Vždy je zaujímavé sledovať, keď spoza horizontu vychádza nejaká nová perspektívna hviezda. Bezprostredne po vypočutí debutovej platne trojice britských indie-popových mladíkov účinkujúcich ako The Keane sa dá predpokladať, že nezostanú nepovšimnutí.
Dominantným je vyššie posadený, melancholický sólový vokál a všeobjímajúce klávesové nástroje. Keane nepatria medzi skupiny, ktoré by tlačili na pílu čo sa týka expresívnosti výrazu. Ich hudba nie je agresívna ale skôr romantická. Poslucháč má pri jej konzumácii výrazný pocit déja-vu. Farba hlasu, atmosféra, to všetko už ako keby sme niekde počuli, no aj tak nemôžeme jednoznačne ukázať prstom a obviniť Keane z plagiátorstva.
Je tu cítiť podiel inšpirácie z romantických kapiel prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ale vo výraze nachádzame aj silné stopy škandinávskych a vôbec severských skupín od Dánska, Švédska, Fínska, až po Litvu. Charakteristickým znakom je aj totálna absencia gitary.
Basová zložka sa odohráva taktiež väčšinou v klávesovej podobe, takže partnerom klávesových nástrojov, ktorým príležitostne asistujú (živé?) orchestrálne aranžmány, sú najmä bicie nástroje. Ani tie sa nijako extrémne nevnucujú do pozornosti, ale pri bližšom započúvaní sa je zrejmé, že či už sa jedná o živého bubeníka, alebo programovaný part, rytmickej zložke nechýba nápad a decentná iskra.
Väčšina skladieb sa odohráva v pomalých, alebo stredne rýchlych tempách. Zasnený spevácky výraz plný emócií a prežitkov sa iste zareže do mnohých dievčenských sŕdc (ako oná spodná bielizeň prirovnávaná k dentálnej niti) a človek si pritom hovorí, chvalabohu, mohlo by to byť horšie.
Hudba The Keane skutočne pôsobí vcelku ušľachtilým dojmom. O jej budúcej úspešnosti sa dnes môžeme domnievať čokoľvek, ale tvrdiť neradno nič. O predajnosti platne rozhodnú tí čo kupujú CD a o kvalite svojej hudby rozhodnú samotní Keane. Áno, zatiaľ ešte nie je rozhodnuté v jednom, ani v druhom.
Hopes and Fears je sľubný začiatok. Človek sa pri jeho počúvaní cíti príjemne, ale zároveň sa nemôže zbaviť pocitu, ako by preskakoval z jednej plávajúcej ľadovej kryhy na druhú – chýba tu trochu spoľahlivá pevná pôda pod nohami. The Keane vedia spievať aj hrať (zdá sa, že aj bez štúdiových zázrakov), našli si svoju cestu a spravili na nej prvý krok. Počkáme si na tie ďalšie, potom uvidíme. Keane sa však oplatí hlavne počuť, preto neváhajte, už to nie je žiadna mačka vo vreci.
Vydavateľstvo: Island/Universal, 2004
Link: www.keanemusic.com
Zdroj: TS MusicServer
