Stále viac sa hovorí o tom, ako je hudobný priemysel postavený najmä na častom vydávaní singlov a nahrávanie albumov postupne stráca zmysel. Napriek tomu dlhohrajúce platne stále vychádzajú a tento rok bol v tomto smere mimoriadne bohatý. Pozrite si zoznam našich najobľúbenejších albumov z posledných 12 mesiacov.
Top 10 - Martina Šimoňáková
Babyshambles - Sequel to the Prequel (recenzia)
Peter Doherty je autorský živel, od ktorého môžeme čakať čokoľvek a stať sa môže niečo úplne iné. Album, ktorý vydal s Babyshambles, bol však potvrdením toho, čoho sme sa chceli dočkať. Je hravý, plný výborných textov a napriek tomu, že je britsko-gitarový zostáva úplne svojský s hrubým Dohertyho podpisom.
Woodkid – The Golden Age (recenzia)
Na jar sme sa konečne dočkali dlho očakávaného debutu jedného z najväčších hudobných prekvapení posledných rokov. Tvorca hudobných klipov Yoann Lemoine začal robiť vlastnú hudbu, ktorá je samozrejme ovplyvnená filmom a disponuje hlbokým vokálom a monumentálnym zvukom – The Golden Age od Woodkida sa rozhodne oplatí počuť.
Jagwar Ma - Howlin'
Skupina Jagwar Ma vydala debutový album Howlin', ktorý sa dá počúvať stále dookola a vždy to bude príjemné. S tanečnou atmosférou so známkami retra, ktorá dominuje celej nahrávke, si ma Austrálčania úplne získali.
Moderat - II
Nemecké elektronické trio Moderat prinieslo svoj druhý štúdiový album II. Okamžite zaujal singel Bad Kingdom a ostatný album len potvrdil, že ide veľmi príjemné počúvanie.
Arctic Monkeys – AM (recenzia)
Od vydania albumu AM na hlavy Arctic Monkeys padajú samé chvály. Single ako R U Mine? či Do I Wanna Know? patria medzi to najlepšie, čo kedy vytvorili a album sa nie náhodou umiestnil na vrcholných priečkach viacerých rebríčkov.
Róbert Pospiš, Martin Sillay – Doba (recenzia)
Album Doba je veľmi sympatickým projektom, ktorý si určite zaslúži pozornosť za svoju odvahu, úprimnosť a bojovnosť. Je to nahrávka s výbornými textami. Dvojici hudobníkov sa podarilo vytvoriť mozaiku príbehov, ktoré verne opisujú súčasnosť. Páči sa mi odvaha povedať niektoré veci nahlas, aj keď to môže znieť naivne.
Peter Lipa, Milan Lasica – Návšteva po rokoch (recenzia)
Návšteva po rokoch je dokonalou symbiózou textov a hudby od umelcov, ktorí so svojimi skúsenosťami vlastne ani nemohli šliapnuť vedľa. Napriek tomu dokázali prekvapiť pestrosťou, kompaktnosťou a nadčasovosťou svojej druhej spoločnej platne. Orchestrálne obsadenie pridáva na veľkosti zvuku celej nahrávky.
Nvmeri – Nvmeri (recenzia)
Na "novú kapelu" Nvmeri boli už od začiatku kladené vysoké nároky, keďže ide o pokračovanie skupiny The Uniques. Jej debut pod novým názvom obsahuje množstvo pesničiek s mocou získať si poslucháča na prvé počutie, a to aj vďaka vokálu Pištu Kráľoviča. Pri opakovaných počutiach však baví najmä nekonvenčnosť, ktorá vytŕča z každej skladby na albume.
Walter Schnitzelsson – Fever (recenzia)
Sú mladí, vedia čo chcú a majú talent. Skupina Walter Schnitzelsson priniesla na slovenskú hudobnú scénu novú energiu, ktorú pretavila aj na svoj debutový album. Fever je šťastnou nahrávkou, ktorá ide svojou cestou, zabáva poslucháčov, pôsobí absolútne vyrovnane a znie dobre.
Autumnist - Sound Of Unrest
Výnimočný slovenský elektronický projekt Autumnist, za ktorým stojí Vlado Ďurajka, vydal tento rok album Sound Of Unrest. Tajomná hudba s temným pozadím a podmanivou basovou linkou vtiahne do počúvania a umožní objavovať jej rôzne dimenzie.
Top 10 - Patrik Marflák (abecedné poradie)
Arcade Fire - Reflektor
Kanadská kapela po zisku najprestížnejšej ceny Grammy - Album roka za nahrávku The Suburbs (2010) - vymenila gitary za elektroniku, k bicím doplnila množstvo perkusií a namiesto indie rocku ponúkla fanúšikom eklektický mix disca s exotickými rytmami a prvkami art rocku z rôznych dekád. Z veľkých kapiel tento rok žiadna nepriniesla takú výraznú zmenu svojho zvuku. Arcade Fire vytvorili v spolupráci s Jamesom Murphym (ex-LCD Soundsystem) vskutku originálnu nahrávku, ktorá baví od začiatku do konca.
Beyoncé - Beyoncé (recenzia)
Pred aprílovým koncertom v Bratislave som mal k Beyoncé pomerne vlažný vzťah. Dnes však jej šou (spolu s Atoms for Peace a Nickom Caveom) radím medzi tri najväčšie koncertné zážitky tohto roka. Napriek tomu som nečakal, že album, ktorý neohlásene vydala 13. decembra, bude oveľa lepší než jej doterajšie nahrávky. Beyoncé dosiahla bod, kedy je jej vlastnú tvorivú prácu na nahrávke počuť a cítiť viac než vklady ostatných skladateľov, textárov a producentov - album je hudobne odvážnejší, osobnejší v textoch a jeho koncept je postavený na niekoľkých líniách, ktoré speváčka vysvetľuje v sérii minidokumentov. Ten najnovší je o tom, ako sa po pôrode vracala naspäť k prijatiu a vyjadreniu svojej sexuality.
Boards of Canada - Tomorrow's Harvest
Prvá polovica roka sa niesla v znamení veľkých comebackov. Škótske duo Boards of Canada bolo akýmsi protipólom Daft Punku, ktorý sa na to vrhol megakampaňou a najväčším hitom svojej kariéry. Priekopníci ambientu okolo svojho prvého albumu po ôsmich rokoch tiež spravili celkom slušné haló, no ani oni svojich fanúšikov nesklamali. Ostali verní svojmu typickému bohatému zvuku s hlbokými atmosférami a bez toho, aby sami seba vykrádali, ho zase raz posunuli o kúsok ďalej.
David Bowie - The Next Day (recenzia Mareka Danka)
Comeback po najdlhšej dobe si síce tento rok pripísali My Bloody Valentine s albumom mbv, no tým najväčším prekvapením bol pre mnohých návrat Davida Bowieho. Keď v deň svojich 66. narodenín, 8. januára, nečakane zverejnil skladbu a videoklip Where Are We Now?, informácia okamžite obletela svet (čo pravdepodobne inšpirovalo aj Beyoncé, aby podobným spôsobom vydala svoj album). Presne o dva mesiace neskôr vyšiel album The Next Day. Po 10-ročnej pauze to už od neho asi nikto nečakal, no Bowie opäť dokázal, prečo patrí k najväčším žijúcim legendám hudobnej scény. Album, ktorý bol pre mňa adeptom na jednu z najlepších nahrávok roka už od zverejnenia comebackového singla, ponúka zapamätateľné, no nie primitívne melódie, pestré aranžmány, melancholické balady aj pesničky s drajvom, ktorý mu môžu závidieť aj mnohí mladší kolegovia, emotívne a zmysluplné texty, odkazy na Bowieho staršiu tvorbu, ale aj "hinty" na možnú budúcnosť rocku.
Fuck Buttons - Slow Focus
Na sledovanie diania na elektronickej scéne som tento rok bohužiaľ nemal dosť času, ale novinku od mojich obľúbencov z Bristolu som si nemohol nechať ujsť. Rozhodne nesklamali - album Slow Focus je monštrum plné vrstviacich sa plôch, melódií a "mimozemských" zvukov, ktoré napriek svojmu charakteru niečoho "neznámeho a odpudzujúceho" vytvárajú dokonalé harmónie, budujú príjemné napätie a nútia k odviazanému pohybu. K tomu prispievajú aj hypnotické beaty inšpirované hip-hopom či breakbeatom, ktoré sú spolu s temnejšou atmosférou hlavným posunom oproti dvom predchádzajúcim platniam.
Jana Kirschner - Moruša: biela
O Moruši sa toho popísalo už veľa a je veľa dôvodov, prečo ju možno považovať za slovenský album roka. Jana Kirschner sa, podobne ako Arcade Fire, nebojí výrazne meniť svoje hudobné smerovanie či odcudziť sa rádiám i časti fanúšikov tým, že venuje väčšiu časť tvorivej energie konceptu albumu ako kalkulovaniu s tvorbou rádiových hitov. Osobne sa síce viac teším na Morušu čiernu, ktorá by mala byť viac podobná Krajine rovine, viac elektronická a súčasná, no aj tento výlet do dôb minulých plný poetických obrazov a estetiky starého a takmer zabudnutého je výnimočným počinom. U nás doma hrá často vďaka našej dcérke, mňa Jana o sile projektu Moruša presvedčila najmä na koncerte.
Jon Hopkins - Immunity
Jeden z najlepších elektronických albumov roka nahral talentovaný Brit Jon Hopkins, ktorý ako hráč na klávesy a producent spolupracoval Imogen Heap, Brianom Enom či skupinou Coldplay. Vo vlastnej tvorbe spája chladné techno beaty s ambientnými plochami a podmanivými klávesovými melódiami do mixu, ktorý miestami viac pripomína klasické kompozície ako tanečný klubový sound. Na štvrtom albume sa mu podarilo svoje producentské kvality obohatiť o bohatú škálu emócií a jeho album bol zaslúžene nominovaný na Mercury Prize. Odporúčam všetkým fanúšikom inteligentnej elektroniky aj tým, ktorí sa s ňou chcú zoznámiť.
Kelela - Cut 4 Me
Beyoncé sa na novom albume vrhla do vôd futuristického R&B a priniesla elektronické minimalistické beaty k väčšinovým poslucháčom (v tomto smere stojí za zmienku aj skvelý debut Lorde), no nejde o žiadnu hudobnú revolúciu ale výsledok prirodzeného vývoja. Moderné R&B má k post-dubstepu blízko už niekoľko rokov a jedným z najlepších príkladov, ako sa tieto dva žánre môžu zlúčiť do jedného, je debutový mixtape speváčky z Los Angeles menom Kelela Mizanekristos. Na nahrávke sa spojila s najzaujímavejšími menami undergroundovej elektroniky ako sú Bok Bok, Girl Unit alebo Kingdom, ktorí k jej zamatovému vokálu vytvorili podmazy plné komplikovaných rytmov, podivných melódií a silných basových liniek. BBC ju v rámci ankety Sound of 2014 zaradil medzi 15 najsľubnejších nových mien na hudobnej scéne. Tiež som veľmi zvedavý, ako bude znieť jej regulérny album.
Mixtape Cut 4 Me si môžete zdarma stiahnuť TU.
Korben Dallas - Karnevalová vrana (recenzia Juraja Cagáňa)
Hlas Juraja Benetina buď milujete alebo ho ofrflete a zaradíte do chlievika s Kulym a Táslerom. Kam nepochybne patrí, pretože je rovnako silný a v rámci slovenskej scény nezameniteľný, no zároveň je hlasom kapely, ktorá má od prílišnej opočúvanosti ešte našťastie dosť ďaleko. Druhý album Korben Dallas je vynikajúci, pre kapelu prelomový a keby vznikol pred 10 rokmi, zrejme by ho boli plné rádiá. Lenže doba sa zmenila a kvalitné nové kapely sa medzi tie najhranejšie dostávajú ťažko. Ako poslucháč som však vlastne rád, že tento "nový Desmod" nevyskakuje z každej chladničky a môžem ho počúvať len vtedy, keď mám naňho chuť. V tomto roku to bolo dosť často.
Sigur Rós - Kveikur
Ak bola minuloročná kľudná, priam až meditatívna platňa Valtari pre niekoho sklamaním, tento rok mu to Sigur Rós dokonale vynahradili. Kveikur je agresívnejší, odvážnejší, pestrejší, temnejší, naliehavejší. Zároveň sa však nič nemení na tom, že hudba islandských hudobných mágov je v celej svojej nádhere a intenzívnosti bez problémov stráviteľná aj pre poslucháčov, ktorým je bližší severský pop ako zvukové steny post-rocku.
Top 10 - Michaela Kučová
Julianna Barwick - Nepenthe
Hudobníčka využívajúca pri tvorbe improvizáciu, vrstvenie a základy z kostolného zboru, ma dostala na prvé počutie. Meditatívny album má podobne skľudňujúce a očistné účinky ako samotné ticho.
Daughter - If You Leave
Jeden z najlepších debutov roka. Mladá Angličanka krásnym hlasom rozpráva svoje trápenia a prináša nečakane silný a svieži prístup k atmosférickým piesňam o láske. Snové ozveny folku aj post-rocku vytvárajú originálnu poetiku, ktorú treba počuť.
Atoms for Peace - Amok (recenzia)
Nie je pravda, že umelci sa musia trápiť a trpieť a aj tento album je dôkazom, že najlepšie veci vznikajú z radosti. Thom Yorke a zvyšok jeho superskupiny si spravili album len tak pre radosť z hrania a ako sme mohli vidieť aj naživo, funguje to skvele. Inšpirácia afrobeatom prináša rozhodne väčšiu energiu ako posledné počiny Radiohead či RHCP.
Nick Cave and The Bad Seeds - Push The Sky Away (recenzia)
Výnimočný nielen v tomto roku, ale aj celej tvorbe Cavea a spol., Push The Sky Away je ozajstný majsterštyk. Nickove zvrátené príbehy a charizma sa dokonale snúbia s virtuozitou Bad Seeds a prinášajú piesne, ktoré vás pohltia na prvé počutie.
Keaton Henson - Birthdays
Keaton zosobňuje prototyp citlivého, introvertného pesničkára, držiaceho sa v úctivej vzdialenosti od pozornosti más. Jeho posledný introspektívny album by vám však určite nemal ujsť. Niekde medzi folkom a rockom, Keaton jedným dychom lásku odmieta i privoláva, presne popisujúc rozporuplnosť medziľudských vzťahov. Inventúru svojho citového života robí s nezameniteľnou poetikou a naliehavosťou.
Scout Niblett - It's Up To Emma
Doteraz najprístupnejší album multiinštrumentalistky, ktorá sa nebojí dunenia gitár a prirovnaní k PJ Harvey. Výborná nahrávka predstavuje celú emočnú krivku rozpadajúceho sa vzťahu, od hnevu a túžby vrátiť čas až po oslobodenie sa. Krása.
Thao & The Get Down Stay Down - We the Common
Nahrávka, ktorá mi pri všetkých tých rozcitlivelých folkoch vždy spraví náladu. Americké indie inšpirované jazzom a country srší energiou a optimizmom. Obsahuje aj duet s Joannou Newsom a nástroje ako banjo či vibrafón.
Pillowfight - Pillowfight
Spolupráca producenta Dana The Automatora (pracoval napríklad s Mikeom Pattonom, Gorillaz, DJ Shadow) a multiinštrumentalistky Emily Wells je projekt, ktorý sa nebojí s hip-hopom hrať. Tento album má všetko, čo mám rada (vrátane scratchov Kida Koalu) a patril k mojim najhranejším.
Bill Callahan - Dream River
Callahanov hlboký, letargický hlas zbožňujem od čias, kedy ešte vystupoval pod menom Smog. V tohtoročnej nahrávke pokračuje vo svojich samotárskych, ľahko ironických popevkoch so stále rovnakým šarmom.
Slnko artists - Slnko records 2012–2013
Alibisticky nevyberám konkrétny album Modrých hôr, Kolowratu, Katarzie, Korben Dallas ani Morušu, ale rovno celú rekapitulačnú výberovku ich vydavateľstva. Svojho favorita si vyberte sami, pre mňa víťazí činnosť vydavateľstva ako taká.
Zadarmo stiahnuť TU
Top 10 - Marek Majzon
Daft Punk - Random Access Memories (recenzia)
Som fanúšikom konceptuálnych albumov a pri Daft Punk sa zoskupilo viacero ďalších faktorov, ktoré ma donútili spraviť z neho vo svojom rebríčku album roka. Hry s časovým ponímaním (spomienky z budúcnosti), neokrôchané vynadanie poslucháčom za ich momentálnu plytkosť a podobne. Nie náhodou som dal pri recenzovaní tejto nahrávky titulok "Daft Punk - roboti, ktorí oživili hudbu" Pre tento rok určite.
Justin Timberlake - The 20/20 Experience (recenzia)
+ The 20/20 Experience 2 of 2 (recenzia)
Justin Timberlake sa vrátil na popovú scénu po siedmich rokoch a dobre spravil. Dvojalbum The 20/20 Experience možno unudí ľudí, ktorí prijímajú hudbu len v rámci singlov a rádiových rebríčkov, no určite nie tých, ktorí hľadajú aj v pop music príbeh.
AlunaGeorge - Body Music
Anketa BBC Sound of 2013 na začiatku roka upozornila na rôzne zaujímavé mená, na ktoré sa oplatilo sústrediť. Na druhom mieste v nej skončila dvojica AlunaGeorge. Vo svojej tvorbe spája všetky tie prvky typické pre britskú hudbu, ktoré môžu osloviť poslucháča hľadajúceho prienik medzi mainstreamom a alternatívou. Ich smolou je to, že ich v akomkoľvek rebríčku niekto predbehne.
London Grammar - If You Wait
Veľmi sa teším, že sa dnes niekto venuje aj trip-hopu. London Grammar s ním navyše takmer dobyli rebríček v UK, kde skončili druhí, takisto v Austrálii a Škótsku. Podmanili si tiež Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko a Írsko. Dominantným prvkom v ich tvorbe sú gitary a podmanivý hlas speváčky Hannah Reid. Britská trojica je dobrým výberom pre melancholické večery.
M.I.A. - Matangi
Drzá a nezničiteľná Mathangi Arulpragasm alias M.I.A. konečne vydala svoj album Matangi. Z pôvodného termínu 31. január 2013 sa stal 5. november 2013, a to sa medzičasom musela vyhrážať svojmu vydavateľstvu, že album unikne na internet. Nakoniec jej naťahovanie vydania naozaj dosť uškodilo, komerčný úspech s novinkou nedosiahla, no svojich fanúšikov rozhodne nesklamala.
Janelle Monaé - The Electric Lady
Janelle Monaé nie je na hudobnej scéne žiadnym nováčikom. Smutným je však fakt, že tak kvalitnú R&B speváčku si ľudia všimli až keď zaspievala trikrát tú istú vetu v minuloročnom hite We Are Young od skupiny .fun. Svojím druhým albumom vracia svojmu žánru punc a štýl - dôležité prvky, ktoré sa u mnohých pri mutácii s tanečnou hudbou stratili. Okrem toho je na albume aj duet so Solange, Princeom, Miguelom a Erykah Badu, čo musí každého nadšenca ihneď postaviť zo stoličky.
VV Brown - Samson and Delilah
Ďalší konceptuálny album je v podaní speváčky, ktorá sa vďaka nemu našla. VV Brown si môžete pamätať zo skladby Shark In The Water. Tá lámala rebríčky letných hitov aj na Slovensku. Teraz však, s otočkou o 180 stupňov, prináša biblický príbeh Samsona a Delilah. Album má svoj príbeh a VV v ňom nabrala oveľa svojráznejší smer.
Rudimental - Home
Priznám sa, Rudimental a Disclosure sa mi celý rok zlievali do jedného. Napokon som našiel kľúč, na základe čoho vybrať, kto je pre mňa lepší. Vyhral Rudimental, pretože spolupráce na albume (Emeli Sandé, Ella Eyre, John Newman a Alex Clare) zvýrazňujú rôznorodosť ich tvorby viac ako je tomu u Disclosure. Celkom si však viem predstaviť spoluprácu oboch formácií.
James Blunt - Moon Landing
Moon Landing je štvrtý albumom James Blunta - speváka, ktorého sme najprv spoznali ako maximálne depresívneho a neskôr aj trošku veselšieho. Táto nahrávka je konečne to, na čo všetci jeho fanúšikovia čakali. Ukazuje ho ako najkomplexnejšieho tvora s radosťami a starosťami, pričom je zachovaný aj zvuk všetkých troch predošlých albumov.
Miley Cyrus - Bangerz (recenzia)
Nech už je Destiny Hope Cyrus akákoľvek, nemení to nič na tom, že album Bangerz mal ozaj dobrú produkciu a marketing. Nemusíte mať radi Miley Cyrus ako nadržanú tínedžerku, ale môžete mať radi Miley Cyrus ako 21-ročnú speváčku, ktorá sa vie veľmi dobre hrať s hlasom a emóciami. A ak nastane pri počúvaní jej skladieb problém s predstavivosťou, vedzte, že pop budúcnosti môže byť aj oveľa horší.
A ktoré sú vaše obľúbené albumy roka 2013?
