Dnešné finále Eurovision Song Contest 2012 bude opäť bez Slovenska. Nepatrím medzi priaznivcov tejto súťaže a "reprezentáciu" krajín formou populárnych spevákov a ich pesničiek považujem za prinajmenšom divný koncept. Takže aj keby Max Jason Mai postúpil, bol by som na Slovensko hrdý kvôli úplne iným veciam. Vrátane úplne inej hudby, ktorá tu vzniká.
Falošné jak divá sviňa?
Jedno je isté: inštrumentalisti (s pomocou playbacku?) zahrali súťažnú skladbu dobre, no výkon speváka, predtým známeho ako Miro Šmajda, ju potopil. Ukričaný, miestami až priškrtený hlas naznačuje, že príčinou mohla byť tréma alebo premotivovanosť. Možno by pred vystúpením pomohol nejaký ten panák na uvoľnenie - to však zrejme v súlade s pravidlami súťaže nie je (aj keď pri niektorých účinkujúcich ťažko uveriť, že sú triezvi / čistí).
Najväčším sklamaním pre Maxových fanúšikov boli prešľapy v technike spevu, keď sa mu aj v najdôležitejších momentoch - počas refrénu - podarilo minúť tóny. Napriek tomu by zrejme Paľo Habera pri hodnotení jeho výkonu svoj slávny výrok nepoužil. Bolo by zvláštne na základe nevydareného semifinálového vystúpenia tvrdiť, že Šmajda nevie spievať. Nech si už o talentových súťažiach myslíte čokoľvek, technická kvalita spevákov je v nich spolu s výzorom hlavným kritériom úspechu. Keby spevák, ktorý v superstar skončil druhý, naozaj nevedel spievať, bola by to veľmi zlá vizitka aj pre Haberu a ostatných porotcov.
Fanúšikovia speváka prisudzujú jeho zlyhanie zlému odposluchu počas vystúpenia. Táto možnosť je reálna, keďže interpreti sa na pódiu striedali raketovým tempom a v podstate nikto zo súťažiacich nemal za sebou takú energickú kapelu ako Max Jason Mai. Väčšina spevákov v druhom semifinále nemala vôbec žiadnu kapelu a ich vystúpenia boli postavené na spojení spevu, tanečnej choreografie a predpripraveného hudobného podmazu, prípadne klavírneho doprovodu. To je predsa len niečo iné ako vystúpenie s rockovou kapelou, pri ktorej zvukári za tých pár sekúnd slovenským hudobníkom sotva stihli optimálne nastaviť odposluchy.
Max Jason Mai - Don't Close Your Eyes (semifinále ESC 2012)
Rockeri majú Eurovíziu na háku
Max Jason Mai chcel svojím vystúpením osloviť rockových fanúšikov v celej Európe. Sám pritom v našom rozhovore uviedol, že medzi rockermi všeobecne vládne názor, že Eurovízia je -tri bodky-. Teda nič pekné si o nej nemyslia, nieto ešte zobrať telefón a hlasovať. Jeho neúspech potvrdil, že aj keď v Európe žijú milióny fanúšikov rocku a metalu, Eurovíziu nesledujú. Nemajú dôvod - skutočný rock je najlepší naživo, v kluboch a na festivaloch, nie v televíznych šou, ktoré sú viac o obraze ako o zvuku.
Fyzický aspekt rockovej živelnosti sa cez televízne obrazovky k divákovi preniesť nedá. Pokiaľ tú hudbu a jej energiu necítite naživo, stráca sa polovica zážitku a ten chlapík poskakujúci na pódiu v koženej bunde vyzerá smiešne. Pritom ak by hral v klube, mohol by sa namiesto vizáže a choreografie, ktorú milovníci balkánskych balád aj tak nepochopia, viac venovať tomu, aby zo seba na pódiu vydal naozaj všetko. Pretože na koncerte nikto nerieši, ako kapela vyzerá. A koncerty majú ešte jednu výhodu - pri pogovaní je fanúšikovi jedno, že spevákovi unikne pár tónov, o čom svedčia vypredané turné väčšiny rockových kapiel od Inekafe po Foo Fighters.
Čo sa týka rocku a Eurovízie, často sa argumentuje príkladom skupiny Lordi, ktorá súťaž v roku 2006 vyhrala. Neviem, čo si o tejto kapele myslia rockoví fanúšikovia, ale mne sa zdá, že viac zaujali svojími príšeráckymi prevlekmi ako hudbou. Keď sa piesni Don't Close Your Eyes vyčíta, že znie ako z 80. rokov, tak Lordi znejú ako z rockového praveku. Záver je teda jednoduchý: ak chce Max Jason Mai zaujať hudbou, nech ju robí, nech s ňou koncertuje, nech si to odmaká. Ak chce zaujať všetkým ostatným - pre skutočných rockerov nepodstatným - nech míňa prachy na Eurovíziu.
Bez propagácie nie sú koláče
Skladba Don't Close Your Eyes mala premiéru začiatkom marca, videoklip bol zverejnený len tri týždne pred semifinále. Skladba má na oficiálnom Youtube profile dodnes necelých 300-tisíc prehratí, klip len niečo cez 70-tisíc. Tesne pred semifinále mal Max Jason Mai na Facebooku okolo 1500 fanúšikov, v posledných dňoch sa ich počet viac než zdvojnásobil, čo je dôkazom, že slovenský interpret predsa len niekoho svojím vystúpením oslovil. Či počet nových fanúšikov stál za tú investíciu, nech už posúdi sám.
V každom prípade sú tieto čísla veľmi chabé, keď ich porovnáme s číslom 125 miliónov divákov, ktorí vraj Eurovíziu každoročne sledujú. Skladba i videoklip mali byť zverejnené skôr a s tlačovou správou rozoslané do všetkých európskych médií, ktoré informujú o súťaži. Tak totiž Eurovízia v 21. storočí funguje a tak sa i vyhráva. Dôkazom sú minuloroční víťazi Ell & Nikki, ktorých skladbu sme na Slovensku mohli spoznať viac než dva mesiace pred prvým semifinále. Informovali o nej totiž aj prostredníctvom slovenskej PR manažérky (viac sa dočítate TU). Samozrejme, na medzinárodné PR treba (štátne) peniaze, spevácke duo z Azerbajdžanu si to celé vlani určite neplatilo z vlastného vrecka.
Na škodu by nebola ani platená reklama na Facebooku, napríklad so zameraním na rockových fanúšikov - "Ak chcete rock vo finále Eurovízie, podporte Maxa Jasona Maia", samozrejme v angličtine. Takáto kampaň by bola finančne zvládnuteľná aj bez podpory RTVS, no tím MJM opäť potvrdil, že Slováci sa jednoducho predať nevedia. Alebo všetky peniaze, ktoré mohli byť použité k propagácii projektu na sociálnej sieti, minuli na make-up.
Nielen hudba ale aj politika
Je všeobecne známe, že v rámci Škandinávie, balkánskeho i post-sovietskeho bloku existujú v Eurovízii "politické aliancie", a že si tieto spriatelené krajiny navzájom posielajú hlasy. Slovensko takýchto spojencov nemá, a tak je cesta do finále pre našich interpretov o to ťažšia. Každý rok však postúpia aj malé "bezvýznamné" krajiny, tento rok bola najväčším prekvapením Malta. Na politiku by sme sa teda mohli vyhovárať, ak by bol výkon stopercentný, výber skladby vhodnejší pre mainstreamovú televíznu šou a jej propagácia pred súťažou dostatočná.
Z hľadiska politiky, pre zmenu domácej, je zaujímavé aj to, že Max Jason Mai nemal výraznejšiu podporu ani len na Slovensku. Televízna premiéra na odovzdávaní cien OTO bola na poslednú chvíľu zrušená, rádiá skladbu odmietli hrať a väčšina ľudí sa viac venovala kritizovaniu imidžu a nového pseudonymu ako samotnej hudbe. Pokiaľ by propagácii skladby pomohli slovenské médiá a fanúšikovia aj napriek tomu, že im žánrovo nesadla, bola by väčšia šanca, že by sa o nej ešte pred súťažou dozvedeli aj ľudia v zahraničí.
Silná konkurencia
V druhom semifinále, v ktorom sa predstavil Max Jason Mai, vystúpilo viacero favoritov, vrátane zástupcov tradične silných krajín bývalej Juhoslávie, a prinieslo aj viac počúvateľných skladieb. V prvej semifinálovej skupine, v ktorej nad zaujímavou hudbou až na pár výnimiek jednoznačne zvíťazil gýč, by malo Slovensko zrejme o niečo väčšiu šancu na postup.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Elke Roels - Eurovision.tv
Súvisiaci interpreti: Max Jason Mai
