Zuzana Smatanová

Hovorím nie?o nemým, ?ím je svet môj,
a ?ím sa mi zdá, že ho nevlastním...
Hovorím samozvaným, že vrátia sa tam,
kde spali a prídu zas ?udskejší.

Možno, ke? budem raz chápa? viac,
prídem na múdros?, že sme si vcelku všetci neznámi...

Ktovie, ?i práve na tom záleží?
Iba si spome?, ako kradnú deti.
Ktovie ?i práve na tom záleží?
Tak, ako nám ve?kým odpúš?ajú
Ktovie ?i práve na tom záleží,
ako sa tvárim, ke? hovorím s nemým...
Ktovie ?i práve na tom záleží?
?i sa tu každý klania tejto zemi...

S?ubujem nesklamaným, že nádej po?ká,
a skúsi? by? ?á, ?o neuteká.
S?ubujem zatúlaným, že príde ich ?as,
a sami k sebe prídu z ?aleka.

Možno, ke? budem raz chápa? viac,
prídem na múdros?, že sme si vcelku všetci neznámi...

Ko?korát sme sa už podviedli?
?o bolo dobré, to dávno nesta?í.
Hovorím jak navždy, ako sa len dá,
a otázok je ?ím ?alej menej...