Ako dieťa sedávala pri rádiu a dokázala ho počúvať celé hodiny. Nič iné nedokázalo konkurovať radosti, ktorú jej to prinášalo. Až kým nepodľahla čaru divadla, ktoré ju nepriamo napokon predsa len vrátilo k hudbe. Tú teraz rodáčka z Považskej Bystrice tvorí v Spojenom kráľovstve, kde už sedem rokov žije a pôsobí. Čoraz častejšie sa ale vracia domov na Slovensko, kde po jej hudbe rastie dopyt.

"Pri divadle som začala písať scenáre. Potom som objavila angličtinu a jej nádhernú formu, s ktorou sa dá dobre rýmovať. Keďže angličtina bola vtedy mojím druhým jazykom, poskytovala mi možnosť malého mentálneho úniku pred osobou, ktorou som vtedy bola, a mohla som sa stať novou. Primárnou motiváciou boli slová, nová identita, ktorú slova priniesli, a hudba sa pridala hneď potom," vysvetľuje Slávka Sádecká alias Woman's Touch.

Mnoho začínajúcich interpretov siaha v hudobných začiatkoch po skladbách niekoho iného. Nahrá zopár coververzií, zdieľa ich v internetovom priestore a buduje si tak poslucháčsku základňu. Slávka však veľmi rýchlo zistila, že spievanie skladieb iných spevákov ju nebaví. "Odmalička som cítila silnú potrebu rozvíjať identitu a originalitu, a preto ma najviac lákalo používať hudobné nástroje pri písaní vlastných skladieb.  Ako 15-ročná som začala písať svoj prvý album, This Feeling."

Cesta k nemu ale bol tŕnistá. Woman's Touch zatiaľ nemá podporu žiadneho vydavateľstva, a tak si všetky doterajšie projekty vydáva sama. Kúpila si Macbook, mikrofón, naučila sa pracovať so softvérom na produkciu hudby, svojpomocne si v byte zriadila malé štúdio z kartónov, hrá na akustickú aj elektrickú gitaru, klávesy, rudimentárne na basgitaru a ako hovorí, silou vôle dala album dokopy.  Vyšiel oficiálne v roku 2020, na YouTube však pri ňom nájdete rok 2017. A je to  zámer.

Šťastie je najfrustrujúcejší prvok v biznise

"Jeho dátum je vsadený do minulosti, keďže som jeho písanie dokončila v roku 2017. Kým som ho vydala, musela som si najskôr nájsť v UK prácu, bývanie a nejak sa sama uživiť. V tomto procese som sa hudobne dosť stratila. Bola som najmä obklopená nesprávnymi ľuďmi, ktorí mi hovorili, že mám radšej robiť niečo iné. Na chvíľu som tomu uverila, no potom sa ku mne hudba opäť vrátila. Tak som si povedala, že svojmu tínedžerskému ja venujem tento album a dala som ho dohromady," vysvetľuje hudobníčka, ktorá má ambície presadiť sa ako na britskom, tak na domácom hudobnom trhu. To bol koniec koncov aj dôvod jej odchodu zo Slovenska. "Odjakživa som písala texty po anglicky, myslela som si teda, že tu nájdem živnejšiu pôdu."

Veľkosť britskej scény ukázala mladej interpretke svoje výhody aj nevýhody. "Možností je tu oveľa viac, čo je dôsledkom toho, že UK je 67 miliónová krajina a Slovenska päťmiliónová krajina. Avšak, má to aj svoje mínusy, keďže to číslo, samozrejme, prichádza aj s väčším pomerom konkurencie. Nie je to jednoduché, treba mať veľmi hrubú kožu, odhodlanie, a pracovať na sebe každý jeden deň. Najviac však treba mať šťastie. Čo je asi najfrustrujúcejší prvok v tomto biznise, keďže sa tento faktor nedá priamo ovplyvniť a kontrolovať. Avšak, človek si môže zvýšiť svoje šance na šťastie tým, že neprestáva pracovať. Vesmír nám tak praje viac."

A tak na sebe tvrdo pracovala aj naďalej a zistila, že ju čoraz viac lákala elektronika. Kým pesničky z čias dospievania vznikali pri akustickej gitare, aktuálny album I Won't Dance To Your Algorithm znie inak. "Od prvého albumu sa môj zvuk radikálne zmenil v tom, že sa nedržím akustických bicích a nepoužívam akustické gitary. Som určite viac elektronická."

Pri niektorých pesničkách vám možno na um prídu Depeche Mode. A to je kapela, ktorú Slávka v detstve vďaka rodičom počúvala pomerne často. "Určitá temnota a clivosť z ich tvorby sa na mňa nalepila, ale nemyslím si, že sa moja hudba snaží znieť ako Depeche Mode alebo niekto iný. Určite sa mi ale páčilo ich používanie syntetizátorov a ich rozhodnutie nebáť sa nálepky depresívnosť alebo temnota."

Vysnívaný koncert? Ikonická Band On The Wall v Manchestri

Svoju tvorbu označuje Woman's Touch ako úprimný pop, ktorý sa ale nedrží žiadnych žánrov. "Považujem to za limitáciu." Najradšej píše o veciach, ktoré ju zranili. Vďaka tomu sa cez ne dokáže preniesť. "Moje najčastejšie témy v posledných rokoch sú zlyhanie, sklamanie, smútok, a túžba byť hudobníkom na plný úväzok." Posledná téma výrazne rezonuje aj na tohtoročnom albume I Won't Dance To Your Algorithm, ktorý vyšiel vo februári. "Je to album, ktorý pojednáva o tom, ako som stratila svoju identitu v práci, v ktorej som bola štyri roky, a o tom, že som dala svoje naozajstné túžby na niekoľko rokov na druhé miesto. Musela som kruto precitnúť, aby som si uvedomila, čo sa vlastne deje. Tento album je o oslobodení sa vo forme vyjadrenia pocitov nahlas, nie zametania ich pod koberec."

Tohtoročné leto zaplnili jej pracovný kalendár najmä vystúpenia v Británii. "Napríklad festival v Liverpoole organizovaný tamojšímm kultovým organizátorom Moonfrog - stojí za ním Michael Coates, s ktorým máme naplánovanú aj hudobnú spoluprácu." No čoraz viac koncertuje aj na Slovensku. "Povedala by som, že na Slovensku sú mi momentálne otvorení poslucháči viac,“ prezradila a zaspomínala si na koncerty, ktoré pre ňu boli v minulosti dôležité. Jedným z nich bolo vystúpenie pre Sofar Sounds v Menchestri.

Výnimočný koncert absolvovala aj doma: "Asi najviac 'vychyteným' koncertom bolo moje sólo v Pohoda_FM na FM-ku. Nedávno som hrala v Band On The Wall v Manchestri, ktorá je pre mňa vysnívaným miestom na koncert - nedá sa do nej dostať len tak ľahko a je v Manchestri ikonickým miestom. Na tento koncert nikdy nezabudnem a som zaň veľmi vďačná."

Autorka: Miroslava Rabčanová