Vystúpenie americkej legendy v pôvodnej zostave v petržalskom kulturáku vo štvrtok 16. októbra bolo nepochybne koncertnou udalosťou roka. Teda, mohlo byť, keby... Po boji je však generálom každý, poďme sa preto pozrieť na to, prečo sa ňou tento koncert nakoniec takmer nestal.

Takmer o pol hodinu posunutý začiatok koncertu kvôli pretiahnutej zvukovej skúške znamenal pre historicky posledné vystúpenie predskokana – bratislavskú formáciu Appendix (Juraj Benetin – spev, gitary, Lukáš Fila – basgitara, Marian Jaslovský – saxofóny, flauty a Henrich Offerman – bicie) – neskorší nástup na pódium. Aklimatizujúce sa publikum prijalo ich meditatívno-depresívny hudobný optimizmus (schválne, ako by ste definovali hudbu Appendixu vy?) so záujmom. Skupina hrala s nasadením, jej členovia s nadhľadom previedli počas štyridsiatich minút divákov prierezom svojej tvorby.

Okrem skladieb z rok starého debutového albumu zazneli aj tie, ktoré sa na ten s poradovým číslom dva nikdy nedostanú vzhľadom na ukončenie aktivít štvorice pod značkou Appendix. Ľudia si tak mali možnosť vypočuť (napríklad) „Rain“, „Beat“, „Missing“, „Evolve“, „Overloaded“ či „Dollar“ (rádiovo asi najznámejšia vec skupiny). Potlesk a piskot publika prezrádzal, že zaradenie Appendixu ako predskokana Living Colour bola viac ako dobrá voľba.



Pätnásť minút pred dvadsiatou prvou sa na pódium dostáva konečne hviezda večera. Corey Glover (spev), Vernon Reid (gitara), Doug Wimbish (basgitara) a Will Calhoun (bicie nástroje) – teda pôvodná zostava Living Colour – odpálili svoje vystúpenie štýlovo. Dynamický úvod pritiahol publikum okamžite pod pódium. Natrieskaný priestor s takmer päťstovkou divákov sa mohol baviť aj lepšie, nebyť prílišnej intenzity zvuku. Časť publika doslova ušla do priľahlého baru, pretože niektoré frekvencie narúšali klubovú intimitu a miestami mohli dokonca spôsobovať fyzickú bolesť. Americký zvukár síce po koncerte argumentoval tým, že kapela mala nahlas pódiovú aparatúru, ktorú on stíšiť nedokázal, bežného konzumenta hudby však technické detaily nezaujímajú a je predpoklad, že ani špecifikám zvukárskej práce nemá šancu porozumieť a zaujíma ho iba konečný výsledok.

Nech je to ako chce, tí, ktorí vydržali sa na novinky i overené "kúsky" bavili vynikajúco. Rovnako dobre sa bavila aj kapela. Doug Wimbish dokonca vyliezol medzi divákov, za čo si vyslúžil ovácie. Rovnaké nadšenie zožala aj sólová exhibícia Willa Calhouna či parafráza Vernona Reida na „Phantom Of The Opera“.

Záver štvorice z New Yorku patril hitovke „Cult Of Personality“, prídavkom vrátane „Love Rears Its Ugly Head“, záverečnej klaňačke a konštatovaniu, že na koncert americkej legendy sa prísť určite oplatilo napriek tomu, že svetová kapela mala v Bratislave nesvetový zvuk.



Text: Peter Lehotský
Foto: Igor Daniš

Súvisiaci interpreti: Appendix, Living Colour