Ana Johnsson

We Are

Vidíš diabla vo dverách (och môj bože).
Rozpráva ostatným, ako majú žiť svoje životy.
Ako jazdiť po informačnej diaľnici,
nakupovať ako banda bláznov...
Čas uteká a už sa nemôžeme vrátiť (och môj bože).

A čo dnešný svet,
čo miesto, ktoré nazývame svojím domovom.
Ešte nikdy nás nebolo tak veľa
a zároveň sme ešte nikdy neboli tak sami...

Pozeráš cez latkový plot,
stále rozprávaš, ale nedáva to zmysel.
Hovoríš, že nie sme zodpovední,
ale my sme, my sme.
Umývaš si ruky a vychádzaš čistý.
Nedokážeš rozpoznať nepriateľa.
Hovoríš, že nie sme zodpovední,
ale my sme, my sme, my sme...

Jeden rok vpred, dva naspäť (och môj bože).
Jazdíš na chrbtoch zlých chlapcov ako na prasati.
Stojíš v rade na obrovskú ilúziu.
Ak sa nespýtaš, nedostaneš odpoveď.
Stojíš v rade na popravu
bez toho, aby si vedel prečo.

Všetko je o moci, ako prevziať kontrolu.
O porušovaní pravidiel, lámaní duší.
Celkom nás vysajú, až nezostane nič.
Och, môj bože...