazz. Jeho piesne dnes prerábajú najslávnejšie kapely, objavujú sa vo filmoch a počúva ich už generácia jeho vnúčat. Jeden z najlepších pesničkárov z konca éry hippies sa tak napokon dočkal zaslúženého celosvetového uznania.

K Rodriguezovi sa viaže aj jedna úžasná skúsenosť organizátorov festivalu Pohoda, kde pesničkár vystupoval v roku 2018. Sixto Rodriguez spolu so svojou rodinou tvoriacou jeho crew zanechali na organizátorov vynikajúci dojem, no náklonnosť bola vzájomná. V nedeľu po skončení festivalu už na letisku umelci nemajú čo robiť, o to väčšie bolo prekvapenie Michala Kaščáka a jeho tímu, keď sa po skončení záverečnej tlačovej konferencie festivalu v backstagei objavili Rodriguezovci, ktorí v tom čase už mali byť na ceste na viedenské letisko.

Hudobník však na polceste z Trenčína požiadal svojho šoféra, aby sa otočili naspäť a mohol tak ešte stráviť posledné chvíle s organizátormi a poďakovať im za skvelý festival. "Vyše hodinu sme sa bavili o hudbe, živote a zahral nám aj na gitare. Jeho koncert patril medzi vrcholy Pohody 2018 a v nedeľu pred 14:00 sa stal posledným účinkujúcim, ktorý opustil náš areál," povedal vtedy Michal Kaščák s tým, že Rodriguez pred definitívnym odchodom z Trenčína vyhlásil, že sa chce na Slovensko čo najskôr vrátiť. A tak sa aj stalo, Pohoda zorganizovala v septembri toho istého roka jeho druhý slovenský koncert v bratislavskej Starej Tržnici.

Aj táto príhoda svedčí o tom, aký vlastne bol "tajomný" Rodriguez. Bol to nielen talentovaný hudobník a skladateľ, ale najmä nesmierne srdečný človek, ktorý ani po získaní celosvetovej slávy nestratil pokoru a úprimný záujem o ľudí, ktorých na svojej neuveriteľnej ceste stretol. Presne tak pôsobil aj na koncertoch – síce z jeho hlasu a prejavu už bolo jasné, že najlepšie roky má za sebou a že ich strávil prevažne tvrdou prácou mimo hudobných pódií, no vidieť ho naživo bolo vždy výnimočným zážitkom.

Odpočívaj v pokoji, Sugar Man.

Autor: Matej Kráľ